Magdaléna Záhorská (1943)

Životopis

„Čo treba urobiť pre Božie kráľovstvo? Tu a teraz.“

Príbeh pamätníka

Magdaléna Záhorská sa narodila 17. apríla 1943 v Palúdzke ako prvorodená z piatich detí jej rodičov. Jej otec bol vedúci lekárne v tuberkulóznom sanatórium vo Vyšných Hágoch. Rodičia vytvorili skvelú rodinnú atmosféru, oázu lásky a pokoja. Základnú školu začala navštevovať v roku 1949 v jednotriedke vo Vyšných Hágoch, kde bolo 30 deti zamestnancov sanatória. Už ako malá školáčka videla a vnímala, čo všetko sa deje po Februári 1948. Počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 v rámci akcie Rehole začali komunisti likvidovať mužské kláštory a neskôr aj ženské rády. V sanatóriu pracovali ošetrovateľky - milosrdné sestry sv. Kríža. V jednu noc, prišli milicionári a štátna bezpečnosť, naložili sestričky do autobusov a nikto nevedel, kam ich odviezli. Jej starý otec z maminej strany bol poctivý gazda na Turci. Odolával násilnému združstevňovaniu dediny. Ale lesy aj pôdu mu komunisti násilím zobrali do družstva. Na nejaký čas ho aj zavreli. V roku 1951 prišli za jej otcom agenti štátnej bezpečnosti, aby im podával informácie o MUDr. Eichlerovi. Ako medik bol Kolakovičov žiak a potom bol členom Rodiny, skupiny katolíckych intelektuálov. Otec odmietol spoluprácu. Preto bol prepustený ako vedúci lekárne sanatória vo Vyšných Hágoch. Otec po strate zamestnania niekoľko rokov pracoval ako lesný robotník. Potom našiel primeranú prácu v detskom TBC sanatóriu v Lučivnej. Dostali byt nižšej kategórie, v byte nebola kúpeľňa, zdieľali ju s inou rodinou. V roku 1960 maturovala na Jedenásťročnej strednej škole v Poprade. Riaditeľ školy ešte pred maturitou oznámil, že okresné byro KSS rozhodlo: „Nie ste vhodná pre štúdium na vysokej škole pre váš nerobotnícky, neroľnícky pôvod a náboženské zaťaženie.“ Riaditeľ navrhol, aby išla manuálne pracovať aspoň na dva roky do fabrík a tým dokázala svoju lojálnosť so socialistickým režimom. V roku 1962 sa znova prihlásila na Lekársku fakultu v Košiciach. Prijali ju na štúdium stomatológie. V roku 1967 skončila štúdium s červeným diplomom. Chcela prednášať medikom, ale v tom čase nebolo voľné miesto na katedre, a tak sa rozhodla pre stomatologickú prax v Poprade. Na jar 1974 jej kádrový referent OÚNZ v Poprade oznámil, že závodný výbor KSS rozhodol, že nie je vhodná na druhú atestáciu, pretože je nábožensky zaťažená. Poslali ju do primitívnych vidieckych ambulancií bez pitnej vody. V roku 1972 prišiel do OÚNZ Poprad pracovať nový kolega stomatológ, tajný kňaz, Oliver Oravec, neskôr emigroval. Zoznámila sa so spoločenstvom, ktoré biskup Felix Maria Davídek pomenoval Koinótés. Záhorská spomína, že Davídek mal vynikajúce prednášky o učení P. T. de Chardina, keď svet bol vlastne nedokončený a človek bol povolaný k jeho dokončeniu - posväcovaniu. Záhorská si uvedomovala, že ju ŠtB nielen sleduje, ale ich vplyv pociťovala aj na pracovisku. Dostala predvolanie, aby vrátila cestovný pas. V roku 1984 začala registrovať zvýšený tlak nielen na ňu ale aj jej blízkych v Poprade. 17. novembra 1989 prišla Nežná revolúcia. Prišla sloboda. Ale aj obavy, aký bude ďalší vývoj aj v celom východnom bloku. Bolo potrebné registrovať zločiny komunizmu páchané na národe a cirkvách. Váži si úsilie Jána Langoša, ktorý sa zasadil o vznik Ústavu pamäti národa. Záhorská požiadala ÚPN o sprístupnenie svojho zväzku ako obete ŠtB. V roku 2005 dostala kópiu zachovaného zväzku, ktorý obsahoval 344 strán. Je to pre ňu ťažké čítanie, lebo mnohí „spolupracovali s ŠtB a podávali jej správy o mojom spôsobe života a práci pre Božie kráľovstvo. Takých obetí ŠtB na Slovensku je tisíce a ja veľmi prosím nášho Pána Ježiša Krista o dar odpustenia týmto ľuďom. Aby to poslúžilo očisteniu národa aj Cirkvi, ktorú milujem.“

