Marcel Palčo (1930 - 2020)
Životopis
„Najlepším učiteľom alebo vodcom človeka je jeho svedomie. Robiť v prospech dobra...“
Marcel Palčo sa narodil 5. februára 1930 v obci Torysa neďaleko Sabinova. Pochádza z desiatich súrodencov, otec mal v tom čase živnosť ako murár. Pre rodičov nebolo jednoduché vychovať a zabezpečiť desať detí, napriek tomu ich v skromnosti a viere vychovali, dali študovať, povydávali a poženili. Už ako študent gymnázia v Prešove sa zúčastňoval rôznych protestných aktivít, keď sa nestotožňoval s rastúcim vplyvom komunistov. Spolu so študentmi učiteľskej akadémie a ďalšími z rodnej obce Torysa sa skupina mladíkov rozhodla opustiť republiku v Aši 3. januára 1949. Útek sa nekonal, keďže boli známym v Aši varovaní a upozornení na zmenu a sprísnenie služby na hraniciach. rozhodli sa vrátiť domov. Avšak 5. januára po udaní miestneho učiteľa z Torysy boli zatknutí. Tri mesiace boli vystavení vyšetrovaniu, ktoré sprevádzalo i násilie. Mladíkov nakoniec súd oslobodil a Marcelovi Palčovi sa podarilo doštudovať a zmaturovať, charakteristiky nespoľahlivej osoby sa nezbavil. Čoskoro ako nádejný študent teológie dostal povolávací rozkaz do Karvinej k útvaru vojenských táborov nútených prác. Dva roky práce v bani a kolektív inteligencie, s ktorým sa tam stretal, ho v živote vyučili po všetkých stránkach. Roky po návrate do civilu pozoroval za sebou orgány ŠtB a niekoľkokrát musel meniť zamestnanie. V šesťdesiatych rokoch sa oženil a založil si rodinu, s učiteľkou Jolanou sa im narodili tri deti. Hoci sa situácia ustálila, doplnil si vzdelanie v zdravotníckej oblasti, mal stabilné zamestnanie v podniku Imuna v Šarišských Michaľanoch, ako predseda združenia rodičov školy nesúhlasil so zákazom náboženskej výchovy na školách a neprestal sa angažovať za možnosť výučby napriek vyhrážaniu sa jeho manželke prepustením zo školstva. Sám nejakú dobu náboženstvo vyučoval. Marcel Palčo zomrel 17. februára 2020.
Zatknutý z politických dôvodov
"My sme ich nepoznali. Bola vyšetrovacia skupina ŠtB alebo bezpečnosti, ktorá chodila do väzenia, jednu miestnosť si vyhradili a tam nás povolali každého zvlášť, no a pýtali sa na zbrane, kto má zbrane, kto má čo doma a tak, alebo akí občania iní majú nejaké zbrane. Toto ich najviac zaujímalo. No stalo sa, že môj otec mal zbraň, bol poľovníkom, mal loveckú pušku, riadne a mal pištoľ, ktorú vôbec neužíval. Ja som to videl, tak som sa s ňou hral a toto bolo prezradené, že ja mám doma pištoľ. A keď som povedal, že to nie je pravda, dostal som jednu po tvári, po pravej strane tak silno, že som nepočul na ucho dva, tri dni. Tak som dostal. Potom som si hovoril, že to je zbytočné, tak, museli sme sa vzdať. Nie len ja, ale dostali tam aj Bujňák, Chovančík, Tomek tiež takisto. Poriadne ich vypásali, vyfackovali, no a potom už hovorili všetko. Bujňák Pavol, mal také tie zbrane, no výbušné, granáty poplašné a to i doma dajaké. Toto bolo prezradené, že mal a prišli po to, zviazanými rukami ho priviedli k domu a musel im ukázať, kde to má. Toto vôbec nebolo treba. Načo? No a on, tak to už je jeho vec, čo povedal, ale vraj našiel