Zomrel František Belica, vzácny svedok obdobia neslobody

František Belica sa narodil v roku 1931 v Dolných Orešanoch ako trináste dieťa roľníckej rodiny. Začal študovať na gymnáziu v Trnave, no jeho riaditeľa – saleziána vystriedal komunisticky zmýšľajúci človek, ktorý prenasledoval kresťansky založených študentov, takže František Belica prestúpil v roku 1949 na gymnázium v Galante.

S totalitnými vyšetrovacími praktikami sa stretol už v roku 1945, keď čelil sovietskym vyšetrovateľom NKVD. Tí sa jeho a ďalších chlapcov snažili prinútiť, aby sa priznali, že založili požiar, ktorý pravdepodobne spôsobil sovietsky vojak a pri ktorom zhorelo v Orešanoch niekoľko budov a hrozilo, že zasiahne aj vojenskú techniku. Ako približne 14-ročnému chlapcovi sa mu vyšetrovatelia vyhrážali, že jeho rodinu vyvezú na Sibír.

Po nástupe komunistického režimu bol otec Františka Belicu zaistený ako kulak.

Krutosti režimu musel František Belica čeliť po tom, ako krátko pred maturitami spolužiakom povedal vtip o Josifovi Stalinovi a jeden z nich ho udal. Počas tvrdého vyšetrovania zažil týranie, bitky aj snahu ŠtB sľubmi ho presvedčiť, aby podpísal spoluprácu. Nemohol zmaturovať a bol odsúdený na desať mesiacov nepodmienečne.

31 mesiacov prežil v tvrdých podmienkach pomocných technických práporov. Po návrate sa mu podarilo dokončiť maturitu aj vyššiu pedagogickú školu, hoci miestni funkcionári sa mu to snažili znemožniť. Počas normalizácie prišiel o miesto učiteľa a nikde ho nechceli zamestnať, až sa mu podarilo nájsť si prácu na roľníckom družstve.

František Belica bol v roku 1990 bol plne rehabilitovaný.

Za jeho celoživotné postoje a zásluhy, ktoré sa týkajú znovunadobudnutia slobody a demokracie, ho Ústav pamäti národa ocenil ďakovným listom a pamätnou medailou. Život Františka Belicu môže byť inšpiráciou a príkladom aj pre obyčajných ľudí, lebo napriek neslobode sa nestal otrokom režimu, ale zostal vždy slobodný.

Jeho životný príbeh a svedectvo statočného boja proti totalite ostávajú súčasťou pamäti národa.

Nech odpočíva v pokoji!

Foto: František Belica

Foto: archív ÚPN

Vytlačiť