Ústav pamäti národa 

preskočiť navigáciu

August 1968

„Čas, který nastává, je léto s prázdninami a dovolenými, kdy se nám po starém zvyku bude chtít všeho nechat. Vsaďme se však, že naši milí odpůrci si nedopřejí oddechu, budou mobilizovat své zavázané lidi a budou si už teď chtít zařídit klidné svátky vánoční. Dávejme tedy pozor, co se bude dít, snažme se tomu porozumět a odpovídat.“

Ludvík Vaculík, Dva tisíce slov (27. júna 1968)

Úvod

Šesťdesiate roky 20. storočia znamenali pre krajiny sovietskeho bloku isté zjemnenie totalitného režimu. Zásluhu na tom mal aj prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Chruščov, ktorý chcel po kritike kultu osobnosti Stalina zaviesť menej konfrontačný režim (napriek krvavému potlačeniu revolúcie v Poľsku a v Maďarsku v r. 1956) a oživiť vzťahy s kapitalistickým Západom. Bola to však nevyhnutnosť, pretože vlastné hospodárske problémy už sovietsky blok nedokázal riešiť sám. K uvoľneniu a vylepšeniu vzťahov sa však snažili prispieť aj západní politici, predovšetkým prezident USA J. F. Kennedy, hoci niektoré konflikty a krízy viedli takmer k 3. svetovej vojne (karibská kríza v Zátoke svíň v apríli 1961, Berlínsky múr v auguste 1961, Kuba a sovietske jadrové zbrane na jeseň 1962).

Meniace sa medzinárodné vzťahy a podmienky začali vytvárať predpoklady na zmeny aj na československej vnútropolitickej, resp. vnútrostraníckej pôde. V 60. rokoch sa v KSČ začína presadzovať nová generácia, ktorá si uvedomovala, že „robotnícke kádre“ nedokážu riadiť chod spoločenského života tak, aby boli uspokojené základné potreby obyvateľstva. Hospodárske, ekonomické, sociálne a kultúrne problémy nútili predstaviteľov KSČ meniť štýl riadenia ekonomiky z plánovaných päťročníc na aspoň čiastočne „trhový“ systém (skupina ekonómov pod vedením Ota Šika).

Objavili sa však aj nové vnútrostranícke konflikty. Svoju úlohu a zodpovednosť si viac začala uvedomovať vláda aj parlament. Staré kádre len s nevôľou pozorovali vzostup mladšej generácie, pre ktorú začínala byť dôležitejšia odbornosť ako vnútrostranícky nepriateľ. V r. 1961 bol odvolaný minister vnútra Barák, ktorý bol zodpovedný za politické čistky v 50. rokoch, začali sa rehabilitácie komunistov odsúdených v predchádzajúcich rokoch, odísť museli aj ďalší funkcionári.

Spoločenský život sa však menil rýchlejšie ako prebiehali zmeny v štátnom a straníckom aparáte. Požiadavky spoločnosti boli čoraz väčšie a náročnejšie; túžbu mladej generácie priblížiť sa západnému štýlu života (sloboda vyjadrovať sa, cestovať, užívať si rôzne výdobytky techniky) nedokázali staré stranícke kádre svojimi krokmi a rozhodnutiami uspokojiť.

Šesťdesiate roky znamenali zmenu aj v cirkevnej politike štátu. Po prepustení pražského arcibiskupa Josefa Berana z väzenia a jeho odchode do Ríma nastúpil na jeho miesto František Tomášek. Ako účastník Druhého vatikánskeho koncilu sa všemožne snažil o presadenie jeho záverov do praxe, výsledkom čoho bolo oživenie života vo farnostiach. Komunisti vtedy upustili od myšlienky vytvoriť tzv. národnú cirkev a „akceptovali“ pápeža ako hlavu katolíckej cirkvi v Československu. Neznamenalo to však, že sa vzdali kontroly jej predstaviteľov a činnosti.

