Anna Lapšanská, sr. Mária Jana (1925 - 2021)

Životopis

„Nebojte sa, ak vás Pán Ježiš volá, nebojte sa mu zasvätiť.“

Príbeh pamätníka

Anna Lapšanská sa narodila 12. júla 1925 v Ľubici v maloroľníckej rodine. Mala 7 súrodencov. Jej otec počas vojny padol do zajatia a mali ho už aj obesiť. Aj keď žili v skromných podmienkach, kupovali podielové knihy zo Spolku svätého Vojtecha, ktoré čítali večer pri lampe. Roku 1943 vstúpila do kláštora k sestričkám do Levoče. Študovala na učiteľskom ústave, chodila aj do Spišskej Novej Vsi do Odbornej školy pre ženské povolania. V roku 1944 bývali nálety vojenských lietadiel, mali strach o sestričky, tak ich poslali domov. Keď sa situácia začala upokojovať, vrátila do kláštora. Po oslobodení už ovplyvňovali veci komunisti. Predstavená oznámila, že dostali odvolanie do Čiech. V Přerove bola 2 roky ako kandidátka, nasledovali mesiace postulátu. V roku 1947 mala obliečku - obliekanie do rehoľného rúcha. V rokoch 1948 – 1949 boli dva roky noviciátu, príprava na rehoľný život. Od roku 1950 boli rehoľné sestry umiestňované na viaceré miesta v Čechách, kde pracovali na poliach alebo v továrňach: Filipov, Jiříkov, Varnsdorf, Horný Maršov, Moravská Třebová. Potom sa vrátila do Ľubice, aby sa starala 5 rokov o ťažko chorú mamu. V Ľubici viedla detský spevácky súbor. Deti kvôli tomu potom aj vyšetrovali a vyhrážali sa aj rodičom, že sa nedostanú na ďalšie štúdiá. Rozhodla sa vybudovať z rodičovského domu kláštor v Ľubici. Kúpili susedný dom, ktorý bol na predaj. Tri roky vyučovala náboženstvo v Lendaku. Neskoršie jej dali aj sestričku, potom boli dve sestričky. Anna Lapšanská zomrela 7. novembra 2021.

Spomienky na otca – padol do zajatia, mali ho obesiť

On bol zugsführerom pri vojsku. Tak má aj vyznamenania. Jój, nám rozprával epizódky z vojny, no. Hrôzostrašné ako už ho išli obesiť, lebo padol do zajatia a teraz prišiel sa na neho pozrieť oficier nejaký. Bol tam v takej búdke, v takej chatrči. Už mal iba spodky oblečené a ten oficier prišiel, pozrel sa na neho, pokýval hlavou, odišiel a nechal búdku otvorenú. A boli tam dvaja vojaci. Stáli, čo ho strážili. A keďže on nechal otvorené dvere, tak otecko potichučky bosý za ním. Tí strážcovia mysleli, že ten oficier ho prišiel ako odvolať. To si mysleli, aha, už ide na popravu dobre. Máme pokoj. A on potichučky išiel za ním až na kraj lesíka a tam sa potom plazil a tak si život zachránil.

Spomienky na detstvo – otec maloroľník

Slniečko vychádzalo, bola nedeľa, mamka mi to hovorila a s plačom som prišla na svet ako každé dieťa, ale nedeľa bola radostná, pretože ešte ten samý deň som bola pokrstená. Nie žeby som bola nejaká slabučká, ale bol tu jej brat, ktorý bol zo zahraničia a on veľmi túžil byť mojim krstným otcom a teda ešte ten deň ma ku svätému krstu odniesli. Začo som Pánu Bohu celý život vďačná. No potom som vyrastala ako každé iné dieťa. Peknú mladosť som mala, to sme boli v dome, teraz je to Bernolákova dvadsaťjeden. Otecko bol maloroľník, ale viem, že bol pritom šafárom, lebo mám v pamäti peknú veľkú izbu, kde boli regály a na nich syr a váhy tam boli, predával sa syr alebo rozdával. Taktiež otecko mal pred sebou veľkú knihu, kde boli poznačené také jazýčky a to boli vlastne ušká ovečiek. A každé uško bolo nastrihnuté, nejakým spôsobom poznačené a tak sa poznalo komu tá ovečka patrí. A podľa toho sa aj ten syr rozdával.