Spomienky na detstvo

Celkom prvé moje spomienky sa viažu asi na piaty rok života. Na naše nádherné prechádzky, na naše vzájomné prechádzky s oteckom, kedy som bola na všetko zvedavá, rodičia hovoria až veľmi zvedavé dieťa a na všetko som sa vypytovala. Otecko mi to samozrejme veľmi trpezlivo vysvetľoval a bola som zvedavá nielen na okolnosti doma, veci prírody, ale povedzme so záujmom som čítala svätovojtešský kalendár, to bola v podstate jediná literatúra dostupná v tom čase. Tak tá bežná ľudová a vedela som pomenovať už štvrtom, piatom roku života všetkých svätých z kalendára. Bolo to veľmi milé a táto vlastnosť, tej chtivosti veľa vedieť išiel vlastne, myslím, celý môj život. Tak začala som chodiť do školy, navštevovala som ľudovú školu na Vyšných Hágoch. Bola to jednotriedka. Bolo nás asi 30 detí zamestnancov sanatória a bolo to 1. septembra 1949. Pred vyučovaním sme sa modlili, vyučovanie prebiehalo harmonicky, to bol vynikajúci učiteľ, vynikajúca pani učiteľka, absolventka pedagogickej preparandie. Prvá trieda prebiehala veľmi harmonicky, veľmi krásne. Pamätám sa, bolo to v druhej triede, čiže v roku 1950, druháci ľudovej školy, kedy prišli nejakí páni do triedy a pozdravili sa s pani učiteľkou a zvesili kríž zo steny. Boli sme veľmi začudovaní k čomu ako sa budeme teraz modliť. V mojej duši prebiehala táto otázka, aj v srdiečku prebiehala táto otázka a oni hovoria, deti zlaté začíname už inú novú dobu, modernú dobu. Už nebudete sa modliť pred vyučovaním, ale budete si spievať pesničky Buď práci česť, nebudete sa zdraviť Pochválený buď, Ježiš Kristus, budete sa zdraviť Česť práci.

ŠtB žiadala, aby otec lekárnik udával, stratil zamestnanie

Pán lekárnik mohli by ste nám prosím doniesť ad informandum o pánu primárovi Eichlerovi, kde chodí, s kým sa kontaktuje, aké má návštevy? Vysvetľujem, doktor Eichler, spomína ho doktor Mikloško vo svojej knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť, bol zo Svoradova, Kolakovičov žiak a fungovali vtedy podzemné štruktúry, jedna z nich bola, volala sa Rodina a doktor Eichler fungoval v tejto Rodine. Nás bolo vtedy 5 detí, on mal vtedy 7 deti. Doktor Eichler, vynikajúci odborník na dospelú ftizeológiu, tuberkulózu. Otecko ich požiadavke absolútne nevyhovel, teda požiadavke pánov zo štátnej bezpečnosti. Povedal, páni, túto vetu, pamätám si ju dodnes, pretože to mi povedal, nepamätám, kedy mi to povedal, snáď troška neskôr, ako sa to dialo momentálne. Páni, ste na zlej adrese. A keď sa mu ohlásili z ústrednej štátnej bezpečnosti, tak unikal im, išiel do lekárne do Smokovca, kde mal kolegu alebo do Popradu atď. Ale reakcia sa dostavila. Nepamätám sa ako dlho ešte mohol pracovať v lekárni ako šéf lekárne, ale prišla výpoveď z pracovného pomeru, do dneska tu výpoveď mám, jeho korešpondenciu, ktorá ostala po toľkých sťahovačkách a predsa len čas pokročil, ju mám, je tam podpísaný pán riaditeľ, sanatórium vás vypovedá, nepožaduje už vaše služby, nestojí o vaše služby.

