Logo

Ladislav Snopko (1949)

Foto: Ladislav Snopko

Životopis

„Vysporiadanie sa s komunistickým režimom je veľmi ťažké a bojím sa toho, že skôr, ako sa s ním vysporiadame, vymrieme. Teda vymrú tí, ktorí vedia, s čím sa majú vysporiadať. Bohužiaľ.“

Príbeh pamätníka

Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach. Po ukončení strednej školy krátky čas študoval medicínu vo svojom rodnom meste, no keďže mu bola bližšia profesia archeológa, rozhodol sa pre ročnú prax na archeologickom výskume hradu Devín a po nej pre štúdium tohto vedného odboru. V roku 1970 bol prijatý na Katedru všeobecných dejín a archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium úspešne ukončil v roku 1976. Už počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy i politiky. Spoločne organizovali rôzne kultúrne podujatia (Koncert mladosti, Blues na Dunaji, Folkfórum, Gitariáda), ktoré mnohokrát nekorešpondovali s kultúrnou politikou režimu, preto boli prísne kontrolované Štátnou bezpečnosťou. Ladislav Snopko písal príspevky do časopisov, viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave. V rokoch 1988 – 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. V revolučných dňoch roku 1989 bol jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré ako najdôležitejšia opozičná sila Nežnej revolúcie na Slovensku oficiálne vzniklo 19. novembra 1989. Dňa 10. decembra 1989 zorganizoval spolu s Martinom Bútorom pochod pod heslom „Ahoj, Európa“, počas ktorého prešli tisíce Bratislavčanov cez otvorenú Železnú oponu do Rakúska. Od roku 1989 až do zániku Verejnosti proti násiliu v roku 1991 pôsobil ako člen jej rozhodujúceho orgánu, Koordinačného centra. V rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky, poslancom Slovenskej národnej rady a hlavným koordinátorom kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy. Bol tiež zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia, časopisu Profil súčasného výtvarného umenia a poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja.

„Hlúposti, ktoré sme urobili, boli našimi hlúposťami“

„My sme 17. novembra vlastne nechceli zmenu režimu, my sme chceli len zrušiť, zastaviť to násilie, to všetko, čo sa dialo. Potom bolo len to, že sme, ja to mu vravím, ako stopovací pes chytili stopu, ktorá nás doviedla k zmene režimu. Cez všetko, čo z toho vyplývalo. Povinnosť naučiť sa, ako sa spravujú veci verejné, naučiť sa, ako fungujú politické strany. Však my sme ako Verejnosť proti násiliu fungovali ako mimovládka, nechceli sme ísť do mocenských pozícií. Z Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu v Čičovej vláde sedel len Vlado Ondruš a ja. Všetko ostatné boli buď profesionáli blízkeho zmýšľania ako Laco Košča, Mišo Kováč a tak ďalej. Však tam boli aj z komunistickej strany, lebo my sme chceli robiť ústavnú zmenu, ústavnú revolúciu, čiže Verejnosť proti násiliu nemohla robiť, už v duchu svojho názvu nie, násilné zmeny v spoločnosti. Dnes nám to mnohí vytýkajú, ale ja trvám na tom, že sme to urobili najlepším možným spôsobom, že od 17. novembra 1989 po súčasnosť sa Slovensko v tak dlhom období prvýkrát vyvíja samo od seba, bez vonkajšieho vplyvu. Tie skazky o tom, že november vymysleli komunisti, eštebáci, ja neviem kto, tak sú skazkami. Bol som pri tom, bol som jedným z nich a netvrdím, že neboli pokusy vstúpiť a dezorientovať, ale nikto z nás z Koordinačného centra VPN nebol pod žiadnym vplyvom ŠtB alebo nejakých KGB, alebo čoho. A hlúposti, ktoré sme urobili, boli našimi hlúposťami. Neboli to manipulácie z vonku.“

