Daniel Pastirčák (1959)

Životopis

Motto: „Byť človekom znamená byť zodpovedný za to, aby sme zobrali otázku pravdy a dobra vážne a stále ju sledovali. Aby sme nepodľahli len nejakému dobovému módu. Aj naša doba má určite svoje skryté zlá, ktoré si treba všimnúť a postaviť sa proti nim. Pretože v spätnom pohľade možno vyjdú na povrch zločiny, ktoré by vyzerali ako slušné chovanie.“

Príbeh pamätníka

Daniel Pastirčák sa narodil 29. januára 1959 v Prešove, kde vychodil aj základnú školu. V roku 1974 začal študovať v Košiciach na Strednej umeleckej škole, odbor keramika. Obdobie dospievania sprevádzalo utváranie vlastného svetonázoru, konfrontácia s politickým zriadením, ktorá vyústila do vylúčenia zo strednej školy po tom, čo v máji 1977 spolu s priateľmi zorganizoval výstavu alternatívneho umenia. Nasledovalo krátke obdobie, v ktorom vystriedal viacero zamestnaní, ale štúdium sa mu nakoniec, aj vďaka neúnavnej snahe svojho otca, podarilo ukončiť v Bratislave v roku 1979 v odbore reštaurovania. Po ukončení strednej školy sa rozhodol pre štúdium teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a toto ukončil v roku 1987. Stal sa kazateľom Cirkvi bratskej, najprv v Michalovciach a neskôr od roku 1992 v Bratislave. Obdobie pôsobenia Daniela Pastirčáka v Michalovciach bolo sprevádzané udalosťami Novembra 1989, kde bol priamym aktérom diania, organizátorom a členom koordinačného centra VPN. Prezentácia prostredníctvom umenia mu ostala vlastná, je teológom, výtvarníkom a tiež literátom.

Dve výstavy v E klube / Umelecká priemyslovka v Košiciach

Takže vlastne postupne sa na tej škole zrodili dve výstavy. A tá druhá skončila tak, že prišli tajní, zapečatili to. Spolužiaci, ktorí sa toho zúčastnili, tak dostali trojky z chovania. A ja, keďže som už vtedy mal trojku z chovania, tak ma vyhodili zo školy. No ale tá prvá výstava, to sme boli iba traja. A vznikalo to tiež tak, že výstavy sa uskutočnili na internáte vysokej školy ekonomickej. E klub sa to volalo. No, poriadali sa tam rôzne fonotéky, tam sa púšťali nové platne. Viem, že Mike Oldfielda a takéto proste, tak sme tam chodili počúvať. Takže sme mali akože vzťah. Potom sme tam robili nejakú výzdobu miestnosti klubu, až z toho vzniklo, že urobíme tam výstavu. No a to sme vtedy boli iba traja alebo štyria ľudia tuším. No a tá prvá výstava bola - sme sa dohodli, že koncept tej výstavy bude smetisko. Ako vyjadrenie takého proste toho chaosu a nečistoty nášho sveta. No tak sme naozaj do stredu tej miestnosti nanosili smeti a potom uprostred toho bol rebrík a na tom bol zastoknutý obraz. Steny boli oblepené, otapetované novinami a na tom boli proste rôzne obrazy. A tie obrazy už vtedy mali ten taký provokatívny rozmer, ale nebolo to v takej miere. A hlavne teda riaditeľ toho klubu bol starý a mal tam možno dôveru už alebo čo, ho nekontrolovali tak. No ale tá výstava mala taký úspech, že potom sa k nám pridali ďalší ľudia a na ďalší rok tam ich už bolo desať alebo dvanásť, vystavovali sa tam sochy, obrazy, básne, poviedky. A otvorili nám ešte aj chodbu a ďalšie miestnosti, lebo nás bolo veľa. No, ale práve v tom období sa zmenil aj riaditeľ toho klubu. Neviem, aké všetky boli dôvody v zázname, ktorý našiel taký kamarát teda v tých záznamoch v ŠTB, že prísne tajné. Tam bolo napísané, že nejaký informátor ekonóm prišiel informovať o tom, že sa tam deje niečo ..., ja neviem, kto to bol, tých ekonómov, tak nejaký informátor ekonóm. No, ale tá výstava už bola oveľa explicitnejšia. Treba povedať, že ten náš hlavný - taký ten étos, ktorý v našej skupine bol, nebol v prvom rade, že antikomunizmus. Hej, že by to bolo to prvé, čo nás zaujímalo, že sme proti tomu komunistickému režimu. To sme boli, ale bol taký, že proti civilizácii. Že proste návrat k prírode, proste a to zhubné pôsobenie civilizácie, vtedy náš obľúbený básnik bol Robinson Jeffers. Sme čítali všetky tie básne, že nech sa s ľudstvom stane hocičo, svet je spravený dobre. No a, samozrejme, v druhom pláne to proste bolo pre nás, tá civilizácia bola mašinéria toho režimu, hej, so všetkými tými transparentmi na tých nenávidených továrňach a tak ďalej. A to všetko sa na tých obrazoch zjavovalo, čo sme tam vystavovali. Jedným z kamarátov, čo tam vystavoval básne, bol Erik Groch, dnes známy básnik. Mal tam takú básničku, že videli ste niekedy - More sa to volalo, že - Videli ste niekedy loď zmietanú vo vlnách? To som ja. A videli ste niekedy more? Zúrivé a besné? To ste vy. Tak no a boli tam rôzne obrazy. Taký kamarát tam mal obraz väzenského dvora a ľudí s číslami na chrbte. A taký nejaký oný tam držal. To boli také veľmi popisné obrazy, že motýľa mŕtveho v ruke, a to tak nejako nazval, že Ako by to vyzeralo, keby si každý robil, čo chce, hej. Výstava trvala niekoľko dní a potom sme prišli jeden pondelok po víkende, týždeň predtým bola otvorená tá výstava, ja som bol cez víkend doma, vrátil som sa, prišli sme tam, a bola zapečatená, akože tajní to zapečatili a tak.

