27. júna 1944 - k výročiu úmrtia Milana Hodžu
Milan Hodža (1. 2. 1878, Sučany – 27. 6. 1944 Clearwater, USA) je jedna z najvýznamnejších osobnosti slovenskej politiky a diplomacie prvej polovice 20. storočia. Kariéru začal budovať v rakúsko-uhorskej monarchii, keď sa podieľal na zásadných reformách monarchie. V medzivojnovom období bol podpredsedom agrárnej strany. V druhej polovici 30. rokov sa stal jediným slovenským predsedom československej vlády. Bol stúpencom koncepcie samosprávy Slovenska. Po zániku Československa odišiel do exilu, kde založil Slovenskú národnú radu v Paríži.
Jeho politická kariéra sa začala v období rakúsko-uhorskej monarchie, keď sa v roku 1907 stal poradcom následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda d´Este. Mal vtedy 28 rokov a rakúsky vojvodca ho prijal na audiencii na svojom zámku Belvedere vo Viedni ako vôbec najmladšieho politika. Zaradil sa tak do tzv. belvederskej skupiny v okolí následníka trónu, ktorá pripravovala reformu monarchie. Túto pozíciu si vybojoval svojim excelentným vzdelaním, dobrou jazykovou vybavenosťou ako aj presnými poznatkami o situácii v Uhorsku. V posledných mesiacoch pred sarajevským atentátom patril Hodža medzi najbližších spolupracovníkov rakúskeho následníka. Tým pádom sa priamo podieľal na prípravách rozsiahlych politických zmien monarchie. Roky po kataklizme prvej svetovej vojny, ktorú rozpútal atentát na nástupníka trónu a jeho manželku v Sarajeve 28. júna 1914 Hodža napísal, že „František Ferdinand bol jediný človek, ktorý by bol býval v stave udržať monarchiu a upevniť ju. Chcel ju prestavať z fundamentov krivdy na fundamenty národnej a politickej rovnoprávnosti."
Po vzniku Československa vstupuje Hodža na vnútropolitickú scénu nového štátu. Bol podpredsedom agrárnej strany, ktorá na Slovensku patrila k druhej najsilnejšej politickej strane po Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane v celom medzivojnovom období. Bol niekoľkonásobným ministrom v rôznych vládach ako aj poslancom Národného zhromaždenia. V rokoch 1935 – 1938 bol jediným slovenským predsedom československej vlády. Presadzoval administratívnu samosprávu Slovenska, nebol však stúpencom širokej politickej autonómie s vlastným zákonodarstvom, exekutívou a súdnictvom, ako ju požadovala HSĽS. Hoci s Andrejom Hlinkom, predsedom HSĽS, udržiaval priateľské vzťahy, usiloval sa dlhodobo oslabovať politický vplyv ľudákov. Bol stúpencom československej štátnej koncepcie a považoval ju za jedinú správnu. Zároveň však nesúhlasil s ideológiou jednotného etnického československého národa. Počas krízového roku 1938 rokoval so zástupcami sudetských Nemcov, ktorí však všetky návrhy o autonómii odmietli. 26. augusta 1938 uverejnil návrh autonómneho usporiadania Slovenska, na čo bol prezidentom Edvardom Benešom pozbavený mandátu. V záujme snahy čeliť hegemónii Nemeckej ríše sa v rokoch 1936 a 1937 zblížil s rakúskym spolkovým kancelárom Kurtom Schnuschniggom. Spoločné rozhovory však neviedli k výraznejším výsledkom.
Po rozbití Česko-Slovenska odišiel do exilu. V novembri 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu, ktorá sa vyhlásila za „jedinú oprávnenú predstaviteľku reprezentujúcu na pôde Spojencov slovenské záujmy" a od začiatku sa jasne vymedzila voči centralistickej koncepcii československého odboja na čele s Benešom. V neskoršom období kritizoval prosovietsku orientáciu československej exilovej vlády. Hodžove poznámky v Spojených štátoch bezprostredne pred jeho smrťou sú preto cenným svedectvom jeho stredoeurópanstva a odmietania sovietskej hegemónie: „Medzinárodné vzťahy nemožno vytvárať na ilúziách, propagande alebo dezinterpretáciách. Sovietske Rusko sa nechystá predviesť zázrak obrátenia sa na demokratickú krajinu [...]. Sovietske Rusko je a zostane „diktatúrou proletariátu", čo znamená nespochybniteľný totalitný režim komunistickej strany. Nie je rozumné tento fakt ignorovať."
Po kapitulácii Francúzska emigroval do Veľkej Británie, kde sa z rôznych príčin dostal na vedľajšiu koľaj. Keď Veľká Británia uznala 21. júla 1940 dočasnú československú vládu v Londýne, Beneš ponúkol Hodžovi bezvýznamnú funkciu, ktorú síce Hodža prijal, nikdy ju však nevykonával.
Posledné obdobie turbulentného života prežil v Spojených štátoch amerických. Absolvoval množstvo prednášok a bol činný v krajanskom hnutí slovensko-amerických evanjelikov. V exile napísal politický testament Federation in Central Europe, ktorý vyšiel knižne v Londýne v roku 1942. V knižke zhrnul celoživotnú koncepciu stredoeurópskeho usporiadania a predostrel myšlienku integrácie Slovenska do vyššieho nadnárodného celku. Zmyslom federatívneho usporiadanie stredoeurópskeho priestoru bolo čeliť expanzívnym snahám nemeckého Drang nach Osten a ruského stremlenie na zapad ako aj zachovanie národnej a štátnej suverenity stredoeurópskych národov. Kritizoval teda nemecký imperializmus a rovnako panslavizmus, ktorý sa zneužíval na ovládnutie slovanských národov Sovietskym zväzom. Napriek tomu nebol antiruským fanatikom, nesúhlasil s vyradením Ruska z Európy a bol presvedčený, že Rusko zohrá pozitívnu úlohu. Predpoklad pre obnovenie mieru po skončení druhej svetovej vojny videl v upevnení demokracie a prehĺbení európskej civilizácie po dôslednom odmietnutí nacistickej a komunistickej ideológie. Rovnako bol presvedčený, že celoeurópska bezpečnosť závisela od silnej a konsolidovanej strednej Európy. Zomrel na Floride 27. júna 1944.
Autor textu: Beáta Katrebová Blehová
A. Hlinka a M. Hodža (zdroj: Pamätná izba Františka J. Fugu, obec Vinné)