Ján Jágerský (1921 - 2015)

Životopis

„Sloboda je životný záväzok, v blížnom vidieť skutočne človeka, ktorému ja mám pomôcť a ktorý má pomôcť mne.“

Príbeh pamätníka

Ján Jágerský sa narodil 31. mája 1921 chudobných pomeroch v obci Sokolče¹ na Liptove, ktorá vznikla v 12. storočí, obyvatelia tejto obce chovali sokoly. Navštevoval evanjelickú školu v Sokolčiach, do ktorej chodievali aj deti z okolitých obcí, učili tam výborní učitelia.
Išiel na skúšky do gymnázia, kde bol prijatý. Zo Sokolčov chodil pešo 2,5 km na vlak do Vlašiek. Po maturite chcel byť učiteľom, aj lekárom. Rozhodnutie stať sa kňazom sa u Jágerského zrodilo na Vianoce na sviatok Štefana mučeníka, počas kázne farára Šajku. Dostal liptovské štipendium. Po prvom ročníku išiel zbierať milodary pre teologický domov. Dal si za cieľ Liptov, išiel bicyklom, napil sa studenej vody, ochorel a bol 2 mesiace v nemocnici. Počas vojny študoval aj doma, čo nebolo ľahké, najmä štúdium jazykov ako gréčtina a hebrejčina. Pomáhali mu aj teológovia, každý týždeň posielali, čo sa treba naučiť. Po treťom ročníku cez prázdniny sa viacerými študentmi aktívne zapojil do Povstania nielen ako spravodajca, ale aj pašovaním liekov a obväzov. Bol ustanovený za kaplána, aby mohol pomáhať čo najviac a byť na viacerých miestach.
Bol ordinovaný, vysvätený za evanjelického farára bol 23. decembra 1945. Na 2 mesiace pomáhal biskupovi Šobrdovi v Liptovskom Mikuláši. Poslali ho do Prešova, lebo tam ťažko onemocnel farár a senior. V tom čase si urobil aj profesorskú skúšku.
V Prešove pôsobil temer dva i pol roka. Keď komunisti zakázali na školách učiť náboženstvo, bol preložený za administrátora do Chminianskych Jakubovian. A vtedy sa aj oženiloženil². Potom prišiel do Závažnej Poruby budovať nový evanjelický zbor. Začala sa stavať aj fara. Ako aktívny duchovný bol viackrát vypočúvaný a poslaný na 4 roky do PTP, kde bol 18 mesiacov.
V Závažnej Porube pôsobil ako farár 38 rokov. Viackrát bol predvolaný na niekoľkohodinové výsluchy.
Rok 1968, keď prišli ruské vojská, pôsobil už v Lopúchove. Vtedy ho navštívil básnik Rúfus, ten mal prorocké slová, „oni nám tu už zostanú dlhšie. Oni nám už neodídu len tak chytro.“
November 1989 ho zastihol ako farára v Lopúchove. Tešil sa, že idú zmeny, lebo „môžete mať všetko, ale keď nemáte slobody, tak nemáte vlastne nič“.
Odkaz pre budúce generácie:
„Zdravie a sloboda je u človeka mysliaceho skutočne to najdrahšie, čo môže mať. Aj farár a básnik Kollár krásne povedal, pri tej slobode, lebo s tou slobodou je to všelijako: - Slobody, kto hoden, slobodu zná vážiti každou, ten však, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok. - Sloboda, to neznamená, že si ja môžem robiť, čo chcem. Sloboda, to je určitý životný záväzok, ktorý ja musím robiť tak, že ja v tom blížnom, musím vidieť skutočne človeka, ktorému ja mám pomôcť a ktorý má pomôcť mne. Je to vlastne to, čo povedal aj Pán Ježiš Kristus, miluj svojho blížneho ako seba samého.“
Ján Jágerský zomrel 14. júna 2015.

