25. – 29. mája 1949 IX. zjazd Komunistickej strany Československa

V dňoch 25. – 29. mája 1949 sa v Prahe uskutočnil IX. zjazd Komunistickej strany Československa (KSČ), ktorý priniesol razantný nástup stalinizácie českej a slovenskej spoločnosti, ekonomiky a kultúry. Okrem vyhlásenia nového programu rozvoja spoločnosti sformuloval aj tzv. generálnu líniu výstavby socializmu v Československu a potvrdil zostrený kurz voči predstaviteľom „domácej reakcie". Keďže to bol prvý zjazd od prevratu vo februári 1948, stal sa zároveň pompéznou oslavou víťaznej cesty českých a slovenských komunistov k monopolu moci a ukážkou ich rastúcej sebadôvery, autority v štáte a v neposlednom rade aj kultu osobnosti Klementa Gottwalda.

O zvolaní straníckeho zjazdu rozhodla plenárna schôdza ústredného výboru (ÚV) KSČ v novembri 1948. Následne sa rozbehla predzjazdová kampaň tzv. darov republike, ktorá spočívala v prijímaní a plnení záväzkov k zvyšovaniu priemyselnej výroby, ťažby a k lepšiemu plneniu dodávok poľnohospodárskych produktov. Takýmto spôsobom sa pracujúci snažili prispieť k úspešnému splneniu prvého roku tzv. gottwaldovej päťročnice – prvému päťročnému plánu (1949 – 1953).

Miestom rokovania IX. zjazdu KSČ sa stal pražský Priemyslový palác, na ktorého priečelí dominovala obrovská fotografia Klementa Gottwalda doplnená ústredným zjazdovým heslom: „So súdruhom Gottwaldom vpred k socializmu". A práve on udával tón zjazdovým rokovaniam, ktoré sprevádzala eufória a nadšenie delegátov z budovania nového režimu. Vo svojom hlavnom referáte načrtol základné rysy generálnej línie výstavby socializmu v Československej republike (ČSR), ktorá sa v nasledujúcom desaťročí stala záväznou a viedla k systémovej transformácii a prevzatiu sovietskeho typu riadenia a fungovania ekonomiky. V oblasti hospodárskej politiky kládol nový program dôraz na splnenie prvej päťročnice, budovanie materiálno-technickej základne socializmu, prednostný rozvoj ťažkého priemyslu a na kvalitnejšiu a lacnejšiu výrobu znárodneného priemyslu. S konečnou platnosťou sa opustila predstava o koexistencii štátneho a družstevného sektoru so súkromnou malovýrobou a ostatným drobným podnikaním a vyhlásila sa politika rýchlej socializácie. V problematike životnej úrovne patrilo k prvoradým úlohám zlepšenie zásobovania obyvateľstva spotrebným tovarom s perspektívou odstránenia prídelového systému. Splnením prvej päťročnice sa mal dosiahnuť taký stupeň životnej úrovne pracujúcich, aký v tej dobe mali zámožné vrstvy v kapitalistických štátoch. Okrem ekonomiky sa program venoval aj straníckej, ideologickej a kultúrnej otázke. V prvom rade sa KSČ prehlásila za vedúcu silou „obrodeného" Národného frontu a celej spoločnosti. Plánovalo sa vybudovanie jednotnej, ideovo silnej, pevne organizovanej a akcieschopnej strany. K dôležitým cieľom patrila aj výchova vlastnej inteligencie „triedne a ideologicky" spätej s ľudom. Revolučnými zmenami mala prejsť aj oblasť kultúry, z ktorej sa malo odstrániť „ideologické dedičstvo buržoázie" a tak ju sprístupniť širokým vrstvám obyvateľstva.

Prijatá generálna línia tak s konečnou platnosťou potvrdil odklon od hľadania československej cesty k socializmu. Pod vplyvom medzinárodného vývoja (studená vojna a roztržka Sovietskeho zväzu s Juhosláviou) sa na zjazde definitívne presadil prúd, ktorý presadzoval mechanické preberanie minulej a súčasnej sovietskej praxe pod heslom „Sovietsky zväz – náš vzor".

Zjazd výrazným spôsobom poznačil aj nasledujúci vývoj na Slovensku. V rámci generálnej línie sa totiž schválil program industrializácia Slovenska, prostredníctvom ktorej sa mal posilniť ekonomický potenciál ČSR a vyrovnaním hospodárskej úrovne oboch častí štátu vytvoriť predpoklady k faktickému zrovnoprávneniu slovenského národa. Významne zasiahol aj do straníckeho života, pretože bol prvým zjazdom po začlenení Komunistickej strany Slovenska (KSS) do jednotnej KSČ (jeseň roku 1948). Premiérovo sa tak do ústredných straníckych orgánov volili aj slovenskí komunistickí funkcionári. Ich zastúpenie však bolo značne disproporčné. V novom 22-člennom Predsedníctve ÚV KSČ zastupovali KSS len traja funkcionári – Viliam Široký, Július Ďuriš a Štefan Bašťovanský, ktorý bol zároveň ako jediný Slovák zvolený aj do 7-členného sekretariátu. Rovnako nepriaznivá bola situácia aj v samotnom ÚV KSČ – z jeho 97 členov reprezentovalo Slovensko len 21 a z 32 náhradníkov len 8.

V neposlednom rade závery zjazdu ovplyvnili aj podobu komunistickým režimom organizovaných politických represií. Okrem toho, že potvrdil zostrený kurz voči predstaviteľom „domácej reakcie", v čase jeho konania sa v strane začalo s odhaľovaním vnútorného nepriateľa. V posledný zjazdový deň bol totiž na žiadosť maďarských bezpečnostných zložiek zatknutý slovenský komunista Gejza Pavlík. Tým sa odštartovalo v strane hľadanie tzv. československého Rajka, ktoré v priebehu nasledujúcich rokov skončilo zatknutím a odsúdením desiatok významných komunistických funkcionárov.

Komunistický režim narysoval na IX. zjazd KSČ perspektívu nasledujúcich rokov v tých najružovejších farbách. Do kariet mu hral aj fakt, že väčšia časť českej a slovenskej spoločnosti sa s výstavbou socializmu stotožnila a navyše bola ochotná pri realizovaní tejto vízie priniesť aj nemalé obete. Už čoskoro sa však ukázalo, že nič nejde tak ľahko a jednoducho, ako sa spočiatku zdalo. Obyvatelia Československa sa o tom presvedčili už na jar roku 1953, keď kvôli krachu prvej päťročnice muselo prísť k menovej reforme.

Autor: Branislav Kinčok

Priemyselný palác v Prahe počas IX. zjazdu KSČ (Zdroj: IX. Sjezd Komunistické strany Československa ve fotografii)

Slávnostná tribúna s vedúcimi straníckymi funkcionármi (Zdroj: IX. Sjezd Komunistické strany Československa ve fotografii)

Delegácia roľníkov referuje o splnení záväzkov k darom republike (Zdroj: IX. Sjezd Komunistické strany Československa ve fotografii)