Ivan Hupka (1934)

Životopis

„Ľudia by mali bdieť. Dávať pozor.“

Príbeh pamätníka

Ivan Hupka sa narodil 17. októbra 1934 vo Svätom Jure. Jeho matka bola domáca, otec bol úradníkom. Mal troch súrodencov. Keď mal trinásť rokov, rodina sa presťahovala do Dunajskej Stredy. Tam Ivan absolvoval gymnázium a po maturite nastúpil na Vysokú školu technickú. V roku 1959 štúdium dokončil v Prahe ako špecialista na automobily a traktory. Po návrate na Slovensko dostal umiestenku do automobilového závodu v Nitre, avšak pre veľkú vzdialenosť a komplikácie spojené s cestovaním požiadal o nové miesto. Mohol pracovať vo Výskumnom ústave chorôb povolania na oddelení vzduchotechniky, no napokon sa zamestnal v Trnave, kde štyri roky vyučoval na Strojníckej priemyslovke. Práca sa mu veľmi páčila, ale po určitom čase začal túžiť po tvorivejšej práci. Preto sa v roku 1964 zúčastnil konkurzu v Česko-slovenskej televízii, v Televíznom štúdiu Bratislava, kde sa uchádzal o miesto v mládežníckej redakcii. Miesto získal a stal sa spolutvorcom relácie pre mládež s názvom „Mladými očami“. V tom istom čase v ČST pracovala aj jeho manželka Mária ako tajomníčka oddelenia dokumentárnej tvorby. V roku 1966 prestúpil do redakcie publicistiky a dokumentárnej tvorby aj Ivan. Práve tam ho zastihli udalosti augusta 1968. V čase okupácie sa aktívne zapájal do výroby reportáží a spravodajských aktivít štábu ČS televízie. V tom istom období sa autorsky podieľal na výrobe jedinečného dokumentárneho filmu režiséra Kazimíra Barlíka s názvom „V mene svedomia“. V čase tzv. normalizácie však nebol dokument nikdy odvysielaný. To bolo pre Ivana osudné. Sovietske velenie a nastupujúca garnitúra v krajine neveštili nič dobrého. Ivan pochopil blížiace sa nebezpečenstvo a preto s manželkou Máriou a dvoma maloletými dcérkami emigrovali do Austrálie. Slovenská justícia ich v neprítomnosti odsúdila nepodmienečne a v prípade návratu im hrozilo väzenie. Až po vyše dvadsiatich rokoch života v zahraničí sa mohli spolu s manželkou Máriou vrátiť do vlasti ako slobodní občania.

Autocenzúra redaktora v Televíznom štúdiu Bratislava

„No o tú cenzúru, no tak to bolo kdesi v nás v podvedomí skryté. Dávali sme na to pozor. Vedeli sme, čo si môžeme dovoliť, ak chceme, aby to uzrelo obrazovku. Hej. Keď niečo by sme prehnali, ak to bolo príliš prehnané, tak bolo isté, že to zastaví tlačový dozor. Môžem povedať, že z toho neboli žiadne represálie, ak náhodou povedal (tlačový dozor): ,Toto tam nechcem, toto nejako upravte alebo toto vystrihnite.‘ hej. Urobilo sa, ale vždycky to bolo v rámci takého dohovoru a diskusie. Samozrejme, ak niečo prešlo a bolo to niečo nové a také odvážnejšie povedané, tak panovala medzi redaktormi taká radosť, by som povedal. ,No ale tomu to prešlo, čo? Výborne to urobil!‘ Takže, my sme museli kumštovať nielen nad materiálom, ktorý sme zohnali, ale nad tým ako ho spracovať, aby to prešlo.“

August 1968 v uliciach Bratislavy

„To obdobie nás zastihlo v Bratislave. Išli sme ráno, to Marienka spomínala, teda, o piatej sme vstali, sme sa dozvedeli, čo sa stalo, hoci už tú noc vlastne tieto vojská prišli do Bratislavy a diali sa rôzne veci po Bratislave. Dozvedeli sme sa to až ráno. No a tak sme išli hneď do mesta a sme bývali blízko Trojičného kostola pod Michalskou bránou. No a tam bola tá situácia s tým tankom a tak. Lenže jednu vec nezabudnem nikdy a to bolo, ako sme stáli pri Tatre, tam bolo naše štúdio, vlastne celá televízia tam bola vtedy. Keď začali strieľať na ten kostol a to námestie bolo plné ľudí, tam boli tisíce ľudí, tam sa sotva dalo chodiť. Začala tá paľba a všetci ľudia padli. Na zem. Ohromné poníženie.“

Spravodajstvo ČST v čase okupácie pracovalo ilegálne

„No ale pracovať sme nemohli. Samozrejme, sme museli odísť, ale sme sa stretávali v Luxore. Naša redakcia aj s naším hlavným redaktorom a sme si rozdeľovali úlohy, čo by sme mohli v danej situácii robiť. O tom, že sa vysielalo a kde sa vysielalo to už sa pohovorilo veľa. Ale aby mali čo vysielať, tak my sme boli jeden z malých štábikov, ktoré dostali príležitosť na kameru, kameramana a tak ďalej. Manželka chodila so mnou a dostali sme za úlohu úsek Bratislava, Dunajská Streda. No nebolo to jednoduché, pretože v tom bolo nebezpečenstvo, že sme sa nemuseli vrátiť z tej cesty. Proti nám chodili tanky a keby si boli zmysleli, že urobí toto, tak sa ocitneme v priekope a bude po nás. No a ten materiál, to ešte musím povedať, že šofér sa hrozne bál a hovorím mu: ,Viete čo, vystúpte a ja to všetko odšoférujem. My toto všetko musíme zaznamenať.‘ No a potom sa nechal prehovoriť a priniesli sme dokumenty. A neboli sme v tomto sami, samozrejme, ale musím vám povedať, že čo, kde sú teraz a čo sa s nimi stalo, neviem.“

Odchod z vlasti bez rozlúčky

„Pretože sme si povedali, že nebude rozumné našich známych, rodičov o tom upozorniť. Ja som sa s mojou sestrou stretol na stanici električky pred Slovanom. Ona vystúpila z električky, ja som jej odovzdal nejaké osobné veci, no lebo pre mamičku som jej niečo posielal a vedel som, že ju vidím poslednýkrát a som jej to nemohol povedať.“

Návrat domov

„Zvítanie bolo úžasné, to bola taká delegácia, nás vítala ako nejakú veľmi vzácnu návštevu. Prišlo ich tam asi dvadsať. Do Viedne. Od tých najstarších až po tých najmladších. No takže ten mesiac, čo sme tu strávili, to sme išli z náručia do náručia. To sa vlastne opakuje každý rok, keď sme tu.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.