Otec ako 11-ročný v Pešti

Moji rodičia boli chudobní. Otec bol najprv ako robotník v textilných závodoch Mautnerových v Rybárpoli, no ale detstvo už ako jedenásťročný strávil v Pešti, kde sa pri murároch učil tiež murárčine, tak sa stal nakoniec aj on murárom. Narodili sme sa v jednej veľkej izbe dvaja naraz v jednej noci, a to môj bratranec Jozef Jágerský a ja ako Ján. Môžem povedať, že tie nevesty nevychádzali vtedy, viete. A moja mama mi chcela dať meno Jozef podľa brata Jozefa Mikitu, ktorý už bol vtedy v Kanade. No ale keďže sa hnevali a ten bratranec sa narodil prv ako ja o jednu, dve hodiny, tak mu ona dala meno Jozef, no a moja mama dala už meno potom podľa starého otca, kde bývali, Ján, no a tak som dostal meno Ján.

Spomienky na detstvo

Dvaja bratia boli, teda, strýko Ján a môj otec Matej, mladší sa vždy musel vysťahovať v tom čase z domu a starší zostával. No tak sme bývali v obci po kvartieľoch, na jednom, dvoch miestach. A nakoniec otec začal potom stavať taký menší domček hneď pri hlavnej ceste, ktorá viedla z Ružomberka na Mikuláš, blízko veľkej historickej osady, ktorá sa volala Korytiny. Bývali sme, ako som už povedal v chudobe, a v tom čase tiež boli tie roky také neprajné, no ale rodičia, narodil sa aj brat Ladislav o štyri roky, vychovávali ako sa len dalo. Vtedy neboli žiadne detské prídavky a niečo takého. Matka dokonca v rukách zošívala takzvané viganá, čo sme nosili, no a odo mňa musel to nosiť aj brat. Keď som už dorástol, tak som navštevoval Ľudovú evanjelickú školu v Sokolčiach, to bola chýrna škola. A patrila pod artikulárnu cirkev palúdzku, to bola evanjelická škola a učili tam výborní učitelia. No a jeden z tých učiteľov, keď som už bol v štvrtej triede, tak ma veľmi tak zaujal, volal sa Ondrej Varga, no a ten odporúčal rodičom, aby ma dali ďalej do školy. Ale rodičia nechceli o tom ani počuť, otec stále mi spomínal, že pôjdem za holiča, že to je ľahká robota a že je tam aj v zime teplo.

Slovenský štát – Hlinka, Tiso

No a už potom prišiel pomaly aj Slovenský štát, no bolo to, viete, také všelijaké. No, nemal som Hlinku rád. Lebo, keď sa rozbíjala republika, tak som sa v tom časopise Azet dočítal, že sa chce spojiť s Henleinom, ak nedajú akosi tú slovenskú autonómiu. ... Naša cirkev nechcela dovoliť, aby pána prezidenta Tisa akosi naozaj takýmto spôsobom odsúdili. Žiadala milosť, no ale nebolo to dovolené, však. No a viete, čo sa za jeho prezidentovania robilo, veď to nebol vlastne náš štát, to bol Hitler Slowakei.

Spomienky na štúdiá

Zaujímavé, keď som prišiel už na tú skúšku z tej hebrejčiny, bolo sa mi treba naučiť Izaiáša aj Jeremiáša, tak z toho Jeremiáša som dosť dobre vedel. No ale pán profesor Bakoš, ako naschvál, tak som dostal Izaiáša. No a skoro nič som nevedel. No tak sa len na mňa pozeral a hovorí, že mi nemôže dať prejsť. No a ja som mu hovoril, že ešte viem Jeremiáša. - No vedieť Jeremiáša, ale neviete nič z Izaiáša. - A ja som hovoril, pán profesor, veď ja som doma súkromne len študoval. A on zastal a hovorí, vy ste si doma súkromne toto študovali? - Áno, pán profesor, veď som bol chorý. - No to je iná vec. - Tak mi toho Jeremiáša povedzte. - Viete, odrecitoval som, dostal som tú dostatočnú či dobrú a tá rečová skúška bola urobená. Ostatné veci som mal teda v poriadku a najviacej, čo som dostal a čo ma veľmi zaujímalo, to bol pán biskup Osuský. Ten vedel, to po tú filozofiu nás učil, no bolo to jedinečné. A potom aj pán profesor Beblavý, aj tento pán profesor, ako čo som ho už spomínal Jamnický a v treťom ročníku som už riadne chodil. Ešte pán profesor Jamnický ma dokonca ustanovil za seniora tam na fakulte pre teológov. Mal som to všetko na starosti.

