Ivan Tóth (1926 - 2021)

Životopis

„Smiem veriť v Boha, smiem zvestovať Božie slovo, nemusím, ale smiem.“

Príbeh pamätníka

Ivan Tóth sa narodil 6. novembra 1926 v Trlinku na úbočí Malých Karpát medzi Pezinkom a Modrou. Dnes sú to Vinosady, aj názov zodpovedá starobylej tradícii vinohradníctva a vinárstva. Detstvo prežil so staršími sestrami Zuzanou a Máriou, ako aj o dva roky mladším bratom Pavlom. Po maturite začal študovať prírodovedeckú fakultu v Bratislave a videl ako prebiehajú udalosti po Februári 1948 rozhodol sa od 1. marca pre štúdium Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave, ktoré úspešne ukončil a 5. októbra 1952 ho v Trnave ordinoval generálny biskup Ján Chabada. Povolávací rozkaz na vojenskú službu dostal do Bíliny v západných Čechách. Bol to technický prápor. Na ideologických školeniach prejavoval svoje názory a keď boli pokusy znevažovať vieru, či biblické postavy, otvorene a horlivo ich bránil. Išiel aj do uhoľných baní v Litvínove, kde aj ochorel, ale keďže nemal vysoké horúčky, tak pokračoval v dolovaní uhlia. Počas prác v PTP tak prešiel viacerými profesiami od pomocného murára po baníka. V roku 1954 po skončení PTP išiel za kaplána do Tisovca. Bol tam do 31. augusta 1955 a to obdobie považuje za jedno z najšťastnejších, prišla za ním aj manželka. Potom bol preložený do Popradu. Vzdal sa kaplánskej služby a rok aj pol pracoval na pozemných stavbách ako pomocný účtovník. Potom bol farárom v Mengusovciach, cirkevná obec tam nemala farskú budovu. Preto chcel postaviť farskú budovu, ale nedostal povolenie na stavbu. Rozhodol sa postaviť vlastný dom a potom ho previesť za farskú budovu. Začali rôzne anonymné listy a udania. Preto musel ísť aj do Košíc k biskupovi. V roku 1971 žiadal, aby bol preložený na iné miesto. V Modre Kráľovej pôsobil do 31. decembra 1996. Generálny biskup ho ale ešte v septembri 1987 požiadal prednášať na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Na katedre praktickej teológie pôsobil 13 rokov ešte aj ako dôchodca do 75. roku života.
Nežnú revolúciu v roku 1989 prijal realisticky, prišla sloboda a mnohé nové možností nie sú vždy v prospech rozvoja jednotlivca ako aj spoločnosti. Nestačilo poraziť sovietsky komunizmus, lebo z morálno-kultúrnych hľadísk má západná kultúra prejavy hodnotovému relativizmu, morálnemu nihilizmu a hedonistickému libertinizmu.
Ivan Tóth zomrel 17. septembra 2021.

Od detstva po ordináciu do evanjelickej služby

Pásol som husi, neskôr som pásol kravy, potom som sa priúčal roľníckym prácam, vedel som kosiť, samozrejme, nielen ja, ale aj moji kamaráti, aj môj brat mladší, vedel som orať na kravách, ba neraz som povedal, že keby môj otec bol mal aspoň voly, tak nikdy nejdem študovať. Tak sa mi páčila tá roľnícka práca. Ale zmaturoval som, potom som sa zapísal na prírodovedeckú fakultu a rok 1948, tie takzvané slávne februárové udalosti som prežíval v Bratislave. Obdivoval som, ak to tak mám povedať, že tí milicionári cez noc sa vedeli preobliecť do krásneho rovnošatu, mali zbrane, a tak si aj počínali. Na ulici Februárového víťazstva vyhadzovali z demokratickej strany všetky dokumenty. Na mňa to citovo veľmi zle pôsobilo, a tak prvého marca som prestúpil na štúdium Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave. V tom letnom semestri som zistil, že mi chybujú základné znalosti gréčtiny a hebrejčiny, a tak som sa v septembri prepísal nanovo do prvého ročníka, aby som to dôkladnejšie naštudoval. Končil som roku 1952, 5. októbra som bol v Trnave ordinovaný. Ordinoval ma generálny biskup vtedajší, Ján Chabada.

Spomienky na technický prápor

Ja som bol na tej vojne pracujúcim človekom. Keď som bol na tých jedenástich miestach, prosím vás, pekne osem hodín robiť a potom prísť, rýchlo sa prezliecť a potom byť vojakom. Boli to vojaci, ktorí mali takzvané C-D. Bol jeden vojak spolu ako so mnou, ktorý mal len palec. Druhý zase nevidel dobre, nepočul a tak ďalej, tak ja som ich doslova ľutoval, lebo ja som bol zdravý ako skutočne zdravý, futbal som hrával a tak ďalej, betónoval som a robil som, ako ostatní. Nemal som sa na čo vyhovárať. No ale po tých ôsmych hodinách práce na tých stavbách, bol som aj v bani, tam som sa dobrovoľne prihlásil, odhováral ma veliteľ, lebo ma potreboval pri politickom školení, keď sme nemali školiteľa, tak že by aby som tam čítal. Ale ja som chcel vedieť, čo je to baňa, tak som išiel do Litvínova, do uhoľných baní. Samozrejme, potom som trošku aj ľutoval, lebo som tam ochorel. Ale lekár ma nemohol vypísať, lebo som nemal vysokú horúčku. Tak bolo to pre mňa, nehovorím, že utrpenie, ale to boli dobré skúsenosti, viem, čo je to baňa, viem, čo je to sekať uhlie a tak ďalej. To boli zážitky trojmesačné a potom som už bol na tých našich stavbách, všeličím som bol, od pomocného murára, toho bolo mnoho. Toho bolo mnoho.

