Jozef Halmo (1939)
Životopis
„Robme niečo, na čo nám Pán Boh dal talent.“
Jozef Halmo sa narodil 13. marca 1939 v Bošanoch v roľníckej rodine. Jeho koníčkom bola hra na harmonike. Základnú školu ukončil v Bošanoch, kde navštevoval aj hudobnú školu. Potom pracoval aj v divadle a diaľkovo študoval na Vyššej hudobnej škole a Štátnom konzervatóriu. Potom vyučoval na hudobnej škole v Bánovciach nad Bebravou. Dva roky pôsobil ako kultúrny pracovník na Okresnom osvetovom stredisku v Topoľčanoch. Deň príchodu vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol aj dňom jeho rozhodnutia emigrovať. Po okupácii žiadal o vízum do Rakúska, ktoré mu zamietli. Jedna žena z Bratislavy mu vybavila pas i vízum do Rakúska, kde mali vycestovať spoločne. Vedúci hudobnej skupiny, ktorý pracoval na pošte, mal informácie, že telefonáty boli odpočúvané a navrhol mu, aby išiel do Rakúska autobusom a nie vlakom. Po príchode do Viedne 16. februára 1969 požiadal o azyl a išiel do utečeneckého tábora Traiskirchen. Dostal tri možnosti pre azyl: Južnú Afriku, Chile a Kanadu. Podpísal Kanadu. Išiel na konkurz muzikanta a dirigenta pre cirkus Willi Bush v Nemecku a dostal aj vízum. A na Veľký piatok 4. apríla 1969 už bol v Altöttingu v Bavorsku. Bol v kostole, kde sa šiel pomodliť a poďakovať, že sa dostal do slobodného Bavorska a sľúbil Panne Márii, že sa jej za to nejako odvďačí. V Bavorsku hrával aj v kapelách a súkromne vyučoval hru na harmonike. V Mníchove sa roku 1973 stretol s kňazom Antonom Hlinkom, ktorý mu navrhol aby sa vyrobila beatová omša v slovenskom jazyku. S písaním textov pomáhal Viktor Magdolen. A Halmo skomponoval hudbu. A 26. decembra 1974 na Štefana prvýkrát zaznela vianočná omša Radostná zvesť, ktorá sa potom cez zahraničné vysielače aj na magnetofónových dostala na Slovensko a spievala sa v kostoloch. Ďalším významným dielom bola hymnická pieseň Kráľovná nebies. Halmo si v roku 1977 spomenul, že v roku 1969 Panne Márii dal sľub. Nielen sa úspešnú emigráciu ale aj ako hovoril za hriechy svojej mladosti. Urobil melódiu a Viktor Magdolen napísal text. Premiéra piesne bola prvú májovú nedeľu roku 1978. Pieseň potom odznela na Svetovom kongrese Slovákov vo Washingtone a cez zahraničné vysielače sa dostala na Slovensko k profesorovi Olosovi z Ružomberka a ten to upravil pre zbor. Juraj Hurný to nahral pre Vatikánsky rozhlas, ktorý to odvysielal. Kráľovná nebies sa stala hymnickou pieseň, ktorá sa spievala počas púti na Slovensku. V Altöttingu v cirkuse začínala sezóna svätou omšou. Tam roku 1969 sprevádzal spev z knižky, v ktorej boli znotované piesne. To ho inšpirovalo že roku 1993 vydal a daroval Spolku svätého Vojtecha prvý Jednotný katolícky spevník znotovaný v histórii Slovenska. Prispel na to sumou milión tristo tisíc korún. Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru v Bratislave udelila dňa 17. februára 2015 ocenenie v kategórii hudobné umenie hudobnému skladateľovi Jozefovi Halmovi. Udelenie ceny Fra Angelica predstavuje uznanie Cirkvi za jeho prínos v oblasti sakrálnej tvorby a na poli evanjelizácie kultúry na Slovensku i v zahraničí. Spolok Slovákov v Poľsku v Krakove vydal roku 2020 publikáciu „Jozef Falmo, S harmonikou do sveta. Spomienky na exil 1969 – 1989.“ Sú v nej aj prílohy a CD k vianočnej omši Radostná zvesť a hymnickej piesni Kráľovná nebies.
