Ján Goč (1925 - 2022)

Životopis

„Bol som odhodlaný, smelý a pripravený aj na šibenicu. Neviem, odkiaľ som bral takúto odvahu...“

Príbeh pamätníka

Ján Goč sa narodil 15. februára 1925 v obci Breznica v rodine chudobných roľníkov. Rodičia tvrdou prácou postupne vybudovali veľké gazdovstvo, kde musel Ján od útleho detstva pomáhať. Celé obdobie jeho mladosti bolo poznačené silným odporom voči komunizmu a rebéliou, za čo sa neustále dostával do konfliktu so štátnou mocou. Po vojenčine musel vykonávať manuálne práce, neskôr ako „burič“ strávil tri mesiace vo väzení, a napokon ho odsúdili na nútené práce do bane v Novákoch, kde bol kvalifikovaný ako politický väzeň. Z bane sa mu podarilo dostať na reverz na práce do bratislavskej botanickej záhrady. Tu získal množstvo praktických skúseností, ktoré neskôr využil v profesionálnom živote. Ťažké roky väznenia sa mu podarilo prekonať aj vďaka morálnej sile a neustálej podpore svojho spoluväzňa, dekana Štefana Vargu, ktorý zdôrazňoval potrebu evanjelizácie v každom prostredí. Po prepustení Ján Goč pomáhal budovať botanickú záhradu v Košiciach a diaľkovo vyštudoval chémiu a prírodopis. Zamestnal sa na Pedagogickej fakulte, z ktorej musel odísť po odmietnutí vyplniť tlačivo o vystúpení z cirkvi. Desiatky rokov prežil v školstve ako rádový učiteľ, hoci mu pre jeho odbornosť a zručnosti ponúkali rôzne funkcie. Tie však boli podmienené vstupom do Strany. V súčasnosti sa Ján Goč často zúčastňuje besied na školách. Ján Goč zomrel 25. júna 2022.

Zavretie otca za „narušenie osevného plánu“

„A si predstavte, že keď som sa vrátil z vojenčiny, prídem domov, veľmi som bol zarmútený, pretože mamka plače so sestrou. Hovorím: Mamka, čo plačete? Syn môj, si bol ďaleko od nás, až v Južných Čechách, sme ti nepísali, že otec je v árešte. Čo? Náš otec v árešte? Náš otec, ľudomil, ktorý tak pomáhal ľuďom, taký čestný statočný človek a jeho zavreli! Syn môj, chceli už spoločne kosiť, tak nariadili osevný plán, kde kto má čo posiať a otec, vieš čo povedal? - Čo mne budú takí pijaci, takí leňosi rozkazovať! Ja si tam posejem to, čo chcem. - Syn môj, namiesto žita zasial pšenicu, narušil osevný plán. Otca zavreli. Otec sedí v árešte. Čo? Náš otec v árešte. Samozrejme, mal som ten čierny kufor, mládenec, viete, temperamentný... ten kufor sa skoro rozletel, keď som treskol. Naproti neďaleko tečie potok, cez mostík som prebehol, hybaj na MNV, chytím notára kolo krku a hovorím: Za čo si mi otca zavrel? A on mi ukáže na bývalého veliteľa gardy a hovorí: Pán Goč, ja musím len to robiť, čo mi on nariadi. A ja mu hovorím: Ty hovädo! (nemohol som povedať boľševické). Tri rodiny židovské si dal naložiť na nákladný voz a teraz zatváraš poriadnych ľudí, aby si to svinstvo zakryl? Nepľuvol som na neho, pľuvol som na zem, ale v zlosti som odišiel.“

O „náhodných“ nehodách v bani

„Poslali toho väzňa očistiť transportér. - Berte handru a tam očistite, lebo sa šmýka pás. Tam, okolo šajby to poriadne vyutierajte! - Akonáhle tam dal ruku (spoluväzeň mi rozprával, ja som to nevidel, len on mi rozprával a upozorňoval ma), akonáhle tam dal ruku, stisli gombík, ruku mu chytilo a vytrhlo aj so žilami a strepalo s ním tam. Vykrvácal. Dokonca sme dostali hlášku, že napísali, že nedbalosťou si zapríčinil smrť. A ja som sa pozastavil: také dačo tu idú robiť? Zabíjať ľudí? Prečo, začo? Ale potom som si povedal, aha, veď vy zatvárate ľudí bezdôvodne. Za to, že ja som vytkol tým červeným tam, že naložili Židov na nákladný voz a že prevrátili kabát? Pravdu som povedal! A za to sa mi išli pomstiť. A teraz, aha, počkaj, nakoniec možnože ma aj ešte zabijú tu. Ale som ostal ticho a dával na seba pozor, aj na ostatných.“