jedného chlapca, ktorý sa s tým hral a on mu to oficiálne zobral, že toto nemôžeš mať. To ti musíme zhabať. Aj zato bol ešte potrestaný. Moderátor: Nakoniec vám žiadnu vinu nedokázali, ani pri tých výsluchoch a rozhodli sa, že vás prepustia? M.P.: Áno. Bol súd, normálne súd, ... Aj doma sme čakali na súd, ktorý bol v Sabinove určený na termín niekedy v apríli, máji alebo kedy to bolo, tam na súde sudca už išiel normálne, tak povedzte ako to bolo, povedali sme, no a zistili, že vlastne sme neprestúpili nejaký príkaz. Moderátor: Nemali ste pocit, že ten sudca má trošku sympatie voči vám? M.P.: Sympatie mal. Určite mal sympatie, lebo vedel, no čo študenti? Čo tam chceli urobiť? Tak chceli ísť za hranice, videli, že sa nedá, tak sa vrátili. Tak to bolo, aj sudca takto hovoril. Dobre. Vrátili ste sa. Prokurátor musel trvať, pretože dostal z vyšetrovacích orgánov správy a tak ďalej, že sme opustili podľa toho a toho paragrafu, tam bolo štyridsaťdeväť a podľa toho zákona nás mali aj stíhať. No ale súd to vyvrátil, že to nebolo ako také prekročenie zákona, pre ktoré by sme mali byť súdení. Tak nás oslobodzuje spod obžaloby. To mám ešte doma."
Do bane k PTP
"No to je tak. Dá sa to dokopy spojiť, viete, ten človek je nespoľahlivý, všeobecne. Už na škole mal problémy. Teraz čo s ním? Tak tí, čo určujú to, kde má narukovať, už mali materiál pokope, o nás, o mne, keď som mal narukovať. No a tak zvolávací lístok znel do bane k PTP. Už boli PTP. Najprv to boli technické prápory. Technické a potom pomocné technické. Pomocné technické. Ja som už bol v Bratislave a tam došlo, volal otec dekanovi, že mám rozkaz nastúpiť do Karvinej. Ten rozkaz vám pošlem, ale musí narukovať, žeby tam bol prvého. Tak som sa vybral áno, keď mi povedal dekan, musíte narukovať. Ale pokúsime sa vás dostať cez armádu tak, aby vás uvoľnili pre štúdiá. Toto sa ešte pokúsime urobiť. A ja som pre istotu na návrh kolegov, študentov, ktorí už boli na fakulte a radili, aby som šiel na ministerstvo obrany do Prahy, aby som prosil, aby mi dali odklad. Že oni môžu, už sa stal taký prípad, že nedali odklad, išiel na ministerstvo, požiadal tam ministra a minister dal súhlas na odklad . Ja som sa snažil. Vycestoval som do Prahy, nešiel som rovno do Karvinej, ale do Prahy na ministerstvo obrany a keď som povedal jednému kapitánovi, o čo ide, čo chcem, tak hovorí mi rovno do tváre - snaž sa okamžite odísť k svojej rote, lebo zčernáš. Čo si ty myslíš? Máš predvolávací rozkaz a odchod. Tak takto som pochodil. No a tak Trochu som sa i zahanbil. Mazal som späť do Karvinej a meškal som jeden deň, nastúpil som na chodbe, tam nás bolo asi pätnásti. Prečo ste neskoro prišli? Tak som mu povedal a hovorí mi - vy ste bol opitý, čo? A ja hovorím - nebol som opitý. Bol som na ministerstve obrany. A čo ste tam chcel? No odklad. Dobre, dobre. A tak to skončilo, potom som sa už zapojil do života riadne. Pri príchode do Karvinej sme museli absolvovať dva týždne školenie, kde nás informovali o práci, čo tam budeme robiť, ako budeme robiť a k tejto práci bolo treba určité vysvetlenie odborníkov, no a to sme absolvovali. Po