Spomienky na detstvo – 7 detí, birmoval biskup Vojtaššák

Potom viem, že mamke chceli nejako pomôcť ľudia a prišli jedni mladí manželia a povedali, vieme pani Lapšanská, že ste chudobní a my by sme vám chceli pomôcť, máte sedem detí. A ja som počúvala, hí, teraz nám určite nejakú stovku vysolí. A tá pani povedala. Toto dieťa v kočíku ešte o sebe nevie, my by sme si ho vzali za svoje a mali by ste o to menej detí na obživu, no na vyživovanie. Mamka sa vtedy rozplakala a celkom rezolútne povedala tej pani. Viete, ja som chudobná, ale ja som schopná ešte desať detí vychovať, ani jedného sa nezrieknem. No tak odišli. To si pamätám ako mamka takto povedala. No a Pán Boh nám pomohol. Ešte by stálo za to pripomenúť, že deň predtým než otecko zomrel alebo dva dni predtým bol braček u prvého svätého prijímania, Tónko a my dve so sestrou Helenkou sme na druhý deň boli u birmovky. A to nás birmoval pán biskup Vojtaššák. To sme boli viem, že to sme boli také šťastné, lebo pán biskup Vojtaššák to bola osobnosť a každý o to stál, aby sa s ním stretol a nás ešte mal birmovať. Tak to už ako deti si na to pamätáme.

Spomienky na detstvo – knihy, ruženec

Radi sme mali knihy. Rodičia už z posledného, ale vždycky knihy kupovali zo Spolku svätého Vojtecha, podielové knihy boli, a to sme večer čítavali u stola. Mamka pri peci varila a my okolo stola pri lampičke čítali sme knihy. Taktiež časopisy. To bol taký detský raj. A ešte musím podotknúť, že večer sme sa modlievali ruženec. A ja, keď som už bola taká, dorastala na malú slečnu, tak už som si myslela, že to už ne je pre mňa. A stalo sa raz, že som sa toho ruženca nezúčastnila. A mamka povedala. Pomodliť sa ruženec. Sama, keď si nebola. A ja, že nie. A ona, to ti neodpustím. A ja, nič. Vzala mi perinku, nemohla som spať. Tak som vyliezla na pôjd a tam som v sene spala. A mamka nepovolila a ja takisto nie, ale potom už sme sa nejako zmierili a neviem ako, ale a vždycky, keď sme išli ešte ku svätej spovedi, tak sme mamku odprosili, to už nám otecko zomrel. To viem, že tak sme išli a sme prosili, aby nám odpustila, čo sme ju zarmútili alebo niečo zlého vykonali. A mamka nám urobila krížik na čele, a to bola tak krásna tá mamka, ona žiarila priamo tak a nech ti Pán Ježiš odpustí. Tak tam to pekne, tak sa na nás milo pozrela.

Brat Tóno dal partizánom mlieko, čo nadojil od kráv

Teraz bol napríklad zákaz návštevy jeden druhého. Susedia a môj brat Tóno ten predtým bol v lese, lebo tam sme mali, to sme povyháňali kravy, povyháňali kravy na pašu a už domov sa nevrátili, lebo boli prestrelky. Teraz tie kravy bolo treba podojiť, aby tam nezahynuli. Tak on išiel dojiť kravy. Stretol tam partizánov. Samozrejme, že to mlieko im dal. Ktosi ho videl, udal ho, že dal partizánom mlieko. No teraz ho našli tu a ešte bol schovaný tu u suseda. Tu ten dom čo sme my prerobili na náš kláštor už. Tam bol starček a on mal zaťa, ten bol Nemec ten zať a on bol práve v kasíne, tam sa zhromažďovali nemeckí vojaci. Raz boli partizáni, raz Nemci. A teraz tí Nemci zobrali, našli tam môjho brata, partizánom mlieko dával. Toho starčeka. Nemali sa tam zhromažďovať, susedia boli. Tak ich zobrali na odstrelenie. Tu na rohu bývali Nemci a tá dievčina taká pekná, vrkočatá Any Rušová sme ju volali. Tak ona utekala za tými vojakmi. Neberte tých chlapcov, ona sa išla prihovoriť chytro.