Vo väznici v Ružomberku

Lebo som bol ako kaplán. No tak som mohol chodiť, viete. No ale oni mi neverili a ma pekne zobrali do Ružomberka. Tam v Ružomberku ma dali na dvor väznice a tam už boli asi siedmi ľudia. A okolo desiatej večer priviezli tam mládenca, to bol myslím z Ihľanova krstný menom už neviem, ale Mikuláš sa volal. A chytili ho ako partizána, že nesie stravu pre partizánov. Tak ho chytili niekde na záhumní, no a tak ho potom doviedli až tam. No ale my sme sa nepoznali, to sme už vedeli, že čo bude. To tak sme jeden druhého nepoznali, ani nikto, kto tam bol. Nepoznali sme sa vôbec medzi sebou, no ale tohto naozaj potom odstrelili títo Nemci. A ja som možno tiež bol by ku tomu šiel, na to odstrelenie, ale dozvedel sa pán farár Plavec, že som tam v Ružomberku vo väznici. A u neho býval ten kapitán nemecký. No a on sa prihovoril u toho kapitána, lebo ten kapitán mu už sám hovoril, že tam je nejaký kaplán. A on už vedel, že som to ja. Pán farár Plavec, tak ma akosi odtiaľ dostal z tej väznice. A dali mi potvrdenie a mal som odísť preč s nemeckou hliadkou. Lenže on mal dvere otvorené, pán farár Plavec a čosi počul, že keď ja pôjdem z Liptovských Vlách do Sokolčov, že by ma mohli títo Nemci odpraviť, aby som tam ani nedošiel. A tak ma varoval pred týmto a tak ja som v Liptovskej Teplej, kde ma Nemci doviedli, oni išli na pivo, títo Nemci. A bol tam jeden chlapec s bicyklom. A tomu chlapcovi ja vravím, že či by mi toho bicykla nedal, že neviem, čo so mnou bude. No a ten chlapec videl, že jeden z tých Nemcov stále chodí a pozerá sa, či som tam, tak som ho uprosil. A ten bicykel, mi povedal, že mi dá a ja som mu ešte povedal, že keby ma hľadali, aby povedal, že som išiel na Liptovskú Teplú, tam na Lúčky. Ale ja som išiel z Liptovskej Teplej potom na tom bicykli, šťastlivo som prešiel do Bešeňovej.

Kolektivizácia

Či som bol preč, či som nebol preč, za to som potom vytrpel ja. Potom už nastala aj s pomaly socializácia dediny. Dedinka sa pomaly z tej jednotnosti rozdeľovala. Utvoril sa ten prvý či druhý typ družstva, tam ich bolo okolo štyridsať. Zobrali tam, čo mali ľudia americké polia, tak to obhospodárovali a ani hektár, čo nemala cirkev. Z toho som, myslím, ja mal dva roky okolo sedemtisíc korún úžitok. To tiež zobrali. No a takí vďační boli v tom čase, že ani len kilo zemiačkov mi z toho už nepriniesli. No ale išlo to ako šlo. No tak už dedina je jednotná, viete. Nebola. A nakoľko chceli tam utvoriť aj ten tretí typ, hnali tých ľudí, no ale, nedajbože, tretí typ utvoriť. No a tak museli nájsť nejakého obetného baránka, a tým obetným baránkom sa stal farár. On bol príčinou všetkého. On bol brzdou socializácie v Závažnej Porube, on rozbil mládež v Závažnej Porube, pioniera a on mal štvavé kázne oproti režimu.

