František Belica (1931 - 2017)

Životopis

„Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“

Príbeh pamätníka

František Belica sa narodil v Dolných Orešanoch v roku 1931 ako trináste dieťa do roľníckej rodiny. V mieste rodiska chodil 4 roky do ľudovej školy a roku 1943 išiel do prvej triedy gymnázia v Trnave. Vtedy tam bol riaditeľom salezián Raška, ktorý so študentmi „zaobchádzal ako so svojimi deťmi,“ v roku 1947 bol odvolaný a riaditeľom sa stal už komunisticky zmýšľajúci človek, ktorý prenasledoval kresťansky založených chlapcov a dievčatá. To bol aj dôvod zmeny gymnázia a v roku 1949 odišiel do gymnázia v Galante. S vyšetrovaním a komunistickou nevôľou sa stretol už 1945. Na ich dvore, v ich humne bolo mnoho ruských vojakov a mali tam ukryté aj zbrane aj strelivo. Keď podávali slamu do stroja na rezanie sečky, zrazu sa objavil spoza slamy jeden Rus, asi fajčil a začalo horieť. Škoda bola veľká, zhorelo aj 6 domov. František mal vtedy len 14 rokov, vyšetrovali ich troch niekoľko hodín aj v noci a chceli si vynútiť priznanie za to čo neurobili, vyhrážali sa im aj vyvezením na Sibír a že tam zahynú. Roku 1952 mal síce maturovať v Galante. Nedali mu maturovať, bol vyšetrovaný kvôli jednému vtipu o Stalinovi, ktorý povedal na súkromní a spolužiak ho udal. V roku 1952 bol odsúdený na desať mesiacov nepodmienečne. Školu nedokončil a pracoval u svojho otca v poľnohospodárstve. 30. augusta ho povolali do PTP, kde strávil 31 mesiacov. Prišiel domov a pracoval u svojho otca. Požiadal o povolenie zmaturovať. Chcel ísť ďalej študovať, ale z rodnej obce štúdium neodporučili miestni funkcionári. Preto odišiel pracovať do tehelne v Pezinku, začal ako sadzač v peci. Tu aj dokončil maturitu v roku 1955 a v roku 1956 sa oženil. Tehelňa nemala problém ho odporučiť aj na Vyššiu pedagogickú školu. Ale aj toto štúdium mu nepríjemne sťažili miestni funkcionári v Dolných Orešanoch, keď mu neodporučili štátne štipendium. Otec bol roľník, mal 13 hektárov pôdy a bolo ich 14 detí, a to podľa komunistickej strany mal byť zlý triedny pôvod. Komunistickí funkcionári napísali aj na jeho školu, odkiaľ 24. novembra 1958 dostal vylučujúci dekrét z Vyššej pedagogickej školy. Školu ale dokončil pomocou kádrovníka školy, ktorú mu navrhol odvolať sa. Po skončení školy začal učiť v Modre na základnej škole. Rok 1968 privítal a angažoval sa, „aby nám bolo lepšie“ ale prišli ruské tanky. Ovocím normalizácie boli aj previerky a v roku 1970 nimi neprešiel. 22. júna 1970 dostal vylučujúci dekrét zo školských služieb, prepúšťací dekrét. Komunisti chceli zaviesť aj disciplinárne konanie proti jeho manželke Augustíne ktorá bola tiež učiteľka. Po prepustení zo školských služieb ho nechceli nikde prijať na žiadne zamestnanie a podarilo sa mu zamestnať v JRD Doľany ako kŕmič dobytka. Keďže tam nebol zootechnik, a pochádzal z roľníckej rodiny, mal vzťah k dobytku, začal robiť zootechnika, čo potom robil až do odchodu na dôchodok v roku 1991. V roku 1990 bol síce plne rehabilitovaný, ale za vylúčenie zo strednej školy, z vysokej školy nedostal žiaden príplatok. Belicov odkaz mladej generácii: 1. Uvedomiť si slobodu a možnosť vzdelávať sa; 2. Porušenie prvého prikázania Desatora: miestny komunistický funkcionár mal svoj zákon. „On si hovoril, ja som pán boh tvoj, keď mňa nebudeš počúvať, zle pochodíš.“
František Belica zomrel v júli 2017.

