Anton Srholec (1929 - 2016)

Foto: Anton Srholec

Životopis

„Kto užil neslobodu, vie, čo je to sloboda.“

Príbeh pamätníka

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam – akcia K (Kláštory). Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu. Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, avšak kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ – dvanásť rokov väzenia. V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov. Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov. Anton sa vrátil k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkovi, pričom ho zo zreteľa nepúšťala ani Štátna bezpečnosť. V rokoch 1965 – 1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. To mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. V roku 1969 si zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, kde v septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI. Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov. Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, preto bol neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989. Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vníma veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vie, čo znamená sloboda. Venoval sa charitatívnym aktivitám a bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách. Zomrel v Bratislave 7. januára 2016.

Príprava a priebeh úteku za hranice

Príprava a priebeh úteku za hranice (formát Flash Video)

„Prišli ku mne niekedy v marci, že je možné utiecť za hranicu, už utiekli asi dve skupiny. Prevážal ich, to som sa neskoršie dozvedel, don Titus Zeman a asi Janko Brichta alebo Pestún. Že je možnosť a podobne, upresnil mi to: ,Prídeš niekedy začiatkom apríla toho a toho dňa, tým a tým vlakom, prídeš do Šaštína a pôjdeš k Hercogovým.‘ On bol cestár, jeho syn bol saleziánom. ,Tam nájdeš to a ostatné sa tam dozvieš. Zober si so sebou gumové čižmy, základné veci čo potrebuješ, len osobné veci a nič viac, trochu jedla na jeden deň.‘ Tak som tam prišiel podľa tohto aj presne tým vlakom, aj sme z vlaku išli, ale báli sme sa k sebe prihlásiť. Najprv jeden ostal na stanici, druhý išiel, viem, že som s kýmsi prišiel tým istým vlakom, ale sme sa rozišli na stanici, išiel som k Hercogovým. Bolo to podvečer, v apríli po Veľkej noci, boli ešte krátke dni. Tam bolo asi desať ľudí, kňazov, niektorých som ani nepoznal, a tak sme sedeli a modlili sa, niečo písali, bol tam písací stroj, bol som jeden z tých, ktorý som si už v Skalici urobil kurz strojopisu. Vtedy písať na stroji bola istá výhoda alebo prednosť. Písal som ešte čosi na stroji, nejaké listy a spali sme tiež veľmi nahustení a skoro ráno sme sa vydali do lesa, veľká skupina okolo tých dvadsať ľudí, možno aj viacej, neviem, dvadsať. A išli sme, tam sa k nám pridali ešte dvaja, Ferdiš Totka a neviem ešte kto, čo nás previezli a spali sme. Prešli sme veľký kus cesty, spali sme v lese, v ten deň sme išli tým lesom a tam sme ostali, celé popoludnie som sa tam ešte vyhrieval. Bol jarný slnečný deň, tak ako niekedy býva na Veľkú noc, tak sme sa na slniečku, troška fúkalo, ale vyhrievali. Omšu sme tam na kufroch odslúžili, don Pavlík, ak sa nemýlim, a neviem ktorí tam boli, Sandtner a Dermek. Potom sme dočkali večer a večer sme mali pokračovať, prejsť cez cestu, to bola cesta prvej triedy, spojnica medzi Brnom a Bratislavou, blízo Moravy, v blízkosti bol Závod a Leváre. Večer sme potom vyrazili, v noci prešli cez cestu, ale z diaľky už sme videli, že išlo nejaké auto, ktoré kosilo reflektorom po okolí a vtedy nám zavelili, už sme boli tak asi sto metrov od tej cesty: ,K zemi! Ľahnite si! Urobte nejaké útvary ako kôpky hnoja alebo niečo takého.‘ Tak sme zaľahli, a my sme ten reflektor videli, svietil na nás, ale on nás nezbadal. Potom sme išli zas ďalej k Morave, obchádzali sme jednu dedinu, neviem ktorú, psy štekali ako utrhnutí a teda prišli sme. No, mali sme prísť o polnoci na breh Moravy, my sme tam prišli o tretej, o štvrtej nadránom a už unavení, zodretí, teda starí páni tam boli. Pamätám si, don Tikl a Timko, možno že obidvaja, alebo jeden z nich. Tak to už sme ho niesli k Morave dvaja, podopierali sme ho, ale tiež si zobral velikánsky kufor, aj ten písací stroj, dosť ťažké stroje to boli, tak to niesol so sebou a chorý, tak sme veľmi pomaly napredovali. Keď sme prišli k tomuto, už sme boli asi blízo hrádze, tak don Zeman a Ferdiš Totka išli sa nejako dopredu pozrieť, či je to čisté. A potom sa rozhodovalo, či prejdeme. Bola rozvodnená Morava, neviem, či dali nepresné údaje alebo čo, alebo nesledovali, alebo v horách na Morave sa rozpúšťali snehy a ľady, tak Morava bola rozvodnená a prekročila breh a držala ju tá hrádza, takže to boli dve prekážky, ktoré sme videli, a tretia mohla byť vzadu, na rakúskej strane.“

V leopoldovskom mlyne

V leopoldovskom mlyne (formát Flash Video)

