Akvinas Juraj Gabura (1915 - 2019)
Životopis
„Jedine na Teba, Pane, sa môžem spoliehať.“
Akvinas Juraj Gabura, dominikán, sa narodil 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. Detstvo väčšinou prežil u starých rodičov v Dolnom Kubíne, a čiastočne vo Vrútkach, jeho otec pracoval ako železničiar, rušňovodič. Matka zomrela na španielsku chrípku v roku 1920. Otec sa potom oženil s jej sestrou Emíliou.
V Kraľovanoch od roku 1920 chodil 4 roky do školy. Prvú triedu meštianky ukončil roku 1925 v Námestove, býval na fare u krstného otca Vendelína Schwarza. V Nitre navštevoval gymnázium 2 roky, býval v biskupskom internáte. Roku 1927 sa rodina presťahovala do Bratislavy, a tak roku 1933 zmaturoval už v Bratislave. Po maturite 1933 odišiel do Olomouca k dominikánom, ideál svätého Dominika ho zaujal už od pätnásteho roku života, stredoveká hĺbka spojená s modernou pružnosťou. Tam dostal rehoľné meno Akvinas Mária a študoval tam 7 rokov. Roku 1939 ho vysvätil za kňaza arcibiskup Leopold Prečan. Roku 1940 ho predstavený poslal do novoutvoreného sídliska v Trenčíne, tzv. kurácie sv. Anny. Odtiaľ rozvinuli činnosť na Slovensku, misiami, duchovnými cvičeniami a prácou s mládežou. Organizoval aj letné tábory s miništrantmi. Keď prišlo to Kolakovičovo hnutie, založil i študentskú skupinu, aj skupinu robotníkov. Začali tiež vydávať časopis pre duchovný život, pre inteligenciu časopis Smer a založili edíciu s názvom Veritas pre knihy týkajúce sa duchovného života.
Po Februári 1948 bolo už vidieť zásahy štátnej komunistickej moci. Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950 prežil vo vlaku z Košíc do Trenčína. Pre neho nastalo obdobie skrývania sa na rôznych miestach Oravy. A 16. augusta 1952 dostal odkaz, že by sa radi vyspovedať traja členovia Bielej légie, lebo sú v nebezpečenstve života. Potom nasledovalo ťažké vyšetrovanie v Ružomberku a bol 22. novembra 1952 monster proces v Dolnom Kubíne v sále hotela Slávia. Tých odsúdili na doživotie alebo na dvadsaťpäť rokov. „A mňa na doživotie.“ Za to, že vyspovedal príslušníkov Bielej légie, doživotie za „trestný čin velezrady.“ Začiatkom decembra ho na krátko previezli do Žiliny, potom do Ilavy a Leopoldova odkiaľ roku 1957 išiel do Valdíc, kde bola ťažká robota, bolo to brúsenie skla. Počas väzenia spoznal bližšie viaceré osobnosti ako biskupov Vojtaššáka, Gojdiča, Hopku či handlovského dekana Steinhübla, ktorý na popravu čakal 2 roky, nakoniec ale dostal amnestiu.
V roku 1960 po amnestii z Valdíc išiel do Bratislavy do domu k sestre na Zvolenskú ulicu. Po návrate z väzenia mu prácu pridelili do bratislavského stavebného podniku, neskôr Stavokombinát. Spočiatku pracoval ako murársky pomocník, neskôr ako pracovník inštalačného skladu. Vo voľnom čase navštevoval rodiny, organizoval krúžky a založil skupinku terciárov. A začal sa starať aj o výchovu nových členov rehole. Aby bolo z čoho študovať, robil preklady z filozofie, z teológie, aj z latinčiny. A rozmnožoval ich písaním na písacom stroji. V záležitostiach dominikánskej rehole kontaktoval českých dominikánov, konali sa stretnutia na rozličných miestach v Čechách a na Morave. Neskôr vytvorili samostatné skupinky v Prešove, vo Zvolene a Žiline. Tí, ktorí prešli tajnými štúdiami a osvedčili sa pre kňazské povolanie, boli tajne vysvätení.
