Ján Bajtoš (1937)
Životopis
„Mladá generácia nech si všíma, kto je demokrat vo svojom vnútri, nie navonok, a to zistí podľa jeho konania. Nech si všímajú charakter ľudí, s ktorými spolupracujú, aby neverili hochštaplerom, čo všetko sľubujú a všetko vedia. Nech užívajú svoj zdravý rozum a prídu aj k dobrým záverom.“
Ján Bajtoš sa narodil 24. júna 1937 v Spišskom Štvrtku ako syn roľníka. Tu absolvoval ľudovú školu a nastúpil na gymnázium do Levoče. Obdobie stredoškolských štúdií poznačilo celý jeho ďalší život. V apríli v roku 1954 bol zatknutý a následne odsúdený na jeden a pol roka za rôznu diverznú činnosť spolu v skupine Františka Javorského. Najvyšším súdom v Prahe mu v novembri 1954 ku trestu bol pridaný ďalší polrok. Mladý muž výkon trestu trávil v Ústave pre mladistvých delikventov v Zámrsku. Po skrátení trestu amnestiou v roku 1955 a prepustení si ťažko hľadal zamestnanie, chvíľu pracoval v baníctve. Vďaka úsiliu otca a serióznemu vedeniu gymnázia v Levoči sa mu podarilo nakoniec zmaturovať a v rokoch 1957 - 1961 dokonca vyštudovať Pedagogický inštitút v Martine. Ako učiteľ pôsobil niekoľko rokov na Kysuciach. Založil si rodinu a v roku 1965 sa presťahoval už s troma deťmi do Spišskej Novej Vsi. Od roku 1966 sa zamestnal ako pracovník na ONV na úseku sociálno-právnej ochrany detí a mládeže, kde bol roky jediným nečlenom KSČ. Po novembrových udalostiach sa aktívne zapájal do činnosti VPN - opäť spolu s F. Javorským, bol koordinačným centrom VPN navrhnutý za prednostu Okresného výboru, následne ale odvolaný, nakoľko odmietal vstúpiť do nových straníckych štruktúr. V dôchodkovom veku pocítil zas dôsledky politického väznenia z mladosti v podobe niekoľkoročných sporov so štátnymi inštitúciami v súvislosti s rehabilitáciou a úpravou starobného dôchodku.
Politický boj proti režimu
"Potom ešte Biela légia vysielala, ten náš kraj tu podtatranský alebo spišsko-prešovský mal hodne bielych legionárov. No a tam sa formovali, vtedy síce nevedeli, že sú tam vpašovaní tajní agenti. No aj to povedomie cez rozhlas, potom z tých rečí som už mal určitý vyhranený názor k vtedajšej politike a ten názor bol záporný, že takto sa presviedčať do družstva predsa nemá, nemôže. Násilím prakticky donucovať ľudí do takých spolkov, ktoré neveštili nič dobrého. Pretože tu roľníci mali takú neviem či zásadu, ako by som to nazval, že všetky spolky sú diablove volky. Takto sme sa medzi sebou mladí rozprávali, no nie formálne, že by sme sa dohodli, ale večerami sme rozprávali, čo by sme tak mohli robiť. No tak pod šéfovaním Františka Javorského sa vytvorila taká menšia neformálna skupina, lebo nikdy sme nemali žiaden výbor, žiadnu hierarchiu, vedúci, podvedúci a neviem ktorý aký. Proste členovia s určitými názormi, ktoré nás spájali sme sa snažili rozvinúť v prvej fáze na tej politickej báze, utvoriť skupinu, ktorá bude roznášať, a teda tvoriť a zostavovať letáky, roznášať ich po okrese, do Popradského kraja. Tak proste že získame ľudí v podtatranskom kraji pre tú našu myšlienku politického by som povedal dnešnými slovami boja proti vtedajšiemu režimu."
