Ladislav Fiala (1932)

Foto: Ladislav Fiala

Životopis

„Poctivo si odrobiť svoju robotu a neubližovať druhým.“

Príbeh pamätníka

Ladislav Fiala sa narodil 5. októbra 1932 vo Svätom Jure. Jeho otec pracoval v Prvej českej vzájomnej poisťovni v Bratislave a chodieval do Prahy. Tam spoznal profesora Svojsíka, ktorý sa zaslúžil o založenie skautingu v Československej republike. Obdiv a nadšenie pre skauting vyústilo do založenie skautského oddielu vo Svätom Jure. Z rokov detstva, keď končila vojna, si pamätá, ako jeho otec pracoval aj v ilegalite a bol aj v podzemnom Národnom výbore. Jeho otec založil vo Svätom Jure aj demokratickú stranu. Ladislav navštevoval Ľudovú školu vo Svätom Jure v rokoch 1939 až 1943. Gymnázium začal roku 1943 v Bratislave na Grösslingovej ulici. Keď začali letecké nálety na Bratislavu, evakuovali ich do Svätého Jura, kde v bývalom piaristickom kláštore zriadili pobočku gymnázia. Február 1948 vnímal po svojom, ešte nemal ani 16 rokov, práve v tom roku išiel do kláštora do noviciátu, kde bol jeden rok. Po maturite roku 1951 sa prihlásil na Leteckú vojenskú akadémiu, lebo bol už od detstva fanúšikom letectva. Absolvoval aj lekárske prehliadky a keďže rozhodnutie o prijatí neprichádzalo, išiel sa opýtať a dostal otázku, či má tetu v Amerike. Rozhodol sa ísť na strojarinu, ale už v prvom roku aj s kamarátom odišli zo školy a začal pracovať v Stavoprojekte ako kreslič. Urobil si aj odborné kurzy a pracoval ako konštruktér. Roku 1953 dostal povolávací rozkaz na vykonanie základnej vojenskej služby. Narukoval 29. októbra 1953 do Děčína k PTP. Nasledoval mesiac, tzv. prijímač, kde sa učili základné vojenské povely, ale bez zbraní. Potom ho presunuli do Bechyně v južných Čechách na stavbu vojenského letiska. Tam robil žeriavnika. Keďže ho ale armáda evidovala v zdravotnej klasifikácii A, čiže schopný bez vady, tak takých potrebovali v baniach. Takých jednej noci naložili do vlaku o dostali sa 14. decembra 1953 na ostravsko do Horní Suché, Důl prezident Gottwald. Zvyšok vojenskej služby absolvoval v baniach. Pracoval ako manipulant v kancelárii veliteľa roty, ktorá zabezpečovala administratívne záležitosti. Od 1. apríla 1955 odišiel do civilu po skrátení vojenskej služby, lebo podpísal zmluvu, že pôjde pracovať do Energoprojektu. To súviselo s medzinárodnou dohodou a medziministerskými dohodami s požiadavkou stavať elektrárne v Číne. Ale v roku 1958 neprešiel pri celoštátnych politických previerkach, najmä kvôli otcovým aktivitám minulosti. Preto išiel robiť do výrobného podniku Elektrovod. Všetky postihy v kariérnom raste mali príčinu podľa neho v otcovej minulosti. November 1989 a zmeny, ktoré nasledovali aj so svojimi kamarátmi privítal, ale podľa neho to nenaplnilo očakávania, ktoré vkladali do zmeny režimu. Nie je nadšený súčasným vývojom, ale pripisuje to tomu, že sa spoločnosť nežila v slobode 40 rokov. „Tých štyridsať rokov tej totality tak pokazilo náš národ, ako to boli dobrí ľudia a pohostinní a čo ja viem čo všetko, tak ich morálne, myslím si, že skazila tá totalita. No a s takými ľuďmi potom začínať túto éru histórie samozrejme nebolo ľahké, takže preto to asi aj takto všelijako sa pokrivilo.“ Pri otázke, čo mu pomohlo prežiť obdobie totality, povedal: „Našiel som si kvalitnú partnerku a tej vďačím za to, že sme dodnes spolu.“ Ako posolstvo ďalším generáciám odkázal: „Moja zásada bola poctivo si odrobiť svoju robotu... a neubližovať druhým“.