Spomienky na komunizmus a deň okupácie 21. augusta 1968
Mať ten pocit nevoľnosti. Nevieš, čo kto na teba povie. Či si odkázaný vždy od niekoho iného alebo skutočne nepovieš nič alebo keď sa chceš vyjadriť, vždy musíš počítať s tým, že sa niečo stalo. To by ma ani tak nebolo trápilo, však keď ostatní sa vedeli ovládať, hoc som ja veľmi rád rozprával, či už politické vtipy a tak ďalej. Napr. že aj v Moskve v Kremli majú betlehem. Ale majú hviezdu a dole maštaľ. Už ma chceli dva mesiace za to nechať zavrieť. Čo ma ale najviac urážalo, ja som im často privátne hrával, a to bola pre mňa skutočne priam urážka, pre ich pôžitok, najmä telesný. Vždy rozkázali niekomu, zavolaj tú alebo tú, hodnota ľudská to u nich nemalo cenu. Z tej pozície, ktorú oni mali a využívali to takým primitívnym spôsobom ako to oni vyžadovali. A to sa mi tak sprotivilo. Reku: Prosím ťa, toto má byť teraz náplň, ja tu mám ostať teraz?
Keď ma prišiel šofér vziať autom a ja som nevedel, čo sa robí. Pýtal som sa, čo sú to za zvuky lietadiel. Odpovedal mi. Bratia Rusi nás navštívili. Moja odpoveď bola: Ja už tu nemám čo robiť. To bolo vlastne rozhodnutie. Nebolo to ľahké opustiť rodinu, priateľov, vlasť a ísť niekde do neznáma. Veľmi som s tým bojoval, ale keď som sa raz rozhodol a myslím, že to bolo najrozumnejšie, čo som v mojom živote mohol urobiť.
Prvé dni po emigrácii
Keď som prišiel do Traiskirchenu do lágru, za tri dni som sa musel rozhodnúť. Oni mi oznámili, aby som v Rakúsku nepodával žiadosť o azyl, lebo nemám žiadnu šancu. Navrhli mi tri možnosti: Južnú Afriku, Chile a Kanadu. Podpísal som Kanadu. Teraz sme čakali dokým príde lietadlo a medzičasom som sa tam zoznámil s bývalým riaditeľom Grand Hotelu v Starom Smokovci. On emigroval do Linzu, vedel nemecky. Poradil mi. V Nemecku cirkus Willi Bush hľadá dirigenta aj muzikanta, choď tam na skúšku Theresienstraße 11. Tak som tam išiel. Oni sa ma tam pýtali, aký repertoár mám. Okrem tých našich poliek a klasických piesní človek nevedel nič iného zahrať. Tak sa začali pýtať na tie evergreeny, ja som nevedel anglicky, tak som zahral, čo som vedel a čakal som, ako sa rozhodnú. Rozhodli sa, že som neurobil. Pri dirigentoch sa ma pýtali to isté, aby som začal dirigovať. A ja som dirigoval len deti v hudobnej škole, tak neboli nadšení. Takže som nemal žiadnu šancu. Zobral som sa a išiel som naspäť do lágru. Ako som vyšiel, pani sekretárka vedela trochu česky a hovorí: Pane Halmo, vzali vás. Ja že čo ma vzali, vy ste vraveli, že som neurobil. Odpovedala: Áno, neurobili ste, ale platia len jednu osobu a budú mať aj dirigenta aj muzikanta. Tak takéto šťastie som vlastne mal, že som sa vôbec dostal do Nemecka.