Čierny deň - 13. apríl 1954
"Bolo pre mňa takým čiernym dňom, taká odysea sa začala 13. apríla 1954. V predobedňajších hodinách prišli do gymnázia naraz do triedy s pánom vtedajším súdruhom riaditeľom dvaja dobre vypasení chlapi v dlhých kožených kabátoch no a pýtali sa, kto je to súdruh Bajtoš? Však jediný som bol ja, tak som sa postavil. Pôjdete s nami. Zbaľte si veci a pôjdete s nami. Tak som si zbalil tašku, aké veci som, čo ja viem mal, no tak som s nimi odišiel na Okresný národný výbor do akejsi miestnosti, tam ma držali pár hodín. Potom prišli ďalší dvaja s iným autom, dali pásku na oči, sadli sme do auta no a išli sme kdesi. Keď sme už boli asi na Branisku, tak reku tu ideme cez Branisko, tak intuitívne - však to idem asi do Krajskej väznice Košice. Aj sa tak stalo. Tak sme tam prišli, vyzliekli ma, do mundúru ma dali, obliekli. Dali mi tam číslo, ktoré si nepamätám už po toľkých rokoch, zaviedli zas pásku na oči a po schodoch hore, dole, doboka a čo ja viem, či to chceli utajiť, aby sme nevedeli presne, kde sme. Do cely ma zavreli k jednému pánovi no a zavreli dvere, tam sa začala tá moja odysea. Dva, tri dni nebolo nič, len som sedel, rozprával som sa s tým pánom, čo tam bol a počúval rôzne hrôzostrašné výkriky. No a nič, hladný som bol, ale zdravý som bol, reku však to dajak prežijem. Asi po týždni začali s výsluchmi. Tie výsluchy boli tvrdé."
Výsluchy, súd, trest
"Posadili ma do rohu miestnosti, kde bola taká drevená doska krížom, tak dva a pol metra, pred vami sedel vyšetrovateľ, dvestopäťdesiat alebo aj tristopäťdesiat žiarovka s reflektorom do očí no a procedúra kde ste sa narodili, kedy ste sa narodili a koho máte kamarátov? No tak kamarátov, ja už som vedel, že čo chcú, tak som sa snažil z toho dajak vykľučkovať, takže som tam pospomínal takých kamarátov, ktorí teda nikdy neboli moji kamaráti, ale boli, by som povedal v robotníckej špičke funkcionárov KSS, tak ich mená pospomínam. No tak každý deň som dvoch, troch akýchsi vymyslel. Iste ich vypočúvali, lebo zas potom bolo dva tri dni pokoj, ale potom a frajerku máte? A dievča máte? A ktoré to je ... tak zas som také dievčatá vymýšľal, čo som vedel, že sú dobre zapísané. Ani som nevedel, či sú členovia strany, ale tak som tušil o ich rodičoch, že teda nič im neurobia. No a tak deň a noc niekedy, potom spánok pri zapnutých svetlách, o desiatej sme mali kvázi nočný kľud, ľahnúť, ruky na deku. Obrátiš sa vpravo, alebo vľavo alebo zašuchoceš nohami a ma naučili ako skrčmo ležať a hneď dozorca búcha po dverách ležte poriadne, ruky na deku! No tak čo, som si na to za pár mesiacov aj zvykol, že som úplne spal bez problémov, ruky na deku a spal. Ale výsluch teraz keď som bol na nočnej dve, tri, štyri hodiny a ráno budíček a žiadne spanie. Znova druhú noc, tretiu noc, potom zas pár dní pauza, tak opakovane. Teraz k trestnej činnosti, ktorú nám dávali za vinu - vyjadrite sa, kto a čo a boli ste tam? Kto tam išiel, kedy tam išiel? Dookola jedno a to isté, no a oni si to tam zapisovali a vracali