Spomienky na život, keď otec stratil prácu

Finančne sme zrejme boli na tom veľmi zlé, lebo začali nám pomáhať prežiť a stravovať sedemčlennú rodinu. Mamičkina rodina z Turca. Tí boli gazdovia, takže donášali nám nejaké potraviny, zakáľačky atď. Tak vďaka tomu sme my prežili. Otecko sa usiloval stále hľadať prácu. Zatiaľ nás nechali bývať, samozrejme, že mu to začali nejako limitovať a priťahovať, ale toto poviem až potom. Zatiaľ sme tam bývali, my sme chodili do školy. Doma sme deti o ničom nevedeli, o tejto situácii. Otecko, mamička nás takto chránili, aby sme teda neboli vykoľajené z normálneho svojho detského života. Otecko hľadal prácu, keď aj nie vo svojej predsa presne profesii lekárnickej. Ale v zdravotníctve ho nikde neprijali. Pamätám sa, že veľmi ho nabádali z ústavu, zo sanatória, z riaditeľstva, aby išiel ako robotník pracovať manuálne na budovanie tunela pred Košicami. Vtedy budovali dva tunely, otecko tam šiel. Bol tam, poviem, osvietený kádrovčík, kádrový referent, ktorý kádroval ľudí intelektuálov tým, že im ohmatával dlane. A povedali oteckovi, pán lekárnik, a vy čo tu chcete robiť s vašimi rukami. Jasná reč. Otecko sa vrátil. Po nejakej dobe, po nejakom čase sa mu podarilo nájsť zamestnanie v lesnej správe, na svoje riziko. Šéf lesnej správy Vyšné Hágy, okrsku Vyšné Hágy, prijal ho pán Brtáň. Do dneska som mu za to vďačná a tým ho zachránil. Pracoval ako lesný robotník, sadil stromky a lesné práce, čistenie lesa v areáli, v okrsku Vyšné Hágy.

Sťahovanie do Lučivnej

Potom ho stretlo veľké šťastie, takto to musím povedať, že išiel do Lučivnej, sanatória, detskej liečebne tuberkulózy. Pán riaditeľ doktor Šimek, osvietený človek, mal za sebou Osvienčim, vynikajúci ftizeológ, riaditeľ. Podotýkam mal za sebou Osvienčim, prežil veľa trápenia a dobre poznal život. Povedal mu, ale ja by som vás prijal, mám tuná predsa už aj sklad liečiv a je dobré, keď to bude viesť odborník, teda inventarizácia atď., zásobovanie. Vtedy sa začala tuberkulóza detská pľúcna liečiť sa liekmi Pass a INH a bolo to treba odborne, nemal odborníka. Tak bolo treba odborne tento sklad liečiv a vydávanie či objednávanie riadiť. Tak sa potešil a hovoril, bolo by to málo na plný úväzok. Tak ja plánujem, stále citujem doktora Šimeka, ja plánujem, mám tú detskú tuberkulózu pľúcnu a kostnú a plánujem vybudovať výskumné mikrobiologické laboratórium na BK, na bacila Kochovho, teda tuberkulózneho bacila. No ale to by ste sa museli naučiť, hovorí oteckovi, keď by ste prijali túto alternatívu, tak ja by som, že by ste sa vo vašom veku, už mal na prahu päťdesiatky otecko, tak ja by som vás poslal do Bulovky do Prahy, kde by ste sa tejto laborantskej špecializácie, na špecializáciu na kultiváciu BK naučili. Tak domáca porada, jednoducho otecko šiel tam, pol roka tam zotrval, nepamätám si koľko návštev medzitým urobil, sa vrátil domov k nám na Vyšné Hágy a medzitým pán riaditeľ doktor Šimek nám zabezpečil bývanie v Lučivnej sanatóriu, kde bola veľká bieda o bývanie. Ale dostali sme byt nižšej kategórie oproti Vyšným Hágom, napr. nebola kúpeľňa, museli sme chodiť do kúpeľne s inou rodinou. Mamička všetko zvládla, všetko šlo výborne, ja sa vôbec nepamätám, že by bol nejaký zádrheľ, náreky alebo nejaký nepokoj.