Po páde komunizmu sa začali v Košiciach v kláštore, ktorý im bol vrátený v júli 1990, tam zriadili noviciát a klerikát. Založili tiež kláštor vo Zvolene-juh a majú tam noviciát. Pomáhal aj sestrám dominikánkam v Dunajskej Lužnej, kde vybudovali aj charitný dom. Roku 1992 oslavovali jubileum terciárov, ktoré založil pred 30 rokmi ako tretí rád, bratstvo laikov svätého Dominika.
Z jeho bohatej životnej skúsenosti odkazuje mladej generácii, aby svoj život usmerňovala podľa kresťanských zásad.
„Ten systém, taký bunkový. Ten je veľmi účinný. V skupinkách sa prehlbovať v náboženskom živote, aby takto mohli aj dokazovať svojimi skutkami, že stoja skutočne za Kristovými zásadami ako za neomylnými piliermi mravného života a spoločenského života.“
Mal 5 rokov, zomrela mu mama
Predovšetkým musím pripomenúť, že matka nám zomrela v 1920 na španielku. V mladom veku ešte nedožitých 32 rokov. Aj je tam na Vrútkach pochovaná. Otec požiadal potom jej mladšiu sestru Emíliu, ktorá bola učiteľkou, veľmi inteligentná, praktická, a otec, keď ju požiadal za manželku, inšpektor sa vyjadril, keď odchádzala zo služieb učiteľských, že strácam najlepšiu silu v inšpektoráte. A pritom bola najmladšou učiteľkou. Bola hlboko nábožná, veľmi inteligentná, ktorá nám hodne toho dala do života. Tak ako otec silnou pevnou mužnou vierou, tak matka takým hlbokým prežitím náboženských právd, usmerňovala naše mladé životy. Ostali sme teda tri deti, siroty, o ktoré sa ona takto veľkodušne postarala, že sa stala našou matkou. A nikdy sme necítili, že by bola nie našou matkou prvou.
Tri stretnutia s Andrejom Hlinkom
Na samého Andreja Hlinku mám také pekné spomienky. Jednak v pri takom stretnutí, keď sme bývali ešte v Kraľovanoch, tak sme chodievali do Stankovian do kostola, lebo v Kraľovanoch bol len evanjelický kostol. A spomínam si na meniny pána farára Hromadu Antona, ktorý mal práve meniny. Tak aj moji rodičia s nami deťmi sme sa vybrali aj s učiteľkou Sojnicajovou, ktorá mala brata kňaza, z Čimhovej pochádzali, tak sme sa vybrali zablahoželať nášmu pánu farárovi. A tam bol aj Andrej Hlinka, prišiel s profesorom náboženstva Tylkom, a tak utkvelo mi taká situácia, že potom, po takom spoločnom posedení, odobrali sa pán farár Hlinka, ten profesor Tylka, a môj otec do zvláštnej izby, kde trošku si zahrali karty. A pán farár Hromada s mojou matkou a učiteľkou Sojnicavovou, ako obidve boli klaviristky, pravda, moja matka, to je tá, bola učiteľkou predtým. Tak zasadli si k harmóniu a hrali s nami deťmi sme sa také milé stretnutie to bolo. Potom sme sa spolu aj s hlinkovacou spoločnosťou kňazov ešte trochu porozprávali a keď sme odchádzali, vtedy sa pamätám, Andrej Hlinka povedal môjmu otcovi asi približne toto. Nemusíš neviem čo robiť pre tú stranu, ale keď prídu voľby, daj tam svoj hlas. Hej, takto mužne, tak na Andreja Hlinku mám spomienku ako na takého láskavého, dobrotivého otca, pravda, a nadšenca, ozaj silná osobnosť. Potom som sa s ním stretol len tak, že keď matka ma priviedla do Ružomberka k lekárovi, sme išli do kostola, bola práve svätá omša a mal ju Andrej Hlinka. Tak tam si spomínam na tú jeho takú asketickú postavu, ale mužnú, a ten otcovský vzťah, ktorý bolo cítiť aj od toho oltára. A ešte raz som sa s ním stretol v Bratislave, myslím, že to bol práve 1928 rok, keď bolo to desaťročné jubileum utvorenia Československej republiky. A bol orolský zjazd na futbalovom ihrisku. A vtedy, keď tam prišiel Andrej Hlinka, títo orly ho chytili, pravda, vyzdvihli hore a zaspievali mu živió, živió. Nadšenie celého toho národa k tomuto veľkému bohatierovi. S silný duch, ozaj nezištný pracovník pre dobro národa a cirkvi.
