Beáta Katrebová Blehová: Alexander Dubček a talianski komunisti 1968 – 1989

Alexander Dubček sa po odstránení zo straníckych a diplomatických funkcií v roku 1970 ocitol v úlohe Štátnou bezpečnosťou ostro sledovaného „občana druhej kategórie". Počas celého normalizačného obdobia existovali kontakty na Taliansku komunistickú stranu, ktorá v roku 1968 privítala reformný kurz v Československu, v auguste ostro odsúdila vojenskú intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy a tento odmietavý postoj k veľmocenskému zásahu Moskvy do reformného procesu nikdy nezmenila. Kontakty na Talianskych komunistov sa zintenzívnili po nástupe sovietskeho generálneho tajomníka Michaila Gorbačova, keď tlačový orgán Talianskej komunistickej strany L´Unità v januári 1988 uverejnil prvý obsiahly rozhovor s Dubčekom, ktorým sa prerušilo takmer dvadsaťročné „mlčanie" známeho politika. Udelením čestného doktorátu honoriscausa jednou z najstarších univerzít v Európe, Bolonskou univerzitou, v novembri 1988, v súčinnosti s vedením univerzity a talianskych komunistov, ktoré vyvolalo mimoriadny ohlas v celom slobodnom svete, sa Dubčekov návrat na politickú scénu stal skutočnosťou. V období perestrojky vedúci predstavitelia talianskych komunistov svojou vytrvalou podporou Dubčekovho reformného kurzu počas početných stretnutí s Gorbačovom nepochybne veľkou mierou prispeli k jeho rehabilitácii a Dubčekova cesta do Talianska v novembri 1988 bola symbolom nastávajúcich zmien aj vzhľadom na normalizačný režim v Československu. Cieľom predkladanej štúdie je rekonštruovať menej známu kapitolu kontaktov medzi Dubčekom a talianskymi komunistami v rokoch 1968 – 1989 na pozadí celkového politického vývoja v Taliansku pod zohľadnením tzv. sovietskeho faktora. Podrobne je spracované aj celé pozadie udelenia čestného doktorátu Bolonskou univerzitou, ktoré predstavovalo významný medzník v záverečnej etape dejín československej normalizácie ako aj studenej vojny v druhej polovici 20. storočia.