Výsluch

A potom sa to proste vlieklo. Ja som napríklad po tom, čo ma vyhodili zo školy, mal som problém sa v Košiciach zamestnať. Kdekoľvek som prišiel, sme sa dohodli, keď som sa vrátil na druhýkrát, tak oni už zrejme zisťovali, čo na tej škole a to už potom... ale ja som hrozne vďačný za ten čas, no. To bol krásny čas svojím spôsobom, aj keď sme boli hlúpi, aj sme boli pyšní, aj všetko možné, ale v niečom to bolo dobré. Moderátor: Ako si spomínate na to vyšetrovanie, ktoré ste hovorili, že tam bolo? Ak by ste to vedeli nejako priblížiť. D. P.: No, oni to mali nafotené. Ináč všetky tie obrazy sú zničené. To je škoda, že vlastne ako dokument to tu už neexistuje. Neboli to nejaké, že diela. Dnes by som sa možno, no hanbil. No, tak vtedy sme to tak robili. Ale ešte sú také mýty okolo toho, že keď ich privážali, na aute ich priviezli na školský dvor do tej ŠUPky, tak vynášali tie obrazy, a hlavne ten môj veľký obraz. Takže samotná zástupkyňa takú veľkú plachtu na to hádzala, aby to nevideli tí študenti, potom to bolo také tabu, že niekde to bolo skryté na povale tie obrazy a tam chodili tajne si to ŠUPkári pozerať. Potom to porezali na plátna a tak, zrazu to zmizlo. Jaj, pardón. No, ale ten výsluch. Mali to nafotené a pýtali sa na jednotlivé veci, že túto poviedku, to ste napísali vy? A tak, no tak tam napríklad už oni pracovali s takou verziou, že my sme len nejakí nastrčení. Ja som tam mal napríklad taký obraz, to bol portrét môjho učiteľa Berzétyho, ktorý zomrel. On bol tiež taký slobodomyseľný človek a škola s ním mala nejaké čudné spory. To bola jedna z vecí, čo sme my chceli s Gilom prešetrovať tiež. No a ja som namaľoval taký obraz, kde on -to boli také polopatistické veci. Bola taká čierna tma na jednej strane, no a na druhej strane pod nejakým stromom bol a do tej čiernej tmy ho tlačilo také mračno rôznych postáv. Medzi nimi bol napríklad vojak, teda nejaký ruský vojak s červenou hviezdou. No, také explicitné symboly akože toho Sovietskeho, a oni - tak toto čo znamená? To čo ste tým chceli povedať? Tak ja som klamal, samozrejme, ako som vedel, tak hneď mi, no však to sú spomienky na vojnu, ... proste a tak. Oni už videli potom provokáciu aj tam, kde nebola, kde ani nechcela byť. Kamarát Milan Laciak iba chodil do kostola, lebo tam sa najlepšie robili škice, pohybovky. Tak chodil do kostola kresliť babky, tam bol celý pás napríklad len také škice na papieroch rýchlovky, zavesené babky v kostole. Tak to bola náboženská propaganda, čo nikto z nás tam s náboženstvom vtedy nič nemal, ja som bol ateista ako remeň vtedy. No a takže už aj takéto sa hľadali súvislosti, ktoré tam ani neboli.

