Félix Litva (1919 - 2006)

Životopis

„Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.“

Príbeh pamätníka

Félix Litva sa narodil 11. mája 1919 v Mikšovej, dnes súčasť Bytče. Roku 1934 ako 15-ročný vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, podľa príkladu o sedem rokov staršieho brata Alojza. V roku 1936 v Ružomberku zložil rehoľné sľuby. Stredoškolské štúdium dokončil v Kláštore pod Znievom, kde v roku 1938 zmaturoval. Štúdium filozofie vykonal v Benešove pri Prahe (1938 – 1941). Magisterskú pastoračnú prax vykonával v Bratislave (1941 – 1942). Od roku 1942 študoval teológiu v Banskej Bystrici. Počas SNP a prechodu frontu pomáha ranených dopravovať do nemocnice. 25. januára 1945 ho za kňaza vysvätil biskup Škrábik v Banskej Bystrici. Od roku 1946 študoval dejiny filozofie a francúzsku literatúru na Slovenskej univerzite v Bratislave. V roku 1947 odišiel na ročné štúdium do Paríža. Po návrate na Slovensko jeho aktivity prerušila tzv. barbarská noc 13. apríla 1950. S ostatnými rehoľníkmi ho internovali v Jasove, neskôr v Podolínci. V lete 1951 sa mu podarilo prejsť cez hranice na Západ. Príchod do Ríma bol pre Litvu príležitosťou na ďalšie štúdium histórie na Gregoriánskej univerzite v Ríme (1951 – 1952). Zároveň pôsobil vo Vatikánskom rozhlase. V rokoch 1952 -1953 študoval spirituálnu teológiu na Katolíckej univerzite v Dubline v Írsku. V rokoch 1953 – 1957 prednášal cirkevné dejiny na Gregoriánskej univerzite. Štúdium zakončil doktorátom. Na Gregoriánskej univerzite pôsobil aj ako profesor cirkevných dejín (1957 - 1965, 1983 - 1990).
Od roku 1968 bol viceprovinciálom slovenských jezuitov v zahraničí (1968 - 1975, 1989 -1990). Centrom jeho pôsobenia sa stal Galt a neskôr Cambridge v Kanade. Vydavateľstvo Dobrá kniha, ktoré založil, vydalo v Kanade vyše 400 publikácií.
Od r. 1974 hral významnú úlohu vo Svetovom kongrese Slovákov (SKS), kde bol predsedom Kultúrnej komisie SKS a ako blízky spolupracovník i osobný priateľ predsedu SKS Štefana B. Romana inicioval aj uskutočňoval mnohé náboženské, kultúrne a národné podujatia (prednášky, sympóziá, konferencie).
Koncom 70-tych rokov sa opäť presunul do Ríma, spolupracoval znova Vatikánskym rozhlasom v rokoch 1983 - 1984 bol vedúcim slovenskej sekcie. Prispieval aj do iných zahraničných rozhlasových vysielaní, najmä do Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy.
Bohatá je aj jeho publicistická činnosť. Aktívny bol aj v prekladateľskej oblasti z taliančiny, francúzštiny a angličtiny.
Keď sa v roku 1990 vrátil na Slovensko, všestranne pomáhal jezuitskej reholi obnoviť jej činnosť, najmä v oblasti tlačového apoštolátu. Aktívne sa podieľal aj na zriadení Trnavskej univerzity (1992), ktorá ho zvolila za prorektora. Od r. 2000 žil v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji, kde aj zomrel 1. februára 2006. Je pochovaný v Trnave. Felix Litva zomrel 1. februára 2006.

