Ján Janok (1929 - 2019)

Životopis

„Boh posielal do cesty vždycky ľudí, ktorí pomáhali splniť to čo Boh chcel aj pre moje dobro, alebo uľahčiť tú situáciu, v ktorej som bol.“

Príbeh pamätníka

Ján Janok sa narodil 2. marca 1929 v obci Dlhé Klčovo. Jeho rodičia Andrej Janok a Alžbeta rodená Majerníková, sa narodili v roku 1904. Rehoľné sľuby vykonal v roku 1947 a keďže komunisti po vojne v Podolínci zrušili školu, študoval v Gymnáziu v Rožňave a býval v budove malého seminára. Zmaturoval v roku 1949. Z 13. na 14. apríla 1950 prežil Barbarskú noc, bol sústredený na Kralickom Snežníku. 5. septembra bol odvedený do Komárna do PTP (pomocný technický prápor), odkiaľ bol prepustený na Silvestra 1953 a išiel do Bratislavy ku strýkovi, kde bývali na priváte. Pracoval v Stavoindustrii, väčšinou na vojenských stavbách, určitý čas ako úkolár. Od 17. novembra do konca pracoval vo Výskumnom ústave priemyslu celulózy, kde robil prekladateľa, lebo slušne ovládal jazyk ruský, nemecký, anglický a francúzsky. V roku 1955 išiel do Prahy študovať hygienickú službu podľa sovietskeho vzoru. Tam došlo udanie z dediny, že jeho otec nechcel vstúpiť do družstva a jeho syn študuje na fakulte a tiež že bol u redemptoristov. A tak v štvrtom ročníku bol roku 1959 vylúčený zo školy. Po odvolaní pokračoval v štúdiu, ktoré úspešne ukončil. Dostal umiestenku pracovať ako lekár v Bardejove. V roku 1968 sa prihlásil do seminára. Keďže v Bratislave nechceli brať tých, ktorí mali už nejaké školy alebo boli rehoľníkmi, preto sa redemptoristi rozhodli pre štúdium v Čechách. Kňazskú vysviacku mal 28. februára 1971. Keďže nedostal súhlas pôsobiť na Slovensku, išiel do Liberca ako výpomocný duchovný. Na jar 1977 dostal pozvanie pracovať v košickej diecéze, aj z dôvodu starostlivosti o starých rodičov. Po dvoch rokoch vybavovačiek nakoniec súhlas dostal a 1. júna začal pôsobiť ako kaplán v Košiciach v Dóme, mal na starosti aj Košickú Novú Ves. ŠtB prejavila o neho záujem už od roku 1962 v Bardejove. Spoluprácu odmietal, povedal, že sa to prieči jeho svedomiu. Potom nasadili odpočúvanie telefónov, kontrolovali poštu. Nasadili mu aj volavku, jedno dievča z KNV. November 1989 považuje sa Boží zázrak, otvárali sa nové slobodné možnosti pôsobenia. Redemptoristi otvorili noviciát v Podolínci, v roku v 1990 ho začali siedmi, a študenti od roku 1993 začali študovať v jezuitskom inštitúte v Bratislave. Ján Janok zomrel 26. augusta 2019.

Spomienky na detstvo

Podobne mamička bola žena, ktorá žila ten kresťanský život v praktickom i rodinnom živote, ale aj tu medzi ľuďmi. Nikdy som ich nepočul nejako vážne sa hádať, otec žeby bol niekedy opitý a vychovávali nás prísne, ale my sme ich mali veľmi radi a máme aj dneska všetci traja. Žijeme traja bratia. Ten mladší sa menuje Juraj. Teda Andrej, Ján a Juraj a najstaršia sestrička dvojtýždňová zomrela, takže sme zostali traja bratia. Všetci traja ešte žijeme a máme veľmi vzácnu spomienku na týchto našich drahých rodičov. Detstvo bolo ako na dedine. Hrali sme sa, žiadne detské škôlky neboli, žiadne hračky. To, čo nám urobili rodičia, tak sme sa takto hrali. Bolo také veselé detstvo, spokojné. Pomáhali sme, keď sme boli už starší, trošku na poli. Ale boli sme veľmi takí potešení tým, že mali sme také pokojné detstvo. Vychodil som základnú školu, do ľudovej školy som chodil, tak sa to vtedy volalo, bola to katolícka škola, prvých päť tried. Učiteľ nás učil náboženstvo a mali sme dobrého učiteľa, nakoniec nás vyučoval v piatej triede, menoval sa Jozef Hurčík, ktorý bol aj muzikant. Učil nás spievať. Keď vyšiel katolícky spevník v tridsiatom siedmom, učil nás v kostole spievať nové pesničky. A ten nás presviedčal, chlapcov predovšetkým, chlapci, choďte aspoň do meštianskej školy do Vranova, budete mať predsa len viac lepšie vzdelanie. A tak ja som sa prihlásil medzi tými ešte ďalšími, bolo nás celkom päť, ktorí sme boli ochotní ísť do Vranova na bicykli každý deň, pretože nebol ešte autobus.

