7. júl 1985. Národná púť na Velehrade
Na rok 1985 pripadlo 1100. výročie úmrtia svätého Metoda, prvého moravského arcibiskupa a spolupatróna Európy. Pri tejto príležitosti sa pápež Ján Pavol II. rozhodol udeliť Zlatú ružu, zvláštne vyznamenanie za lojalitu Svätej stolici, velehradskej bazilike pri Uherskom Hradišti, v ktorej sa každoročne konala Národná púť na počesť svätého Metoda a jeho brata svätého Cyrila.
Predstavitelia československého komunistického režimu sa právom obávali, že cirkevná slávnosť naplánovaná na nedeľu 7. júla 1985 sa zmení na demonštráciu za náboženskú slobodu. Nakoľko sa neodvážili národnú púť zakázať, plánovali jej dať charakter mierovej manifestácie a účasť veriacich obmedziť administratívnymi obštrukciami. Z tohto dôvodu bola zmarená iniciatíva pražského arcibiskupa Františka kardinála Tomáška, ktorý chcel pozvať na národnú púť Jána Pavla II. Pontifikálnu svätú omšu mal namiesto neho celebrovať vatikánsky štátny sekretár Agostino kardinál Casaroli. Vstupné víza neboli udelené ani viedenskému arcibiskupovi Franzovi kardinálovi Königovi a ďalším zahraničným prelátom. Katolícke noviny nepriniesli o pripravovanej slávnosti žiadne informácie, úrady obmedzili miestnu verejnú dopravu a príslušníci Verejnej bezpečnosti pútnikov prichádzajúcich k bazilike legitimovali a šikanovali technickými prehliadkami osobných vozidiel.
Napriek týmto opatreniam sa na národnej púti zúčastnilo 150 000 až 200 000 Čechov a Slovákov. Už v sobotu 6. júla 1985 dorazilo na Velehrad množstvo mladých ľudí, ktorí sa pred bazilikou pod vedením slovenského kňaza Antona Srholca celú noc modlili a spievali náboženské piesne. Nedeľnú slávnosť chceli komunistickí politici rozdeliť na dve časti. Najskôr sa mala uskutočniť mierová manifestácia za účasti vysokých funkcionárov, po ktorej by nasledovala bohoslužba. Tento scenár úplne stroskotal. Úvodné prejavy predsedu Okresného národného výboru v Uherskom Hradišiti Zdeněka Lapčíka a českého ministra kultúry Milana Klusáka veriaci prerušovali pískaním a prevolávaním hesiel "Chceme náboženskú slobodu!", "Chceme Svätého otca!" a "Nech žije cirkev!" Keď český minister kultúry hovoril o solúnskych vierozvestoch a vynechal pri nich slovo "svätí", veriaci mu to skandovaním pohotovo pripomenuli. Potleskom a jasaním bol, naopak, privítaný kardinál Tomášek, ktorý prečítal pozdravný list Jána Pavla II. (Vystúpiť s vlastným prejavom mu komunisti zakázali). S nadšenými ováciami sa stretol i príhovor kardinála Casaroliho, prednesený spolovice v češtine a spolovice v slovenčine. Po skončení svätej omše sa veriaci pokojne rozišli.
Na národnej púti boli prítomné stovky uniformovaných i tajných príslušníkov československých bezpečnostných zložiek a v zálohe boli pripravené aj vodné delá. K zásahu však napokon nedošlo, predovšetkým vďaka prítomnosti rakúskej a nemeckej televízie. Komunistický režim však po propagandistickom debakli na Velehrade zostril opatrenia proti katolíckej cirkvi, ktoré sa prejavili obmedzovaním pútí a šikanovaním kresťanských aktivistov výsluchmi, domácimi prehliadkami a väznením. Antonovi Srhlcovi bol odňatý štátny súhlas na výkon kňazského povolania a posledné štyri roky pred odchodom do penzie pracoval ako robotník. Na púti prvýkrát od roku 1950 bolo možné stretnúť príslušníkov oficiálne zakázaných mužských rádov v rehoľnom oblečení.
Tomáš Klubert
Obrázky: Archív A. Urbana