Spomienky na detstvo

Ako dieťa som vyrastal na poľnohospodárskej usadlosti svojho otca v Dolných Orešanoch, kde od útleho veku sme museli otcovi pomáhať, otec obhospodaroval trinásť hektárov pôdy kamenistej v Dolných Orešanoch vzhľadom na to, že je to malá podhorská obec. Ako deti sme museli chodiť do vinohradu trhať zelinu, pomáhať a aj neskoršie keď sme už začali chodiť do gymnázia do Trnavy sme museli nie že učiť sa, ale prvé ísť robiť po príchode zo školy a až potom sme sa mohli večer učiť, alebo cestou do Trnavy alebo z Trnavy. Samozrejme v tom čase ešte nechodil autobus, tak sme chodili na bicykloch. Vychodil som štyri triedy ľudové v Dolných Orešanoch a do prvej gymnáziá som išiel v roku 1943 do prvej gymnáziá. Riaditeľom tohto gymnáziá v Trnave bol monsignor Raška, bol salezián, ktorý bol veľmi seriózny, dôstojný pán a zaobchádzal s nami tak ako so svojimi deťmi. Koľkokrát, keď sme prišli skôr alebo aj premočení na bicykloch z tých pätnásť kilometrov z Orešian do Trnavy, nám dovolil, aby sme sa povyzliekali, vysušili sa a proste s nami zaobchádzal ako so svojimi deťmi. Situácia ale dlho netrvala, lebo prišiel front a už po fronte hneď v štyridsiatom siedmom tento monsignor Raška bol odvolaný a stal sa riaditeľom už komunisticky zmýšľajúci človek Mikuláš Gašparík, pretože to už bol neľudský človek a nás začal prenasledovať a hlavne prenasledoval kresťansky založených chlapcov a dievčatá, ktorí sme tam chodili vtedy do školy. Napríklad vtedy bolo, že sme nosili krížiky na kabátoch a tento Gašparík nám nakázal, že tie krížiky nesmieme nosiť a proste, ktorí sme nosili, nás prenasledoval a aj fyzicky nás napádal v riaditeľni a bil. A z toho dôvodu ja som potom aj už odišiel, v štyridsiatom deviatom som odišiel do gymnázia v Galante.

Rok 1945 - ako 14-ročný už vyšetrovaný

My sme túto sečku rezali a vtom z jednej tam slamy, ktorá bola v stodole až po vrch zliezol jeden Rus, lebo plné humno bolo Rusov, mali tam kaťuše, mali tam náboje, oni tam boli ukrytí, teda medzi tými stohmi medzi stodolami a medzi stromami v záhradách. A tento Rus či tam fajčil lebo čo tam robil, to my nevieme, len od odtiaľ zliezol a ako odtiaľ zliezol behom dvoch troch minút začala stodola horieť. A samozrejme to bolo všetko suché, všetko horelo nielen naša stodola, susedné stodoly, no ale najväčšie nebezpečenstvo bolo, ja som už spomenul, že tam boli tie kaťuše a náboje, že to keby sa bolo chytilo, čo potom spomínajú a začalo by to strieľať, takže z Orešian by nebolo ostalo ani kameň na kameni. Ale našťastie tí ruskí vojaci stačili tie náboje teda jednak zahádzať so zemou a jednak odniesť do bezpečia, čiže nezačali strieľať. Hneď po skončení tohto veľkého požiaru, tam pohorelo aj na jednu stranu od nás aj na druhú cirka aj päť šesť domov, jednak domy, jednak stohy, jednak maštale, čiže to bol veľmi veľký oheň vtedy, tak nás troch bratov zobrali do troch domov, každého do druhého domu a začalo nás ruské NKVD vyšetrovať a chceli docieliť, že my sme to zapálili a že aby sme sa priznali, že sme chceli, aby tie ruské autá, tie kaťuše aby zhoreli. No čo samozrejme nebola pravda. Mňa ako necelých štrnásť rokov som mal ako chlapca zobrali a vyšetrovali do dvoch hodín v noci a sľubovali mi, aby som sa priznal, že sme to my zapálili a že keď sa priznám, všetko nám vynahradia, čo nám zhoreli vozy, mláťačka a lajtár, sane, čo sme mali a proste stodola, krma, že všetko, všetko toto nám vynahradia a len aby som sa priznal, že sme to my zapálili. V inom prípade, ak sa nepriznám, že sme to zapálili, že nás všetkých vyvezú na Sibír a tam zahynieme a nebude proste z našej rodiny nič, všetci zahynieme na Sibíri.

