Jurčovičová Mária (1944)
Životopis
„U nás v našej rodine neexistovalo slovo: ,Nedá sa‘ alebo ,Nemôžem,‘ a to som si všimla, že u veľa mladých ľudí proste akcentuje: ,Nedá sa, nemôže, nechcem.‘ Toto neexistuje, aby tú zápornú časticu ,ne‘ vymazali zo svojho života a aby si vážili to, čo majú a chytili sa každej príležitosti. Toľko by som im odkázala a že nech sú šťastní, že to nezažili, pretože to si nikto nevie predstaviť. Kto to nezažil, čo to je.“
Mária sa narodila 6. marca 1944 v Bratislave ako prvá z dvoch dcér vysokoškolsky vzdelaných rodičov Márie a Ferdinanda Jurčovičovcov. Otec vyštudoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe odbor národohospodárstvo a matka študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave cudzie jazyky – angličtinu a francúzštinu. Z politických dôvodov však nebola pripustená k druhej štátnici. Keď mala Mária 3 roky, bol jej otec zatknutý vo vykonštruovanom procese s členmi, sympatizantmi a spolupracovníkmi Demokratickej strany, ktorý sa odohral na jeseň roku 1947. Rozsudok znel 7-ročné väzenie. Na výkon trestu nastúpil vo väznici Leopoldov a odtiaľ na nútené práce v uránových baniach v jáchymovskej oblasti. Dom, v ktorom bývali, patriaci matkiným rodičom, navštívili v roku 1952 niekoľkokrát pracovníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a obzerali si jeho interiér a exteriér. Zanedlho sa k nim prisťahovalo niekoľko cudzích ľudí. Bola to rodina, ktorej otec sa stal domovníkom. Obaja boli zanietenými členmi komunistickej strany a podávali informácie o svojich hostiteľoch ŠtB. Jurčovičovci sa poznali s rodinami, ktoré boli v rámci tajnej Akcie B z Bratislavy vysťahované a očakávali, že príde rad aj na nich. Stalo sa tak 22. 10. 1952, keď im bol z Ústredného národného výboru doručený výmer na vysťahovanie do oravskej dediny Jasenová. Mária mala vtedy 8 rokov a so sestrou Janou zostali ešte nejaký čas v dome v byte matkinej sestry a Máriinej krstnej mamy. Matka a starý otec odcestovali do Jasenovej vykonať najnutnejšie opravy na polorozpadnutej drevenici, aby sa tam mohla rodina nasťahovať. Mária však po odchode matky so starým otcom vážne ochorela a bola hospitalizovaná na infekčnom oddelení v Detskej nemocnici na dnešnej Lazaretskej (vtedy Duklianskej) ulici. Matka sa za krátky čas vrátila a keď sa Mária zotavila, odcestovala s dcérami do Jasenovej. Ich príchod vzbudil zvedavosť ľudí i podozrenie, že tam prišli ako agitátori pre založenie JRD. Keď sa však dozvedeli o Máriinej chorobe a videli existenčnú núdzu rodiny, tak sa im rozhodli materiálne pomáhať. Nakoniec si rodina a dedinčania na seba vzájomne zvykli a vzájomne si pomáhali. V Jasenovej navštevovala Mária a neskôr aj jej sestra Jana jednotriednu ľudovú školu (dnešný 1. stupeň ZŠ) a na tie časy (1952 – 1955) si obe spomínajú v dobrom. Problémy vyplývajúce z trestného stíhania sa začali nástupom na osemročnú strednú školu (dnešný 2. stupeň ZŠ) v Dolnom Kubíne (1955 – 1958). Napríklad na oslavách Deda Mráza (dnes Mikuláša) nikdy nedostala balíček, a to aj napriek vynikajúcemu prospechu. Dôvodom bolo, že si to ako dcéra súdne trestaného otca nezaslúži. Po úspešnom absolvovaní záverečných skúšok v roku 1958 dostala odporúčanie študovať iba na strednej odbornej škole murárskej, bez možnosti výberu inej strednej školy s maturitou. Vďaka otcovmu známemu mohla nakoniec študovať v Ružomberku na strednej priemyselnej škole textilnej, kde v roku 1962 zmaturovala a zamestnala sa ako laborantka v Závodoch Medzinárodného dňa žien v Bratislave (bývalá Cvernovka). O podaní si prihlášky na vysokú školu vtedy neuvažovala, pretože si bola vedomá, že by