Logo

21. júl 1939. Prijatie ústavy prvej Slovenskej republiky

Dňa 21. júla 1939 prijal Slovenský snem ústavným zákonom č. 185/1939 ústavu Slovenskej republiky. Ústavu vypracovala z poverenia predsedníctva Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) osobitná komisia pod vedením profesora Vojtecha Tuku. Ako vzor jej poslúžili ústavy Rakúska, Portugalska, Talianska a Nemecka, ale aj československá ústava z roku 1920. Sociálne ustanovenia zakomponované do ústavy, ktoré mali odrážať kresťanský charakter slovenského štítu, boli inšpirované pápežskými encyklikami Rerum novarum (1891) a Quadrgesimo anno (1931).

Výsledná podoba ústavy, rozdelenej na 13 hláv so 103 paragrafmi a za formu štátneho zriadenia vyhlasovala republiku, pričom zakotvovala autoritatívny charakter režimu. V ústave bolo výslovne zdôraznené, že Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty)." Okrem HSĽS sa na výkone štátnej moci mohli podieľať aj politické strany „národnostných skupín". Vytvorenie vlastných politických strán však bolo umožnené len nemeckej a maďarskej menšine.

Ústava zakotvovala aj stavovské zriadenie, podľa ktorého boli všetci občania rozdelení do šiestich stavov: a) poľnohospodárstvo, b) priemysel, c) obchod a živnosti, d) peňažníctvo a poisťovníctvo e), slobodné povolania a f) verejní zamestnanci a osvetoví pracovníci. Stavy sa organizovali na samosprávnom princípe, mali sa starať o záujmy svojich členov a riešiť spory medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Do praxe však tento model nebol nikdy zavedený, predovšetkým pre odpor nemeckej menšiny, ktorá v ňom videla prostriedok na oslabenie svojho výsadného postavenia.

Zákonodarná moc prislúchala podľa ústavy Snemu s 80 poslancami. Voľby do Snemu sa mali konať každých päť rokov, ale počas celej existencie prvej Slovenskej republiky sa pre vojnový stav ani raz neuskutočnili. Úlohu parlamentu preto plnil snem zvolený počas obdobia autonómie v decembri 1938. Podľa §15 bolo možné zbaviť poslanca mandátu, ak „neplní svedomite svoju funkciu, alebo sa jej stane nehodným". Takto vágna formulácia umožňovala vylúčiť zo Snemu politika s nepohodlnými názormi.

Hlavou štátu mal byť prezident republiky volený Snemom. Funkčné obdobie prezidenta trvalo sedem rokov a rovnaká osoba mohla byť zvolená za hlavu štátu len dvakrát za sebou.

Výkonnú moc reprezentovala vláda menovaná prezidentom republiky. Skladala sa z predsedu a ôsmich ministrov. §44 jej umožňoval vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré používala najmä pri riešení tzv. židovskej otázky.

Súdnictvo si zachovalo nezávislosť na ostatných štátnych orgánoch, ale so zriadením ústavného súdu ústava nepočítala. Občan sa preto nemal možnosť účinnej obrany svojich práv a slobôd.

Osobitný ústavný orgán, ktorý svojou formou nenadväzoval na bývalé československé orgány, predstavovala Štátna rada s trojročným funkčným obdobím. Tento orgán čiastočne suploval úlohu hornej komory Snemu a plnil úlohu poradného orgánu prezidenta. Štátna rada mala 20 členov. Šiestich menoval prezident, desiatich delegovala HSĽS a po jednom zástupcovi vysielali do Štátnej rady strany národnostných menšín a stavy. Ďalšími členmi boli predseda vlády a predseda Snemu. V roku 1943 klesol počet členov Štátnej rady na 12, a zmenšili sa aj jej kompetencie.

Ústava formálne zaručovala všetkým obyvateľom prvej Slovenskej republiky bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva ochranu života, slobody a majetku. Zároveň však umožňovala obmedzenia týchto práv na základe osobitných zákonov. Zhromaždovacie, tlačové a spolčovacie právo bolo výslovne zabezpečené „v medziach zákonných ustanovení". Sloboda vierovyznania, prejavu, vedeckého bádania a umenia mohla byť obmedzená na základe zákonov a bližšie nešpecifikovaného „verejného poriadku" a „kresťanských mravov". Rovnako formálny charakter mali ustanovenia o zákaze vykorisťovania sociálne slabých občanov a výške mzdy primeranej pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery. Zákaz rušenia a organizovania rušenia práce upieral zamestnancom právo na štrajk.

V politickej praxi sa ústava nie vždy dodržovala, a teda jej ustanovenia často zostávali len na papieri, keďže nedemokratický politický režim nedokáže zabezpečiť jej vymožiteľnosť.

Tomáš Klubert

Obálka: Ústava Slovenskej republiky z roku 1939

Obálka: Ústava Slovenskej republiky z roku 1939

Vytlačiť