August 1968

Šesťdesiaty ôsmy bol pre mňa veľmi formujúci, hoci ja neviem, koľko som mal trinásť rokov vtedy asi. Ale sme chodili vešať plagáty do mesta, ... rôzne to boli také tie rýmovačky. A Dubček, to sme prežívali napriek teda tomu svoju veku, jednak sme tých Dubčeka a Slobodu milovali. Dnes, keď sa to pozerám spätne, možno si vravím, že to bolo až choré, ako sme to brali. Ale bol to taký závan slobody, úplnej dôvery, že niekam ideme. A potom ten šesťdesiaty ôsmy, ja si úplne presne pamätám, ako som bol vtedy na liečení v Lučivnej. S pľúcami, my sme boli na vychádzke, tie deti z sanatória. Poobede sme sa išli prejsť a prišli sme k ceste, po poľnej ceste sme došli až k ceste, po ktorej išli tanky. A my sme mali paradajky z obeda a my sme to do tých tankov hádzali. To práve prichádzali tie ruské vojská. A ja si vravím, však to bolo šťastie, že do nás nezačali strieľať, lebo niekedy sa to stalo, hej. Takže áno, no. Tak to bol ten šesťdesiaty ôsmy. Lebo teda musím povedať, že asi by môj príbeh nebol celkom pochopiteľný, keby som nepovedal, že moji rodičia, teda hlavne otec, bol v tomto veľmi jednoznačný. Ja som nevyrastal v rodine, kde by sa predstieralo, že Lenin a Stalin boli dobrí, hej. Ja som vedel, že to boli zločinci, že to je vnútená diktatúra. Čiže bol to taký rozpor, že na jednej strane tí rodičia mi povedali, lebo tak reagovali aj na ten môj odpor. Ten odpor nebol vyvolaný tým, čo mi oni hovorili. Ten bol vyvolaný tými životnými pocitmi, čo to prostredie vyvolávalo, ale oni v tomto súhlasili. Na druhej strane sa hrozne báli prejaviť to na verejnosti. Čiže som žil v takom rozpore z ich strany. Na jednej strane vôľa, že to odhaliť, na druhej strane ako tlak na to, aby som proste s tým nešiel na verejnosť. Takže šesťdesiaty ôsmy sme ako rodina prežívali proste celkom na strane toho šesťdesiateho ôsmeho roku. A potom tá normalizácia to bola proste, to bol tragický zlom pre nás. Čiže ten pocit vzdoru, odporu, toho, že tu v podstate toho systému je niečo zlé, čo nás zotročuje. Tak to sa ešte potom v šesťdesiatom ôsmom iba znásobilo, hej.

