11. júl 1960 - Prijatie socialistickej ústavy
Stabilizácia komunistického režimu na konci 50. rokov minulého storočia sa odrazila v prijatí socialistickej ústavy. Oficiálne sa potreba jej vypracovania zdôvodňovala tvrdením, že v Československu už bol vybudovaný socializmus a došlo k zániku „vykorisťovateľských" tried. Skutočné dôvody však boli iné. Ľudovodemokratická ústava z 9. mája 1948 totiž obsahovala ustanovenia o občianskych právach (napr. sloboda tlače, zhromažďovania a vyznania, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a pod.), ktoré boli permanentne porušované. Tento stav faktického bezprávia sa stal po konsolidácii režimu neúnosným. Ďalším dôvodom prijatia novej ústavy bolo upevnenie centrálneho riadenia štátu a odbúranie zvyškov autonómie Slovenska.
Socialistickú ústavu nepripravovali právni experti, ale Ústredný výbor Komunistickej strany Československa (KSČ), ktorý ju v apríli 1960 predložil na „všeľudovú" diskusiu. V úvodnom prehlásení dokumentu sa konštatovalo, že „socializmus v našej vlasti zvíťazil". Vzhľadom na to bol názov štátu zmenený na Československú socialistickú republiku a došlo k úprave štátneho znaku. Český dvojchvostý lev dostal namiesto zlatej koruny päťcípu červenú hviezdu a slovenský dvojkríž nahradila partizánska vatra pod Kriváňom.
Do ústavy boli zaradené články, ktoré výslovne zakotvili vedúcu úlohu komunistickej strany v štáte a spoločnosti, politický systém Národného frontu a marxizmus-leninizmus ako oficiálnu štátnu ideológiu. Z tohto dôvodu mohli byť práva a slobody občanov uplatňované len s podmienkou, že neohrozujú politický monopol KSČ. O slobode pohybu sa ústava vôbec nezmieňovala.
Za ekonomický základ ČSSR bola vyhlásená socialistická sústava, v ktorej sú všetky výrobné prostriedky zospoločenštené a národné hospodárstvo je riadené podľa centrálneho plánu.
Hlavou československého štátu bol naďalej prezident volený jednokomorovým Národným zhromaždením (NZ), ktorému bola zodpovedná prezidentom menovaná vláda. Volebné obdobie prezidenta sa pritom skrátilo zo siedmych na päť rokov. Skutočná moc ale zostala sústredená v rukách najvyššieho vedenia KSČ.
Nová ústava rušila Zbor povereníkov a jeho právomoci z väčšej časti delegovala na pražskú vládu. Zvyšné kompetencie boli formálne prevedené na Slovenskú národnú radu, ktorá mohla prijímať vlastné zákony len v prípade, že bolo nevyhnutné aplikovať celoštátnu normu na slovenské podmienky. Centralizáciu štátu ďalej prehlbovala redukcia krajov z 19 na 10 (z toho 3 na Slovensku) a okresov z 270 na 108 (z toho 33 na Slovensku).
Na rozdiel od Ústavy 9. mája nedefinovala socialistická ústava Československo ako národný štát Čechov a Slovákov. Uznávala existenciu maďarskej, poľskej a ukrajinskej menšiny a garantovala im kultúrne práva a právo na vzdelávanie v materinskom jazyku. Rusíni, Nemci ani Rómovia štatút národnostnej menšiny nedostali.
O návrhu novej ústavy sa rokovalo na 47 000 verejných schôdzach, kde sa k nemu „vyjadrilo" vyše 700 000 občanov. Pochopiteľne, akékoľvek negatívne stanoviská boli oficiálnou propagandou zamlčané. NZ socialistickú ústavu 11. júla 1960 jednohlasne prijalo.
Už po ôsmych rokoch bola ústava zmenená v dôsledku federalizácie Československa. V zmysle ústavného zákona č. 143/1968 bolo NZ nahradené Federálnym zhromaždením s dvomi komorami, Snemovňou ľudu a Snemovňou národnou. Na úrovni Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky začali pôsobiť národné vlády a ako náprotivok Slovenskej národnej rady bol vytvorený český zákonodarný orgán Česká národná rada. V dôsledku tzv. normalizácie však nedošlo k zriadeniu ústavného súdu a neboli vypracované ani ústavy národných republík a nová federálna ústava.
V marci 1986 prijal XVII. zjazd KSČ uznesenie o príprave novej ústavy ČSSR, ktorá by bola zároveň ústavou federácie i národných republík. Vzhľadom na pád komunistického režimu v novembri 1989 sa plán vypracovania „trojjedinej" ústavy nerealizoval. Socialistická ústava z roku 1960 preto zostala po podstatných úpravách v platnosti až do zániku Československa 31. decembra 1992.
Tomáš Klubert
Zdroj: Archív O. Podolca