Spomienky na detstvo

V tejto oblasti pri Váhu, tam som začal svoje roky, aj svoje prvé, by som povedal, dýchacie roky. Lebo netrvalo dlho a síce jeden rok, čo naši sa presťahovali potom pod vplyvom môjho starého otca, ktorý nevedel ani čítať, ani písať, ale jednako pochopil, čo to znamená byť vzdelaným človekom. Ako to pochozzzpil, tak hneď hovoril, tu my nemôžeme žiť hore, kedysi kde sme žili v Oravskej Lesnej, v Erdúdke, poďme nižšie. Išlo sa do Bytče, z Bytče sa išlo ešte nižšie na Slovensko až do Trnavy, v Trnave bol starý otec spokojný, lebo tam boli školy, že kde budeme my môcť chodiť. Tak to boli tie prvé začiatky, nielen dýchacie, ale by som povedal aj duchovné, nakoľko som dostával určitú stravu už aj duchovnú práve v Trnave. A bolo to pôsobenie tiež, že aj celá rodina sa venovala skorej týmto cieľom ako je vyučovanie, škola, chodenie do školy, takže aj môj brat, ktorý chodieval potom k jezuitom, sa stal jezuitom a ja pod vplyvom jeho, istotne pod vplyvom jeho som sa dostal tiež k jezuitom, a potom som študoval najprv stredné školy, potom maturitu a po maturite to, čo my nazývame scholastickou filozofiou.

SNP a koniec vojny - strach je strašná vec v propagande

To bola láska k človeku, mladého človeka k mladému človekovi, ktorého pokladal za svojho, pretože aj on sa boril o každú chvíľku svojho života, aby ju doviedol vyššie, aby v nej pokročil. A toto pôsobilo na mňa mimoriadne silno. Ja sa pamätám, že som chodil, keď Nemcov už po povstaní alebo cez povstanie tiež naháňali, keď prišiel front a prišli Rumuni a prišli Maďari a prišli Nemci a tiež po horách strieľali hlava-nehlava, no nehľadeli kto je to. A naši chodievali medzi nich, zbierali ich, ja sám som chodieval v Bystrici a donášal ich do nemocnice spolu s ostatnými chlapcami bez toho, že by sme hľadeli, či je to Nemec, Chorvát, či je to Rumun, či je to Srb. Vojna, koniec vojny je vždy ťažký v každej armáde, v každom čase. My sme sa museli náhliť trocha, lebo sme chceli dosiahnuť kňazskú vysviacku pred frontom. Už aj preto, že bola propaganda, že s Rusmi sa nebude dať. Bola to propaganda možno prehnaná. Bolo to možno priveľmi naširoko brané. Ale vieme z neskorších čias, že to zodpovedalo pravde a že my sme dobre robili, keď sme hovorili teraz je čas, aby sme boli vysvätení. A len čo sme boli vysvätení, už sme sa rozchádzali z dediny na dedinu, lebo tam zasa kňazi mali strach. Propaganda, strach je strašná vec v propagande. A táto tento strach a tá propaganda vedeli ľudí tak ovplyvniť, že odchádzali zo Slovenska.

Odchod na ročné štúdium do Paríža - prezidenta Tisu obesili

V Paríži som nebol veľmi dlho. Najprv som tam chcel ísť hneď po vojne, ale vtedy bol povereníkom pre školské veci, zvlášť čo s čo sa týka rehoľníkov a kňazov, Straka. A Straka nedovolil. Nedovolil ani mne. Ja som pýtal zo tri razy povolenie, lebo ináč sa nedalo. Až potom som sa zoznámil s jedným pánom, ktorý bol na Ministerstve školstva, mladý človek, mladší ako ja a ktorý mal aj moc. Moc preto, lebo patril k elite vtedajšej. Konečne elita, ktorú on vybudoval a ktorú zachoval. A ten, ja som mu pomohol pri prekladaní z latinčiny do slovenčiny, keď robil doktorát a on mi pomohol, keď som ja potreboval ísť do Francúzska. Tak on mi vymohol, že som dostal povolenie a pamätám sa, že to bolo práve vtedy, to isté ráno, čo keď prezidenta Tisu obesili. Vtedy som odchádzal z Prahy lietadlom na letisko de Gaullea, a to bolo už hodne neskorej ako teda nie hodne neskorej, ale bolo to a tam som sa prvý raz dozvedel, že vykonali to, čo vykonali. A že to mali na vine aj ľudia, ktorí predtým sľubovali, že sa to nikdy nestane. Takže to sa nás dotklo, ako mladú generáciu všetkých, veľmi silno. Nie, pravda, mohli byť rozličného názoru aj tam, aj o prezidentovi Tisovi mohli mať rozličné názory, ale byť nespravodliví tak, ako boli nespravodliví, to nebýva v normálnom živote.