Po maturite 1933 k dominikánom
Keď som v tisícdeväťstotridsiatom treťom zmaturoval na bratislavskom gymnáziu na Grösslingovej ulici pri modrom kostolíku, tak odišiel som do Olomouca k dominikánom. Ten ideál svätého Dominika ma ťahal asi tak od pätnásteho roku života. A som aj študoval, by som povedal, taký plán životný, ktorý svätý Dominik určil pre svojich duchovných synov. A zapáčila sa mi tá stredoveká hĺbka spojená s modernou pružnosťou. Tak som dostal rehoľné meno Aquinas Mária. Tam som bol, sedem rokov som tam študoval. A v 1939 som bol vysvätený za kňaza od arcibiskupa doktora Leopolda Prečana. A potom ešte som rok študoval po vysviacke, a v štyridsiatom roku provinciál poslal ma do novoutvoreného nášho sídliska, by som povedal, v Trenčíne, kde sme spravovali takzvanú kuráciu svätej Anny. Pri nej bol kostolík svätej Anny a tam sme rozvinuli svoju desaťročnú činnosť. Rok predtým bratia tam prišli dvaja, páter Rafael Lexman a páter Martin Furman, potom prišiel páter Inocent Müller, a potom som prišiel v tom štyridsiatom aj ja. 00:14:44 Tam sme rozvinuli apoštolskú činnosť po celom Slovensku, hlavne horlivými misiami, duchovnými cvičeniami, organizovaním mládeže. Ja som usporadúval také letné tábory s miništrantmi v Dolnej Súči. Potom, keď prišlo to Kolakovičovo hnutie, sme sa do toho začlenili a tak som mal i študentskú skupinu, aj skupinu robotníčok z tovární trenčianskych.
Príprava odsúdeného na trest smrti
A teraz, keď som mu podával sväté prijímanie, Pane, nie som hoden, udrel sa hlboko do pŕs, tri razy, hlboko do pŕs až som bol dojatý, sklonený bol, až tak sa hlboko udrel do pŕs. Že ako keby hovoril, Kriste, už len teba mám. Ako oporu, len na teba sa spolieham. Tak som mu podal svätú hostiu, a ďalej sme si kľakli a modlili sa poďakovanie, taký dlhší rozhovor s Pánom Ježišom, prežívanie toho svätého prijímania. A po nejakej pol hodine, ako sme vstali, naraz on rezko vstane, tak teraz už môžeme ísť. Už nemusíme čakať. Bol ochotný už ísť na popravu. No, ale ešte nebol čas, pravda, popravy, mala byť o trištvrte na sedem, a okolo šiestej ešte chcel sa rozlúčiť s jedným, mladým Nemcom, ktorý bol tiež tam, vo väzení. A tak zavolal som tomu dozorcovi, ktorý zavolal inšpektora väznice, no a ten, keď vypočul, no tak súhlasil s tým, aby priviedli toho. A tento odsúdený sa s ním troška porozprával a potom mu hovoril, kamarát, vieš, ja som moc neveril v Boha, ale hovorím ti, ver v toho Boha a to ti dá silu. A dal mu modlitebnú knižku, ktorú tam do väzenia sme dávali, lebo sme tam každú nedeľu mali svätú omšu, už sme knižky tam nosili modlitebné, aby mali väzni. Tak mu dal a modli sa z toho. No a už do inšpektor videl, že už to by bolo také rozcitlivenie, hneď aby už odišiel, že už dosť, tak odišiel a teraz sme už ostali sami. A tak som ho ešte pripravoval po tom svätom prijímaní k takému ochotnému prežívaniu aj toho tragického konca. Až prišlo, pravda, trištvrte na sedem i niekoľko minút. Druhý lekár sa trošku oneskoril, bol úradný lekár a ešte jeden lekár prišiel, aby boli pri konštatovaní smrti. Tak teraz prišiel rozkaz odísť z cely, tak pod dozorom som ja išiel s tým väzňom nad väzenský dvor, kde už boli vpredu sudcovia, pravda. A zboku nastúpení dozorcovia väznice. A teraz sme my dvaja prišli. Tak teraz ja som s ním prišiel do tohto prostredia, a povedali, aby on išiel teraz tu dopredu pred tých sudcov. Predseda súdu prečítal znova rozsudok smrti a povedal, vykonať popravu. A vtedy, keď už ho viedli pod šibenicu, ja som vyšiel z radu tých dozorcov tiež k tej šibenici. A teraz, ako mu dávali slučku na krk, som mu povedal ešte posledné slová, buďte silný, Kristus je s vami. Áno, som silný.