ju na denné štúdium z politických dôvodov neprijali. Avšak vďaka zamestnaniu sa v Závodoch MDŽ sa zaradila medzi „robotnícky káder“ a v roku 1964 sa mohla prihlásiť na externé štúdium chémie na Prírodovedeckej fakulte UK, odbor chémia. Štúdium absolvovala v rokoch 1964 – 1970. Celý čas ju sprevádzali obavy, že kvôli otcovi ako politickému väzňovi môže byť kedykoľvek zo štúdia vylúčená. Zamestnávateľ však bol s jej prácou spokojný, výsledkom čoho bolo, že ju v roku 1968 vyslali na mesačný pracovný pobyt do firmy Bayer v meste Leverkusen pri Kolíne nad Rýnom (vtedy v NSR). V roku 1972 jej Závody MDŽ umožnili nastúpiť na 2-ročný študijný pobyt v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV, v rámci ktorého si v roku 1974 urobila doktorát (RNDr.) z biochémie. V tom istom roku odišla zo Závodov MDŽ a začala pracovať ako výskumný pracovník vo Výskumnom ústave výživy ľudu. Napriek vynikajúcim pracovným výsledkom a bohatej publikačnej činnosti sa jej podarilo získať kandidatúru z chemických vied (CSc.) až po Nežnej revolúcii v roku 1990. Do dôchodku odišla v roku 2003 ako zamestnankyňa Ústavu preventívnej a klinickej medicíny, pod ktorý sa pričlenil Výskumný ústav výživy ľudu. V roku 1990 vzniklo nadstranícke občianske združenie Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS), ktoré združuje súdne trestaných z politických dôvodov a ich deti. Mária ako dcéra politického väzňa iniciovala vznik a stala sa spoluzakladateľkou pridruženého občianskeho združenia Dcéry politických väzňov pri KPVS, ktorej cieľom je poukázať na utrpenie, ktoré zažívali najbližší príbuzní politických väzňov. Mária sa zúčastňuje rôznych spomienkových podujatí, na ktorých rozpráva o svojom živote v období neslobody, ochotne poskytuje rozhovory pre médiá a v prípade záujmu navštevuje školy. Jej pútavé rozprávanie prebúdza u mladých ľudí záujem o nedávnu slovenskú históriu. Z detstva jej v pamäti zostali spomienky na návštevy otca vo väzniciach v Leopoldove a neskôr v Plzni-Boroch, na jeho návrat do Jasenovej ako vychudnutého a chorľavého človeka, na statočného lekára Kušnierika, ktorý mu na liečbu choroby krvi aplikoval injekcie B12 a riskoval tým trestné stíhanie, pretože ich užívanie museli schváliť stranícke orgány. Spomína si na vysokoškolsky vzdelaných rodičov, ktorí boli schopní vykonávať akúkoľvek aj manuálnu prácu. Matka Mária vyučovala cudzie jazyky v Dolnom Kubíne a vo fabrike Kovohuty Mokraď a starala sa o chod domácnosti. Po návrate do Bratislavy pracovala na oddeleniach dokumentácie vo Výskumnom ústave agrochemickej technológie, neskôr na Chemickej fakulte a nakoniec vo Výskumnom ústave preventívneho lekárstva. Otec Ferdinand pracoval najskôr ako murársky robotník v Stavebných závodoch v Dolnom Kubíne, potom na oddelení dokumentácie v Lesníckom výskumnom ústave v Oravskom Podzámku, odkiaľ musel odisť v roku 1956 odísť kvôli ideologickým čistkám. V Jasenovej sa zamestnal dokrmovni býkov. V tom čase sa rozhodol pre štúdium na strednej priemyselnej škole strojníckej v Ružomberku, ktorá sídlila v rovnakej budove ako stredná priemyselná škola textilná, ktorú navštevovala Mária. Po návrate do Bratislavy bol na základe odporúčania prijatý do prípravného oddelenia výstavby vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros na ministerstve stavebníctva. Aj keď boli Jurčovičovci pod drobnohľadom ŠtB, Mária si spomína na stretávanie sa s ďalšími rodinami, ktoré postihla Akcia B. Boli nimi Karvašovci (vysťahovaní do Tatranskej Lomnice), Sinayovci (rovnako vysťahovaní do Tatranskej Lomnice), Kempní (vysťahovaní do Rajeckých Teplíc) a Dulovci (vysťahovaní do Smrečian).