sa k niektorým veciam, najmä keď im nesedeli tvrdenia jedného, druhého, tretieho alebo aj toho siedmeho obvineného. Dávali to do súladu a trvalo to od toho povedzme trinásteho no povedzme dva tri dni potom až do konca augusta v podstate, lebo potom už papiere mali pohromade, dali to na súd a už nás potom nechali na pokoji. Samozrejme tieto veci, ktoré som spomínal okrem jednej som popieral tam a poprel som to potom aj na súde. No ale súd konštatoval, že moje tvrdenie je účelové ... ostatní ma usvedčujú z toho. Aj to dali potom do zápisu, mám to dakde v rozhodnutí Krajského súdu, že teda popieram. Tak sa poradili, vypočuli nás, prišiel rozsudok. Javorský šesť rokov, pokiaľ pamätám dobre, Bajtoš jeden a pol, druhý myslím, tretí jeden, ostatní podmienečné tresty a prokurátor samozrejme sa odvolal, pretože sa mu zdali tresty nízke, tak sme putovali do Prahy na Pankrác. Tam som bol do konca roka prakticky, súd bol kedy? V novembri alebo v decembri. Tam mi pol roka pridali, teda Najvyšší súd ma odsúdil na dva roky, Javorskému tiež pridali tretinu, Toporca Štefan - ten myslím neviem či zvýšili alebo nechali tak, sa mi zdá. Čo som tam zažil na Pankráci, ... celý ten čas už po vynesení alebo do vynesenia rozsudku som bol v cele sám tak ako v pivničných priestoroch, len okienko malé nad zemou. Na nohy sme mali takzvané cigánky, polocigánky také papuče čierne bez ponožky, bez všetkého. Oblečenie ako v lete, zima, no tak neviem koľko, ale tak nad desať dvanásť stupňov nebolo a nemáte čo robiť. Máte osem metrov dĺžku, zo tri metre šírku, medzitým ten kavalec, posteľ a celý deň chodiť. Nemohli ste si sadnúť, nemohli ste sa oprieť o stenu, ani ľahnúť, to ani nehovoriac a len chodíte hore dole. Ja som mal nohy čierne, pravdepodobne mi odumierali. Koncom roka alebo začiatkom ďalšieho roku ma previezli ako mladistvého do zámočku na Chrudimsku, vtedy sa volal Zámrsk."
Po výkone trestu
"No ale medzičasom môjmu otcovi to nedalo pokoja a písal žiadosti, aby ma prijali do gymnázia, teda dokončiť, zmaturovať. No a teraz vám prečítam, čo mi napísali. Nebudem informova ť, čo mi otec všetko písal to nie je také snáď podstatné, ale tu mi napísali, tunajšie riaditeľstvo Jedenásťročnej strednej školy oznamuje, lebo vtedy to už zmenili z gymnázia na Jedenásťročnú strednú školu, že Školský odbor rady KNV v Košiciach nevyhovel vašej žiadosti o prijatie za riadneho žiaka desiateho ročníka JSŠ. A toto je ohromná veta, ktorá ma tak potešila, že keď som nikdy nič nespravil, len toto čo mi tu napísali ďalej, by ma malo nominovať na dajakú Štúrovu cenu. Doporučujeme vám, aby ste sa zapojili do pracovného procesu na Pôdohospodárstve JRD, Štátne majetky a pod. ... a poctivou prácou odčinili trestné činy. Po dvojročnom období pracovného pomeru môžete sa zapísať na mimoriadnu formu štúdia. Riaditeľ školy, pečiatka. No tak som teda sa tam dostal. Ale otec nebol spokojný, mne to už bolo jedno, reku však skončím ako roboš, aj sa vypracujem časom ako mnohí za majstra, však sprostý som nebol."