dvoch týždňoch sme vyfasovali pracovné odevy a už sme boli zadelení do bane na dole Mír v Karvinej. Ja osobne som aj s dvoma priateľmi bol najhlbšie - osemstoštyridsať metrov pod zemou. Hovorilo sa tomu ôsme pátro. No a robil som na prekládke. Prekládka - to je keď sa vyťaží uhlie, tak sa potom to zariadenie prekladá o niečo ďalej, aby mohli zase ťažiť ďalšie skupiny . Táto robota mi dala povedal by som nové poznanie. Strach som nemal. Ja z roboty strach nepoznám. Takže toto mi nerobilo problém, len si myslím, že teológia a bane akosi nejde dohromady. To ma trošku vzalo, myslím si. No, tak si obstál Marcel, vidíš. Teraz kop uhlie, aby aj toto ti trošku dalo do tela. Zobral som to, keď už je tak, musím, tak musím. A robil som ako sa hovorí statočne a hlavne pre svoju vlastnú bezpečnosť, lebo to je veľmi dôležité. Mal som aj šťastie, lebo na izbe sme boli piati, šiesti a medzi nami boli dvaja z vysokej školy filozofickej z Prahy. Známy banský inžinier, Ferdinand Filipčík. Veľmi dobrý človek. Ja som sa od neho, a nielen ja, ale aj tí, čo boli s nami na izbe, veľa poučil. On nám dal do života, do roboty v bani veľa rád. Tie rady boli nad zlato, mne to pomohlo, pretože keď som už končil dva roky a prichádzal nový ročník, tak som už bol povedal by som vyučený baník. Vyučený baník, lebo som mal aj teoretické, aj praktické vedomosti. Pred skončením druhého roku ma určili na veliteľstvo práporu, tak asi na tri mesiace ku veliteľovi útvaru. A to bola taká pisárska vec, hej."
Spoluvojaci
"Z rôznych povolaní, povedal by som jednak ešte bývalí baróni, synovia barónov, majitelia alebo synovia fabrikantov, ešte sa tam vyskytli, že mal napríklad von Braun, Alojs von Braun. Moderátor: Boli tam aj boli tam aj kňazi? M.P.: No pravdaže. Stretol som sa s troma. Jeden tretí ročník teologickej fakulty, jeden kňaz. Ale oni kňazov určili do Svätej Dobrotivej a robili z nich celú rotu. Takže kňazov dávali radšej spolu, zvlášť v Čechách. No ale niektorí tam pracovali bohoslovci v treťom, štvrtom ročníku. Stretával som sa s nimi aj rozprával a tak ďalej, kde študovali. Jeden bol v Olomouci, druhý v Plzni, z Čiech aj zo Slovenska jeden. Ďalší boli povyhadzovaní z vysokých škôl, napríklad z filozofie Pisinger, štvrtý ročník filozofie, už končil pomaly, hej, a tak musel dva roky odrobiť. Pýtal som sa ho, Franta, čo sa s vami stalo, že vás tu poslali? Nič. Niekto ma nahlásil, že na škole robíme skupiny odporcov voči tomu a tomu, hlavne ide o filozofiu, o otázky filozofie. Napríklad marxistická filozofia nás nebavila. My sme nemali záujem študovať marxizmus. Tak sme aj protestovali na škole, že je treba viac klasickej filozofie z iných krajín - gréckej, rímskej a nie ruskej. Tak. Za tie názory. Museli sme to potom odpracovať. Moderátor: Boli tam aj synovia kulakov, však? M.P.: Boli, pravdaže, však tých bolo neúrekom, lebo keď nechcel podpísať do družstva, áno, tak syn bol už súci na vojnu, poslali ho do bane. Tu mám prípad zo Šarišských Draviec Havorák Paľo, on tam bol. Otec nepodpísal do družstva, tak my vám dáme. Nepodpíšete? Dobre. A tak poslali syna do bane. U roty bol so mnou."