Rok 1950 - motivácia pre emigráciu

Základnou motiváciou pre mňa, prečo ja som chcel ísť ďalej, teda nielen odísť do cudziny. Niektorí si povedia, no jemu bolo ľahko, išiel do cudziny, mal doláriky, mohol si robiť, čo chcel. To nebol cieľ. Istotne som využil aj tieto veci, knihy kúpil a tak ďalej a tak ďalej. Mnohé veci sme aj na toto využili, ale nie toto bol cieľ. Cieľ bol informovať Svätú stolicu, čiže vplývať na ústrednú vládu katolíckej cirkvi, aby kde môže, zapôsobila v prospech Slovenska a samostatnosti Slovenska. Tam išlo o toto, samostatnosť Slovenska. A táto samostatnosť Slovenska sa mala vyvíjať v tom zmysle, že sme my ako takí hovorili určité veci, ktoré doma nikto nemohol povedať, nesmel povedať alebo sa bál povedať. Takže išlo o katolícke veci predovšetkým. Išlo aj o evanjelické veci, v malom počte, menej, oveľa menej. Ale neboli zatvorené dvere ani pre evanjelikov a sme dosť dobre vychádzali spolu s evanjelikmi v tom čase.

Prispieva do Hlasu Ameriky

Zahraničné vysielanie záležalo zo začiatku úplne od amerických kruhov. Americké kruhy mali svoju vlastnú vysielačku Hlas Ameriky, Voice of America vo Washingtone, kde vzali skupinu Slovákov a Čechov a títo spolupracovali na pravidelných programoch, ktoré potom odosielali a vysielali pre Čechy a pre Slovensko. To bol základ. Ďalšia skupina sa vytvorila tým, že aj Američanom sa to zdalo, že to je síce dobré, ale je na to viazaná Amerika príliš úzko, na Hlas Ameriky. Nemá tú slobodu, aj často sa potom im vytýkalo, že politiku mieša vláda, kde nemá miešať, kde má nechať laikov slobodných. Takže Američania potom urobili Slobodnú Európu, Free Europe. No a Free Europe mala potom aj odbočky, a to ruskú odbočku, ukrajinskú, mala slovenskú odbočku a českú. Ale česká a slovenská pracovali spolu. (Moderátor:) Vy ste mali svoju účasť na ktorom projekte? No ja som mal, by som mohol povedať, na všetkých týchto projektoch, lebo som urobil možno, pravdepodobne okolo sto vysielaní Voice of America. Ja ich aj mám. Pramene boli dvojaké. Jeden prameň, ktorý dodávala Amerika sama, a to úradne. Úradne, že čo sa stalo, potvrdzované americkými jednotkami a Americkou informačnou službou. A potom bolo, čo my sme dostávali, v čom bolo Slovensko veľmi silné, čo sme dostávali zo Slovenska telefonickými službami. A to robili jednoduchí ľudia aj z obyčajnej telefónnej búdky. To sa nahralo, a potom sa dávalo všetkým tým, čo potrebovali tieto veci. Ja som sám robil v tejto službe, ešte keď som bol v Ríme a bol som na Gregoriáne, tak som, nakoľko sme dostávali zo Slovenska mikrofilmy už na malom formáte, ja som to zväčšoval, teda vyvolal, zväčšil a rozmnožoval a posielal týmto ľuďom, aby to mohli použiť.

Spracoval: Stanislav Labjak, jún 2017.