Biela légia
"Trošku s odstupom času odsudzujem tie informácie, ktoré dochádzali či z Londýna či z Hlasu Ameriky či z európskych - že teda čakajte, čakajte, už to nebude dlho, nebude to dlho, nebude. No a prišlo Maďarsko v päťdesiatom šiestom, reku no tam máš keď sa oni chceli navrátiť k normálnemu demokratickému systému, vtedy v takomto postavení neprišli na pomoc a mali jednotky v Rakúsku, Nemecku plno, tak kedy ... nám žobrákom Slovákom už v porovnaní aj s Maďarmi, malá krajina, málo ľudí a rozptýlený politicky vplyv ... katolícky, evanjelický, komunistický, diktátorský a škoda o tom. Ale to malo ten vplyv, sme tak mysleli, tie zbrane, že keď príde k otvorenému stretu, aby tu bola kvázi dajaká organizácia, ktorá by bola mohla dostať tie zbrane potom. ... Moderátor - Mali ste pocit, že patríte aj vy medzi členov Bielej légie? J.B. - Nie, vtedy ešte nie. Mali sme len kontakt na jedného člena, teraz si meno nespomínam, býval tam taký statok kedysi. To je za Levočou tak smerom do kopca Odorica. Tak tam sme mali jedného spolužiaka a s ten spomínal Bielu légiu, že tam sa stretávajú, no ale ešte sme tam nestihli vstúpiť, oni už zatýkali. Však veď mali tých tajných agentov našupovaných všade, vtip je len v tom, že eštebáci nazbierali to, čo tajní agenti im dodali, ktorí už boli vnikli do tej organizácie. Organizácie ešte neboli celkom organizované skupiny s dajakým veliacim štábom, jednotlivé dajaké podskupiny, ktoré by boli mohli byť použiteľné. Ale už nemohli sa dočkať, tak zatvárali za."
Násilná kolektivizácia
"Prvé čo bolo - združstevňovanie, všetkých rodičov zavolali, ktorých deti chodili do nejakej strednej školy, nehovoriac na vysoké, nevstúpite do družstva, skončíte ako Bajtoš. Hej? No a tak, môj otec mal ešte dvoch synov a keď už teda nevedeli ináč, tak potom tak - ja viem, že mal ústny súhlas z OV KSS, že keď podpíše do družstva, čo ja by neveril, tak že tým dvom mladším bratom umožnia ísť do školy. No umožnili tak, že ten prostredný išiel na Vyššiu pedagogickú školu do Prešova na odbor zemepis, dejepis a ten mladší, ten išiel na Vysokú banskú školu do Košíc, aj skončil, robil tu v Rudňanoch potom do smrti, ale už chudák zomrel pred piatimi rokmi na svoj vek. Takže to bola podmienka, tak vedeli dotlačiť ľudí. ... A prišli gazdovia takí ako môj otec, bolo ich povedzme desať, čo rozumeli poľnohospodárstvu, čo mu žili. Tak upadajúce družstvo, čo sa rozpadlo, zložené z deputátnikov a majetku cirkvi, role mali tam za sto hektárov, pozdvihli na takú úroveň, že sa teda potom družstevníkom dobre žilo. Len tá nespokojnosť, zobrali kravy, zobrali kone, zobrali všetko poľnohospodárske náradie, ktoré sa hodilo do družstva a sľúbili, že keď sa celkom vzchopia, tak vyplatia toto. A ja som už povedal stokrát, už za komunistov i po revolúcii, keby boli tí komunisti mali v hlave trošku viac rozumu a vtipu a chceli mať to spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov aj v poľnohospodárstve, tak ich mali odkúpiť za tú poondiatu nízku cenu symbolickú takú, nikto by nemohol. Štát rozhodol, štát si zaplatil. No toľko by bolo z družstva, všetci by boli družstevníci, neboli nemuseli robiť ten cirkus, no ale možno z medzinárodného hľadiska to bolo potrebné robiť to tak, že dobrovoľne vstúpil do družstva, tak to je..."