Vízum do Nemecka
Na Zelený štvrtok som si šiel pre vízum na Nemecké veľvyslanectvo. Prišiel som tam okolo 11. hodiny, vízum mi dali a teraz žiadali zaplatenie víza. Ukázal som im, že v zmluve je, že to cirkus platí. Teraz čo robiť? Utekal som za pátrom Číkom, čo mával v lágri vždy v nedeľu sväté omše a tam som ho sprevádzal. Tak som šiel na Ungargasse 3, zastihol som ho a povedal mu: Pomôžte mi, prosím Vás, zajtra mám odchádzať do Nemecka, ale nemám vízum. Išli sme do auta, prišli sme po 12-tej a už bolo zatvorené. Otvárali až utorok po Veľkej noci. Čo teraz robiť? Tak on ich tam uprosíkal, to trvalo nejakú polhodinu, až potom mu skutočne dali to vízum. Bol som celý natešený. Na ďalší deň ráno o 8:15 prichádzal vlak, už tam boli muzikanti o 7. hodine a pani sekretárka Jančíková mi predstavila mojich muzikantov. Len som pozdravil, sadli sme do vlaku a v kupé akurát 6 muzikantov malo miesta. Ja som už nemal miesto medzi nimi tak som išiel do vedľajšieho kupé, kde sedela staršia babička. Prišiel konduktor a pýtal si cestovný lístok a ja som ukázal, že to platí cirkus. On hovorí nie, že musím vystúpiť v Linzi. A naraz sa ozvala tá babička, s takou tvrdou slovenčinou, že mi to cirkus vyplatí ale ja musím teraz zaplatiť. Pýtala sa ma, čo budem v cirkuse robiť. Hovorím ako muzikanta a ona, tak vezmite harmoniku a ideme vyberať. Tak som začal vyhrávať a ona chodila vyberať po celom vlaku, ešte 17 šilingov nám ostalo. Takže som vďačný, že ma takto zachránila.
Začiatky v Bavorsku v apríli 1969
Bolo to 4. apríla 1969. Na Veľký piatok som prišiel, dostal som angažmán do cirkusu Willi Bush ako hudobník a dirigent. Prišli sme do mesta Altöttingu, bol som veľmi pohoršený, že na námestí ľudia manifestovali v takýto veľký sviatok. Išli sme do cirkusu a na druhý deň som sa dozvedel, že Altötting je jedno pútnické miesto. Tak som sa šiel pomodliť a poďakovať sa, že som sa šťastne dostal do slobodného Bavorska a prisľúbil som Panne Márii, že sa jej za to odvďačím, ale ako, to som nevedel vtedy. Počiatky boli veľmi ťažké, človek nepozná ani reč, ani nemal peniaze, zamestnanie, azyl a celú podporu som dostal od štátu 17 mariek na polroka a 2 balíčky ovocia. Schudol som až na 59 kg. Najkrajšie bolo, že mi v tom pomohol páter Zloch, ktorý bol riaditeľom medzinárodného internátu pre študentov, nechal ma prespať v jeho knižnici na dvoch fotelkách. Tam mávali ráno sestričky pobožnosť, prišiel som tam ku nim a videl som tam, že tie modlitebné knižky majú noty. Zasadol som za harmónium a spolu sme spievali. Za to sa mi odvďačili, že som každé ráno dostával aspoň jedny raňajky. Takto to trvalo 2 mesiace. Potom mi profesor Bucko, náš pán farár, dopomohol a mesačne mi platil nájomné 100 mariek za byt, ale nemal som na stravu, tak som založil moju harmoniku, ktorá ma na Slovensku stála jedenásťtisíc a za to som mohol denne dostávať jednu polievku. Takto som čakal na azyl. Potom mi páter Zloch oznámil, že som dostal azyl, aby som to šiel osláviť a dal mi 5 mariek na občerstvenie.
Stretnutie s Antonom Hlinkom – vianočná omša Radostná zvesť
V roku 1973 nás navštívil doktor Hlinka. Navrhol mi, či by sme nemohli urobiť nejakú beatovú omšu. Nebol som moc nadšený týmto štýlom. V tom čase to bolo veľmi moderné. Ja som viac bol za detskú alebo ľudovú vianočnú omšu, aby sme si mohli spomenúť na krásne detské Vianoce. Takto sa to predlžovalo. Jednému môjmu kolegovi Holanďanovi, ktorý hrával v bavorskom rozhlase som sa sťažoval, akého máme tvrdohlavého kňaza, že ostáva pri svojom názore. On mi navrhol, nech sa stretneme spolu a dá sa to vyriešiť aranžmánom aj ľudovo, dáme rytmus do toho, aj slávnostné plechy, aj typické nástroje zo Slovenska. Fujary sme nahradili flautami, trumpety slávnostné s pozónmi a začali sme s tou omšou. Doktor Hlinka nemal skúsenosti s písaním textov na melódie a pomáhal mu Viktor Magdolen. Ja som nemal skúsenosti s kompozíciami, neštudoval som kompozície, ale pokúšal som sa z toho urobiť to najlepšie. Nejako sme to dali dohromady a v roku 1974 prvýkrát zaznela táto vianočná omša 26. decembra na Štefana.
