8. september 1944. Začiatok Karpatsko-duklianskej operácie
Základným predpokladom úspechu Slovenského národného povstania bolo rýchle spojenie povstaleckých ozbrojených síl na strednom Slovensku s Červenou armádou. Organizátori povstania počítali s tým, že sovietskym vojskám otvorí cestu cez karpatské priesmyky Východoslovenská armáda, ktorá bola rozmiestnená v priestore Prešov − Humenné − Medzilaborce − Bardejov. Tento zámer však stroskotal. Nemci totiž väčšinu jednotiek Východoslovenskej armády na prelome augusta a septembra 1944 odzbrojili a sami zaujali obranu na karpatských hrebeňoch. Exilová československá vláda napriek tomu vyvinula maximálne úsilie, aby zabezpečila povstalcom sovietsku pomoc.
Sovietske hlavné velenie skutočne zmenilo operačné plány a 2. septembra 1944 schválilo útočnú vojenskú operáciu na smeroch Krosno − Dukliansky priesmyk − Prešov a Sanok − Lupkovský priesmyk − Medzilaborce. Na ofenzívu vyčlenilo 38. armádu 1. ukrajinského frontu pod velením generála Kirila Moskalenka a časť 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu, ktorej velil generál Andrej Grečko. Súčasťou 38. armády bol 1. československý armádny zbor na čele s generálom Janom Kratochvílom. Proti nim stála armádna skupina „Heinrici“ generála Gottharda Heinriciho, ktorú tvorili nemecká 1. tanková armáda a maďarská 1. armáda.
Karpatsko-duklianska operácia začala ráno 8. septembra 1944. Hlavné sily 4. ukrajinského frontu boli o deň neskôr nasadené do Karpatsko-užhorodskej operácie. Karpatsko-duklianska operácia sa tak spoločne s Karpatsko-užhorodskou operáciu stali súčasťou Východokarpatskej operácie. Predpoklad, že útočiace vojská dosiahnu v priebehu piatich dní Prešov, sa zakrátko ukázal ako príliš optimistický. Početnú a technickú prevahu na strane Červenej armády totiž eliminoval horský terén a dôkladne vybudované obranné postavenia. Dažde a hmly na dôvažok výrazne obmedzovali činnosť sovietskeho letectva. Veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal Ivan Konev rýchlo našiel „obetných baránkov“, ktorým pripísal zodpovednosť za pomalý postup a narastajúce straty. Medzi veliteľmi odvolanými z funkcie bol i Jan Kratochvíl. Na jeho miesto nastúpil 10. septembra 1944 generál Ludvík Svoboda.
Napriek tomu, že útoky sovietskych vojsk a 1. československého armádneho zboru nesplnili stanovené ciele, nemecké velenie bolo prinútené stiahnuť z východného Slovenska 12 500 mužov, čo sa pozitívne odrazilo na dočasnej stabilizácii povstaleckého frontu. 20. septembra 1944 sa do priestoru severne od Medzilaboriec prebojovali jednotky 3. horského zboru 1. gardovej armády, ktoré na druhý deň oslobodili prvú slovenskú obec Kalinov. Na úseku 38. armády prenikli 4. októbra 1944 na slovenské územie cez Dukliansky priesmyk príslušníci 67. streleckého zboru. V rovnakom priestore prekročili 6. októbra 1944 štátne hranice predsunuté časti 1. československého armádneho zboru. Pri explózii míny vtedy zahynul veliteľ jeho 1. brigády generál Jaroslav Vedral-Sázavský.
Nemci zaujali po ústupe z Duklianskeho priesmyku silné obranné postavenie pri obci Nižný Komárnik. Vzhľadom na to sa velenie 38. armády rozhodlo preniesť ťažisko útoku na smer Kapišová − Svidník. V dňoch 21. − 27. októbra 1944 došlo v „Údolí smrti“ medzi obcami Nižná Pisaná a Kapišová k najťažším bojom počas celej Karpatsko-duklianskej operácii. V rovnakom období sa nemeckým vojskám podarilo poraziť povstaleckú armádu. Vzhľadom na sovietske vrchné velenie 28. októbra 1944 Východokarpatskú operáciu ukončilo.
Straty bojujúcich strán zostávajú dodnes predmetom polemík. Obete 38. armády sa odhadujú 13 500 padlých, nezvestných a zomrelých a 48 000 ranených. Nenávratné straty 1. československého armádneho zboru boli vyčíslené na 1630 mužov a vyše 4000 ďalších utrpelo zranenie. Nemecké vojská mali najmenej 20 000 mŕtvych, ranených a nezvestných.
Tomáš Klubert
Pamätník československého armádneho zboru na Dukle (zdroj: internet)