Okupácia 1968

Ráno o šiestej mi na okno búchal predseda JRD v Mengusovciach, Rataj Pavol, pán farár, vstaňte, idú nás obsadzovať. Kto nás ide obsadzovať. Rusi. Ja som sa rýchlo obliekol a išiel som od našej dediny, tá štátna cesta bola asi kilometer, ani nie celý kilometer. Prišiel som tam, práve sa tam jeden tankista obracal na našom poli. Bolo to ďatelinové pole a nám sa tam obracal tankom a nám to tam vyrýval, až mi bolo zle. Na druhej strane cesty sme práve žali jačmeň, tak sa pýtam toho veliteľa, prečo ste prišli. Ja som vtedy ešte dosť dobre vedel rusky. A on, videl som, že to bol zobraný z postele takisto ako ja. On mi neodpovedal nič. Prečo ste prišli. A tak bol to nemilý rozhovor aj preňho, ale aj pre mňa. Ja som plakal. A tak som to prežíval, už som mal auto, lebo predtým som bol v Amerike, dali mi na auto, tak som išiel že z Mengusoviec do Svitu. A tie tanky išli a ja taký, že som išiel ľavým kolenom úplne na tej pravej strane jedným kolesom. Keby boli do mňa, ale ja som stále držal to auto v takej polohe. Bolo mi zle fyzicky, aj duševne mi bolo zle, ale som to prežil, ako sme to všetci prežili.

Problémy kvôli božím službám na 1. mája

Stalo sa raz, keď ešte som bol tým farárom, že dostali sme napísané na písme, že 1. mája môžu byť služby Božie len do ôsmej hodiny. Ja som tie služby Božie mal v troch kostoloch v riadnom bohoslužobnom čase. I stalo sa, že 5. mája bolo politicko - teologické školenie v Poprade asi troch spojených seniorátov. Tak som tam išiel na to školenie a v prestávke prišiel za mnou jeden kolega, že ma volá vedúci okresného odboru školstva a kultúry. Prvýkrát som išiel, som sa mu predstavil, vy ste pán, áno. Dostali ste prípis, že prvého mája majú byť služby Božie len do ôsmej hodiny a vo večerných hodinách. Dostal som. Prečo ste neuposlúchli. Pretože situácia v mojom zbore v tých troch kostoloch je celkom, tak vám to poviem, normálna. Oni by to nezniesli, že by boli služby inokedy, keď oni by boli doma v nedeľu. Tak som mal. No musíte byť potrestaný. To je vaše právo či vaša moc, ale ja, pokiaľ budem farárom v Mengusovciach a príde 1. mája v nedeľu a príde niekto za mnou a bude tam situácia v mojom zbore taká, aká dnes je, tak tie služby Božie budem mať vždy. No budem vás musieť potrestať. To je zasa vaše právo. Moje právo je vykonať, že keď tých cirkevníkov mám doma. A viete, že vtedy mi chodili v Lučivnej z dvestopäťdesiat cirkevníkov prišlo, ne nedám vám to hádať, lebo by ste neuhádli, dvestoštyridsať. V Mengusovciach je asi o šesť viac, ale tam je menej asi stotridsaťštyri. V Štôle, tam je len stoštyridsať cirkevníkov a tam príde tridsaťdva cirkevníkov. To ja viem, lebo mi to čítajú kurátori, tak to viem.

November 1989

Nežná revolúcia. Prišiel som z kostola, poobedňajšie služby Božie a počúval som tam ten rozhlas. Vtedy stále hlásal Kráľ, to viete. No a povedal tam jednu vetu, ktorá na mňa zle zapôsobila, lebo Kňažko bol nejakým majorom upodozrievaný, že to, čo hovoril, nebola pravda. Tak som išiel do Bratislavy, mal som už auto, išiel som do Bratislavy a som sa prihlásil, že idem hovoriť a on ma tam nechcel pustiť. Som mu povedal, že som farár. Ale oni by to museli vedieť, čo budem hovoriť. Celých štyridsať rokov chceli vedieť, čo bude farár alebo veriaci človek hovoriť a vy teraz sa ma pýtate, čo budem hovoriť. Hovoriť pravdu. Nepustili ma. Že aby som prišiel v utorok či v pondelok. V pondelok. Prišiel som, ani vtedy ma nepustili. Aby som doniesol napísané, čo mám povedať. Tak som napísal body, nepustili ma ani potom. Dodnes mi je ľúto, že som nemohol povedať to, čo som chcel povedať. Pozrite, ono sa tomu nemusí veriť. Kto to neprežil, tak ten tomu nemôže či nechce veriť. Ja som, keď som poslucháčom ako prednášateľ na teologickej fakulte sem - tam len pripomenul, tak sa mnohí snáď trošku tak dobrosrdečne pousmiali. Ja som im povedal, buďte šťastní, že to nemusíte v takej forme a v takom obsahu prežívať, ako sme to boli nútení prežívať my. Ale bola to pravda. Bola to pravda. Bol to komunizmus strážený armádou, zbraňami a dnes nemáme tu už armádu, našťastie, ale to, čo sa menuje slobodou, ja viem, že mnohí nebudú so mnou súhlasiť, je libertinizmus. To nie je sloboda, alebo nie je chápaná ako náboženská sloboda, ako daná sloboda, že ja smiem veriť v Boha, smiem zvestovať Božie slovo, nemusím, ale smiem. Toto nikto nechápe tak, ako to chápe ten, kto v tom bol a kto v tom ostával.

Spracoval: Stanislav Labjak, august 2017.