Ja som vychádzal som z toho, ako jednoduchí veriaci, čo sme mali radi, krásne melódie našich vianočných piesní, tak som sa snažil niečo jednoduché napísať, na viac som ani nemal. Ako kardinál hovoril: Robte ďalej pre Boží ľud. A to vlastne bol zmysel celého, hoc sme vedeli, že sa už v živote nevrátime. Snažili sme sa aspoň niečo zachovať, keď tu na slobode sme mali možnosť tvoriť, tak robme niečo, na čo nám Pán Boh dal talent. Keď sme sa rozhodli, že to natočíme, zbadali sme, že niektoré piesne sa tam melodicky opakujú, tak som išiel do Hintersee pri Salzburgu. Chcel som tam vytvoriť nové piesne, ofertórium, na obetovanie V jasličkách dieťatko. Moju životnú partnerku som poslal, aby sa išla niekde prejsť a ja som na jednej chatke začal kombinovať všetky tie rôzne state a nešlo mi to nijak dohromady. Tak som prosil Pána Boha, nech mi v tom pomôže. Večer som sa zúfalý išiel pomodliť do kostola a tam čo vidím? Veľkú tabuľu: Tu pôsobil Joseph Mohr, textár na Tichú noc. Hovorím, to nie je možné, tu sa vytvorila tá najkrajšia vianočná pieseň a ja neviem urobiť jednu pieseň na ofertórium? Neviem, odkiaľ čo prišlo, ale napadlo ma: Čo lamentuješ, prosím ťa? Už to máš hotové, pozliepaj tie časti. Takto vlastne vzniklo ofertórium. Potom som urobil ešte Sanktus a Introitus a išli sme to natáčať. Ale o tom hovoria potom viacerí, Janko Mráz, Imrich Kružliak, ako sa vlastne to celé natočilo.
Hymnická pieseň Kráľovná nebies
V roku 1977 som si spomenul, ja som sľúbil Panne Márii niečo a to som ešte zatiaľ nesplnil. Tak som išiel za Viktorom Magdolenom, skúseným spevákom a textárom, či by mi nemohol urobiť text na Ave Mária. On sa ma pýta: Jožko, vidieť, aký si ty kresťan, to ja mám kvôli tebe zmeniť modlitbu Zdravas Mária? Lebo ja som bol toho názoru, latinsky som nerozumel, že každý si urobí k tomu nejaký iný text. Tak mi neostávalo nič iného ako urobiť niečo nové. Pokúšal som sa, znovu som sa dostal do tej situácie ako v Hintersee pri ofertórium. Toľko všelijakých častí som mal, ale nevedel som, čo s tým. Páter Strečanský mi poradil, aby som to skúsil tak isto - dať dohromady, aby to bolo ako jeden celok a aby to malo určitú gradáciu. Tak sa mi to ako tak podarilo. Išiel som za Viktorom, aby mi urobil nejaký text k tomu. Po určitom čase prišiel. Ja som len žasol nad tým, ako to presne precítene, čo som mal ja pri komponovaní, on vedel vyjadriť slovom. Skutočne tá prosba k našej patrónke, tej Nebeskej Matke, túžbu, lásku, krásu vedieť vyjadriť. Krajšie to nikto nevedel vyjadriť ako Viktor Magdolen. Tak sme sa pokúsili v roku 1978 prvú nedeľu v máji to zahrať s organom a pán Magdolen s pani Bradovou to zaspievali.
O rok nato sa to dostalo na Slovensko k profesorovi Olosovi z Ružomberka a ten to upravil pre zbor. Neskoršie to nahral zas Jurko Hurný, ktorý to opisuje tak isto v tej knižke, ako sa to stalo. Potom sa to prenieslo ako hymnická pieseň do Levoče na Levočskú púť a odvtedy sa to tam spieva každý rok. Už je to v ôsmich rečiach vydané, len škoda, keď sa pýtame niekoho, odkiaľ je to, nikto nevie povedať, kde to vzniklo.