Vzorec pre Akciu B
„Ja by som Akciu B, zhruba každý vie, o čo sa jedná, ale chcela vyjadriť takým všeobecným vzorcom. Akcia B by sa dala nazvať akože: neistota, obava strach, potom nasledoval výmer na vysťahovanie, potom nasledovalo neznáme miesto, a potom nový začiatok a nový život.“
Vysťahovanie z Bratislavy
„To, že sa schyľovalo k B Akcii sme už vedeli, pretože už rok, my sme išli v tej už ku koncu tej B akcii, pretože už rok pred nami odchádzali naši známi a vlastne to bolo z toho dôvodu, že vtedy tá nová nastupujúca komunistická nomenklatúra potrebovala rozbiť určitú spoločenskú vrstvu a to bola jedna vec a, a druhá bola, že potrebovali pre svojich sem do Bratislavy príchodiacich, ja neviem politických pracovníkov luxusné byty a prípadne domy. Takže každý, kto mal nejaký lepší dom alebo byt odišiel. Takže už ako som uviedla, my sme toto proste čakali a vedeli sme to aj z toho dôvodu, pretože k nám do bytu chodievali príslušníci štátnej bezpečnosti v takých kožených kabátoch a vždycky sa vyzvedali, kde, čo, ako. A z toho dôvodu, oni vždycky zvonili takým signálom, buď raz, ale väčšinou dvakrát a my sme si z Morseovej abecedy zobrali jeden signál, signál jedného písmena a tým vlastne zvoníme dodnes. Ešte predtým než nás vysťahovali to bol jeden veľký sedem, jedno celé poschodie, tak nám tam nasťahovali jednu vdovu alebo rozvedenú pani s dcérou. Proste jedného dňa dokvitli k nám do bytu. Keď sme dostali ten vysťahovalecký výmer, to bolo v októbri 1952 a bola to jedna výhoda, že sme my dostali výmer vysťahovať sa na päť dní, pretože boli aj také prípady, že sa museli vysťahovať za dva dni. My sme išli do dediny Jasenová, to bol vlastne, geografický predel medzi Oravou a Liptovom a tá dedina bola tak strašne malá, že nebola ani normálne na mape. Tak to sa pamätám, že mama spomínala, že to hľadali na podrobnej kartografickej vojenskej mape, kde sa to vlastne nachádza. My sme dostali pridelený jeden vagón a do tohto vagóna ste museli zobrať si to najnutnejšie, čo ste uznali za vhodné.“
Príchod do Jasenovej
„A keď tam prišli, tak boli dosť šokovaní, nechcem povedať prekvapení, lebo to by bolo slabé slovo, že tam nebola elektrina, tam nebola, tam nebola voda, tam nebolo proste vôbec nič. Bola tam len jedna, v tej kuchyni, bola tam len jedna taká vstavaná pec, ktorá ešte nemala tú kovovú platňu. Čiže prvé bolo vôbec ako, ako môcť nejak existovať, no ale všecko sa im to nejak proste podarilo, že tam nejakí ľudia zohnali tú platňu, dali im drevo, postavili tam rýchlo teda stĺp na vedenie elektrických drátov, takže to išlo a my zatiaľ sme so starou mamou aj so sestrou bývali na druhom pochodí u, teda u druhej dcéry, u staršej dcéry, u maminej sestry. Lenže ja som dosť ťažko ochorela a musela som ísť tu v Bratislave do nemocnice, takže mama sa vrátila sem do Bratislavy a proste to tam všecko zariadili. No a po nejakom čase, keď už som bola natoľko schopná, že som mohla ísť aj so sestrou aj s mamou u tam do Jasenovej, tak sme tam proste prišli a pamätám sa na jednu vec, že tam chodil autobus, my sme chodili do vlakovej stanice Ružomberok a autobus medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom, tá Jasenová bola uprostred, chodil trikrát do dňa – ráno, na obed a večer a my sme prišli nejakým takým podvečerným autobusom a to sa pamätám, že tam stála nastúpená, no veľa ľudí z dediny. Proste boli zvedaví, že, že čo so to, kto som to v tomto, že keď som bola chorá, že vlastne tí ľudia hrozne boli prekvapení, že čo tam robí jedna mladá blondína. Mama vtedy mala dvadsaťpäť rokov bola ten atraktívna blon, blondína. A oni sa čudovali, že čo tam robí bez muža, lebo vtedy sa tam zakladali Jednotné roľnícke družstvá a oni si zo začiatku mysleli, že my sme a to družstvo sa tam nepo, ne nedalo založiť a oni si mysleli, že my sme nejaké nastrčené figúrky, ktoré tam majú nejak, zohrať nejakú takú úlohu, aby to družstvo sa dalo založiť.“