Štúdium v Bratislave

A rodičia to videli úplne opačne, oni proste chceli ísť bojovať za to, aby som nebol z tej spoločnosti vylúčený, hej. Takže chodili, otec precestoval celé Československo a navštívil každú umeleckú priemyslovku, aby nejakým spôsobom sa pokúsil vybaviť, že by ma prijali, aby som ukončil tú školu. Chodil na KNV, chodil za tými rôznymi komunistami tam na tie úrady. No, a tam zažíval stále to isté, že prišiel niekde a povedali viete, no ale my to s tým nič nemáme, to musíte ísť tam, viete, to je vážna vec. A všade, kde spomenul, keď prišiel na nejakú školu a spomenul ten príbeh, tak riaditeľ ďalej už s ním nechcel rozprávať. Čiže toto sa dialo. No a mne neprekážala tá moja situácia tak, hej, vravím, som bol v tom takom nihilistickom móde. Ale hrozne ma mrzelo, že oni sa tak chodia ponižovať. Ich tam naozaj ponižovali, ako tých posledných, ... Bol nejaký pán Novák. Neviem, či sa volal Ján alebo kto na tom KNV, proste nejaký, ktorý si napísal vedeckú prácu na tému, ako náboženská výchova ničí charaktery mladých ľudí. A ja som bol vlastne teda ten case study, ako zo mňa vlastne vytvorila tá výchova nepriateľa režimu, hej. To by bolo zaujímavé zistiť, že kde tá práca je, ale viem, že takú prácu napísal. No a ja, keď som to sledoval, tak ja som urobil strašne smiešnu vec. Ani neviem, ako mi to napadlo. Ja som napísal list Gustávovi Husákovi. Sadol a teraz mu napísal list, že toto sa stalo, vyhodili ma zo školy, pretože sme si povedali, že ako vnímame tento svet, ale však aj vy ste boli vo väzení, však viete, ako to je, stáť radšej na strane toho, čo si naozaj myslíte, je lepšie, ako sa pretvarovať. A ja neviem, čo som mu tam napísal. A potom druhá časť bola o tom, že najsmiešnejšie je, že teraz vznikla ešte aj práca o tom, ako náboženská výchova ma pokazila. A pritom môžem povedať, že zo všetkých mojich kamarátov ja jediný viem, prečo som ateista. Čo bola pravda vtedy. To by mi ani nenapadlo, že ja raz nebudem ateista. No, a niečo také som tam popísal. Poslal som to na prezidentskú kanceláriu. Ja som vtedy nevedel a nikto mi to nepovedal, až spätne som sa to potom dozvedel, že jediný spôsob údajne vtedy, ako obísť tie orgány krajské, východniarske, kde sedeli proste všetci tí, ktorí boli dohodnutí, že je koniec, bolo poslať to na prezidentskú kanceláriu. Moji rodičia už písali na ministerstvo školstva, ale to neprešlo, to sa vždy zastavilo na tom KNV v Košiciach. Tento môj list išiel rovno k prezidentovi. Teda do jeho kancelárie, samozrejme, Husák ho nečítal, ale čítali ho v tej kancelárii a si hovorili, však toto je niečo pre ministerstvo školstva, tak to poslali na ministerstvo školstva. No a teraz tento príbeh znie ako zázračne, ale bolo to tak, že môj otec, ktorý cestoval po všetkých tých možných školách, neviem prečo posledná z nich, ale vraj to bola posledná, bola tá bratislavská ŠUPka. No a na bratislavskej ŠUPke jedinej v celom Československu bol riaditeľ pán Brimich, nestranník, on nebol komunista, jediný nekomunista zo všetkých riaditeľov. A otec mi hovoril, že keď mu rozprával ten náš príbeh, tak videl, ako mu iskrilo v očiach. Že sa mu to páčilo, a potom povedal, však ja ho rád prijmem, len potrebujem mať potvrdenie z ministerstva školstva, že nemajú nič proti tomu. ... Tak otec odtiaľ išiel rovno ako na tú na to ministerstvo. Tam keď vstúpil do tej príslušnej kancelárie, povedal meno, tak ten človek povedal, že - aha Pastirčák, no však tu máme ten list. Myslím, že rodičia ani nevedeli, že ja som nejaký list posielal. No, jasné, že môže študovať. A otec, no tak mi to dajte písomne. On ale, že teraz musí ísť na nejakú schôdzu, pán povedal, ale vtedy zazvonil telefón, teda podľa otcovho podania, zazvonil telefón, ten pán to zdvihol, a volal mu Brimich z umeleckej priemyslovky. A veď tu mám toho otca, no môže študovať. No, tak som sa ja dostal do Bratislavy, aby som skončil tú umeleckú priemyslovku. No, ale asi dva týždne, tri týždne po tom, čo som nastúpil na školu, tak si ma Brimich zavolal a posadil ma do takého veľkého koženého kresla a dal mi list, ktorý dostal. To bolo od toho Nováka. Ja neviem, aké on mal postavenie, ale napísal proste nejaké vyhlásenie, o ktorom si asi myslel, že je celočeskoslovensky záväzné. Proste Daniel Pastirčák nesmie študovať na žiadnej škole. Niečo v tom zmysle. A ÚVKSČ neviem aké sa tam podpísalo - no tak čo teraz urobíme? A hovorím no tak nič, tak sa zbalím a pôjdem domov. Čo to trepete? On začal, on sa rád hral, on bol taký herec. Čo to trepete? Keď som povedal, že budete študovať, budete a vypadnite. Vyhodil ma. A odvtedy som tam študoval.