Barbarská noc

A študovalo sa ďalej až prišla teda Barbarská noc, ako to nazval pán kardinál Korec, to bolo z 13. na 14. apríla 1950. Ako sme to my vnímali alebo ja osobne? Nič sme nevedeli ako sa dostať do kláštora, no najčastejšie tak, že sa zvonilo a potom keď prišiel vrátnik otvoriť, tak hneď tam vložili nohu medzi dvere, automaty do rúk, v záhrade už boli poschovávaní títo pomocníci rôzni, či to boli oblečení alebo milícia a prišli ma zobudiť. Boli sme traja alebo štyria na izbe. Rýchlo sa oblečte, do kufra si vezmite najnutnejšie veci, do polhodiny sa musíte zbaliť, však za tri štyri dni sa vrátite. To bolo také prvé cigánstvo, ktoré sme mu neverili, pretože ak sme v ich rukách, ťažko človek by dúfal, že to je len takáto nejaká hra. Tak nás pozhromažďovali do jedálne. Všetkých poprezerali, či nemáme zbrane pri sebe. Dráždilo ich, keď sme mali tie, my sme mali päťročnice, tie ruženčeky na prste, že čo to máme a že sa posmievame päťročnici. A tak nás okolo druhej v noci naložili do pripravených zelených antonov a šli sme smerom na východ. Tak prvé, čo nás napadlo, ideme na Sibír. No potom druhý hovorí, ideme do Ostravy do baní. Ale nadránom, keď už sa blížilo, tak sme prichádzali ku Králikam, teda Králiky na Morave alebo Králický Snežník. Niektorí tam už boli v tom kláštore. To bol kláštor, ktorý mali Nemci, sudetská viceprovincia.

V sústreďovacom kláštore

Ľudia síce sa vtedy dozvedeli z médií, z novín, ktoré boli zamerané proti, odsúdili tých desiatich predstavených alebo vybrali si desiatich roľníkov. Z redemptoristov tam bol ešte páter Ján Blesík z Čiech a on bol ako najväčší vinník tejto skupiny. A najprv mal dostať teda trest smrti, potom to zmenili na doživotie, teda trest doživotný a to bol signál. To bolo na Veľký piatok a štvrtok po Veľkej noci, zobrali nás. To bola tá Barbarská noc, ktorá zhromaždila skoro všetkých rehoľníkov z celej Československej republiky. Takú drobnú ešte epizódku, na Veľkonočný utorok mi hlásili, prišla ťa mama navštíviť. Mamička z východu, takej neveľkej postavy, to bola ale odvážna žena. Bola aj na mojich primíciách, teda na obliečky. Ale na obliečky v Českých Budějoviciach tam prišla tiež neohlásená. „Zajda“ alebo teda noša na chrbte a prišla aj tam. Priniesla mi po východniarsky „šoudru“, čiže zo zabíjačky a potešila sa, že som tam. Mal som povolenie. Boli sme na Svatej Hore, boli sme na Starej Boleslavy a v stredu večer som ju naložil do vlaku, išla domov a štvrtok nás už brali. A tak mama hovorí, však včera som s ním bola, ako je toto možné? Tak sa dozvedeli, kde som a otecko prišiel tam na Králiky, ohlásil sa, tak v sprievode policajta som mohol s ním chvíľu rozprávať. Tak som videl otecka plakať. Prečo plakal? Tak viete, keď ma tam videl v sprievode policajta, nič neurobil a takto ste ho tu internovali?