Videla obete vojny

No ešte strašná vec ako tí partizáni tu a nemeckí vojaci, to taká bola prestrelka. Tuná za rohom jeden slovenský vojak sa chcel schovať a chytil za kľučku u dverí u susedov. To boli teraz tam Chovancovi alebo Škovirovi bývajú. To vidím ako dnes, lebo už potom bol zas kľud a my sme sa išli pozrieť na ulicu a tam sme videli toho zastreleného vojaka ležať. Viete, ako toto srdce, že toto sme vo vojne až potom ako tá, ako tá partizánska, to ta nastala, tak až potom sme videli tú hrôzu, že potom už len, aby vojna bola preč, aby vojny nebolo, takú hrôzu sme z toho mali. A potom nás už povolali, že už môžeme sa do kláštora vrátiť. Jéj, to ešte všelijaké myšlienky mi blúdia, ale to niet na to čas, ale to bolo strašné. To bolo strašné. No, ale potom už sme išli, už som sa vrátila do kláštora, to vám nebudem rozprávať. To ako ja, ako román , na, na mŕtveho viezli alebo čo, na voze zabitého, že mozog mu len vytiekal, to Poliaci tam ešte medzitým boli a tak. A ja na tom voze do Levoče naspäť do kláštora.

Rehoľná obliečka v Přerove

No a potom bola obliečka. ...nie oblievanie, ale obliekanie. Obliekanie do rehoľného rúcha. To bolo tuším v štyridsiatom siedmom roku. Áno, v štyridsiatom siedmom. To som dala vedieť mamičke, že bude, keď chce, nech príde tam do Přerova za mnou a na slávnosť. Tak mamka prišla a mamka, to taká jednoduchá ženská žena. Niečo smiešneho chcem povedať, lebo ona mi hovorila takto. No, prídem na tú stanicu, tam lancúhy ako reťaze. Reťazami tam boli jednotlivé koľajnice oddelené, hejže, a podchod bol dolu a ona povedá. No načo tí ľudia tam dolu idú. Ja tam nepôjdem, keby všetci išli do pekla, ja predsa nepôjdem. A pekne poprekračovala všetky tie reťaze k tej budove k tej staničnej budove a tak sa ku mne dostala. Tak mi to ešte rozprávala ako sa dostala. No to tak taká perlička. No a potom, ale ako prišla ku mne toto nebolo prvé čo mi rozprávala. Prvé bolo s veľkým plačom. Tisu nám obesili. A plakala a plakala a nebolo reči s ňou, že takého človeka, ktorý takto, takto sa staral, že my sme ani nevedeli, že je vojna. Tak nás vyviedol a toto dostal ako zaplatenie.

Príchod do Filipova - po vyhnaní redemptoristov

No a prišli sme tam nič, prázdne a nielen prázdne, ale strašný neporiadok. Tam boli redemptoristi a tých redemptoristov vo Filipove za štvrť hodinky zlikvidovali a potom určite si tam robili svoj poriadok. Napríklad tam boli zo zaváranín fľaše porozhadzované, prázdne. V skleníku poprevracané všelijaké veci. No hrozný neporiadok tam bol. A ešte, aby som nezabudla, musím povedať. Jedného dňa v tom Filipove prišlo nákladné auto a všetky drahocennosti naložili, nakladali a keby ste videli, ako nie s úctou. Ja som prišla, keď nakladali zo sakristie zlatom vyšívané ornáty a všelijaké tie omšové rúcha a podobné veci. Som videla, aké to bolo krásne. A to tak nakladali ako šmaty po našom, handry nejaké. Takže ten jeden z tých pracovníkov len vyvaľoval oči, vyzliekol kabát a krásne sa omotal a navliekol kabát nazad, lebo chcel si to zobrať, a zobral si to. Čo ďalej bolo to neviem, ale takto sa zachádzalo s tými vecami. Teraz s si predstavte aké tam boli knižnice. To bolo čosi, čo pre národ znamenalo dačo. Staré veci hodnotné, a to vidlami nahadzovali.