1952 – nedostal povolenie maturovať - vyšetrovanie kvôli jednému vtipu

V tom päťdesiatom druhom roku som mal maturovať teda, ale v tom maturitnom týždni, hovorím osem gymnázií vysvedčenie som mal, už maturitu som nemal už ma nepripustili, ma zatvorili a počas celého maturovania mojich spolužiakov ma držali vo vyšetrovacej väzbe a ukazovali mi z okna, pozri sa, tvoji spolužiaci maturujú, ty nechceš ísť medzi nich? Chcem. No, podpíš nám spoluprácu a okamžite ideš medzi nich. A nielenže ideš medzi nich, ale zaručujeme ti, že sa dostaneš na ktorúkoľvek vysokú školu, na ktorú budeš chcieť ísť a že teda môžeš študovať na vysokej škole. Toto som im nechcel podpísať, tú spoluprácu, no a zato ma tamtie štyri dni teda držali a vlastne bili a nielen štyri dni, aj štyri noci samozrejme, lebo aj v noci ma dali do takej jednej miestnosti a tam som musel prespať. Jeden z tých vyšetrovateľov sa pamätám, že bol Hambálek, to meno Hambálek mi utkvelo v pamäti, ale tých dvoch ďalších, lebo traja ma vyšetrovali a tých dvoch ďalších neviem. No len si spomínam, že napríklad posadili ma do kúta izby na stoličku a predo mnou postavili vedro, do ktorého mi tiekla krv, keď ma vyšetrovali a bili. Ruky som musel mať na kolenách položené a tie som nesmel z kolien dať dolu. No ale ako mladý chlapec ma maturant mal som dlhé vlasy a ako ma zozadu tí traja raz jeden, raz druhý, raz tretí bili, hlava mi lietala a samozrejme vlasy mi padli dolu do očí a sa mi začali miešať s tou krvou a začalo mi to tiecť po tvári, tak ja som sa tak pozabudol som sa, ja som ruku zdvihol a tie vlasy som si išiel uhrnúť. A ako som ja ruku zdvihol, všetci traja na mňa skočili a hlavu mi vrazili až do toho vedra, ktorý som mal pred sebou, že akým právom som si dovolil po teda zdvihnúť ruku a teda na ich na svoju obranu, lebo ja neviem, čo si oni mysleli. Sprvu kým ešte mi netiekla krv, tak prešli aj okolo mňa a s pätou, mali baganče oni obuté a s pätou mi stúpali na prsty na nohách, hoci som mal ja len také sandále, bolo to v júni pravda som mal sandále a stúpali mi po prstoch na nohách teda a takto mi spôsobovali bolesť. No a samozrejme teda aj ďalšie bitky.