Motto jeho života

A to by som chcel povedať také motto v mojom, teda tom živote, kde začali nás prenasledovať a skrížili nám plány, ktoré sme normálne mali, že v reholi a v náboženskom živote počínajúc od toho, keď nás tam v tej Barbarskej noci zobrali, že Boh posielal do cesty mne a myslím, že to bolo aj u iných tak, vždycky ľudí, ktorí pomáhali splniť to, čo Boh chcel aj pre moje dobro, alebo uľahčiť tú situáciu, v ktorej som bol. A dôležité bolo aj, ten môj vnútorný postoj, ktorý som mal. Spomínam si, keď nás brali do tých zelených antonov, že som tak rozmýšľal, ktovie, či tým kňazom budeš. Ale som si hovoril, Boh nad tým je, ktorý riadi tieto kroky a to, že som rehoľník, už som mal sľuby, to mi oni nemôžu zobrať. To je v mojom vnútri a keď nebudem kňazom, nebudem, ale rehoľníkom budem do konca života a to mi dáva takú istotu a radosť. Tak to bolo také prijatie Božej vôle a nikdy som nemal problém s tým, žeby som nejako proti Pánu Bohu reptal, že prečo toto na nás dopustil, prečo taký veliteľ neskôr prišiel, tí nás prenasledovali. Lebo som si vravel, Boh je za tým a ako sa tak hovorí v takej našej hantírke, my sme ako figúrky na šachovnici, ale ten kto nimi hýbe, to je Pán Boh.

Rok 1953 – smrť Stalina, Gottwalda

V lete 1953, ešte musím spomenúť, keď v marci zomreli najprv Stalin, potom Gottwald, tak to boli veľké smútky. Furt sa smútočne v rozhlase vysielalo a teda, keď sme museli tam, čo ja viem spievať také nejaké smútočné pesničky, tak predsa len sme si mysleli, že sa to trošku uvoľní. Tak neviem, či to prispelo k tomu, alebo čosi iné, ale jednoducho už v lete nám hlásali, že teda pôjdete domov. My sme im samozrejme neverili, ale niektorí už mali také konexie na vyššie miesta, teda že pôjdeme na konci roka domov.

Udanie z dediny - vylúčený z medicíny

Ale prišiel 4. marec a došlo udanie z dediny, že otec nechce do družstva a syn študuje na fakulte a bol u redemptoristov. Samozrejme, toto som ja do životopisu nemohol uviesť, že ja som študoval teológiu, však v Bratislave by sa so mnou ani nebavili. Tak som mal disciplinárku a samozrejme, že som to teda musel priznať. Tak som sa bránil, že som to neuviedol preto, že sa ma na to nepýtali, ale jednoducho zistili. Povedali, že to socialistický lekár nemôže takto klamať. Tak ma jednoducho vylúčili. Tu je to písmo, ktoré som dostal s dátumom 9. júla 1959, hneď s platnosťou, teda bez odvolania. Odvolanie môžem podať do pätnásť dní, ale nemá to odkladný účinok. Tak po štvrtom ročníku som teda zbalil kufre a išiel som domov.

Otec podpisuje do družstva - odvolanie

No tak choďte do Prahy a tam sa bude prejednávať vaše odvolanie. To, čo urobilo podstatný obrat v tejto mojej kauze, v tejto mojej situácii, bolo to. Otec teda videl, že skutočne ma vyhodili. On neveril, že ma vyhodia zo školy. A tak ten tajomník strany mi povedal, keď otec podpíše družstvo, ty si napíš aké chceš odvolanie a my ti to podpíšeme. Tak som hovoril otcovi, vy nemusíte kvôli mne do družstva. Vy ste tu traja s dvoma bratmi, gazdujete, vy si robte po svojom. Ja som redemptorista, ja nemal som žiadne túžby byť lekár. Ale otec videl, že ho to neminie, tak to teda ako podpísal s tým, že keď bude celoobecné, aj on vstupuje. No a ten tajomník mi teda podpísal, kde sme napísali, že teda otec podpísal, my sme to znova prešetrili, odporúčame, aby pokračoval v štúdiu. Tak napísal som odvolanie.

V Liberci ako duchovný

Tak tam v Liberci bolo systemizované miesto kostolníka. Pomerne veľká farnosť, takže kostolníka si platili. No a tak to robil duchovný. To som bol ja. Farár ma platil ako kostolníka a tamojší cirkevný tajomník mi dával každý rok povolenie, že môžem robiť to, čo mi povolí farár. Takže bol som vlastne ako ďalší kaplán. Vedľa mňa tam bol ešte jeden kapucín Čech, ktorý čakal, že snáď prevezmú kláštor, ktorý tam bol a nepodarilo sa a toho zase zamestnal farár ako úradníka na fare a ten tiež dostal súhlas. Takže sme vlastne miesto troch kňazov boli piati a tak sme tam v Liberci pracovali. Bola to dobrá požehnaná práca, zaujímavé, že nám tam nechali súbor detský, mládežnícky, aj dospelých. My sme sa každú sobotu s mladými po omši stretli na fare, dve hodiny sme mali. Hodinu som mal s nimi program, druhú sme spievali, vystupovali a oni to tolerovali.