Komunisti odstránili z pomníka padlých biblický nápis, chceli dať dole aj kríž

No a môj dozorca sa ma pýta, že čo som vykonal. Povedal som mu, že nič. Volal sa Ján Beťko, dozorca, zlatá duša. On vám vošiel jednu sobotu na ten miestny národný výbor kde bola zhromaždená strana i vláda, ako sa to hovorievalo, všetko a pozdravil sa, prišiel a povedal: - Tak vám nebolo dosť, že ste odstránili ten biblický nápis, tak chcete odstraňovať ešte aj kríž. Tam je na tej tabuli aj môj otec, ktorý zahynul v Halíči, on bol kresťan a všetci, čo sú tam, sú kresťania. - A teraz tým komunistom, ktorí tam boli, ja už ani neviem, ktorí, či Mišo, či ako sa volali, hovorí: - Tvoj otec je pochovaný na cintoríne u nás. Choď a napred odprac kríž z hrobu svojho otca a potom to urob tuná. - A tak povedal to aj viacerým, viete. A hovorí: - Pán Boh má väčšie kladivo ako je vaše, rozdrúzga vám aj tú hviezdu s tým svojím kladivom. - Treskol dvermi a odišiel. Jemu nič nespravili, lebo to bol dobrý človek a naozaj zbožná duša. A ešte povedal: - Ja by som to nerobil, lebo by som myslel, že mi do rána vyhynie celá rodina alebo sa mi v živote niečo stane. Alebo mojej rodine. - Nik sa neodvážil to lešenie tam dať, ani kríž dolu. Teda, čo som ja nemohol urobiť, urobil ten, viera toho prostého človeka, že naozaj, nedali ten kríž dolu. No, teda Pán Boh to tak zariadil.

Partizán udal farára, že je Nemec

Tam sa ešte jedna vec odohrala v Lopúchove. Nie so mnou, ale s farárom, ktorý tam bol cez vojnu. Volal sa Tienschmied a tento farár sa hlásil k nemeckej národnosti, ale Slovák bol, aj účinkoval tam. Tak toho vám jeden Lopúchovan udal partizánom, že je Nemec. A ho zobrali títo partizáni a priviazali ho už v lese ku stromu na odstrel. Ale čakali na svojho veliteľa. No a keď ten veliteľ tam došiel, zistil, že je to jeho priateľ. No tak ho pustili domov, a tá jeho manželka, toho farára s troma dietkami sa ukryla v sene, v šope, čo sa bála, že aj ju prídu zobrať a niečo spravia jej aj deťom. Nuž aj takíto ľudia sa tam, vidíte, našli.

Manželka trpela viac

A ešte to vám poviem, že v tom PTP, no i ťažkosti boli. Naozaj dosť som sa dakedy narobil i natrpel, ale viacej vytrpela chudinka moja manželka. Vždy sa mi tisnú slzy do očí, keď toto musím vravieť. Ona ako učiteľka, hoci mala celkom blízko, a chybovali učitelia, nesmela prekročiť pre mňa prah školy a namiesto riadnych učiteľov dali tam krajčírov, dokonca kováčov. Nemohla učiť pre mňa. Takže ona vytrpela viacej ako som vytrpel ja.

November 1969 a jeho odkaz

Mňa zastihol už ako farára v Lopúchove. No, veľmi sme sa akosi naozaj tešili. S manželkou sme vysedeli pri tom televízore, ľutovali sme tých študentov, ktorí tam v tých mrazivých večeroch ba až nociach mrzli. A boli sme teda skutočne radi, že sa už idú časy, že nastanú nové, lebo, viete, môžete mať všetko, ale keď nemáte slobody, tak nemáte vlastne nič. Zdravie a sloboda je u človeka mysliaceho skutočne to najdrahšie, čo môže mať. Tak ako to aj náš farár a básnik Kollár krásne povedal, pri tej slobode, lebo s tou slobodou je to všelijako: -Slobody, kto hoden, slobodu zná vážiti každou, ten však, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok. - Sloboda, to neznamená, že si ja môžem robiť, čo chcem. Sloboda to je určitý životný záväzok, ktorý ja musím robiť tak, že ja v tom blížnom, musím vidieť skutočne človeka, ktorému ja mám pomôcť a ktorý má pomôcť mne. Je to vlastne to, čo povedal aj Pán Ježiš Kristus. Miluj svojho blížneho ako seba samého.

Poznámky:

1. Sokolče bola roku 1975 zatopená priehradou Liptovká Mara.
2. V roku 1948 s učiteľkou Magdalénou. http://presov.korzar.sme.sk/c/7862059/zomrel-prenasledovany-evanjelicky-knaz-jan-jagersky.html