Maturita vo Svite – problém ísť na vysokú školu

Prišiel polrok je v 11. triede, na konci ktorej sme maturovali. Zavolal nás súdruh riaditeľ niekoľkých z intelektuálskych rodín, nie z robotníckej a nie roľníckych, ale z intelektuálskych rodín z obidvoch tried z A aj B a povedal, súdružky a súdruhovia, on bol veľmi vzácny človek, veľmi rád použil slovo súdružky a súdruhovia. Okresné byro z Komunistickej strany Slovenska vyhodnotilo váš kádrový profil, respektíve kádrový profil rodičov a uznalo za vhodné a rozhodlo sa o vás, že nie ste vhodná, konkrétne mne, pre štúdium na vysokej škole pre váš nerobotnícky, neroľnícky pôvod a náboženské zaťaženie. Takže prijímacie pohovory na lekársku fakultu, ktorú som potom absolvovala, myslím ešte pred maturitou v 11. triede niekedy v máji, bol vlastne bez efektu, to bolo vopred jasné, že nebudem prijatá na lekársku fakultu a zároveň nám odporúčal súdruh riaditeľ, že okresné byro, to je tá rusifikácia, okresný výbor sa rusifikoval na byro, čiže bjuro, nám odporúčal ísť do výroby na jeden-dva roky, aby sme dokázali lojálnosť so zriadením, so socialistickým zriadením.

Spomienky na štúdiá medicíny v Košiciach

Chodili sme na sväté omše do Domu svätej Alžbety, bol tam pán kaplán a v tom čase šéfoval, nepamätám sa p. Štefunko? Silný v Pacem in terris, ale bol osvietený. Tí kapláni boli skutočne výborní ako v spovedníci, lebo sme sa naučili pestovať duchovnú kultúru, duševnú kultúru, povedzme cez spovede. Nemeniť spovedníkov, chodiť k jednému, pretože ten ťa môže viesť. Predsa jeden 19, 22-ročný človek, ten sa z vašej biologickej situácie nevyzná a tobôž nie v duchovnej situácii. My sme mali také šťastie, že sme práve boli v období, keď bol dómským kaplánom Bartolomej Urbanec. Ten mal medikov obzvlášť rád. V tom čase, to bolo rok 62 až 67 to bola individuálna komunikácia. Nemali sme krúžky, neboli krúžky, jednak medici boli sme veľmi vyťažení štúdiom a jednak boli sme pod pomerne ostrým dohľadom. Napr. keď sme bývali ešte v jezuitskom internáte, tak pani vrátnička, volali sme ju Neny, to boli všetko Maďarky. Tá mala za úlohu si zapísať kto ide na omšu na jedenástku. Neny bola výborná, táto pozabúdala a nepovyzrádzala nás, takže nepracovali sme v krúžku. V 1967 som končila potom s červeným diplomom. Niekoľko profesorov sa uchádzalo o prácu vo vedeckej sfére. Žiadali ma napr. taký prof. Korec, ktorý bol vynikajúci pán, má svetový primát v detskom diabete, diabetes mellitus juvenilis. Ale ja som sa uchádzala skôr o túto katedru, chcela som vždycky prednášať medikom nie stomatologické veci, ale tieto iné.

Normalizácia po 1968 - biľakové päťky rozhodli aj o nej

A tak som prišla vlastne potom do Popradu. Ja som veľmi rada už vtedy pracovala v detskej stomatológii a pán primár doktor Ondrušek si všimol môjho úsilia a mojej námahy a mojej cieľavedomosti v prevencii zubného kazu. Tak ma požiadal, či by som nezobrala, bolo to 67, 68. Po pražskej jari je sympatické klíma politické, takže či by som neurobila atestáciu z detskej stomatológie a dal by mi potom riadenie stomatológie v okrese. Situácia sa potom otočila na našom oddelení tak, že pani kolegyňa, ktorá robila na čelustnej ortopédii, tzn. strojčeky, vyrovnávatká sa vydala, čakala dieťa, tak ma prosila, či by som teda neabsolvovala nejaké expresné školenia na čeľustnú ortopédiu. Aby som mohla viesť oddelenie pokiaľ ona bude na materskej. Tak som sa rozhodla, že a to bude zaujímavé, tam treba vedieť nemeckú reč, tak my sme robili anglosaskú čelustnú ortopédiu, tak myslím, že to bude veľmi zaujímavé a tak som prešla tam. Pán primár sa trocha čudoval, keď chceš, tak fajn. Ale to bola vlastne pasca na mňa. Čo sa stalo? Pani kolegyňa bola predsedníčkou Komunistickej strany v OÚNZ Poprad a už tým, že ja som absolvovala niekoľko školení a pomerne dobre a rýchlo, dosť dobre som sa zmocnila práce s aparátmi snímacími, lebo tam musia byť pacienti stále kontrolovaní, to sa nemôže nechať, kým by ona skončila materskú, tak sa jej zrúti celá pacientúra. A pripravovala vlastne kádrové oddelenie a komunistickú stranu, aby ma, keď sa ona vráti, aby ma exovali z toho oddelenia. Prišla, vrátila sa, zavolal ma kádrový referent. Komunistická strana OÚNZ sa rozhodla, že nie ste vhodná. To bolo v 1973, už bola normalizácia, bežali biľakove päťky, roztriedili nás, kto sa postavil za sovietske vojská, proti sovietskym vojskám a normalizácia, náboženské záťaže. Oni to volali záťažou, nás to držalo v tej červenej tme, oni to volali záťažou. Takže vlastne ma exovali, ale ja som tým pádom ostala bez miesta. Pán primár ma veľmi ľutoval a tak dostala som sa potom do podradných vidieckych ambulancií v okrese Poprad. Bez pitnej vody, napríklad. Takže to boli také veľmi zlé podmienky a veľmi deprimujúce, kde som nemohla, keď máš zmiešaný obvod, tzn. detskú stomatológiu alebo že robíš, tak sa nedá pracovať tým určitým zameraním a určitou precíznosťou.

