Na hlavnú stránku Ústavu pamäti národa

5. marec 1953 – Smrť J. V. Stalina

Zdravotný stav Josifa Vissarionoviča Stalina nebol nikdy dobrý. Krátko po skončení druhej svetovej vojny postihla vtedy 66-ročného sovietskeho diktátora ľahká mozgová mŕtvica, o ktorej sa verejnosť nikdy nedozvedela. Starnúci Stalin stále viac trpel bolesťami svalstva, zvýšeným krvným tlakom a črevnými ťažkosťami. Problémy s dýchaním ho na konci roka 1952 prinútili, aby sa vzdal fajčenia.

K zhoršeniu zdravotného stavu sovietskeho vodcu prispieval i jeho špecifický denný režim. Od roku 1946 sa v Kremli objavoval čoraz zriedkavejšie a väčšinu času trávil vo svojej vidieckej vile v Kunceve pri Moskve. Pracovať začínal až o 20. hodine a niekedy aj neskoršie. Nad ránom nasledovala výdatná večera, na ktorej nikdy nechýbal alkohol. Spať odchádzal medzi 3. a 4. hodinou a na lôžku zostával do 10.00 - 11.00.

Pod Stalinovo upadajúce zdravie sa negatívne podpísal aj rastúci strach, že na neho bude spáchaný atentát. Z nekalých úmyslov podozrieval najmä svojich najbližších spolupracovníkov a lekárov. Nie je preto vôbec náhoda, že na začiatku roka 1953 sa sovietska verejnosť dozvedela o "odhalení teroristickej skupiny" kremeľských lekárov, ktorých obvinili z pokusu o likvidáciu najvyšších činiteľov vrátane súdruha Stalina. Súčasne bolo úplne obnovené zloženie diktátorovho osobného sekretariátu a jeho ochranky. Všetko nasvedčovalo tomu, že Stalin sa chystá zopakovať "veľkú čistku" z rokov 1937 - 1938. Smrť mu však urobila škrt cez rozpočet.

Naposledy sa sovietsky vodca objavil na verejnosti v piatok 27. februára 1953, keď navštívil predstavenie baletu Labutie jazero v moskovskom Boľšom teatre. Na druhý deň pozval na neskorú večeru do Kunceva štyroch významných komunistických pohlavárov: L. P. Beriju, N. S. Chruščova, N. A. Bulganina a G. M. Malenkova. Posedenie sa skončilo okolo štvrtej hodiny ráno. Stalin mal podľa Chruščovovho svedectva dobrú náladu a bol opitý.

Predpoludním 1. marca 1953 príslušníci diktátorovej ochranky márne očakávali telefonát, aby mu priniesli raňajky. Strážcovia mali príkaz za žiadnych okolností nerušiť súdruha Stalina. Do jeho skromných izieb sa preto odvážili nazrieť až o 22.30. Sovietskeho vodcu našli ležať na dlážke v tzv. malej jedálni, pomočeného a prechladnutého. Pitva neskôr dokázala, že utrpel ťažkú mozgovú mŕtvicu, po ktorej ochrnul na pravú polovicu tela a stratil schopnosť rozprávať.

Veliteľ ochranky P. V. Lozgačov potom okamžite telefonicky kontaktoval Beriju. Ten mu prikázal, aby o celej záležitosti mlčal a nikam nevolal. Približne o tretej hodine ráno 2. marca 1953 prišli do kuncevskej vily Berija a Malenkov, ale na Stalinovu záchranu nič nepodnikli. Diktátorov osud sa tak spečatil. Berija dokonca neskôr vyhlasoval, že to bol on, kto Stalina "odrovnal". Prvú zdravotnícku pomoc dostal sovietsky vodca až okolo ôsmej hodiny. Lekári mu však už nedokázali pomôcť. Posledné dni jedného z najväčších zločincov v dejinách boli vyplnené strašnými bolesťami. Zomrel v piatok 5. marca 1953 o 21.30.

Stalinovi spolupracovníci si hneď po jeho skone rozdelili najvyššie stranícke a vládne funkcie. Telo nebohého vodcu bolo nabalzamované a uložené v mauzóleu na Červenom námestí vedľa sarkofágu zakladateľa sovietskeho štátu V. I. Lenina. V Kremli sa krátko nato rozpútal mocenský boj. Ako víťaz z neho napokon vyšiel Chruščov, ktorý dal popraviť Beriju, postupne odstavil celú komunistickú starú gardu a na XX. zjazde strany vo februári 1956 odhalil Stalinove zločiny. V noci z 31. októbra na 1. novembra 1961 boli pozostatky J. V. Stalina odstránené z mauzólea a pochované do hrobu pri kremeľskom múre.

Tomáš Klubert

foto: wikipedia.org

Vytlačiť