Pôsobenie v Michalovciach, VPN

Je pravda, že Cirkev bratská, ja si myslím, že tá politika štátu, ako to dnes vidím, bola taká, že oni v podstate strážili hlavne katolícku cirkev, lebo tá pre nich predstavovala politickú silu, hej. A často tieto malé cirkvi použili na to, aby sa tvárili, že tu je väčšia náboženská sloboda. Si pamätám, že keď prišiel Billy Graham, Billy Graham to bol taký evanjelista, tak u nás v kostole vystúpil a to bola taká manifestácia, však Graham môže prísť, a že aká tu je sloboda, Vtedy sa mi to veľmi nepáčilo. No a postoj v týchto kruhoch protestantských, čo som ja vlastne aj bol v konflikte s niektorými ľuďmi z toho nášho prostredia, no tak bol taký taktický nekonfrontačný postoj voči komunizmu. Že je to tu, musíme to žiť, zameriavajme sa len na to naše kresťanské a tak. ... ja som potom vlastne išiel ako prvý zbor, na ktorý som nastúpil, to boli Michalovce. No a s týmto takým, ..., že čo je cisárove cisárovi, ja som sa vlastne s tým nikdy nevedel stotožniť, ani som to teda neprijal. Takže v tých Michalovciach, keď začali tie prvé náznaky študentského hnutia a tak, tak mňa to úplne zmobilizovalo. Centrum Verejnosti proti násiliu bolo nakoniec u nás v Michalovciach v našej kancelárii cirkevnej. No ale keďže tá kancelária bola v našej obývačke, tak to bolo v našej obývačke. Takže my sme v Michalovciach prežili tú zamatovú revolúciu a to boli akože najkrajšie roky života asi. No a vtedy sa znova tá aktivita tajných v tom období zmobilizovala. My sme tam pár takých čudesných situácií zažili, kde nám vošiel do budovy cudzí človek a mal kľúč. Ja som bol preč vtedy, to manželka len spoza okna vystrašená sledovala, že čo to aké, zakričala tak naňho, tak on rýchlo proste utiekol. A potom sa nám na obedy furt nasáčkoval nejaký čudný človek, ktorý bol tajný, hej. To koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu bolo u nás, No a ten cirkevný zbor, ktorý sme mali v tých Michalovciach, všetci boli tým zaskočení, lebo oni ani nevedeli. Ja myslím, že v prvej chvíli väčšina z nich si mysleli, že no tak som sa zbláznil, že však to treba počkať, ako to dopadne. Viem, že dokonca ešte aj z ústredia niektorí mi volali, že čo to tam robím. Naša cirkev, ale však aj oficiálne vedenie katolíckej cirkvi, všetci vyčkávali, ako to dopadne. Až potom, ja neviem, koľko týždňov uplynulo, no tak sa pridali nejakým vyhlásením, hej. No, ale dokonca potom, keď mal prísť Václav Havel, tak mal prísť tam. V Michalovciach ešte len vznikol ten nový zbor. Že sme kúpili nejakú budovu tam, čo bol bývalý pohrebný ústav, tuším. A to sa prestavovalo na kostol. Takže tam ani v Michalovciach nevedeli, že tam nejaká Cirkev bratská je. Bol generálny štrajk, no a na námestí bolo treba povedať, že kde sa ľudia budú chodiť podpisovať. No tak sme sa dohodli v zákulisí a sme povedali, že nech chodia tam. A skôr, kým som sa vrátil z toho námestia, tak manželka bola, vtedy sme čakali Deborku, tak bola doma aj s Damiánom. A že ako prvý prišiel taký podnapitý nejaký chlapík, že kde je ten papier, že chcem podpísať aj za manželku. No a potom tam proste prúdili zástupy z celých Michaloviec. No ale však to boli krásne časy aj tam sme zažívali rôzne také až zázračné momenty, že my sme založili, vlastne bol ten generálny štrajk, potom sme sedeli v krčme, kde sme za zakladali teda to koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. A potom sme išli napísať nejaké vyhlásenie k tomu, aby sme sa pripojili. Boli sme u nás, teda v tej kancelárii, myslím, že sa to volalo, Borošova tá ulica, no nejaká ulica. Už sa nepamätám, ako sa to volalo. A sedeli sme tam, bola asi jedna hodina v noci a zrazu prišiel človek, kameraman z košickej televízie. Človek, ktorý proste dodnes neviem ako nás tam našiel. Lebo my sme ako cirkev, ktorá vznikla, sme boli neznámi, všetko bolo neznáme. My sme, a to bolo v ten deň, zobral odtiaľ ľudí, ktorí išli v tú noc a tiež dali vyhlásenie, čo bolo podstatné vtedy, že sa vlastne všetci pridávali k tomu štrajku. Takže také všelijaké pekné veci sa tam vtedy diali, no ale potom prišli zlé veci zase.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová (jún 2019)