Platforma zmeny režimu

„Nie náhodou Verejnosť proti násiliu vznikla v Umeleckej besede, čiže vo výstavnej sieni Mestského výboru slovenských výtvarných umelcov. To nebola náhoda, to je dôsledok toho, že tí výtvarníci boli naozaj legitímne tým hlavným kolektívnym prúdom slobody pre Slovensko. Nie náhodou boli podporné kancelárie v Slovenskom zväze ochrancov prírody, to tiež nebola náhoda. A nie náhodou sa na báze Verejnosti proti násiliu zišli potom aj dramatici, divadelníci, ktorí sa v tom finále pridali. Dá sa povedať, že herci asi naozaj majú zmysel pre dramatickosť situácie a vedia odhadnúť, kedy je finále a pridali sa v pravý čas. Čiže, síce to niekedy potom trošku vyzerá ako keby oni urobili tú revolúciu, ale tú poctivú mravenčiu prácu odrobili skôr tí ochranári a výtvarníci a solitéry, ktorí fungovali v spoločnosti celé sedemdesiate, osemdesiate roky akoby na jej okraji. Podobne študenti. Áno, mladí ľudia sú nositeľmi zmeny, lebo sú mladí, túžia po zmene, ale zasa neboli bázou zmeny. Bázou tej zmeny boli ľudia, disidenti zo šedej zóny, ľudia, ktorí vlastne celých dvadsať rokov žili istým spôsobom.“

Význam Slovenskej televízie v revolučných dňoch

„Myslím si, že aj vďaka tomu, že riaditeľ Slovenskej televízie Hlinický pochopil, že zmena, ktorá zrazu naskočila, je zásadnou zmenou a otvoril televíziu Verejnosti proti násiliu. To bolo také akoby metodické centrum, čiže Štúdio dialóg a priame prenosy z mítingov na námestí SNP boli akési metodické centrá, kde ten občan Slovenska sedel a videl ako rozmýšľa VPN v Štúdiu dialóg, ako rieši problémy VPN na námestí SNP a presne tak to robil na námestiach svojich miest, a preto to tak prebehlo veľmi rýchlo a veľmi schopne.“

Činnosť Verejnosti proti násiliu

„Formulovali sme de facto program Verejnosti proti násiliu na základe princípov fungovania normálnej demokratickej spoločnosti. To sme tam napísali ako hlavných dvanásť bodov, dodnes sa splnili všetky okrem odluky Cirkvi od štátu. A cez tie mediálne výstupy, či už z námestia SNP alebo zo Štúdia dialóg, sa na to nabaľovalo celé Slovensko. S tým, že sa samozrejme robili výjazdy, išiel vlak do Košíc a tak ďalej. Čiže identita Slovenska dostala jednoznačne podobu Verejnosti proti násiliu a očakávali sme, tu musím povedať - naivne, že spoločnosť, ktorá má určite tej politiky plné zuby, sa preklopí do občianskeho fungovania. Preto sme nemali záujem tie Verejnosti proti násiliu, ktoré vznikali v mestách, ale aj vo fabrikách, meniť na politické bunky. Preto sme nemali záujem vstupovať do politických vysokých postov, vravím, dvaja z KC VPN sme boli v slovenskej vláde, kde sme jej vedenie dali do rúk Milana Čiča, pretože sme chápali, že ten mechanizmus musí riadiť niekto, kto vie ako sa to robí a my sme tam boli len ako dozor, no tak paradoxne najslabšie ministerstvá, čiže životné prostredie, to bol podpredseda vlády pre životné prostredie Ondruš a ja ako minister kultúry.“