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Narodil som sa piateho októbra tisíc deväťsto tridsať dva vo Svätom Jure. Otec bol úradníkom v pobočke Prvej českej vzájomnej poisťovne v Bratislave. Ako taký chodieval do Prahy, zoznámil sa tam s profesorom Svojsíkom, to bol známy známa figúra českých dejín, on založil skauting v Československej republike. A keďže sa po zoznámili a priatelili, tak presvedčil môjho otca, že teda mal by aj na Slovensku čosi také skúsiť založiť. Aj to tak urobil a vo Svätom Jure založil jeden z prvých skautských oddielov na Slovensku a bol až do konca jeho vodcom, ako sa to vtedy volalo. Takže to na vysvetlenie, že o čo sa jednalo, pretože z toho potom vyplývajú ďalšie srandy, lebo keď potom vypukla vojna, skauting sa zrušil, vznikla Hlinková mládež ako mládežnícka organizácia. Na praktickej úrovni náplň bola v podstate podobná tomu skautingu, ale už to nesmel byť skauting. Takže založil sa v Jure oddiel Hlinkovej mládeže a môjho otca presvedčili, že teda keď chce zachrániť aj majetok toho skautského oddielu, že tak nech sa proste premenujeme celý oddiel na HM, na Hlinkovú mládež, aj sa to tak stalo, tým pádom otec sa stal vodcom miestneho oddielu Hlinkovej mládeže, čo mu potom samozrejme do kádrových materiálov nádherne sa vynímalo. Keď končila vojna, otec pracoval trošku v ilegalite, bol aj v tom podzemnom Národnom výbore a tam ho požiadali, keď začali zákopové práce Nemci robiť v okolí Svätého Jura, tak ho požiadali, že či by nešiel tam pracovať, žeby tam mali proste svoje ucho a oko, no, títo z ilegality. On dodal plány tých opevnení v okolí Svätého Jura cez nejakú spojku partizánom lebo komu, skrátka viem, že cez Jur sa front len tak prehrmel, pretože sovietska armáda vedela presne, kde majú Nemci guľometné hniezda, takže mínomety si presne nastavili a likvidovali to jedno za druhým.

Spomienky na gymnázium a odchod do PTP

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

No otec tak potom sa skontaktoval s nejakými známymi a založili vo Svätom Jure tú Demokratickú stranu. Takže ďalší čierny bod potom pre ďalší vývin našej rodiny. Ale ináč ja som chodil do gymnázia, začal som v Bratislave. Keď začali nálety na Bratislavu, tak nás evakuovali do Svätého Jura, založili tam takú pobočku, štvortriednu, príma, sekunda, tercia, kvarta. A volalo sa to Prvé štátne slovenské gymnázium, tak ako v Bratislave na Grösslingovej, lebo tam som začínal. Pred maturitou, keď sa robili prihlášky čo ďalej, kto chce čo a ako študovať. Ja som bol fanatik, tak trošku som obdivoval vojakov a fanatik do letectva som bol od detského detstva, samozrejme som sa prihlásil na vojenskú leteckú akadémiu, po maturite. No a ostatní chlapci, čo sa prihlásili na vysoké školy, všetci už boli na nejakých tých pohovoroch a dostali vyrozumenia a ja furt nič, tak som išiel na Okresnú vojenskú správu. Lebo aj dvaja kamaráti, čo sa prihlásili na vojenské akadémie, ale nie letecké, už mali vyrozumenie, už mali za sebou aj lekárske prehliadky. Tú základnú som aj ja s nimi ešte absolvoval, ale potom to stíchlo, tak som sa išiel spýtať, čo to je. No, že vy máte tetu v Amerike, reku ja tetu? Ahá, reku otcova sestra, tá sa vysťahovala v tisíc deväťsto dvadsiatom za prácou, ako desaťtisíce ďalších Slovákov čo nemali tuná robotu, reku áno, tú mám. No, tak to nemôžete k letectvu. Ale mohli by ste si spraviť akadémiu protilietadlového delostrelectva a však to je skoro to isté. No, tak nevedel som či sa mám zasmiať alebo zaplakať, no reku ďakujem, o to nemám záujem. Takže toto padlo, tak potom som začal na strojárinu chodiť, ale tam som dlho nevydržal, ešte v prvom roku sme aj s kamarátom museli odísť. No, a pracoval som v Stavoprojekte. Ako kreslič, potom kurzy som si porobil, robil som konštruktéra a potom som narukoval. Kam, to bolo vtedy super tajné, to nikomu nepovedali, to nikto nevedel z týchto povolancov. Tak nás jedného večera naložili do vlaku v Bratislave a viezli nás smerom do Čiech, Brno, nič, ďalej, Pardubice, nič, Praha, nič, furt nás vezú, už svitalo, až do Děčína, až do na konečnú stanicu. A tam bol šesťdesiaty pomocný technický prápor na zámku hore na hrade. No, tak a to som ani nemal šajnu, čo to je PTP.