August 1968
"To sa dotklo nielen mňa osobne, to by bolo málo, dotklo sa všetkých, ktorí to zažili. Mal som práve nočnú zmenu. Robil som tam šéfa na oddelení využitia živných pôd pre mikrobiológiu. Keď volali z Prešova z pošty, nejaká dáma - predstavila sa, už si nespomínam na meno, či viete čo nového v Prešove? A ja hovorím nie, ale keď budete taká dobrá a poviete, tak budem vedieť. Tak v Prešove sú tanky, sovietske tanky, ozbrojené. Vojaci sa prechádzajú po Prešove. Ozbrojené? Čo tu chcú? A zvedavosť, ... To už ja neviem, ale čakajte, že aj ku vám prídu. No dobre, ale čo ja zrobím teraz. Musím zavolať riaditeľa, keď by prišli tanky, aby tam prišli vojaci, no ja ich vyženiem? Či čo? To sa nedá. Musím zavolať riaditeľa. Preto vám voláme, aby ste si urobili nejaké opatrenia. Tak som zavolal riaditeľovi. Čo teraz urobím? Tak len príďte sem, aby keď prídu tanky a vojaci, že aký je to podnik , aby tam nechodili. Tam nesmú mať prístup. Tak potom prišiel riaditeľ ale k nám neprišli. Do Imuny vôbec neprišli. A teraz som bol zvedavý, že čo? Ako v Prešove? Tak som nešiel spať po nočnej a išiel som do Prešova. Prišiel som ku jednému, stálo tam také obrnené vozidlo, hej, taký polotank to bol. Schádzalo sa z vrchu dole a tí vojaci sa rozprávali s civilmi. Ja som sa k nim pripojil a počúvam, čo hovoria. Keď už som videl, že tých diskusií je tak málo, tak trošku zaujímavejšie sa opýtam. ... Tak zkažite, vaši adci v soluk piatom gradu priechali sudaka osvaboditeli tolka vkak, zkažite vi mne, kak? Pa čemu vi suda? A ten dôstojník sa vyrovnal, kuknul sa na mne, ako na osobu, ktorej musí dať správnu odpoveď, otočil sa a šiel do toho obrneného voza. Tak teraz sa dohodnú vezmú ma na gulagy, tak si myslím, už máš Marcel po chlebe. Ale nie. On vyšiel a v ruke drží noviny. Dal mi do ruky, čítajte. Zďes a ukázal mi článok, že sovietska vláda na základe pozvania československej vlády o pomoc pri riešení vnútorných situácií, to v ruštine to bolo, ja to teraz neviem vám po rusky povedať, treba zachrániť situáciu a prišli nám pomôcť takýmto spôsobom so súhlasom vlády sovietskej. Ale kto menovite z našej vlády, tam nebol podpísaný, len ten novinár. Ten, čo ten článok písal a len konkrétne - vláda československá. Tak je to. No tak spasíba a išiel som preč. Dôstojník vedel, že splnil svoju povinnosť, pretože by som bol nespokojný, hovorí - vidíte a my sme vojaci. My musíme poslúchať. Takže takto. Nie je vinovatý ten, čo prišiel, ale ten, čo ho poslal. Alebo ten, kto žiadal, aby ich poslali. Tí sú na vine. Načo ich tu bolo treba? Dvadsaťdva rokov. Načo?"