1952 odsúdený za vtip, počul vo vlaku, povedal v súkromí a udal ho spolužiak

V päťdesiatych rokoch Švermova bola najväčšia úderníčka v Československej republike a Gottwald ako prezident Československej republiky jej sľúbil, no súdružka ako najlepšia úderníčka ja ti zabezpečím, čo len chceš, za to, že si najlepšou úderníčkou. Teda, že si takou vynikajúcou pracovníčkou. A ona hovorí, súdruh prezident, ja nič nechcem, ja chcem vidieť len Stalina nahého. Gottwald bol prekvapený, no ale keď si to žiadala najväčšia úderníčka Československa sľúbil jej, že jej to vyhovie, tak musel jej to vyhovieť, tak zatelefonoval do Moskvy, že ide o sa o najlepšiu úderníčku v Československu a tá si praje, generalisime vás vidieť nahého. No nič sa nestalo, Stalin to prijal s pochopením, nič sa nestalo, nech sa páči, dohodli dátum, stretnutie a všetko. V Kremeľských záhradách Stalin teda už mal sa stretnúť so Švermovou, s najväčšou úderníčkou, už bol len v spodnom župane a keď sa stretli spolu, úderníčka pozerá len na spodnú časť Stalina a z jednej strany, z druhej strany a keď sa napozerá, otočí sa a ide preč. No a všetci kričia, no však počkaj súdružka, však ešte si sa ani so súdruhom Stalinom nerozprávala, no ja som nebola naňho na Stalina zvedavá, len na ten kln, čo pohol celý svet. Keď som tento vtip ja predniesol na súde a musel som ho predniesť, lebo však to bola vlastne hlavná obžaloba, nuž samozrejme všetci sa smiali aj ja som sa smial, aj sudcovia sa smiali a bola tam ja neviem aj jedna žena, či bola zapisovateľka, lebo ja už sa ani nepamätám. No skrátka bola tam aj žena, no a samozrejme tá sa nemohla od smiechu ani sústrediť na svoju prácu, čo tak sa tiež smiala tomu. No onen, čo z toho, keď všetci sme sa smiali a mne to vynieslo desať mesiacov nepodmienečne a vyhodenie zo štúdií.

Zlý triedny pôvod – neodporučenie štipendiá, vylúčenie zo školy

Teda v päťdesiatom piatom som skončil ako maturitu. Ešte tu by som potom mal viac potvrdení, napríklad, že ma ne neodporučili mi štipendium a dozvedeli sa, že som ja na škole. Rada miestneho národného výboru v Dolných Orešanoch na svojej mimoriadnej schôdzi na osemnásteho siedmy päťdesiat osem sa uzniesla neodporučiť poskytnutie štátneho štipendia Františkovi Belicovi vzhľadom na jeho triedny pôvod. Teda keď môj otec mal trinásť hektárov a bolo nás štrnásť detí, teda som mal zlý triedny pôvod, neodporučili ma, neodporučili mi štipendium, čo robilo mi veľké problémy potom, pretože už sme mali aj jednu dcéru, bol som ženatý a mali sme jednu dcéru a teda manželka zo svojho platu musela aj mňa vydržiavať tu v Bratislave. A keby len vydržiavať tu v Bratislave, ale čo sa nestalo. V Orešanoch, keď sa dozvedeli na MNV, že ja chodím na Vyššiu pedagogickú školu, kde mi neodporučili o štipendium, ihneď tam napísali na tú školu a ja som dvadsiateho štvrtého novembra päťdesiat osem dostal už dekrét, vylučujúci dekrét z Vyššej pedagogickej školy, čiže už dvadsiateho štvrtého novembra som dostal dekrét, že som za zatajil tak vážne dôvody, ktoré mohli mať dôvod k môjmu prijatiu na Vyššiu pedagogickú školu. Aké to boli dôvody, nikto mi dodnes neupresnil, čo to boli za dôvody, ale ja som sa domnieval, aj sa domnievam, že jeden z tých dôvodov bol ten, že najstarší môj brat bol kňaz a ja som napísal že je správca fary v Malackách, hoci bol dekanom v Malackách a ja som napísal, že je správca fary, že je štátny zamestnanec, tak. Nenapísal som, že kňaz, ale štátny zamestnanec. To bol jeden ten dôvod a ďalší dôvod predtým som mal bratov ďalších zatvorených, či aj to bol dôvod, ja sám to dnes neviem. Teda som bol vylúčený zo školy.

