20. február 1941. Prvý rozsudok nad predstaviteľmi slovenského exilu (Štefan Osuský a spol.)

Po Mníchovskej dohode z 30. septembra 1938, ktorá znamenala zásadnú zmenu vnútropolitických pomerov v Československu bola časť politického spektra (ľavicové strany) z politiky vylúčená a ďalšia časť politikov sa ocitla pred voľbou medzi pôsobením v rámci „zjednotenej" strany, či odchodom do ústrania, ilegality alebo emigrácie.

Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa jeho režim prostredníctvom súdnych procesov pokúsil aspoň symbolicky „vysporiadať" s činnosťou politickej emigrácie, ktorá pracovala proti jeho existencii. Prvou výraznou súdenou skupinou boli bývalí slovenskí politici a diplomati, ktorí opustili územie Slovenska ešte pred 14. marcom 1939, resp. v prvých mesiacoch po ňom. V rámci skupiny „Štefan Osuský a spol." mali byť okrem hlavného protagonistu súdení aj Milan Hodža, Peter Prídavok, Ján Paulíny-Tóth a Milan Ivanka, ktorého prokurátor už na začiatku vylúčil z konania, keďže „nebola zjavná" nijaká jeho aktívna činnosť v prospech odboja v zahraničí.

Po začatí trestného konania boli obvineným ex offo pridelení obhajcovia (Štefana Osuského zastupoval Emil Stodola, Milana Hodžu Miloš Bugár, Jána Paulínyho Tótha Ján Galla a Petra Prídavka Pavol Pekník), ktorí napriek tomu, že išlo o proces s neprítomnými obžalovanými, využili všetky dostupné procesné prostriedky v prospech svojich mandantov. V jednotlivých fázach trestného konania žiadali jeho zastavenie a využívali aj rôzne ustanovenia trestného procesu, ktoré ho spomaľovali (napríklad niekoľkonásobné návrhy na skúmanie príslušnosti súdu). Išlo o statočný postoj, keďže ich dôsledná činnosť im určite nepridávala na popularite u štátnej moci.

Hlavné pojednávanie pred krajským súdom sa začalo 14. februára 1941 a o šesť dní neskôr vyniesol senát na čele s predsedom Jozefom Markovičom rozsudok, ktorým obžalovaných uznal vinnými zo zločinu vojenskej zrady a úkladov o republiku. Štefana Osuského odsúdil na doživotné väzenie, M. Hodžu na 18 rokov, J. Paulínyho-Tótha na 15 rokov a P. Prídavka na 11 rokov. Možnosť podania opravného prostriedku využili právni zástupcovia všetkých odsúdených, pričom sa v odvolaní takticky snažili bagatelizovať ich činnosť. Pôsobenie v exilovej Slovenskej, resp. Československej národnej rade napríklad označovali len za „nezáväzné politizovanie v spolkoch o politickom usporiadaní po skončení vojny". Advokáti zároveň argumentovali aj nedôveryhodnosťou svedkov obžaloby, ktorí boli obvinení z rovnakých trestných činov ako ich mandanti.

Pojednávanie pred druhostupňovým Hlavným súdom v Bratislave sa konalo 30. augusta 1941 a senát pod vedením predsedu Štefana Knoteka potvrdil prvostupňové rozsudky, pričom zmiernil výšku trestu pre M. Hodžu na 15 rokov.

Obhajcovia následne využili ďalšiu možnosť podania opravných prostriedkov, čím sa trestné konanie dostalo pred Najvyšší súd. Ten vydal svoje rozhodnutie až o necelé tri roky neskôr – 29. apríla 1944, keď zrušil rozsudok hlavného súdu a nariadil nové odvolacie konanie. S výnimkou Š. Osuského nebolo podľa neho dokázané členstvo jednotlivých obžalovaných v orgánoch odboja. Trestné konanie proti skupine Š. Osuský a spol. tak nebolo počas existencie Slovenskej republiky právoplatným rozsudkom ukončené (v prípade zomrelého M. Hodžu bolo zastavené).

Neskôr nasledovali podobné procesy s politikmi, ktorí odišli do zahraničného odboja v ďalších rokoch (Ján Lichner, Pavol Macháček), slovenskými diplomatmi, ktorí prešli do služieb londýnskej vlády (Ladislav Szathmáry, Milan Harminc), príslušníkmi ilegálnej komunistickej strany, či v roku 1944 aj s členmi vedúcich orgánov SNP.

V týchto procesoch nešlo o zinscenované divadlo, ktoré by sa odohrávalo podľa vopred pripraveného scenára, pričom justičný aparát zvyčajne pracoval veľmi dôsledne a v konaniach vo všetkých inštanciách dôkladne skúmal vinu obžalovaných na základe platných zákonov vtedajšej Slovenskej republiky. Súdy vyšších inštancií pritom spravidla zmierňovali výšku trestov udelených prvostupňovým krajským súdom. Aj v ďalších prípadoch platilo, že dôsledný postup súdov spôsobil, že trestné konanie nebolo až do zániku štátu právoplatne ukončené.

Procesy s emigrantmi boli až do konca roka 1944 obrazom relatívnej nezávislosti súdnej moci, ktorá bola po personálnej stránke produktom demokratickej prvej Československej republiky. Často to však neplatilo pre represívne orgány (spadajúce pod ministerstvo vnútra) a ich vyšetrovacie metódy. Dôležitou črtou tohto obdobia bol tiež fakt, že nie každý sa dostal pod ochranné krídla justície, do činnosti ktorej vtedajšia štátna moc výraznejšie nezasahovala. Väčšina perzekúcií z politických a predovšetkým rasových dôvodov sa totiž odohrávala mimo sféru súdnictva.

Autor textu: Ondrej Podolec

Milan Hodža (zdroj: www.fphil.muni.cz)

Štefan Osuský (zdroj:www.wikipedia.org)

Justičný palác – sídlo Krajského súdu v Bratislave (zdroj: www.zvjs.sk)