Kontakty so skrytou cirkvou – spoločenstvo Koinótés

No ale nastal taký veľký obrat v mojom živote, že naraz, čo sa stalo? Prišiel na oddelenie jeden pán kolega z Prešova, veľakrát sme debatovali. On bol na oddelení u pána primára a potom mu dal vedľajší obvod a chodili sme do jedálne, celé oddelenie v podstate debatovali sme, zavadili sme o náboženské témy. Skôr by som povedala také filozofické témy a potom aj náboženské témy a on teda videl, že určitým smerom smeruje tá debata, tým nie nejakým bigotným, náboženským, takým filozoficky nadľahčeným náboženským spôsobom, tak povedal, či by som neprišla na nejaký seminár. Ten mal také určité spoločenstvo a kde by som sa mohla vzdelávať teologicky, aj teologicky aj filozoficky. Ja som teda pristála. On nebol rehoľník, bol priateľom pátra Formánka v Prešove. Ten jeden čas za Dubčeka pôsobil aj ex katedra a vysvätil ho Davídek, brniansky biskup skrytej cirkvi. Takže vlastne on už bol vysvätený, ja som o tom nevedela. Išla som, teda sadli sme do auta, páter Formánek, on Oliver Oravec a ja do auta, išli sme na prvý seminár, prvé stretnutie so spoločenstvom, ktoré biskup Felix Maria Davídek pomenoval Koinótés, po grécky spoločenstvo. A takto to bol môj prvý kontakt. Bolo to na jar roku 1973. Ja som sa ocitla na fare u pána farára Šimeka. On bol totiž v krimináli nejakú dobu s Davídkom a uvoľnil faru na takéto semináre. Bol to novozámocký okres, čiže vlastne v takom nejakom trochu zátiší. A tak to bol prvý môj kontakt a tam som pociťovala moju veľkú túžbu sa teologicky vzdelávať. Tie prednášky biskupa Davídka boli famózne tým, že neboli monotónne a monotematické, ale boli interdisciplinárne, tzn. teológia bola prepojená, napr. teológia - filozofia, teológia - medicína, teológia - prírodné vedy, teológia – ekológia, to bolo veľmi zaujímavé. A čo bolo ešte pozoruhodné, že nevylučoval z toho spoločenstva ženy.