V PTP na Štedrý deň – cvičenie v blate, odmietnutie povelu „k zemi a vztyk“

My sme mali návrat nežiaduci z PTP, no ale sme to museli pretrpieť hoci sme boli po ponižovaní í od tých svojich veliteľov. Tí velitelia naši, to boli takí ľudia, ktorí sa neuplatnili normálne v armáde a z trestu boli k nám prideľovaní, proste ktorí nemilosrdne nás vyháňali na cvičák. My sme museli osem desať hodín denne pracovať, potom sme museli ísť ešte na cvičák. No a koľkokrát rozmoknutých topánkach rozmoknutých nohaviciach sme na druhý deň museli ísť do práce. Za túto prácu sme dostávali odmenu. Je pravda, že sme dostávali odmenu, ale to bola odmena taká, že sme museli platiť si šaty, museli sme platiť topánky, museli sme platiť plat veliteľov, museli sme si platiť elektriku, proste po týchto všetkých výdavkoch nám každému, keď sme dostali do ruky tých dvesto, tristo korún ako výplatu, to bolo veľa. Už hoci sme si takto korunky aj odkladali, nuž ale zasa prišla päťdesiatom treťom mena, takže čo sme mali peniaze u ušanované, to nám jedna k päťdesiatim okolkovali a zase sme nedostali nič, ani do civilu sme si nemohli doniesť teda z toho PTP dohromady nič. Pamätám sa v Mimoni, raz nás na Štedrý večer vyhnali na rozmoknutú roľu, zoranú rozmoknutú roľu a k zemi a vztyk a k zemi a vztyk a už keď sme boli jedna guľa blata, každý jeden sme boli, už sme si hovorili, už je tomu dosť, že viac ani bohovi. A to sa rozšírilo ako taká struna po tom našom útvare, teda že viac neľahneme do toho blata. Aj sme ostali stáť, keď skríkol, k zemi, my sme všetci ostali stáť. No a vtedy vytiahol veliteľ pištoľ, začal strieľať do vzduchu a na nás kričal, že vy hovädá, vy nie ste hodní ani týchto guliek, ktoré vystrieľam do vzduchu, ani tých guliek ste nie hodní, aby som vás pozabíjal a proste takto nám nadával, keď nám vynadával tak asi o pol dvanástej potom sme sa vrátili do kasární, nie kasárni, hovorím do tých drevených barakov. No ale samozrejme na druhý deň ráno sme museli ísť do práce s tými rozmoknutými topánkami, s rozmoknutými nohavicami a tak ďalej.

V rodnej obci nedostal povolenie na stavbu rodinného domu

Ešte takisto som spomenul, s manželkou, že sme si postavili rodinný dom na usadlosti v Dolných Orešanoch, ale tiež veľkými problémami, pretože miestni funkcionári mi nechceli tam povoliť stavať na našom pozemku, kde sme aj bývali a tak sme sa rozhodli s manželkou stavať na čierno, bez povolenia, no a potom keď už sme mali základy hotové, aj stavba bola vytiahnutá ešte len samotné múry vytiahnuté, si ma predvolali na Miestny národný výbor a na Miestnom národnom výbore chceli, aby som odstránil stavbu. No ja som samozrejme nechcel, oponoval som s tým, že staviam si na svojom. Predsa nemôžem bývať v takých podmienkach, ako som býval, v nevyhovujúcich, nehanbím sa povedať, že objavil sa tam aj potkan, kde som dovtedy býval s manželkou. No a oni sa mi vyhrážali, že na moje trovy vyvedú tam stalinec a stalinec to zrovná so zemou. No a ja som im povedal, áno môžte vyviesť stalinca, ale stalinec prejde cez moju bránu len cez moju mŕtvolu. Proste ja si ľahnem na zem a jedine cez moju mŕtvolu ten stalinec teda prejde. No ale neprišlo k tomu, nemali odvahu toho stalinca vyviesť. Aj som dom postavil. A keď som dom postavil, už potom z Trnavy z Okresného národného výboru mi dali aj povolenie ako na stavbu, keď už som mal všetko hotové.

Funkcionári komunisti zostali nepotrestaní

Záverom by som chcel ešte podotknúť, že tí teda ktorí s komunistickým režimom súhlasili, ktorí ho podporovali, dostali dobré miesta, dostali dobré platy a dnes hoci už poväčšine sú aj na dôchodkoch, majú veľmi dobré dôchodky, ďaleko lepšie ako my, ktorých nás oni v tom čase trýznili, kádrovali, prepúšťali, vyhadzovali zo zamestnania a tak ďalej. V Dolných Orešanoch od päťdesiateho druhého roku vládol tajomník alebo predseda, podľa toho, ktorá funkcia bola. Pán hovorím zato, že on sa riadil svojimi zákonmi. On si hovoril, ja som pán boh tvoj, keď mňa nebudeš počúvať, zle pochodíš.