O manželke Monike
S manželkou je to niečo osobného. Skutočne väčšej podpory som ešte v živote nedostal ako od nej. Hoc to na začiatku bol skôr súcit a nie láska. Ona ma veľmi podporovala v tvorení. Keď som niečo napísal a tak ďalej, ako by sme to mohli zvládnuť, inak by som nebol schopný to nahrať na CD alebo na kazetách. Veľmi mi v tomto pomohla. Celé spoznanie to bol jeden zázrak. To bolo 11. júla 1971, najteplejší deň, 34 stupňov bolo a ja som začal o 9:00 hrať, potil som sa, nebolo tam jedného človeka. Začal som o minútu neskôr, lebo tam nikto nebol a šéfka sa ma pýta: Jožko, už je 1 minúta po 9 hodine, prečo nehráš? A ja: Veď tu nikto nie je. A ona: Ja som nikto, tá čo vás platí? Tak som chytro zasadol a bez prestávky 2 hodiny hral. O 11-tej mi hovorí: Už nikto asi nepríde, môžeš ísť domov. Ja som nebol zvyknutý, o štvrtej, piatej som chodieval spávať, reku idem do jedného bavorského lokálu Jodlerhütte. Muzikant ma tam poznal, on bol majiteľom a hneď ma zavolal sadnúť si vedľa neho. Pozriem a tam moja budúca Monika sedí. Ja som bol hneď zaľúbený. Snažil som sa ju ovplyvniť vtipmi, ona dostala skoro hlavy bolenia počúvať tie vtipy v takej lámanej nemčine a ku koncu som jej povedal, že mám o ňu veľký záujem, že je dáma môjho srdca a tak ďalej. Hovorí mi: Budete si môcť počkať. Ja na to: Vy nemôžete mať toľko odporu ku mne ako ja lásky ku vám a čas to ukáže. Tak sme sa vlastne spoznali.
Až po 25 rokoch sme sa zobrali. Až potom v roku 2001, keď prvá manželka zomrela, sme sa aj v kostole v Klčove pri Levoči vzali. Boli sme veľmi radi, že konečne môžeme ísť aj ku prijímaniu.
O páde komunizmu
Ja som mal to šťastie, akurát som rozdával vianočné kazety v Berlíne 9. novembra, kedy padol ten múr. To bolo pre firmu Quelle, prijali desať tisíc kaziet mojich produkcií, aby som ich aj osobne rozdával zákazníkom. Najkrajšie bolo ako pani Frau Schickedanz, majiteľka, boli sme po večeri a prišla správa, že otvorili hranice. Ja hovorím hneď: Zoberte tie kazety a podarujeme ich ako uvítacie gesto. Ja som žasol, tam bolo najmenej 300-400 metrov rada, ako boli zvyknutí, keď sa dozvedeli, že tam niečo zadarmo dávajú, tak sa pekne do radu postavili, taká disciplína, to bolo skutočne pre mňa prekvapenie. Pre každý prípad, ako sme to už počuli aj na Slovensku sa začínali tie procesy so sviečkami, som podal o vízum do Kolína na Československé veľvyslanectvo. Druhý krát som bol 23. decembra v Berlíne a Monika mi volá: Jožko, dostal si vízum. Reku to nie je možné, prvýkrát po 20 rokoch môžeme ísť do rodného kraja, k rodine, priateľom. Takú radosť som mal, všetko som nechal. Išiel som na letisko, lenže všetko bolo obsadené, tak som 7 hodín čakal, až okolo desiatej večer jeden pán nemohol prísť, tak som to hneď kúpil. Prišli sme domov a ja som nemohol zaspať. Ako sme prišli pred hranice, ja som dostal taký strach, možno nás nalapali. Ja som bol odsúdený 24 mesiacov, tu u komunistov nikdy nevieš, ako si to oni rozmyslia. Prišli sme na hranicu, Monika vystúpila a začala spievať.
Spracoval: Stanislav Labjak, september 2020.