Príchod do Varnsdorfu – ako do väzenia

A tak teraz musím vám povedať ako to bolo, keď sme prišli. Autobus zastavil. Veľká budova. I vyšli sme, otvorené dvere, pozeráme, okná pozatvárané a všetko na bielo natreté vápnom alebo čím. Kľučky z okien preč. Dvere sa za nami zavreli, zmocnenka zamkla, kľúč do vrecka a tak teraz do spální. V spálňach takisto všetko pozatvárané, pozalepované. Jéj, viete s akým to dojmom to na človeka pôsobilo. Bol to bývalý súd a pritom súde bývalo, bolo väzenie. A tam boli zase väzenky, ale my sme ich nevideli. Bo my sme mali okná pozatvárané, kľučky preč. Jéj, tak to už to sestričke tak, tak, tak pôsobilo, že či to koniec nášho života alebo čo s nami teraz urobia, čo bude ďalej? Ale boli tam aj také sestričky, sestričky ešte mladé a moderné, oni si mysleli, že, že čože. Tak začali plakať a čo nás tu jak ako nás to tu držíte? A my chceme vzduch. Dajte nám, otvorte nám okná a tak rezolútne a veruže, veruže tá zmocnenka potom povedala. No dobre. Tak na okna na, na chodbe dostanete kľučky od okien a môžete, môžete si vetrať. A otvoríme a pozeráme okolo nás všetko červená tehla, mreže zamrežované, dolu betónový dvorek, dvorček.

Plakala a plakala

A ja som to prežila veľmi dobre, lebo ja sa priznám, ja sa plakala, plakala, plakala. A brečela som ustavične to, že ja som si to vyliala, ale druhé sestričky, ktoré sa zapierali a oni z lásky k Pánu Bohu, je to pekné, samozrejme, ale oni to v sebe dusili, teraz žiadna z nich už nežije. Ešte sestrička Dobrávka ona je päť rokov mladšia, ktorá žije, je v Brne, ale ruina, len tak, tak, čo už. A tieto už pred dvadsiatimi rokmi všetky poumierali a tie, ktoré boli ešte staršie, ktoré nevyviezli do tridsať rokov, tak tie ich prežili tie sestričky, pretože oni toto až takú hrôzu nezažili ako my.

Príbehy z tovární

No a teraz ešte, ešte čo tam bolo také zaujímavé. My ešte ako tak sme, ľudia nás mali radi, ale báli sa, veľmi sa báli. Keď ten pán Skuček sa pozeral, tak už prestali s nami rozprávať, lebo to bolo trestné, že sa s kapitalistickými alebo ja neviem ako imperialistickými alebo živly protištátne a s nimi s protištátnymi živlami sa stýkajú. Tak také chlapčiatko videl sestričky. Chlapček, utekal k nám. Otec na neho zreval, priam zreval. Ideš nazad a potom, ktosi ho videl, že to dieťa k nám utekalo, tak prišiel o prémie, že vaše dieťa sa kamaráti s protištátnymi. No, ale tam teraz bola jedna dievčina, ktorá sa mala vydávať a už si schraňovala peniažky, tak si schraňovala, aby mala na začiatok. Ani sa nenajedla poriadne, nič si nekúpila. No a predstavte si, naraz prišla z večera do rána, pád, pád peňazí, mena. Tuším to bolo v päťdesiatom treťom roku, že jedna ku päťdesiatim. Mali ste päťdesiat korún dostali ste korunu za to. A jej padlo všetko. No museli ju strážiť, aby si život nezobrala, lebo to o všetky peniaze prišla, čo si zarobila, ale vidíte toto sa nevidí. Vidíte. Mali z čoho potom komunisti rozdávať, keď takto pobrali tým ľuďom takto.

Odkaz mladým

Ale čoby som povedala mladým ľuďom. Nebojte sa, ak vás Pán Ježiš volá, nebojte sa mu zasvätiť. Ja som šťastná, samozrejme, to nie je ľahký život. Vyžaduje sa hlboká viera, pretože ja si musím byť stále vedomá, že čo predstavená povie, to hovorí Ježiš. Môj osud je v tvojich rukách, takto sa modlím. A verte, že to mi veľa pomáha, ale tá predstavená nemyslite si, že si môže robiť čo chce. Ona je povinná takisto vôľu Božiu hľadať. Ona je povinná v ústrety tej sestričke vychádzať a pozerať aké má vlohy, aké má vedomosti, podľa toho jej zadeliť prácu a musí byť stále na pozore, pozerať, čo má podnikať, aj ja ako sa môžem ku nej správať, aby jej pomohla k Ježišovi a nie ubíjala to povolanie. Tak takto a ináč je to život krásny. My sme zažili toľko veselých chvíľ, divadlá sme hrali, podarené, na výletoch sme boli, jedna druhej prekvapenie všelijaké robili. No tak, takéto milé, no teraz som prevelená do Nemecka, ta sa pretekajú sestričky, aby sa mi tam páčilo, tam sú tak dobre na mňa sestričky, skutočne, že to oddelenie, ja po nemecky tam rozprávam trošku, tú nemčinu aj dosť slušne ovládam.