Spomienky na PTP

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Na prvom cvičení som vypracovával mobilizačné plány, na to som už bol spoľahlivý potom, čo je zase supertajná vec v armáde. A takto to dopadlo, to bol celý môj príbeh, čo sa týka pétépákov, odrobil som si dva týždne na stavbe a odrobil som si potom jeden a pol roka v bani, nie celý jeden a pol roka v podzemí, pretože už potom keď ma poslali na ten manipulantský kurz, tak som robil vlastne v kancelárii. Ale zážitok to bol, lebo na prvej šichte, čo sme sfárali, celí roztrasení a vyplašení v špinavých montérkach, tak ako sme sa výťahom zviezli ja neviem čo už v akej hĺbke či štyristo metrov lebo koľko pod zemou, na našu úroveň, tak ako sme vychádzali z výťahu, tak tam už čakali ľudia, čo niesli zakrytého chlapca na nosítkach, ktorého tam zavalil strop, čiže tak ma privítala baňa. Že som mŕtveho kolegu stretol, hneď. Takže neboli to žiadne príjemné zážitky a celú prvú šichtu som strávil na kolenách a plazmo v takom prieduchu, v priechode, kade viedlo potrubie nejaké čo vzduch privádzalo lebo odvádzalo. A niečo tam mali chybné, tak nás poslali to tam presondovať, no takže hovorím, užili sme si aj takýchto záležitostí. No takže potom som vlastne ten tú účasť v PTP zavŕšil takouto dohodou medziministerskou, že som vlastne nebol dlhšie ako ostatní chudáci, tri aj štyri roky, mám ich tam aj na fotkách tých chlapcov, čo tam už boli tretí, štvrtý rok. A naopak, vlastne mne to neublížilo, no. Ale bol som veľmi ináč ako mladík dotknutý a urazený, áno, že ja nemôžem, nie som spôsobilý do normálnej armády. Viete čo, devätnásť, dvadsať ročný chlapec má iné predstavy o živote. Takže to ma postupom času prešlo, keď som videl kto všetko je v týchto jednotkách pomocných technických práporov.

Rok 1989 – očakávania a posolstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ten osemdesiaty deviaty rok sme privítali všetci moji kamaráti, ktorých som poznal, aj kolegovia, bez výnimky, okrem šéfa, to bol jediný straník, ale tiež kamarát, nemám žiadne výhrady voči nemu. Ale poviem tak, že tie očakávania nejako nám to nenaplnilo. Tiež sme chodili cengať kľúčmi na námestia, nevynechali sme ani jednu akciu, aj s manželkou, ale poviem takto. Čo to prinieslo? Teraz mnohí už na to frflú a nadávajú, že čo toto je, takí starší ľudia. Ale tým mladým to otvorilo svet. Len nie som nejako nadšený súčasným vývojom po tom osemdesiatom deviatom. Ale je pravda, že tých štyridsať rokov tej totality tak pokazilo náš národ, ako to boli dobrí ľudia a pohostinní a čo ja viem čo všetko, tak ich morálne, myslím si, že skazila tá totalita. No a s takými ľuďmi potom začínať túto éru histórie, samozrejme, nebolo ľahké. Takže preto asi takto aj všelijako sa to pokrivilo.

Čo pomohlo prežiť obdobie totality? Aké posolstvo budúcim generáciám?

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Našiel som si kvalitnú partnerku a tej vďačím za to, že sme dodnes spolu, už päťdesiatdva rokov, takže asi toto. Aké posolstvo ďalším generáciám? Ja si myslím, že moja zásada bola poctivo si odrobiť svoju robotu, a zbytočne sa do ničoho nemontovať a hovorím mal som v povahe, aj mám, že som typ nekonfliktný. Preto som hovoril som, že aj ma spravili predsedom tej brigády socialistickej práce, to bol dôvod, s tým prišiel šéf za mnou, že jedine ty si tu ešte sa s nikým nepovadil ani nepobil, že tak budeš veliť tomuto, no. Takže tak, si myslím, že to by mal byť prístup človeka, pokiaľ chce v kľude dožiť, ako ja mám takú predstavu, tak zbytočne sa nemontovať a neubližovať druhým, neubližovať druhým, to hlavne toto. S každým sa ja som s každým kamarát a zadobre. Nemám nepriateľa.

Spracoval: Stanislav Labjak, jún 2018.

Vytlačiť