ŠtB a pastiersky list v roku 1949 - kláštor nie je kurník, aby sa chodilo, kedy chce
A nadránom v tú nedeľu okolo tretej hodiny búchalo ŠtB na bránu košického kláštora. No a práve okno mal vtedy aj predstavený, bol páter Pius Krivý, ktorý otvoril okno, pýtal sa, čo si prajete. Tu je štátna bezpečnosť, otvorte. Kláštor nie je kurník, aby sa chodilo, kedy chce, a zatvoril okno. Nepustil ich. Nadránom potom, prvá svätá omša o šiestej, páter Mikuláš Lexman išiel slúžiť svätú omšu. A pri nej prečítal pastiersky list, pravda. A páter Pius spovedal. Naraz príde rehoľný brat od brány, vrátnik, a hovorí, klopal na spovednicu Pia Krivého, a hovorí, je tu bezpečnosť. Volajú vás. Už vedel, o čo ide, vzal si ten pastiersky list, vedel, že ho budú pýtať, a vedel, čo urobí. Tak prišiel, ste dostali pastiersky list, áno. Vydajte ho, tu ho máte. A odišli. A teraz pri každej svätej omši, on išiel na kazateľnicu, nie ten, čo mal svätú omšu, a zoširoka, ešte viac ako bolo v tom liste osvetlil veriacim a zaprisahám vás, aby ste nepodpísali nijakú falošnú katolícku akciu, to je namierené proti cirkvi. A tak pri každej svätej omši toto, on vyšiel na kazateľnicu, a toto rozšíril. Pravda, teraz ho volali na ŠtB o niekoľko dní, aj otca biskupa Čárskeho, aj pátra Mikuláša. Páter Mikuláš Lexman, pravda, tak čítal ho, tak čítal som. Aj potom biskupa, pravda, a teraz jeho, pátra Pia. Vedeli ste o zákaze čítať pastiersky list. Vedel. A prečo ste čítali? A buchol päsťou o stôl a povedal, komu som ja sľuboval poslušnosť. Biskupovi alebo ŠtB? A dajte mi pas, a odtajním sa, že som sa zo slovenskej matere narodil. Keď synovia vlastného národa proti vlastným takto idú. Tí boli ohromení, všetko sa pred nimi trasie a tu niekto si dovolí takto sa energicky postaviť. No, no potom ho prepustili, ale o krátky čas ho už potom chytali.
