18. – 21. október 1950. Proces s Viliamom Žingorom a spol.

Proces s bývalým slovenským partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom a spol. patril medzi najväčšie vykonštruované politické procesy v Československu. Podľa žaloby Štátnej prokuratúry v Bratislave založili Viliam Žingor, Samuel Bibza, Ladislav Nosák, Ján Lichner, Elena Bulubášová, Jozef Kubík, Jozef Hrušák a Alexander Pavlis „ ilegálnu protištátnu organizáciu, cieľom ktorej bolo vo vhodnom čase, najmä pri vypuknutí vojnového konfliktu medzi západnými imperialistickými štátmi na strane jednej a ZSSR a ľudovými demokraciami na strane druhej, vyvolať na Slovensku ozbrojené povstanie, násilím zhodiť ľudovodemokratické štátne zriadenie v ČSR, nastoliť u nás kapitalistický spoločenský poriadok a začleniť ČSR do bloku západných kapitalistických štátov a do nimi pripravovanej tzv. Únie stredoeurópskych štátov."

Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v turčianskej obci Bystrička. Pôvodným povolaním bol úradník. Ako záložný dôstojník slovenskej armády odmietol v júli 1943 nastúpiť vojenskú službu na východnom fronte a odišiel do hôr. Na jar 1944 založil spolu s ďalšími zbehmi, dobrovoľníkmi a utečencami z nemeckých zajateckých táborov partizánsku skupinu, ktorá sa stala základom II. slovenskej partizánskej brigády generála Milana Rastislava Štefánika. Brigáda sa pod Žingorovým velením po vypuknutí Slovenského národného povstania zúčastnila bojov o Rajeckú kotlinu. Od októbra 1944 až do prechodu frontu sa sústredila na obranu vlastných táborov a vykonávala diverznú činnosť. Po skončení vojny začal Žingor v hodnosti majora pôsobiť ako zástupca náčelníka Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) pre stredné Slovensko. Súčasne vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS) a získal mandát poslanca Slovenskej národnej rady. V júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom a v auguste 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov (ZSP). Zakrátko však zistil, že praktiky komunistov sú v úplnom rozpore s jeho ideálmi a v roku 1947 z KSS vystúpil. Zároveň ukončil pracovný pomer v ZNB a vzdal sa členstva v ZSP.

Vzhľadom na odmietavé stanovisko ku komunistickému prevratu bol Viliam Žingor už 5. marca 1948 zbavený poslaneckého mandátu a Štátna bezpečnosť (ŠtB) ho zaradila medzi „možných odporcov nového režimu". Okrem neustáleho sledovania musel čeliť existenčným problémom, nakoľko sa nikde nemohol trvalo zamestnať. Na jar 1949 preto prijal ponuku bývalého spolubojovníka Vladislava Kováča, aby sa spoločne so svojou tehotnou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom ubytoval v jeho chate v Západných Tatrách.

ŠtB poslúžilo Žingorovo náhle zmiznutie ako zámienka na vyfabrikovanie obvinenia, že v horách založil tajnú protištátnu organizáciu. Pátranie po partizánskom veliteľovi bolo dlho bezvýsledné. Jeho úkryt sa podarilo odhaliť až na základe indiskrétnosti dcéry pôrodnej babice. V rámci akcie „Turiec" bol Žingor 27. novembra 1949 zatknutý. Súčasne bolo uväznených ďalších 77 osôb, ktoré obvinili z členstva vo fiktívnej Žingorovej skupine. Okrem účastníkov odboja sa medzi nachádzali bývalí fabrikanti, veľkostatkári a demokratickí politici.

Dňa 8. decembra 1949 Viliama Žingora previezli do Prahy, kde bol vystavený brutálnym vyšetrovacím metódam. Napriek tomu odmietol vyzradiť mená ľudí, ktorí mu poskytovali hmotnú pomoc. Hlavné pojednávanie so Žingorom a jeho siedmimi „spolupáchateľmi" sa konalo 18. – 21. októbra 1950 pred štátnym súdom v Bratislave. ŠtB chcela pôvodne posadiť na lavicu obžalovaných desať až trinásť osôb. Od tohto zámeru však upustila z obavy, že by niektorý z ďalších obvinených mohol pred senátom vypovedať o neľudských praktikách použitých pri výsluchoch. Žingora spolu s členmi štábu jeho partizánskej brigády Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na trest smrti. Poprava sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950. Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali doživotie. Jozefovi Hlušákovi, Jánovi Lichnerovi a Elene Bulubášovej vymeral senát tresty odňatia slobody v dĺžke 25, 17 a 12 rokov.

V roku 1968 boli Viliam Žingor a členovia jeho fiktívnej protištátnej skupiny právne rehabilitovaní, ale nástup tzv. normalizácie zabránil, aby sa s oslobodzujúcim rozsudkom zoznámila verejnosť. Úplnej rehabilitácie na politickej a občianskej úrovni sa dočkali až po novembri 1989.

Tomáš Klubert

Viliam Žingor

zdroj foto: Archív B. Kinčoka