Pod dohľadom ŠtB

A netušil som, že oni takto si založili tento spis a začali okolo mňa robiť vietor a samozrejme ako som teda zistil z týchto spisov, ktoré sa našli, tak boli spolubratia, ktorí žiaľ sa dostali do ich spolupráce a tí ich informovali. Ešte jednu situáciu, ktorá im asi nahrávala, musím uviesť, že keď som ja v Bardejove nastúpil a keď našich zavreli a mňa teda nezavreli, tak jeden z dôvodov prečo, mohlo byť aj to, že ma získavali za agenta. A v spisoch som našiel záznam, to, čo som vedel, len nie všetky tieto detaily, že na mňa teda nasadili verbovku a síce do akcie Redis. Bolo to 31. 1. 1962. Pozvali ma na okresné veliteľstvo ŠtB a tam mi toto povedali, žeby to chceli so mnou a tak ma presviedčali a zdôrazňovali, že vy vlastne ste robili trestnú činnosť, váš strýko a spolubratia robili trestnú činnosť, sú vo väzení a to aj vy by ste mali ísť do väzenia, no tak teda odčiňte to tým, že budete spolupracovať. A už mi na nakreslili, redemptoristov vy poznáte, lebo ste s nimi študovali a my by sme chceli vedieť aké sú kontakty do Poľska, ako to tam funguje, toto všetko by ste ako mali za úlohu. A tak raz ma vyšetrovali, tak že si to rozmyslím. Druhýkrát do Košíc ma zavolali a tam dlhý výsluch bol. Potom raz prišli do roboty a zavolal ma na víno do bardejovských kúpeľov a zaujímavé bolo, že ale o tri dni mi chlapi hovorili, ty počúvaj, s kým si ty bol na víno v bardejovských kúpeľoch v Srdiečku? To je eštebák. No to ja jež tiež viem, že je eštebák. No tak čo ty s takými chodíš? Tak čo som nemohol, samozrejme, nič povedať. A tak ďalej ma vypočúvali, zase na okres brali a keď som teda stále odmietal, ja som im povedal, že to sa prieči môjmu svedomiu. Nemohol som povedať, tak strýka ste mi zavreli, spolubratov ste mi zavreli a ja teraz pôjdem na nich žalovať a ešte im priťažiť? Tak som to dal na to, čo je skutočné, že svedomie mi bráni, aby som spolupracoval. A oni hovorili, viete, my vám nebránime, aby ste chodili do kostola, aj keď budete agent. No ale viete, len tá práca proti nášmu socialistickému zriadeniu cez náboženstvo, to nie je povolené. A som teda stále odolával, tak 20. augusta 1962 ukončili verbovku. Som podpísal, že nikomu nič nepoviem a to tam v spisoch sa všetko objavilo.

Vďačnosť, že všetko vydržal

Ja som nesmierne vďačný, že som vydržal. Pre mňa bola opora strýko, ktorý ma potiahol vlastne sem a potom vždycky mi ako bol oporou, príkladom. Aj na tú medicínu ma vyslal a tak som to vyštudoval a pracoval. A som nesmierne rád, že som teda vydržal a že teraz môžem vlastne odovzdávať skúsenosti tým mladším, že som bol aj predstaveným. Tak človek urobil aj všelijaké nie najlepšie kroky, no ale kto pracuje, môže aj chyby urobiť, ale to nie je teraz podstatné. Jednoducho sa to odovzdalo tým mladým no a tí teraz začínajú novú prácu, boli v Poľsku na zácvik, čo sa týka misií a od roku deväťdesiatštyri každý rok chodia. Máme dve veľké skupiny, v Bratislave teraz otec Michal a páter je na Starých Horách a teraz vznikli nové skupiny. Máme pútnické miesto, tam už majú skupinu a najnovšie v Kostolnej pri Trenčíne tiež bol jeden už na zaškolenie v Poľsku, tak už zakladá štvrtú skupinu misií, ktoré konajú po Slovensku.