27. december 1904. Narodenie Ladislava Novomeského
Ladislav Novomeský patrí medzi najvýznamnejších slovenských básnikov a intelektuálov 20. storočia. Jeho celoživotné postoje vychádzali z úzkeho spojenia so slobodomyseľným svetom umeleckej avantgardy a súčasne z oddanej príslušnosti ku komunistickému hnutiu, ktorého marxisticko-leninský pohľad na svet prijal za svoj. Do vrcholovej politiky vstúpil v rámci príprav protifašistickej rezistencie. Postupne sa stal spolutvorcom programu slovenského národného komunizmu a autorom povojnovej koncepcie slovenskej kultúrnej politiky, významným straníckym a štátnym činiteľom, organizátorom kultúrneho života, politickým väzňom, vyhnancom pôsobiacim v Prahe a nakoniec akademickým pracovníkom.
Ladislav Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti do slovenskej evanjelickej rodiny žijúcej v maďarskom prostredí. Od roku 1914 študoval na Maďarskom kráľovskom štátnom gymnáziu v Budapešti. Na jar roku 1919 sa stal svedkom boľševickej revolúcie v Maďarsku, ktorá ovplyvnila jeho budúce politické smerovanie. O niekoľko mesiacov neskôr sa spolu s rodičmi presťahoval späť do Senice a začal študovať na učiteľskom ústave v Modre. Po maturite v roku 1923 nastúpil na Štátnu ľudovú školu v Bratislave a ako mimoriadny poslucháč sa zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. V roku 1925 sa stal súčasťou generačného okruhu marxisticky orientovaných slovenských intelektuálov združených okolo revue DAV (tzv. davisti). Viac ako učiteľské povolanie ho však zaujímala žurnalistika, a preto po vstupe do Komunistickej strany Československa (KSČ) v roku 1925 zanechal učiteľské povolanie a dal sa na dráhu profesionálneho komunistického novinára. Presťahoval sa do Ostravy, kde sa v tom čase nachádzala centrála slovenskej straníckej tlače a stal sa redaktorom Pravdy chudoby, onedlho premenovanej na Pravdu. O štyri roky neskôr prestúpil do pražskej redakcie Rudého práva a Rudého večerníka a od nasledujúceho roku pôsobil aj v časopise Tvorba. Vo svojom voľnom čase sa venoval skladaniu básní. V roku 1927 mu vyšla jeho básnická prvotina Nedeľa, v roku 1932 zbierka Romboid a o tri roky neskôr ďalšia básnická zbierka Otvorené okná.
Po prelomových udalostiach jesene 1938 zostal Ladislav Novomeský pôsobiť v Prahe. Na pokyn Júliusa Ďuriša sa však v novembri 1939 vrátil na Slovensko a po krátkom pobyte v Senci sa usadil v Bratislave. Od februára 1940 sa zamestnal v Obilnej spoločnosti pre Slovensko, neskôr v Dovoznej a vývoznej spoločnosti a o dva roky neskôr nastúpil do redakcie nezávislého týždenníka Budovateľ. Aj keď bola jeho komunistická minulosť všeobecne veľmi dobre známa, ľudácky režim ho nechal v pokoji žiť a pracovať. Až na niekoľkotýždňovú internáciu v ilavskej väznici v novembri 1940 nebol bezpečnostnými zložkami Slovenského štátu nijak výraznejšie postihnutý.
Ladislav Novomeský sa do komunistického odboja významnejšie zapojil až v roku 1943. Spolu s Karolom Šmidkem a Gustávom Husákom utvorili V. ilegálne (povstalecké) vedenie Komunistickej strany Slovenska (KSS). Podieľal sa na koncipovaní tzv. Vianočnej dohody, zúčastnil sa na rokovaniach s predstaviteľmi nekomunistického odboja a pôsobil aj ako člen ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR). Po vypuknutí Povstania bol súčasťou delegácií SNR, ktoré sa zúčastnili na rokovaniach s predstaviteľmi československej exilovej vlády v Londýne (október 1944) a na moskovských rokovaniach o vytvorení prvej povojnovej československej vlády v marci 1945. Po návrate na Slovensko sa stal povereníkom školstva a osvety, podpredsedom SNR, poslancom Národného zhromaždenia a členom ústredného výboru (ÚV) KSS. V týchto funkciách sa významným spôsobom podieľal na konštituovaní slovenských kultúrnych a vedeckých inštitúcií.
Udalosti februára 1948 ovplyvnil Novomeský len okrajovo a celkovo pôsobil v tomto období a aj po ňom značne umiernene. Podieľal sa na praktickej eliminácii demokratických povereníctiev, keď dočasne prevzal riadenie povereníctva informácií. V protiklade s realitou v niekoľkých verejných prejavoch zdôrazňoval „nenásilný a ústavný" charakter dovŕšenia prevratu a ubezpečoval verejnosť, že pofebruárový režim nerezignuje na demokratické princípy a nebude smerovať k totalitnej diktatúre.
Realita však bola odlišná a nakoniec dostihla aj samotného Novomeského. Ešte v máji 1949 bol na IX. zjazde KSČ zvolený za člena jeho ústredného výboru, no už o niekoľko mesiacov neskôr ho v rámci hľadania „nepriateľov" v komunistickej strane začala v tajnosti vyšetrovať Štátna bezpečnosť. Spolu s Vladimírom Clementisom a Gustávom Husákom mali tvoriť tzv. protistranícku frakciu v KSS. Na jar 1950 boli všetci podrobení ostrej straníckej kritike, odvolaní zo všetkých významných štátnych a straníckych funkcií a o necelý rok zatknutí. Ladislava Novomeského vyšetrovatelia veľmi rýchlo zlomili a tak sa ako svedok priamo zúčastnil na justičnej vražde svojho priateľa Vladimíra Clementisa. V apríli 1954 bol v politickom procese s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami odsúdený na 10 rokov odňatia slobody, no už koncom nasledujúceho roku ho podmienečne prepustili na slobodu. Na Slovensko sa však vrátiť nemohol a preto zostal pôsobiť v Prahe v Památníku národního písemnictví. Po občianskej a straníckej rehabilitácii v roku 1963 sa vrátil do Bratislavy a pracoval v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Opäť začal básnicky tvoriť. V roku 1968 sa vrátil do politiky – stal sa členom predsedníctiev ÚV KSS a SNR a taktiež predsedom Matice slovenskej. V máji 1970 však vystúpil proti politickým čistkám, odmietol za ne prevziať spoluzodpovednosť a na ďalších zasadnutiach predsedníctva ÚV KSS sa už viac nezúčastňoval. Zomrel 4. september 1976 v Bratislave.
Autor textu: Branislav Kinčok
Odkazy:
Pamäť národa 3/2015 (PDF, 19.4 MB)
Pamäť národa 4/2018 (PDF, 10.54 MB)
Pamäť národa 4/2022 (PDF, 4.55 MB)
Ladislav Novomeský. Zdroj: www.wikimedia.org
Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis sa stali začiatkom 50. rokov obeťami politických procesov. Zdroj: Archív B. Kinčoka
Ladislav Novomeský po zatknutí ŠtB vo februári 1951. Zdroj: NA Praha