Štúdium
„Po skončení tej jednotriedky začala som chodiť na strednú školu do Dolného Kubína, do osemročného gymnázia a tam ako decko sa pamätám na také, na také zvláštne príhody, že vždycky keď bol Dedo Mráz [Mikuláš], tak tie deti, ktoré sa dobre učili, tak išli sme do, ja neviem do domu, do kultúrneho domu a tam ten Dedo Mráz vždycky tie decká, čo mali samé jedničky, musím podotknúť, že my obidve sme sa dobre učili, tak išli na pódium a tam od Deda Mráza dostávali nejaké balíčky. No ale ja som sa, samozrejme, nikdy nič nedostala, a keď som sa učiteľky pýtala, že: ,Prečo?,‘ tak ona mi povedala, že teda ja si to nezaslúžim, lebo som z takejto rodiny. Tak to sa ma, ako, ako decko, dosť sa ma to dotklo, dotklo, hoci som vedela, že teda aký mám pôvod, z akej som rodiny, ale toto ma tak zamrzelo, že proste ešte aj, aj na takejto škole sa takto k nám ľudia chovajú. No a potom po, to bola osemročná stredná škola, kde sa robili záverečné skúšky a po tých záverečných skúš, skúškach, buď sa išlo do gymnázia, alebo na nejakú odbornú školu. No a vzhľadom na to, že teda, že my sme mali taký pôvod, ako sme mali, tak ja som dostala jedine odporúčanie ísť na murársku učnicu a som mala zákaz na akúkoľvek strednú odbornú školu s maturitou, proste ani do žiadnej učňovskej školy, len jedine na tú murársku učnicu. No a vtedy otec rozbehol nejakú veľkú akciu, ale na, písal odvolania, ale proste nič nepomohlo, a potom zhodou okolností stretol jedného známeho a ten povedal, že on má brata na textilnej priemyslovke v Ružomberku, ktorý tam pracuje ako administratívny pracovník, tak sme sa spojili a zhodou okolností potom on ma pozval na dodatočné pohovory, ale zas bol taký úžasný, že on tú moju, moju prihlášku niekam stratil, čiže ja som bola pozvaná na pohovory, ale moja prihláška s tými kádrovými posudkami zo školy tam nedošla. Takže nikto už na mňa nemohol nič vytiahnuť, ja som mala samé jednotky na tých, tých záverečných skúškach z ôsmej triedy, pozvánku na pohovory som mala, pohovory som urobila, takže nič nestálo v ceste, aby ma prijali.“
Pod drobnohľadom ŠtB
„No a otec, keď kŕmil tých býkov, tak on povedal, že proste nemôže mentálne zaostať, tak sa prihlásil na strojnícku priemyslovku. To sa pamätám, keď mal päťdesiat rokov, tak dostal prvé polročné vysvedčenie a chodil on so mnou do Ružomberka a jedným autobusom sme chodili vždycky do školy, pretože to bola tá textilná priemyslovka s tou strojníckou priemyslovkou bola taká budova do účka, tak sme chodili aj spolu až do tej budovy. No a tam, kde pristával ten autobus, kde bolo autobusové nádražie, teda výstupište, bola taká malá ulička a kde vždycky stáli eštebáci z Banskej Bystrice, lebo mi sme vtedy patrili pod kraj Banská Bystrica a keď sme s otcom vystúpili z autobusa, tak tá šestotrojka alebo šestotrinástka s tými eštebákmi sa pohla pekne za nami. My sme išli po chodníku a oni išli ako krokom po ceste, a keď otec vošiel do budovy, tak