Odsúdenie na doživotie za spovedanie členov Bielej légie
Tak keď som ešte u Kováčových skrýval, tak traja z Bielej légie, jeden bol miestny, dokonca bol vedúci pošty. Tak odkaz poslali, že by sa radi vyspovedať, lebo sú v stálom nebezpečenstve života. Tak som o desiatej večer za tmy išiel do vyššieho humna pod cintorínom, a tam som ich vyspovedal, a nad ránom, okolo pol tretej ešte som slúžil svätú omšu, aby som mal sväté hostie a priniesol som im tam do toho humna sväté prijímanie. Potom som sa s nimi pomodlil, a povedal som im, nech nikomu nič nehovoria. No ale potom predsa sa to dozvedeli nejakí títo, a jedného, čo tam potom chytali, čo s nimi spolupracoval, ten potom toto vyzradil. Tak potom ma už chytali. Tak som videl, že už niet východiska. No a tak som sa, hovorím, dostal potom do Ružomberka. Keď ma dávali v Oravskom Podzámku do auta ŠtB z Ružomberka, tak hovorili, ste sa skrývali u Kováčových, u Osockých a Osocká, a vás k nim priviedla. Bolo všetko prezradené, no a potom už išlo to ťažké vyšetrovanie, pravda, v tomto v Ružomberku. A po vyšetrovaní potom bol urobený monster proces v Dolnom Kubíne, v sále hotela Slávia. Tam, aby veriaci, aby ľudia videli, aký je to zločin. Ten, ktorý ich spovedal. A tak bolo tam plno ľudí, pravda, ktorí viac zo súcitu a zo všetkého prišli, a prišiel štátny súd z Bratislavy, a tam potom nás súdili. A tých odsúdili. A na doživotie, alebo na dvadsaťpäť rokov. A mňa na doživotie.
Život na úteku, vo väzení - jedine na Teba, Pane, sa môžem spoliehať
No ja som to vzal ako teda dopustenie Božie v tom a pre mňa sa konkrétne prejavila Božia vôľa, znášanie toho všetkého. Som to obetoval Pánu Bohu, spojoval som sa s trpiacim Pánom Ježišom Kristom, a jedine takto človek mohol vydržať. Áno, len som prosil o milosť, aby som nič nezradil, aby som dôsledne všetko prežíval ako kňaz, trpiteľ za Krista. Áno, tak tá odovzdanosť do Božej vôle, zvlášť, keď som prerozjímal jednu knižku, ešte ako klerik v Olomouci, od nášho jedného francúzskeho dominikána, pátra Alexandra Pinyho. Do češtiny to bolo preložené, Odovzdanosť do Božej vôle. To som prerozjímal, potom aj ako kňaz som to prerozjímal, takže táto knižka tiež veľmi moc sily mi dala, pravda. A keď sa človek akosi otvoril v pokore pred Bohom, že tu jedine na Teba, Pane, sa môžem spoliehať. Tebe sa odovzdávam a ty vieš, kde mám byť, čo mám byť, ako čo má byť ďalej so mnou. Preto aj s takouto odovzdanosťou som prijal výrok súdu, doživotné väzenie.
Roku 1954 v Leopoldove aj traja dôstojníci ŠtB
V Leopoldove, bolo to 1954 na Silvestra, išli sme do popoludňajšej zmeny. A pracovali sme vtedy na takých povrázkoch pre JRD, a pravda, takto boli stoly, tri stoly za sebou dlhé. A prišli sme do popoludňajšej zmeny, ako začnem upratovať, začalo to pošuškávať, teraz tu prišli k nám bývalí eštebáci. A skutočne, na konci nášho stola bol major Sedmík eštebák, a podplukovník Balážoviec, a na zadnom stole podplukovník Lázer, títo traja vysokí dôstojníci ŠtB. Už ako väzni, to bolo vtedy, keď Husák bol odsúdený. Tak začalo sa povrávať, a tuto ako začneme pracovať, na to rips, rips. Čo sa robí? A sa otočím a vidím, ten podplukovník Lázer padá z lavice na zem. Hej, padá na zem a dvaja naši mladíci v takom postoji toto, tak som videl, že asi oni niečo museli, tak hovorím, toto nie je spôsob, ako sa vybavujú účty. Hej, kresťanské toto odpúšťanie má tu svoj, a Kristove slová majú svoju platnosť. Dôstojný páter, do toho sa nám nemiešajte, to je naša vec. Boli mlátení od týchto eštebákov, teraz sa, keď boli vyšetrovaní, tak sa pomstili. No, tak teraz a potom chytili toho Lázera a do predsienky a tam ešte pár mu šľahov dali, a hodili ho. A tak nebol nejako ranený, nič takto.