Najvýraznejšie sa prejavil odmäk 60. rokov v kultúrnej sfére. Postupné, aj keď pomalé odbúravanie cenzúry prinieslo do literatúry, divadla a kina nové, dovtedy tabuizované témy, začali sa vydávať diela zakázaných autorov, nadväzovali sa kontakty so Západom. Umelci si vybojovali nezávislosť svojich zväzov (spisovateľov, výtvarníkov, skladateľov, architektov) a začali presadzovať vlastnú kultúrnu politiku.

Pražská jar

Najväčšiu kritiku si vyslúžil prezident a zároveň prvý tajomník strany Antonín Novotný. Na jeseň 1967 sa postavil proti liberalizácii spoločnosti a svojím vystúpením v Martine vyhrotil už aj tak dosť napäté vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. Na zasadnutí ÚV KSČ v októbri 1967 vyslovil Alexander Dubček, prvý tajomník KSS, požiadavku odstránenia kumulácie funkcií. Novotný sa snažil získať na svoju podporu Brežneva, prvého tajomníka ÚV KSSZ a najmocnejšieho muža Kremľa, ten mu však na návšteve Československa v decembri 1967 povedal, že do vnútorných záležitostí ČSSR sa miešať nebude, čím mu v podstate opätoval slabú ústretovosť pri odvolávaní Chruščova v r. 1964.

Novotný stratil podporu, 3. – 5. januára 1968 na zasadnutí ÚV KSČ sa vzdal funkcie prvého tajomníka a na jeho miesto bol zvolený Alexander Dubček. Dovtedy v českých kruhoch málo známy kariérny politik, ktorý študoval v Moskve, vyhovoval odporcom aj zástancom Novotného kurzu. Jeho kroky však pozorne sledovali v Moskve. Počas osláv 20. výročia Februára 1948 mu Brežnev adresoval prvú kritiku a výhrady k novému kurzu československej politiky.

Nástupom Dubčeka sa spustila výmena na najvýznamnejších pozíciách v strane a štátnom aparáte. Dňa 22. marca 1968 abdikoval Novotný aj na funkciu prezidenta republiky a na jeho miesto bol zvolený armádny generál Ludvík Svoboda. Dňa 8. apríla bola vymenovaná nová vláda na čele s Oldřichom Černíkom a k zmene došlo 18. apríla aj na poste predsedu Národného zhromaždenia, kde B. Laštovičku nahradil J. Smrkovský.

Ešte na začiatku apríla schválilo ÚV KSČ Akčný program KSČ, ktorý mal v ČSSR nastoliť socializmus s ľudskou tvárou. Dôležitou požiadavkou slovenských komunistov bolo upravenie postavenia Slovenska v republike, teda príprava federácie; na českej strane sa však nestretla s veľkým pochopením nielen v straníckom vedení, ale ani vo verejnosti. Uznesením vlády bol zriadený výbor pod vedením predsedu vlády O. Černíka, ako aj komisia na riešenie odborných otázok federácie pod vedením podpredsedu vlády G. Husáka.

Vývoj v Československu začal robiť vrásky na čele predstaviteľom okolitých krajín sovietskeho bloku. Predstava, že „kontrarevolúcia“ a neželaný antisocialistický vývoj by sa preniesli aj do ich krajín, vyvolala už v marci 1968 prvé obavy. V dňoch 23. – 24. marca sa v Drážďanoch stretli predstavitelia NDR, PĽR, MĽR, Bulharska a ZSSR s československou delegáciou (Dubček, Černík, Lenárt, Biľak, Kolder) a ostro skritizovali dovtedajší vývoj v ČSSR. Nádej, že československí predstavitelia nastolia zmenu kurzu rýchlo vyprchala a počas československo-sovietskych rokovaní 4. mája 1968 v Moskve žiadali sovietski predstavitelia rázne opatrenia voči nesocialistickým a pravicovým silám v ČSSR (obnovovanie sociálnej demokracie, založenie Klubu angažovaných nestraníkov, Klubu 231). Keďže slovné výzvy nezaberali, rozhodli sa predstavitelia vlád Varšavskej zmluvy demonštrovať svoju silu. V dňoch 21. – 30. júna 1968 sa uskutočnilo na Šumave cvičenie armád Varšavskej zmluvy, na ktorom sa okrem ZSSR zúčastnili armády Bulharska, NDR, PĽR a MĽR. Pretože odchod vojsk po cvičení sa všemožne predlžoval až do začiatku augusta, medzi obyvateľstvom prevládalo presvedčenie, že prítomnosť cudzích vojsk má ovplyvniť postoj československej vlády.