Perličky Nežnej revolúcie

„Pamätám si neuveriteľnú udalosť, keď prišiel za mnou jeden pán a povedal, že s manželkou išli kúpiť nábytok a stratili dvanásťtisíc a teraz čo. Tak Milan s Janom vyhlásili zbierku a nám sa nazbieralo, v takých igelitkách to chodilo, asi stoosemdesiattisíc korún. My sme tam teraz mali guču peňazí v igelitkách a nevedeli sme čo s nimi, tak sme odkázali na poštu, nech nám pošlú jedno vrece, že tie peniaze dáme do toho. Tak to poslali, dali sme doň peniaze, vrece putovalo, ľudia si ho podávali na tú poštu. Potom sme sedeli asi o týždeň na VPN, riešili sme niečo úplne iné, keď z pošty volala úradníčka, že: ,Prosím vás, no tak čo s tým máme robiť, je tu mech so stoosemdiasiattisíc korunami, vy ste naň zabudli.‘ A my: ,Áno, zabudli sme naň.‘ Tak kúpime sanitku, alebo niečo. Čiže malo to takú hektickú ad hoc podobu. Pamätám sa, keď bol ten generálny štrajk, ktorý sme vyhlásili, odkázali sme občanom Slovenska, že bude generálny štrajk, odkázali sme vláde, strane, a bol. Len nás nenapadlo, že tí ľudia prídu na námestie, hoc nebol vyhlásený míting. Čiže teraz volali, že je na námestí päťdesiattisíc ľudí, niečo s tým robme. Tak sme vyrazili s Fedorom Gálom a ja som ,zrekviroval‘ taký mäsiarsky voz. Mäsiari, čo chodia v tých pepitách, tam sedeli, veľká skriňová Avia. Vravím: ,Poďte, ideme na námestie!‘ Tak sme šli na námestie, zhora sme naň išli popri vtedajšej Sovietskej knihe, dnešnej Trojici a zrazu som pochopil, že tu treba niečo, že tí ľudia niečo očakávajú. Tak som vyskočil na skriňu toho mäsiarskeho auta, zobral som niekomu z rúk československú zástavu, mával som s ňou, šiel som dolu a ako som mával, tak som stále o niečo zavadil. Pozriem hore, a to boli troleje električky. A vtedy boli dva typy zástav. Jeden mal rúčku drevenú a jeden mal rúčku hliníkovú. No, ja som mal to šťastie, že som zhodou okolností mal tú rúčku drevenú, keby som mal hliníkovú, tak jediná obeť Nežnej revolúcie je jasná.“

O zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany

„Zrušenie vedúcej úlohy strany. Ja si pamätám, že vlastne v Prahe bola úvaha, že sa to udeje až niekedy v marci 1990, že to plynulo prejde po rokovaniach s Adamcom a jeho vládou a tak ďalej. A my sme sedeli na VPN a mne volali kamaráti z Vysokých Tatier, Gabo Ondrovič tam bol potom aj primátorom asi dve volebné obdobia, že čo blbnete, že Horská služba je pripravená, keď tých komunistov nevyprášime, že oni idú peši do Bratislavy a vyrazia desiati a do Bratislavy ich príde milión a vyhádžu to všetko von. Tak sme volali do Prahy, že Slovensko je otočené tak, že chce zrušiť vedúcu úlohu strany. Tak sme to vyhlásili na mítingu, že chceme zrušiť vedúcu úlohu strany. Na rokovanie do Prahy išiel Vlado Ondruš, myslím Ľubo Feldek, Peter Kresánek a vtedy sme boli s Fedorom Gálom na VŠMU a len tak bezmyšlienkovite, o piatej ráno, ako sme odchádzali, som zobral Pravdu a Smenu. Išli sme k Milanovi Kňažkovi domov, kde sme pripravovali míting na večer a týchto sme vyprevádzali do Prahy. Zrazu sa pozriem, Jano Budaj si číta a tu on hovorí: ,Chlapi, však to prijali.‘ Tam bolo na titulkách jedných i druhých novín, že ÚV Komunistickej strany Slovenska nenamieta proti tomu, aby bola zrušená vedúca úloha strany. Tak oni odišli do Prahy s tým, že Slovensko to už má vybavené. Tu, vravím, bola tá dynamika väčšia na Slovensku. Keď bol prvýkrát Václav Havel v Bratislave v Národnom divadle, tak práve vtedy Federálne zhromaždenie vyhlásilo po svojom rokovaní zrušenie vedúcej úlohy strany. Čiže to bolo v dôsledku tlaku Verejnosti proti násiliu, ktorý šiel zdola. Prvé obdobie toho revolučného nasadenia vlastne končilo podľa mňa na Slovensku 10. decembra 1989. To bola tá fáza revolúcie, potom už prišla fáza budovania štruktúr.“