Pocta väzňov biskupovi Vojtaššákovi
No a hovorím z neho vyžarovala tá sila, takže aj ľudia, ktorí neboli, povedzme, stúpenci katolicizmu ako bol napríklad tiež v tej našej izbe jednej veľkej. Tam bol aj generál Kutlwasher, ktorý viedol povstanie proti Nemcom v Prahe. Hej, a ktorý bojoval ako mladý dôstojník, v osemnástich rokoch tam, keď bola revolúcia, revolúcia v Rusku, bojoval tam ako československý vojak. A myslím, že tam asi prestúpil na pravoslávie. A tento generál Kutlwasher, keď bolo svätého Jána Krstiteľa, tak naraz príde pred otca biskupa Vojtaššáka a postaví stoličku pred neho, postaví stoličku pred neho a povie, excelence, račte si sednout. Otec biskup Vojtaššák sa díva, čo sa robí. Hej, a keď opakoval, excelence, račte si sednout, no už potom si sadol a teraz naraz štyria, chytili každý jednu nohu tej stoličky, generál Kutlwasher, generál Pelich, ďalší český generál. Potom Antonín Bradna, kaplán pražského arcibiskupstva, a ešte jeden major, už neviem mu meno. Tak títo štyria chytili stoličku, vyzdvihli s otcom biskupom, a teraz začali živio, živio, a všetci sme opakovali, do toho sa dali. A keď sa dospievalo a dali ho späť, tento generál Kutlwasher mal taký preslov, a asi takéhoto znenia, približne. Excelence, vy ste osobnosť, ktorá skutočne vyžaruje zo seba silu, dôslednosť, vernosť ideálu, charakter nezlomiteľný, vzdávame vám česť a asi v takomto zmysle. Áno, hej, tak takto nekatolík vyznal v mene nášho spoločenstva to blahoželanie otcovi biskupovi na meniny. Tak to tiež poukazuje na tu silu osobnosti, ktorá z tej skromnej osobnosti vyžarovala, skromný prejav vo všetkom.
Valdice – brúsenie skla – za neplnenie noriem trestný raport, samotka a hlad
Z Leopoldova som išiel do Valdíc. Hej, a vo Valdiciach, tam ťažké to bolo, tie okolnosti pri brúsení skla. Pravda, lebo práve ja som bol zaradený medzi tých, čo mali to najťažšie. Áno, takzvané kvastle. Tam bolo treba brúsiť rozličné hranky v podobe takých veľkých sĺz. Áno, išlo to pre turecký parlament. Čosi som sa dozvedel, že dvojmiliónový tento luster to mal byť. Obrovský luster, a teda tam len stačilo trošku viac zabrúsiť, už to nelámalo to svetlo tak. Zase to neprijali, keď sme to odovzdali, spiatky, opraviť, a neurobili sme normu mnohí. Hej, a potom keď sme neurobili normu, tak občas nás predviedli pred takzvaný trestný raport, a tam nám vymerali trest hladovky, povedzme buď na tri dni alebo na šesť dní. To nás dali do suterénnych ciel, kde boli len dosky na spanie, len dosky, a večer dali jednu deku, boli to vlastne pivničné miestnosti, zima bolo. Človek sa pretriasol a dostal jesť len každý tretí deň. Ráno jedine čo dostal, takú žbrndu, ako čiernej kávy s kúštičkom chleba, to bolo na celý deň. A potom až tretí deň jedlo. Takže keď niekto bol odsúdený, povedzme, na nejakých osem dní, v nich jedol len dva razy len. Aj to bolo otázne, že to nestačilo to. Takže vyhladovaný prišiel do zase k tým strojom ďalej, a čakal na ďalší trestný raport, aby znova do tých suterénnych ciel sa dostal. Tak tam to bolo toto ťažké vo Valdiciach.