Priepasť medzi požiadavkami spoločnosti (zastupovanej vo veľkej časti umelcami) a tým, čo bola schopná a ochotná poskytnúť vláda a KSČ sa čoraz viac prehlbovala, čo sa ukázalo aj publikovaním vyhlásenia Dvetisíc slov, pod ktoré sa podpísali nielen významní predstavitelia kultúrneho života, ale aj tisíce radových občanov. KSČ sa ocitla medzi dvoma kameňmi; z jednej strany na ňu tlačila Moskva, ktorej sa čoraz menej páčili kroky smerujúce k „demokratizácii“ spoločnosti, z druhej strany to bola túžba spoločnosti po uspokojení svojich potrieb. Na mimoriadnej schôdzi predsedníctva ÚV KSČ 27. júna 1968 Josef Smrkovský reagoval aj na výzvu Dvetisíc slov: „Souhlasím plně s vystoupením s. Koldera a s. Indry. Prohlášení 2 000 slov považuji za výzvu na ruby. Je to výzva k anarchii, je to výzva k útoku proti KSČ. Jestli s tím neskončíme teď, budou to zakrátko řešit tanky. Bez energického vystoupení KSČ, bez zabezpečení pořádku ve státě nezajistíme své postavění a bude pozdě. Pak musíme počítat s tím, že se to bude řešit nezávisle na naši vůli. Nerad bych se dočkal toho, aby k našim jménům byla připsána zrada KSČ a socialismu. S tím já své jméno spojovat nebudu.“

V dňoch 14. - 15. júla 1968 sa konalo vo Varšave stretnutie predstaviteľov ZSSR, PĽR, MĽR, NDR a Bulharska. Predstaviteľom KSČ poslali výzvu, aby zasiahli proti „antisocialistickým“ a „imperialistickým“ silám. Ďalšie varovanie prišlo počas stretnutia v Čiernej nad Tisou (29. júla – 2. augusta), kde československí predstavitelia súhlasili s niektorými požiadavkami sovietskej strany na potlačenie kontrarevolúcie (znovuzavedenie cenzúry, zastavenie činnosti KAN, Klubu 231, sociálnej demokracie). O deň neskôr 3. augusta na stretnutí v Bratislave Brežnev vyhlásil, že ochrana socializmu je spoločnou internacionálnou povinnosťou socialistických krajín (tzv. Brežnevova doktrína), čím dal jasne najavo to, čoho sa J. Smrkovský obával. Keďže ani tieto varovania nedosiahli želaný účinok, 12. augusta východonemecký predseda Štátnej rady Walter Ulbricht, jeden z najzarytejších odporcov Dubčekových reforiem, požiadal o stretnutie s Dubčekom v Karlových Varoch. O 5 dní neskôr sa Dubček v Komárne stretol aj s Jánosom Kádárom, prvým tajomníkom Maďarskej robotníckej socialistickej strany, ktorý sa ho snažil varovať pred dôsledkami kontrarevolúcie.

