Emil Tressa (1927)

Životopis

„Síce už som bol na slobode, ale vždy som cítil za sebou kroky toho príslušníka s tým automatom.“

Príbeh pamätníka

Emil Tressa sa narodil v roku 1927 v Spišskej Belej. Prežil pokojné detstvo v kruhu svojej rodiny, kde všetci aktívne žili svoju vieru. Ako osemnásťročného ho chytili, vypočúvali a nespravodlivo odsúdili za údajnú velezradu. Dodnes nevie, čo bolo skutočnou príčinou jeho zatknutia, pretože nikdy nič protištátne nevykonal. Pamätá si iba na jedno jediné stretnutie s kamarátmi, kde si povedali, že nesúhlasia s komunistickým režimom.
Pri vypočúvaní, a aj počas pobytu vo väzeniach mal šťastie, pretože nezažil teror ani bitky. Strážnici sa k nemu správali ohľaduplne. Od mnohých spoluväzňov však pozná strašné príbehy. Na cele mal vrahov i kňazov. Z tohto obdobia si dokáže robiť žarty; vďaka viere si medzi spoluväzňami získal mnohé hodnotné priateľstvá na celý život.

Výmysly a nemožnosti

„Sa dostalo do našich zápisov, že sme boli ozbrojení, že sme mali styky so zahraničím, neviem odkiaľ to brali, dokonca tvrdili na schôdzi Komunistickej strany, že v hrobkách na cintoríne máme tajné vysielačky a takéto nemožnosti.“

Nezakúsil násilie...

„[Sudkyňa hovorí vedúcemu skupiny:] ,Čo sa týka obžalovaného, ktorého som teraz vypočúvala, vy ste o ňom vypovedali inak ako teraz.‘ Lebo on tam dobrovoľne a dobromyseľne ma hájil, že ja nemám k tej skupine dajaké také zvláštne vedomosti, no a ona ho zahriakla. No, ale hovorím, že viem pochopiť, lebo oni určite boli bití. A poriadne boli bití. Ja som mal veľké šťastie, možnože to mi aj veľmi pomáhalo, že mal som veľmi solídnych, musím povedať, veľmi solídnych vyšetrovateľov. Ja sa nemôžem teraz chváliť, že som bol bitý a že preto som dačo podpísal alebo k čomusi sa priznal.“

Pestrá spoločnosť na celách

„Som mal to šťastie, že som bol na baraku, na izbe asi so šiestimi, či siedmimi kňazmi. Takže už to prostredie také bolo pre mňa, to bolo veľké uľahčenie pre mňa, áno. Tam ste nepočuli zúfalé slová. Veľmi mi to pomáhalo, ale tak si hodnotím, že v tom čase nás tam bolo veľa politických väzňov a prevažne znášali sme to dobre. Už v Košiciach som bol na izbe asi so šiestimi, no a tam sme mali dvojnásobného vraha. Na mňa to veľmi vtedy zapôsobilo, lebo on dokonca oboch rodičov si zavraždil.“

Strelné pásmo

„No a také prípady sa stali, že tam hodil tú čiapku ten príslušník a on chudák aj zmätený z toho postupu toho príslušníka, tak on že zohol sa a pošiel si pre tú čiapku. A to urobil chybu, lebo na mieste ho zastrelili. Už si ju naspäť na hlavu neposadil. Takže aj také prípady viem, no. Balvany sa dostali až na plot a presekli ho na jednom mieste. Preseklo tie drôty a on hovorí: ,Pôjdete dolu!‘ Hovorím: ,Však ma zastrelia!‘ A neviem tiež, kde som tú odvahu bral, hovorím: ,Pán strážmajster, však ma zastrelia, prečo ma tam posielate?‘ ,Nestarajte sa, choďte dolu. Ja som ich upozornil.‘ No viete, že akú som mal tenkú dušičku, keď som ja šiel dolu? Nohy sa mi podbárali, predo mnou sa sypali kamene, ta som v duchu si myslel na ten koniec, že to je môj koniec, no lebo hovorím vám, tie prípady spomínali, že ako to oni dokážu odbafnúť človeka.“

Nepodarený útek, šiesti mŕtvi

„V noci sme potom počuli streľbu a aspoň tí, čo nespali, oni od toho príslušníka, ktorý bol pri ťažnej veži, on ho ktorýsi prepadol, ja neviem. To už vrtnou tyčou alebo čosi, no zobrali mu automat a dostali sa von, áno. No ale, samozrejme, to tam v okolí boli posádky a toto takto, to neviem, nemali to dobre premyslené, to bol nezmysel, sa im nepodarilo. Tak potom, myslím, šiestich či ôsmich zastrelili pri úteku, ostatných, samozrejme, chytili. Hneď prišli na tábor, to sme vtedy mali tam hodiny. Prišli, neviem, prišiel generálny prokurátor, najvyšší straníci a po tých hodinách vyhrážania, toto zavelili: ,Prvý rad, vľavo bok!‘ a takto [mali] prejsť kolo nich. A začali to práve Česi, veľmi sa mi páčilo, že nebáli sa prejaviť poctu tým padlým, áno, tým zastreleným. Smekli, každý, čo prechádzal smekol čapicu, no to bolo vidieť, ako zúrili tí príslušníci a oni neznášali skrátka ani úsmev, ani poriadne slovo, to neznášali.“

Handlovský ornát a omša vo väzení

„Mali sme tajné sväté omše a čo ma prekvapilo - vrátim sa do Handlovej. Tam som miništroval, ešte žije Mons. Trstenský na Orave, a bol som veľmi prekvapený, keď nám tam príslušníci ukázali jednu izbu. Tam, samozrejme, tí Slováci prišli, bola plná, on slúžil svätú omšu a v ornáte, tak som sa ho potom pýtal: ,Ako sa to stalo, monsignor, že vy ste v ornáte tu? My väzni a vy v ornáte?‘ On hovorí: ,Požičané z Handlovej.‘“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.