Pod dohľadom ŠtB – aj vypočúvania

Štátna bezpečnosť si stále myslela, že ja emigrujem. Učí sa anglicky, určite emigruje. Zobrali mi pas, preto som nemohla ísť ani do Maďarska, ani do Poľska, takže vlastne ja nemôžem emigrovať z princípu mojej osobnosti keby som čokoľvek, keby ma čokoľvek čakalo v cudzine. Ja nemôžem emigrovať mimo Slovenska. Ešte by som teda nadviazala na to, že teda moju prácu pre Božie kráľovstvo zaregistrovala komunistická štátna bezpečnosť a dôsledkom toho boli potom aj vypočúvania na štátnej bezpečnosti. Tri týždne pred vypočúvaním som obdržala rekomando list s modrým pruhom. Dostavte sa, keď sa nedostavíte budete predvedená. Tak som šéfovi, pánu primárovi oznámila, že musím ísť na vypočúvanie, tak mi povedal, tak sa teda držte. Dobre, ja som sa toho vždycky veľmi bála, tých vypočúvaní, tak tu mám poznámočku, som si otvorila vtedy Sväté písmo, Matúš 10, 19-20: „Keď vás predvedú, nestarajte sa, čo a ako máte hovoriť, Duch vášho Otca Vám to povie.“ Samozrejme, že som počítala s tým, že likvidácia mojej osoby zo strany štátnej bezpečnosti raz príde a nejaké avízo. Ale keď prišlo reálne avízo, už to bolo naozaj stresovanie. No a tie 3 týždne boli pre mňa vždy veľmi ťažké, nemohla som spávať, vždy som si veľmi priala, aby keď pôjdem na vypočúvanie, aby svietilo slnko, aj svietilo. Nepamätám sa na počet tých vypočúvaní či boli 4 alebo 5, ani počet hodín. No tak to boli výsluchy. Boli pre mňa veľmi náročné, vracala som sa veľmi zdevastovaná aj telesne aj psychicky, fyzicky aj duševne. Okrem vypočúvaní ma v noci budili telefonátmi s návrhmi na žúry v bare hotela Poprad, na sexuálne dobrodružstvá atď. No a nikdy som nemala istotu, že sa z vypočúvania vrátim. Takže som napísala pár riadkov sestre Elenke, som nemala prakticky žiaden majetok, bolo niečo toto tu najnovšie, to boli všetko také tie primitívne sektorové veci. Nábytky aj trabantík som musela predať, pretože som bola finančne v neúnosnej situácii. Rodičia mi pomáhali prežiť. Najviac mi je ľúto, že z katechetických materiálov, ktoré sme mali pre deti sa nič nezachovalo, keďže sme ich likvidovali strihaním a splachovaním na WC a všetky biblie pre deti a iné náboženské veci sme nabalili, bola mamička na návšteve, nabalili sme do tašky a posadili ju do rýchlika. Hovorí nám mamička, deti moje prečo mi to balíte, čo sa niečo deje? Nič sa nedeje mamička zlatá, ale u teba to bude mať dobré svoje miesto.

Po Nežnej revolúcii

Asi 2 týždne po začiatku, po 17. novembri prišli aktivisti z Občianskeho fóra z Prahy, vystupovali tuná v konkatedrále. Ja som si povedala, ja by som tiež mohla niečo povedať. Tak som si tu pod tú Golgotu kľakla. A hovorím, Pane, idem. Bolo tam asi 10 mužov, kňazi, laici, tak ja som potom ako jediná žena povedala pár slov v narvanej konkatedrále, tam sa zmestí 500 ľudí. Tak sme pomaličky začali si uvedomovať, je tu sloboda, ale aká, dokedy, ako? Boli sovietske vojská, nevedeli sme čo bude, dlho sme nevedeli čo bude. Moja ctihodná poznámka k Ústavu pamäti národa. Bolo potrebné registrovať zločiny komunizmu páchané na cirkvi aj na národe a tak úsilie vzácneho veriaceho človeka, politika, on bol vtedy federálny Minister vnútra, však nežije, Ján Langoš, pomaly nadobúdalo reálne kontúry založenie Ústavu pamäti národa. Z pozície ministra vnútra sa mu vytvorili podmienky prístupu k materiálom, ktoré boli dovtedy výlučne na Ministerstve vnútra. A začalo sa intenzívne pracovať na získavanie materiálov týkajúcich sa komunistických represálií páchaných na Slovensku. Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon o možnosti postihnutým osobám požiadať o vydanie materiálu, materiál zo zväzkov obetí z ŠtB. Túto povinnosť Ústavu pamäti národa realizujete dodnes a tak 14. júla 2003 som požiadala Ústav pamäti národa o sprístupnenie môjho zväzku, obete ŠtB s krycím menom Ela, o ktorom tuná hovoríme. Kuriér Ústavu pamäti národa mi 19. septembra 2005 pod číslom 2733/2003 - 50 doručil kópiu môjho zväzku, ktorý obsahoval 344 strán. Je pre mňa nesmierne náročné čítať stránky môjho zväzku, keďže tam nachádzam mená ľudí z môjho katolíckeho okolia, mená ľudí z kostola, mená ľudí pokrstených v katolíckej cirkvi, ktorí spolupracovali s ŠtB a podávali jej správy o mojom spôsobe života a práci pre Božie kráľovstvo. Takých obetí ŠtB na Slovensku je tisíce a ja veľmi prosím nášho Pána Ježiša Krista o dar odpustenia týmto ľuďom. Aby to poslúžilo očisteniu národa aj Cirkvi, ktorú milujem. Amen.

Spracoval: Stanislav Labjak, december 2017.