Invázia

Piati oponenti reformného krídla KSČ (Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak) doručili Brežnevovi počas stretnutia v Bratislave list, v ktorom mu vysvetľujú, ako sa ÚV KSČ vymkla situácia spod kontroly a žiadajú ho v prípade potreby o všestrannú pomoc. Dňa 20. augusta 1968 o 23.00 navštívil sovietsky veľvyslanec Červonenko prezidenta Svobodu a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili československé hranice. Pražské letisko Ruzyň bolo obsadené sovietskymi lietadlami a výsadkármi a od polnoci malo zákaz prijímať a vypravovať lety.

Výzvu predsedníctva ÚV KSČ k občanom ČSSR, aby zachovali pokoj a nestavali sa na odpor, rozhlas nestihol odvysielať celú, pretože vysielač na stredných vlnách bol medzičasom vypnutý. Intervencia vojsk 5 štátov Varšavskej zmluvy (viac ako 500 000 vojakov) bola podľa predsedníctva ÚV KSČ porušením základných noriem medzinárodného práva.

Krátko na to bol sovietskymi vojakmi zatknutý predseda vlády Oldřich Černík a prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček. Spolu s Josefom Smrkovským, Františkom Krieglom a Josefom Špačkom boli popoludní prevezení na neznáme miesto do Poľska a odtiaľ do Moskvy.

Napriek výzvam predsedníctva ÚV KSČ a prezidenta k rozvahe a nestavaniu sa na odpor, došlo hneď v prvý deň ku konfliktom, zraneniam aj stratám na životoch. Československá armáda nezasiahla. Vojaci „spriatelených“ vojsk však tentokrát nenašli medzi československým obyvateľstvom podporu. Naopak, občania sa snažili vysvetliť sovietskym vojakom, že prišli zbytočne, že v ČSSR nie je žiadna kontrarevolúcia. Strhávali názvy ulíc, smerovacie tabule, aby dezorientovali okupantov. O 12. hodine sa život v krajine na dve minúty zastavil generálnym štrajkom, čo bol ďalší silný protest proti okupácii. Na mnohých miestach sa objavila československá zástava a takmer všade bolo vidieť nápisy a transparenty s výzvami na odchod sovietskych vojsk, proti okupácii.

Dňa 22. augusta zvolal Mestský výbor KSČ v Prahe mimoriadny XIV. zjazd vo Vysočanoch, ktorý vybral nové vedenie, schválil januárový reformný kurz a odsúdil inváziu. Na druhý deň odcestoval do Moskvy prezident Svoboda s delegáciou, ktorá sa stavala skôr na sovietsku stranu. Cieľom jeho cesty bolo oslobodenie internovaných na čele s Dubčekom, čo sa mu podarilo za cenu ústupkov, ktoré znamenali kapituláciu reformného kurzu. Tzv. Moskovské protokoly požadovali anulovať XIV. zjazd KSČ, rozpustiť protisocialistické organizácie, zaviesť cenzúru, neprenasledovať sovietskych kolaborantov a schváliť zmluvu o legalizácii pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR. Vykonávateľmi týchto opatrení mali byť vlastne tvorcovia dovtedajšieho reformného kurzu – Dubček a Černík. Ako jediný z internovaných odmietol pripojiť svoj podpis F. Kriegel.

Normalizácia

Po návrate z Moskvy sa začala „normalizácia“ spoločenského života, tak ako ju predpokladali Moskovské protokoly. Snaha Dubčeka udržať čo najviac z reforiem už nenachádzala potrebnú podporu v strane, kde sa postupne začal presadzovať Gustáv Husák. Obyvateľstvo vyjadrovalo aj naďalej svoju podporu reformátorom a odpor voči okupantom, čo sa ukazovalo najmä počas výročí a osláv (18. 10. schválenie zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR, 28. 10. Vznik ČSR, 7. 11. „VOSR”, 17. 11. Medzinárodný deň študentstva), ktoré boli vhodnou príležitosťou na demonštrácie.

Po upokojení situácie schválilo Národné zhromaždenie ústavný zákon o federácii republiky. Napriek spokojnosti Husáka s dosiahnutým výsledkom neskorší vývoj ukázal, že československá federácia zostala len na papieri.