Pomoc spoluväzňovi stretnúť sa s rodinou

„V nedeľu doobeda, ja tak okukujem, kukám, bo lebo chodili tak tí domáci návštevníci, nepovolili návštevy, ale z diaľky zamávali takto väzňom. Signál bol, tak sa ako tak dostal signál k tomu väzňovi, že prídu nejakí príbuzní a chcú ho vidieť. „Pán doktor,“ pribehnem k nemu, „Pravdepodobne je tam vaša manželka, a aj dve dcérky, dievčatá, jedna tak okolo desať, druhá okolo dvanásť.“ „Mládenče, naozaj sú tam?“ Rýchle ho zoberiem popod pazuchu. Vediem ho na roh baráku a dcéra: „Mamko!“ začne kričať: „Mamka, kukaj, ocko tam, náš ocko!“ A ja som tak spoza rohu nenápadne ho držal, aby si nemysleli, že je naozaj taký dokaličený. Tak som bol, aby ma nevideli. Plakal a tie dievčatá vyskakovali, tešili sa, mamku objímali. Viete, aký to bol pocit, aká radosť, keď toto človek vidí? Bol celý šťastný, zamával, vracali sme sa naspäť. Čiže takéto epizódy som zažil v tábore.“

My komunisti nebudeme ustupovať!

„Totiž to bolo tak, keď zasadal v Breznici výbor, mamka zobrala pálenku a čakala ich pod plotom. Keď vyšli tí pijani, ktorí rozhodovali o mojom otcovi a o mne, dokedy mám byť väznený, vyšli von a mamka im hovorí: „Však pustite mi aspoň jedného chlapa, treba robiť.“ A ten Novotňák, ktorý robil tajomníka na Krajskom výbore, neskôr na Okresnom výbore Strany, ktorý nakladal Židov na nákladný voz, ten povedal mamke takto: „Už sme ho pochovali, už sme ho pochovali.“ A mamka hovorí: „Vy ste môjho syna pochovali?“ „Hej, my komunisti nebudeme ustupovať! My sme ho pochovali, tvojho syna. Už sa nevráti.“ A mamka plače. Núka im pálenku, chce ich udobriť, ale oni ako satani odchádzajú od mamky.“

Tajná svätá omša na Veľkú noc

„Naraz Simonis dobehne a hovorí: „Žandár smeruje k nám! Pozor!“ Kňaz rýchlo zlikviduje tú knihu, ako keby nič. Sadneme si, tá omša skutočne už bola prerušená, a Klorus hovorí: „Ja nemám deti, ja ho zastavím!“ „Ale Janko, čo si! Janko, to by bol obrovský prúser.“ Dobehne Simonis a hovorí: „Viete čo, ten žandár išiel, ale u urobil čelom vzad a otočil sa.“ „Vidíš Janko, modlitba má obrovskú silu, aj tá svätá omša sa musí dokončiť.“ A tak veru bolo, že sa tá omša svätá, ozaj (sa dokončila) a my sme boli celkom šťastní, aj keď sme boli za tými drôtmi.“

Obvinenie stropkovského dekana Štefana Vargu

„Za čo tam dali toho dekana: Totiž, on veľmi dokázal podchytiť Mariánsku kongregáciu v Stropkove. On bol taký dobrý kazateľ a taký sympatizant, že široko-ďaleko ho uznávali, no a takého kňaza bolo treba nejakým spôsobom zlikvidovať. Tak dvaja eštebáci sa takto dohodli: „Ty pôjdeš na spoveď a ja sa ho pôjdem spýtať, z čoho sa spovedal henten-tamten. Ja som ako taký protištátny živel.“ Takto, eštebáci, to potom vyšlo najavo. Si predstavte, že on skončil spoveď, išiel do sakristie a ten druhý eštebák prišiel za ním: „Prosím vás, tohto človeka poznáte?“ „Nie, nepoznám.“ „Nerozprávajte,“ takto na neho vystúpil. „Z čoho sa spovedal?“ „Prepáčte, pre mňa platí spovedné tajomstvo. Ja vám to nemôžem hovoriť.“ „Vy ste taký, ako on“ - a už ho brali, už ho obvinili. Vykonštruovali obvinenie a už ho brali, že spolupracuje s protištátnou organizáciou a podobne.“

Vysokoškolská skúška z marxizmu

„No a samozrejme, sme robili marxizmus, pedagogiku sveta. Z marxizmu som nemohol urobiť skúšku, pretože trikrát som bol vyhodený, chceli ma pochovať. Bol signál. A som si urobil napríklad také výťahy, potom som sa bifľoval: taktika menševikov, taktika boľševikov, dve taktiky sociálnej demokracie, demokratickej revolúcie... Teraz, konferencia a tak ďalej, človek niekde niečo povedal, na zjazdoch... A nakoniec ten dotyčný, ktorý ma skúšal: „A koľko má Lenin spisov?“ „Tridsaťdva zväzkov má.“ „A dvadsiaty deviaty zväzok čo hovorí?“ A ja kukám na neho: „Čo si normálny?“ A on hovorí: „No, len si ich zoberte domov a si preštudujte.“ Tridsaťdva zväzkov!“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.