Hodnotenie Novembra 1989

„Pád komunistického režimu. Viete, stále rozmýšľam, keď vyhodnocujem November 1989, teda Nežnú revolúciu po dvadsiatich rokoch, rozmýšľam nad tým, či November bol vyvrcholením toho obdobia predtým, alebo bol začiatkom nového obdobia. Ako vyvrcholenie totality bol prejavom pokojnej sily rozumných, kultúrnych ľudí voči totalite. Bol prejavom, kde dobro bolo dobrom a zlo bolo zlom, kde to každý tak chápal. Z tohto pohľadu si myslím, že November bol paradoxne vyvrcholením, šťastným koncom de facto tej éry, tej zlej rozprávky o normalizácii. November robili vlastne ľudia, ktorých mladosť bola v šesťdesiatych rokoch. Či sme to boli my v Bratislave, celé KC VPN alebo Václav Havel a Pithart a všetci tí, čo robili November v Čechách, to boli ľudia, ktorí patria viac menej do generácie šesťdesiatych rokov. Čiže do generácie ľudí, ktorí verili ideálom, ktorí len potrebovali zmeniť ideológiu na ideály. Revolúcia trvala, pravdepodobne definitívne skončila voľbami v roku 1992, a potom prišiel na rad praktický, pragmatický život, tak ako to v demokratickej krajine funguje, kde sa populisti dostávajú do väčšieho povedomia ako rozmýšľaví a tichší ľudia, ale napriek tomu, že to vyzeralo občas napäto, vždy to bol vývoj, ktorý sme mali vo vlastných rukách, lebo aj tie Mečiarove ruky sú naše ruky, že?“

O potrebe kultúrnej zrelosti národa

„Myslím si, že ešte stále pokladáme kultúru za prepych, nie za to, čo nás, homo sapiens, odlišuje od živočíšnej ríše, lebo všetko ostatné máme rovnaké. Hladní sme rovnako, dýchame rovnako, piť musíme rovnako, milujeme, teda množíme sa na rovnakom princípe, jediné, čo nás odlišuje, je kultúra. Ale my to nevieme pochopiť, vedia to pochopiť Česi, Poliaci, Maďari. U nich patrí k dobrým mravom alebo zvykom chodiť do divadla, na koncerty, na výstavy, čítať knihy. U nás ešte nie, pokiaľ to nebude spontánne, potiaľ nebudeme rovnocennými. Čiže môžeme splniť ,povinné cviky‘, dokonca môžeme mať na hlavu najväčšiu výrobu áut na svete, aj triskáčov, aj ja neviem akých rakiet, ale pokiaľ nebudeme mať toto, tak nebudeme šťastní, národne šťastní. Darmo budú vykrikovať nejakí nacionalisti, že akí sme my svojbytní a svojprávni. Čerta starého! Nie sme a toto je vec, ktorú ja pokladám za ešte nedoriešenú. Pevne verím, že sa aj k tomuto dostane obyvateľstvo Slovenska, že začne veriť samé sebe, svojej kultúre a svojím dejinám, lebo toto sa ešte neudialo.“

„Naša spoločnosť odmieta urobiť pokánie“

„Môj najlepší priateľ Ján Langoš, keď zakladal Ústav pämati národa, tak ho nezakladal ako Ústav trestu. Zakladal ho ako Ústav pamäti, pravdy a pochopenia tej pravdy a ako dobrý kresťan to robil v duchu hlavného kresťanského princípu, ktorým je: Keď spáchaš zlo, musíš si ho uvedomiť a musíš vykonať pokánie. To je dobrý krok k tomu, aby ti bolo odpustené. Čiže toto sme my nevykonali. Naša spoločnosť odmieta urobiť pokánie.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť