9. máj 1948 - prijatie ľudovodemokratickej ústavy

Po skončení druhej svetovej vojny formálne platila v obnovenom Československu ústava z 29. februára 1920. Neodrážala však politické, štátoprávne a územné zmeny po roku 1945. Prijatie nového základného zákona štátu sa preto stalo hlavnou úlohou Ústavodarného zhromaždenia (ÚZ), ktoré vzišlo z parlamentných volieb v máji 1946. Za vypracovanie ústavy priamo zodpovedal ústavodarný výbor vytvorený na základe zákona č. 197/1946. Mal 36 členov a boli v ňom pomerne zastúpení členovia všetkých politických strán Národného frontu.

Prípravu ústavy poznamenal konflikt medzi zástupcami občianskych strán a komunistami. Zásadné spory sa týkali postavenia prezidenta republiky, národných výborov, znárodňovania a vytvorenia ústavného súdu. Medzi českými a slovenskými stranami neexistovala zhoda o rozsahu autonómie Slovenska. Hoci bolo funkčné obdobie ÚZ stanovené na dva roky, ešte na začiatku roka 1948 zostávalo otázkou, či bude nová ústava vôbec prijatá a v akej podobe.

Všetko sa zmenilo po komunistickom prevrate vo februári 1948. Nová ústava bola urýchlene dokončená a ÚZ ju 9. mája 1948 jednohlasne schválilo. V jej preambule sa uvádzalo, že československý štát je "ľudovodemokratickou republikou", pričom v niektorých článkoch nadväzovala na predošlú ústavu. Ako najvyšší zákonodarný orgán zostalo zachované Národné zhromaždenie (NZ) s 300 poslancami, ale bez hornej komory. Zrušený nebol ani úrad prezidenta republiky, ktorého volilo NZ na sedemročné funkčné obdobie. V ústave bolo proklamované právo na slobodu prejavu, vyznania, petičné právo, nezávislé súdnictvo a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Súčasne zavádzala nové tzv. sociálne práva, napr. právo na prácu, vzdelanie a odpočinok.

Tradičné delenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu ústava vôbec neobsahovala a ústavný súd nebol zriadený. Vzhľadom na to neexistoval orgán, ktorý by občanom umožnil dovolávať sa svojich práv.

Slovensko si udržalo istú formu autonómie, avšak kompetencie slovenských národných orgánov boli silno oklieštené. Zbor povereníkov sa zodpovedal pražskej vláde, ktorá mohla menovať i odvolávať jeho členov.

Prezident Edvard Beneš odmietol ústavu podpísať a rozhodol sa abdikovať. Na žiadosť predsedu Komunistickej strany Československa (KSČ) Klementa Gottwalda opustil úrad týždeň po voľbách do NZ, ktoré sa konali 30. mája 1948. Voľby prebehli v réžii KSČ a tomu zodpovedal aj ich výsledok. Za jednotnú kandidátku Národného frontu sa oficiálne vyslovilo 87,12 % českých a 84,91 % slovenských voličov. Nové NZ zvolilo za prezidenta K. Gottwalda, ktorý ústavu 15. júna 1948 podpísal.

Komunistický režim nepovažoval ústavu z 9. mája 1948 za právny, ale politický dokument. Ustanovenia o občianskych právach a slobodách boli čisto proklamatívne a v praxi sa nikdy nerealizovali. Štátne orgány sa stali prevodovými pákami, ktoré vykonávali rozhodnutia prijaté na zasadaniach Ústredného výboru KSČ.

Tomáš Klubert

foto: Ústava 9. května

Zdroj: Archív ÚPN

Vytlačiť