Učiteľ náboženstva
"Je pravda, že zakázali náboženskú výchovu na školách všetkých stupňov. Samozrejme, že sa to týkalo najmä tých, ktorí mali deti a ich záujem bol dať deti na náboženskú výchovu. No tak umožnili im to, mohli súkromne niekde na fare, ale v škole nie. Ja som s tým nesúhlasil, bol som predsedom združenia rodičov na škole. Práve v tom čase ma tam zvolili, tú funkciu som vykonával a využil som to vo svoj prospech, že bolo treba pomôcť pánu kanonikovi, ktorý už bol starý, už nevládal tých päť ročníkov náboženskej výchovy sám zvládnuť, tak nás požiadal dvoch, Fedora, on je teraz gréckokatolícky farár a mňa. Rozdelili sme si ročníky a učili sme. Posielali nám poctivo žiakov, hej. A ja som spájal. Boli A, B, tak som spájal obidve dokopy a povedzme piaty ročník sedeli tak traja v laviciach. Veľmi pozorne počúvali, lebo som sa na to pripravil zásluhou mojej ženy, ktorá ovládala, pedagogiku, najmä didaktiku a hlavne spôsob, ako so žiakmi robiť. Lebo to je dôležité. Neprídem do triedy a začnem hovoriť. To nie. To musíš začať tak a presne, ako to ich učili v škole v učiteľskej akadémii. Doma ma žena pripravila. Ubehli tri, štyri, päť mesiacov a niekde sa dozvedela povedal jej niekto, že keď bude Marcel učiť náboženskú výchovu, tak že mňa vyhodia z roboty. No tak si to rozmysli. Čo ťa vyhodia? Prečo by ťa mali vyhodiť zo školy? A aké majú zákony, paragrafy? Tak mi povedali, že ma vyhodia. Tak si rozmysli, budeš učiť a ja budem doma ležať. Neboj sa. Nie, nevyhodia ťa. O to sa postarám, keď budem mať možnosť. Aj stretol som sa tu odtiaľto s inšpektorom v Prešove. Ale never tomu, nikto nemá nič proti tomu. Ja hovorím áno, pozri sa. Keď chcete, aby som prišiel na školský odbor a prečítal vám ústavu Československej socialistickej republiky, kde na prvom mieste je uvedené, že každý občan československej republiky má právo vyznávať akékoľvek náboženstvo bez toho, aby sa mu nejako škodilo, tak čo? Keď ja som katolík, alebo ten je moslim a si svoje vyznávame, štát proti tomu nič nemá a potom prečo by Ťa mali zo školy vyhadzovať? Ten inšpektor hovorí, veď preto nemôžeme nič robiť. Neboj sa. Ona bude učiť naďalej. Tak som učil až do doby, kým sa neurobili poriadky. Potom už prišiel nový farár a z toho dôvodu aj sestričky tu potom dali, tie dominikánky, ktoré vyučujú náboženskú výchovu. Takže už boli na tom lepšie. Bolo to tak, že žena doučila až do dôchodku bez nejakých problémov a dostala ešte aj možnosť učiť v dôchodkovom veku. Cestovala až do Polomy, do Torysy, v Lipanoch učila. Tam kde sa vyskytla medzera, odišli na dovolenku, materskú a tak, tam ju dali a tak si zarobila ešte tri roky, po dôchodku učila. Ja hovorím no vidíš. Stačí ti, nie? Hovorila si, že nebudeš môcť učiť, keď ja budem učiť náboženskú a tu to máš."
Odkaz mladým generáciám
"Tak človek žije celý život v nádeji, viete, že keď prídu ťažkosti, že tie ťažkosti je treba voľajako preskočiť alebo premôcť a to je jedno či v práci alebo pri štúdiu alebo kdekoľvek inde a keď sa to podarí, tak je to v poriadku. Potom to vyjde. Horšie je, keď sa nevydarí tie ťažkosti prežiť a človek zostáva v tom utrpení, áno. Ja by som súčasnej generácii veľmi rád povedal, že keď už je človek vo vážnych funkciách, jedno či sú vládne alebo akékoľvek funkcie, a má sa rozhodovať, ako robiť pre dobro ostatných, tak mu odpovie jeho vlastné svedomie. Lebo najlepším učiteľom alebo vodcom človeka je jeho svedomie. Robiť v prospech dobra, v prospech toho národa, ktorý ma dal do tej funkcie."
Tajne vyfotografovaný v Karvinej
Oficiálne vyfotografovaný - vojak PTPák
Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 03/2018