Problémy v zamestnaní
"Tak vodičák som potom akože dostal, sa mi ospravedlnili, že sa stratili doklady a tak, som teda jazdil. No a teraz sme sa vysťahovali v šesťdesiatom piatom roku s manželkou, kúpili sme si tento dom na pôžičku. Ale keďže banky vtedy také pôžičky nedávali, tak som si požičal od rodiny, od strýka jedného, druhého, tretieho. No a odvtedy tu bývam. Začal som učiť na Tepličke, tam som bol sedem mesiacov, ale bol v Spišských hlasoch inzerát, že prijmú na ONV odbor školstva jedného pracovníka na úsek sociálno-právnej ochrany detí a mládeže. Tak som sa tam bol prihlásiť no a vedúcim odboru bol už nebohý Dobšinský Jozef z odboru školstva. Napriek mojim kádrovým závadám a keďže už to neboli tie roky, v šesťdesiatom šiestom a siedmom som začal byť na ONV ako jediný, nie člen strany. Bol som vedúcim oddelenia na ONV. Teda vtedy ešte tých oddelení nebolo veľa. ... Trikrát ma preverovala Rada ONV alebo prejednávala, či môžem byť vedúcim oddelenia, keď nie som člen strany. A mňa to raz s prepáčením neviem, nechcem vulgárne povedať ale naštvalo. Raz za pol roka sme dávali správu o činnosti tohto oddelenia Rade ONV a Plénu ONV. A tam som im napísal okrem iného teda čo sme robili, informácie štatistické, keďže nikde som nečítal v materiáloch ÚV KSČ zo zasadnutí Ústredného výboru ani zjazdov ani ÚV KSS, ani KNV, Krajského výboru strany KS okresného, aby nečlen strany nemohol byť vedúcim oddelenia. Ba dokonca viem reku o tom, že nečlen strany je aj na ministerstve a vedúci úradník. Odvtedy som mal svätý pokoj s nimi."
Novembrové udalosti
"Novembrové udalosti som prežíval fakt veľmi intenzívne od začiatku. Veľmi som bol zhrozený, ako polícia brutálnym spôsobom bila tých účastníkov manifestácie či manifestačného zhromaždenia. Hlušila, im je to jedno, no a tu sa to dostalo o také štyri päť dní prišli emisári, ja ich tak volám z Bratislavy, z vysokých škôl trošku kontaktovať a reku aj zburcovať čosi. Javorský Fero mal také nejaké kontakty, on to prvý ešte s dvoma začali úradovať a zbierať teda hlasy ľudí, že preč s vedúcou úlohou strany a tých deväť bodov rôznych, čo tam bolo, čo chceme, teda čo chcela vtedy VPN. Zakladala sa VPN, ja som nebol hneď od prvých dní, asi tak po dvoch týždňoch som sa tam objavil. No a vtedy som intenzívne pomáhal. Pomáhal som odstraňovať staré štruktúry, to sa z väčšej časti aj darilo, ale nie vždy všade sa nám podarilo, čo sme chceli. Keď potom prišli tie reformné dni, keď sa to kvázi zavŕšilo, no tak sa menili poslanci Okresných národných výborov, krajských až po vrcholné orgány, aj sa kooptovali ľudia. No tak typických komunistov prvých sme dali vylúčiť, medzitým kooptovali za člena a tajomníka zároveň ONV. Ale to bolo krátko, asi len tri mesiace, štyri. Potom sa už menili celé štruktúry, že sa rozpúšťali národné výbory, to bola strašná skepsa - všetko sa zlikviduje, nič nebude fungovať. Reku čo nebude fungovať? Však sa neodstraňujú ľudia, čo tu robia! Funkcionári ... čo najmenej robia a najväčšie platy berú a to počnúc všetkých funkcionárov všade, česť výnimkám, čo aj vedia robiť. Ale väčšinou len funkcia a berie vysoké honoráre, lebo je manažér. No tak vtedy neboli manažéri. Tak ma zvolili potom za prednostu Okresného výboru, teda koordinačné centrum VPN tu v okrese to navrhlo Mečiarovi, ten ma schválil a keď Mečiar vyhral, tak do troch mesiacov či do štyroch ma odvolal, bo som nechcel vstúpiť do HZDS. V tom období keby bol niekto na mňa taký solídny naliehal trebárs, ale poslali dvoch takých emisárov lekárov, ktorí mi boli strašne nesympatickí a ešte takým spôsobom, akým to oni chceli. Tak reku tak ja nie som krava, že mňa ide kúpiť."
Fotografia 16 ročného Jána Bajtoša
Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 06/2018