Útvary vojenskej kontrarozviedky na Slovensku

Vojenská kontrarozviedka (VKR), od roku 1964 pôsobiaca pod krycím názvom III. správa, bola jednou z hlavných operatívnych zložiek Štátnej bezpečnosti. Pre vojenskú kontrarozviedku ako súčasť ministerstva vnútra platili predpisy, smernice, rozkazy a nariadenia ministerstva vnútra, avšak subjekt jej pôsobnosti – Československá ľudová armáda (ČSĽA) – kreoval niektoré špecifiká, ktorými sa vojenská kontrarozviedka odlišovala od iných zložiek Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

Základom kontrarozviednej ochrany ozbrojených síl ČSSR bol objektový systém práce, kým v zložkách ŠtB prevládal tzv. líniový systém práce. Jednotliví operatívni pracovníci VKR teda zabezpečovali komplexnú ochranu zvereného objektu – útvaru ČSĽA – v rámci rozmanitých problematík, na rozdiel od príslušníkov ŠtB, ktorí boli zväčša špecializovaní na konkrétnu problematiku, ako napr. problematiku cirkví a siekt, vízových cudzincov, či ochranu ekonomiky.

Medzi najčastejšie problematiky riešené pracovníkmi VKR v rámci im zverených objektov patrili: boj proti nepriateľským rozviedkam a ideologickej diverzii, problematika nositeľov štátneho tajomstva, odhaľovanie príčin a podmienok znižujúcich bojovú pohotovosť ozbrojených síl ČSSR, zamedzovanie šírenia nealkoholovej toxikománie, zbehnutie či šikana.

Špecifikom činnosti VKR bola aj jej činnosť v priľahlom civilnom prostredí vojenských objektov a zariadení, ktorú vykonávala v koordinácii s útvarmi Zboru národnej bezpečnosti, predovšetkým Štátnej bezpečnosti. Okruh spolupracovníkov, či osôb sledovaných vojenskou kontrarozviedkou, nebol teda viazaný iba na príslušníkov ozbrojených síl, či ich rodinných príslušníkov, ale i na osoby, ktoré žili, prípadne sa pohybovali v okolí vojenských objektov.

Organizáciu kontrarozviednej práce VKR, ktorá sa premietala do zloženia agentúrnej siete a neustálych zmien operatívnej situácie výrazne ovplyvňovalo i kádrové zloženie príslušníkov ČSĽA. Okrem občianskych pracovníkov a vojakov z povolania, ktorí v rámci služby v ozbrojených silách často menili svoje pôsobisko, tu boli samozrejme i vojaci základnej služby. A práve v personálnom zložení druhej skupiny dochádzalo k zmenám pravidelne. Povolanci nastupovali v dvoch nástupných termínoch, a to v apríli a októbri, k výkonu základnej vojenskej služby. Druhý ročník zasa odchádzal po skončení základnej vojenskej služby do zálohy. Kvalitných spolupracovníkov z radov vojakov základnej služby, či vojakov z povolania sa samozrejme VKR ako zložka ŠtB snažila často udržať pri spolupráci i po skončení vojenskej služby a nezriedka ich ponúkla na ďalšie využitie príslušnej teritoriálnej zložke ŠtB.

Dôležitou odlišnosťou v práci vojenskej kontrarozviedky bol tiež vplyv vojenského režimu na činnosť jednotlivých operatívnych pracovníkov. Jeho základom boli vojenské základné rády, smernice a trvalo platné rozkazy, systém nedeliteľnej veliteľskej právomoci, vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v ozbrojených silách. Jednotliví pracovníci VKR podávali pravidelné správy veliteľským orgánom ČSĽA a spolupracovali i s politickými orgánmi, či orgánmi vojenskej justície.

V neposlednom rade tu existovali i odlišnosti v porovnaní s inými zložkami ŠtB vyplývajúce zo samotnej činnosti ČSĽA, ktoré výrazne ovplyvňovali činnosť VKR. Či už išlo o vysokú koncentráciu utajovaných skutočností, široký okruh nositeľov štátneho tajomstva, alebo prístup príslušníkov ozbrojených síl ku zbraniam, strelivu, trhavinám a jedom. Všetky vyššie uvedené špecifiká dodávali síce práci operatívnych pracovníkov VKR v rámci ŠtB istý punc výnimočnosti, na druhej strane neumožňovali ich užšiu špecializáciu.