potom pridali a odišli. Takže títo, proste my sme týchto eštebákov mali na krku furt. Oni aj v Jasenovej o nás podávali hlásenie, to máme zistené, lebo ja som išla do archívnych zväzkov Ústavu pamäti národa a tam sme dokonca niektorých ľudí s mamou aj identifikovali. Ale počas toho štúdia, keď otec chodil do Ružomberka, tak tam chodili aj tí majstri z toho, z tej továrne, kde mama učila tú nemčinu a otec bol, teda bol veľmi šikovný a tí majstri, oni potrebovali mať maturitu a oni tomu nerozumeli tej strojárine. Tak oni sa u nás stretali na balkóne a otec tam zohnal tabuľu, kriedu a už im tam kreslil matematické vzorce a ja neviem tie prierezy tých súčiastok a proste rôzne nákresy. A no a, samozrejme, niekomu sa to z dediny nepáčilo, pretože videl, že tam je päť – šesť chlapov, otec pred tabuľou niečo kreslí, tak zase bolo zle, že tam, že tam snovajú nejaké protištátne sprisahanie, tak zase sme mali eštebákov ako na krku. Proste takto to išlo stále dokola, že človek si na to musel nejak zvyknúť, že s týmito eštebákmi žiť.“
Návšteva otca vo väznici Plzeň-Bory
„Ja sa potom pamätám, ako som bola s mamou na návšteve v tom Jáchymove, lenže vtedy bolo, vtedy vozili do tej návštevnej miestnosti na, do väznice na Boroch v Plzni, to je kúsok od Jáchymova a nikdy na to nezabudnem, že to sme sme išli takou dlhou chodbou a oni stáli takto po obidvoch stranách a mne to strašne pripadalo, teraz, keď sa na to spätne pozerám, ako, ako v Colosseu, keď vypúšťali tie divé zvery, že my sme išli uprostred tej chodby a oni tak s s stupňovito stáli po obidvoch stranách. A boli šedo-béžoví, tam ste nevideli, nerozoznali tvár od tej kacabaji, čo mali na sebe. A potom už nás tam vyvolávali po jednom a otec mal na chrbáte velikánsky biely kríž a ja to mi mama spomínala, že som sa pýtala, že prečo je otec križiak a mama povedala, že to boli živé terče, že keby náhodou chceli oni utekať, tak aby vedeli kam majú strieľať. Pretože to bolo tak šedo-béžovo-zelené tie obleky, že tie by v tom zalesnenom teréne, tam by ich nepoznali.“
Príchod otca do Jasenovej
„Keď otca pustili, tak pretože on išiel priamo on z toho Jáchymova, takže musel vyzerať asi nejak hrozne a tri mesiace predtým bol v Novom Jičíne na vykrmovacej diéte. No ale aj tak prišiel tak hrozne chudý, že to bolo niečo nepredstaviteľné, pretože otca keď zavreli, tak ja neviem, či mal osemdesiat alebo deväťdesiat kilo, bol vyšší ako ja a vrátil sa a možno mal štyridsať, päťdesiat a sa pamätám tie nohavice, v ktorých ho zavreli, tak tie mu ako obliekli. Lenže pás mal polovičný, tak ten remeň, čo mal v tých nohaviciach, tak ten mu tie nohavice takto pekne nabral a otec akoby mal takú nabratú sukňu okolo pása, že nie nohavice, ale také to bolo nabraté. A išiel on z Nového Jičína a oni tam, ja už neviem, či dostal nejaké peniaze na cestu alebo ako a povedal, že si kúpil šunku a hrušky a to si dal v rýchliku hore do tej sieťky a potom šiel na toaletu alebo čo a prišiel a to bolo zmiznuté a otec si uvedomil, že: ,Fakt už žijem v nejakých iných pomeroch‘. Pretože otca zavreli ešte na jeseň v roku 1947, to bol prvý, by som povedala vykonštruovaný politický proces vôbec. Čiže to ich ešte zavreli za, dalo by sa povedať za, keď ešte tu bol demokratický systém. Čiže on vôbec nevedel, čo, čo sa ako tu deje, nevedel si to predstaviť. Tak povedal, že to bolo jeho, jeho stretnutie proste s realitou.“
Spracoval: Michal Babál (2021).