Najsmutnejší zážitok z Leopoldova – nemožnosť napísať ani list umierajúcej matke
Taký najsmutnejší zážitok, čo mám z postoja dozorcov voči mne, tak to bolo v Leopoldove. Dostal som z domu list, že umiera mi matka. Ona mi písala, písala mi matka, lúčila sa so mnou v liste. Hneď som išiel na takzvaný prosebný raport, aby som žiadal, po prvé, či by som pod dozorom dozorcov, nemohol ísť sa rozlúčiť s umierajúcou matkou. To je uzavretý ústav, nemožné. Mohol by som mať aspoň návštevu príbuzných, aby som cez nich odkaz umierajúcej matke poslal? Kedy ste mali návštevu. Bolo tri mesiace, ešte nie päť mesiacov. A mohol by som aspoň napísať umierajúcej matke na rozlúčenie? Kedy ste písali? Pol druha mesiaca, ešte nie sú tri mesiace. Odchod. A ešte, ako viete, že vám umiera? Však mi písala. Odchod. Toto bol pre mňa veľmi bolestný zážitok, tá surovosť, že umiera matka a nedovolia ani s tou svojou vlastnou matkou sa rozlúčiť aspoň cez list. Takže dozvedel som sa o jej smrti, tak dostal som list, ona zomrela v júni, a ja som sa asi v polovici júla až dozvedel, a to od toho môjho skrývateľa z Dlhej nad Oravou, ktorý bol, práve išiel s jednou skupinou väzňov, a my sme išli s druhou skupinou zase na svoju ubikáciu, a on len toľko mi zavolal, viete, že ma že vám zomrela matka? Hovorím, nie. Hej, jemu písali práve tí, čo ma skrývali. Naši tam písali im a dali jemu vedieť. Keď znemožnila sa akákoľvek správa, tak toto bol taký veľmi bolestný zážitok z môjho väzenia. Že večer, keď zhasli svetlá, potom mi vypadli slzy. Umiera matka a nemôžem sa nerozlúčiť. Tak už som len modlitbou a obetovaním tejto bolesti za matku. Tak som sa usiloval aj zmierniť bolesť svojej duše.
V Ilave sa vykonali popravy aj členov Bielej légie
V Ilave sme boli. A dokonca sem s Miškom Mihokom, potom istý čas som bol v spoločnej cele, vtedy nás bolo veľmi moc väzňov, tak v tej cele sme boli asi traja alebo štyria. Čo bola len samotka. Na noc sme si sme dostali len dva slamníky, pre štyroch dva slamníky, tak sme sa takto krížom dali a dekami dvoma alebo sme sa nejako už tak biedne poukrývali. No a tento Miško Mihok mal pred popravou ešte u mňa poslednú spoveď. Hej, veľmi dobrý dvadsaťštyriročný alebo dvadsaťšesťročný bol. A bol vedúci skupiny jednej, z tejto bielej légie, a bez jeho vedomia, ktosi z tej skupiny zapálil stoh slamy na JRD. No a za toto potom bola poprava. Áno, hej, chodil aj do takej skupiny mládeže saleziánov v Michalovciach. Veľmi dobrý mladík, skutočne, a tak z takého idealizmu sa pridal k tomuto hnutiu Bielej légie za oslobodenie z tohto otroctva ateistického. No a tak potom neviem, v akom časovom úseku to bolo, naraz volali, Mihok, druhý Rešetka a myslím Bodnár, sa mi vidí. Tak týchto raz vzali, pravda.
Odkaz mladej generácii
No už len skutočne zdravé usmernenie životov podľa kresťanských zásad. Toto môže zachrániť náš národ. Kresťanské zásady a preto stretávanie sa v krúžkoch, prehlbovanie náboženského života. Teda taký, by som povedal, ten systém, taký bunkový. Ten je veľmi, veľmi účinný. V skupinkách sa prehlbovať v náboženskom živote. V náboženskom živote sa prehlbovať, aby takto mohli aj dokazovať svojimi skutkami, že stoja skutočne za Kristovými zásadami ako za neomylnými piliermi mravného života a spoločenského života. Preto sa len tešíme tam, kde pozorujeme, ako aj to hnutie, povedzme i to Kolakovičovo, ďalej má svoje účinky a postupuje ďalej.