Na znechutenie a postupnú apatiu medzi občanmi, ktorá bola výsledkom tlaku Moskvy a čoraz väčších ústupkov vlády ČSSR, poukázali študenti Jan Palach a Jan Zajíc, ktorí sa 16. januára a 25. februára 1969 upálili. Vyvolalo to opäť vlnu protestov, najmä medzi študentmi, ale aj rázne reakcie Moskvy. Tie ešte zosilneli po víťazstve ČSSR nad ZSSR na majstrovstvách sveta v hokeji vo Švédsku v marci 1969. Protisovietske nálady napokon Moskva využila na odvolanie vedenia KSČ. Dňa 17. apríla odstúpil Dubček z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ (dostal miesto predsedu Federálneho zhromaždenia) a na jeho miesto nastúpil po predchádzajúcej dohode s Brežnevom Gustáv Husák, ktorý mal byť akousi zárukou mierneho kurzu. Zásluhou konzervatívneho krídla komunistickej strany (Biľak, Indra, Lenárt) sa však „normalizácia“ pomerov v Československu úplne prispôsobila predstavám Moskvy.

Blížiaci sa termín 1. výročia invázie spojeneckých vojsk vyvolával obavy u nového vedenia KSČ, ale aj v Moskve, ktorá žiadala rázne opatrenia proti aktivizácii „antisocialistických“ a „pravicových“ síl. V dňoch 18. – 23. augusta došlo v ČSSR k niekoľkým demonštráciám proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Na Slovensku demonštrovali predovšetkým študenti (v Bratislave, Nitre, Košiciach, ale aj v iných mestách demonštrácie kontrolovali a napokon aj rozohnali už konsolidované bezpečnostné zložky), ale protesty, najmä formou letákov a výziev, boli zaznamenané na celom území. Dňa 22. augusta 1969 schválilo predsedníctvo Federálneho zhromaždenia zákonné opatrenie, ktorým sa mal upevniť a zachovať verejný poriadok. V skutočnosti bol však tento „obuškový“ zákon vydaný na zamedzenie ďalších demonštrácií a tvrdšie potrestanie možných demonštrantov. Federálne zhromaždenie ho schválilo dodatočne v októbri 1969 a podpísal ho aj Alexander Dubček.

Dňa 17. mája 1969 vyšiel v Rudom práve článok s názvom Slovo do vlastných radov, čo bola de facto výzva pre komunistov na prehodnotenie postoja z roku 1968. Odštartoval sériu „konštruktívnych“ kritík a bol predzvesťou veľkých straníckych čistiek. Tie sa rozbehli v septembri 1969 výmenou reformne ladených ministrov vo vláde a pokračovali v roku 1970 na základe Návrhu usnesení ÚV KSČ k výměně členských legitimací v r. 1970 a dokončení očisty strany od revisionistických a pravicově oportunistických živlů, ktorý predložil Husák. Čistky ešte zosilneli po návšteve Brežneva v ČSSR v máji 1970 a po podpísaní Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a ZSSR. ÚV KSČ potvrdil normalizačný kurz aj na svojom zasadnutí 11. – 12. decembra 1970, keď prijal tzv. Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, kde bol nanovo zhodnotený „krízový“ rok 1968 a bratská pomoc vojsk Varšavskej zmluvy. Obnova tzv. systému reálneho socializmu sa zavŕšila XIV. zjazdom KSČ, ktorý sa konal 25. – 29. mája 1971.

Potlačením augustových demonštrácií, schválením „obuškového“ zákona a čistkami v straníckom a štátnom aparáte sa v ČSSR upevnil „normalizačný“ kurz, ktorý verejné vystúpenia občanov nedovolil takmer po celé dve desaťročia. Ľudia stratili možnosť, ale aj chuť vyjadrovať sa k veciam verejným. Totalitný „normalizačný“ režim si viac ani želať nemohol.

Mgr. Peter Balun