„Všade sme chodili so zaviazanými očami, uterák previazaný vzadu a vodili nás ako týchto. A dostal som sa do Leopoldova, starý mlyn, dneska viem, že je to mlyn. Pýtali sa, že či viem, kde som. Čo ja môžem vedieť, kde som, keď nás viezli so zaviazanými očami, ale predpokladám, ja som tu ešte v živote nebol, tak sa mi predstavil. Tiež na celu ma dal, sám na cele, cela bola taká široká, že som roztiahol ruky a dotýkal sa stien. To bol môj telocvik, rozťahovať ruky a dotýkať sa stien. A päť krokov sem a päť krokov k oknu, okno vysoko a dvere. A keď sa otvorili dvere, tak ja: ,Dobrý deň prajem.‘ A tak som to prijal, prišiel nejaký dôstojník a: ,Pane, keď sa otvoria dvere, tak budete stáť v hentom kúte čelom k stene. A keď vám povieme otočte sa, tak sa otočíte a zahlásite sa potrestaný alebo vyšetrovaný (neviem presne) Anton Srholec, väzeň Anton Srholec, izba číslo stodvanásť (a neviem ešte aké presné tieto) hlásim na izbe je všetko v poriadku, bez závad.‘ Tak som sa to potom naučil. Prvé, ja som išiel k nemu a povedal mu, že ja som nevinný, ja som vlastne nikomu nič neurobil, ja som chcel len ako študent ísť ďalej študovať, a vysvetľoval som mu svoju nevinu vo svojej naivite, no tak ma naučil poriadku. Tam som bol tých sto dní, kde nebolo nič, ani riadok, ani kúsok papiera nebol, neviem ako to bolo, no slovom nič nebolo, len lavička.“

Vyšetrovanie v Leopoldove

Vyšetrovanie v Leopoldove (formát Flash Video)

„Ale vedľa mňa bol práve spomínaný Fero Buzek, zaručene to bol on. Lebo keď bolo vyšetrovanie a kričali ľudia a boli bití, tak púšťali na chodbu. Ja som tam v živote nebol, ani potom, to bude asi ako v Ilave, také akoby dajaké poschodia, púšťali veľmi hlasne z platní muziku. Janku Guzovú som počúval do zblbnutia. Každý deň, keď sa vyšetrovalo, Janka Guzová letela, alebo počuli dozorcovia, tak museli pustiť muziku. A potom som počul, ako ho na deke vliekli v noci a len to buchotalo. Tam je tichučko a dovliekli ho a teda šuchotalo to, otvorili dvere, zatiahli vrece, ako vrece zemiakov keby ste ťahali po zemi a buchli na celu a tým to zhaslo. Áno a bolo ticho a teda tam ticho ležal a rozprával ako ho vozili na tej deke, ako ho tak dobili, až stratil vedomie a utýrali ho. Teda on to organizoval, on poslal tých kňazov, saleziánov a nesaleziánov, on dal ľudí dohromady a oni to po čase zistili.“

Prvé momenty po uväznení

Prvé momenty po uväznení (formát Flash Video)

„Čo sa odohráva v človeku, keď ho zavrú? Prvé, je to šokujúce, to je jasné, to je situácia, s ktorou nikto neráta a ja som s ňou najmenej rátal. No a potom som sa dostal do väzenia a stále som v tomto smere naivný ozaj ako to teliatko, celý život, ja stále chcem veriť, že nejaká pravda jestvuje a že jestvujú pekné ľudské vzťahy. Ja som myslel že sa z toho dostaneme, to sa vysvetlí, to sa vyjasní. Keď sa mi všetko zosypalo, stále som mal presvedčenie, že toto je len nedorozumenie, toto nemôže takto byť, však predsa ja som v živote nikomu neublížil a teda s takým pocitom. Potom tá deprivácia, človek už nevie, kde je, že existuje svet a je v takej studni, sám a sám. Len tri razy buchne niekto do dverí, bežať do kúta a otvorili sa dvere. Nohou, to viem, že klopkali a pri dverách klop, že dať tam šálku ráno, šálku a kúsok chleba. Potom išiel dozorca, toto tak klopkalo od cely po celu a potom prišiel dozorca, búchali dvere, otvoril dvere a nohou to pekne len kopol do cely a zabuchli dvere. A keď zabuchli dvere, už som sa mohol otočiť. Tak tam mal človek (čas) na premýšľanie, nebol som naučený odplácať zlým zlo. Ja hovorím, naivita alebo či to tak má byť a pokiaľ, kde sú hranice, až doteraz neviem. Naučil som sa modliť za svojich nepriateľov, nikdy som nepochyboval o tom, že to dobro zvíťazí.“

Mlčať bolo zlato

Mlčať bolo zlato (formát Flash Video)

„Čo som sa naučil a čo sme učili aj druhých ľudí, že rozprávať je striebro a mlčať je zlato.
Do dneska sa mi ťažko rozpráva, stále je tu niečo ako možnosť zneužitia tvojich slov. Nemožnosť vysloviť to, čo prežívaš a keď to povieš, niekto to prekrúti a už je z toho niečo iného, teda to tam platilo veľmi prísne. Zásada, že kde sú dvaja, to je ešte rada, kde sú traja, tam už je zrada. To znamená, systém dôverných, medzi štyrmi očami. A názor alebo kritérium, na základe ktorého ťa príjmu ako kamaráta je, že to musíš dokázať svojimi skutkami, tvoje reči sú veľmi pekné, ale musíš to dokázať skutkami.“

Neveril som, že to odsedím

Neveril som, že to odsedím (formát Flash Video)

„Ako žiť s takým životom? Keď som dostal tých dvanásť rokov, to bolo viac ako tretina môjho života. Zo začiatku som neveril, že to odsedím, ale už keď sa to blížilo k tomu desiatemu roku, so zaistením a s tým predchádzajúcim to je presne desať rokov, tak to je tretina môjho života. Neboli všetci takí, ja som to niesol ako zasvätený život a ako prijatie toho, čo je človeku podané.“

Návrat na slobodu

Návrat na slobodu (formát Flash Video)

„V šesťdesiatom roku v máji prišla amnestia. Amnestia, to je vízia, to je sen, to je rozprávka pre všetkých väzňov, o inom sa nerozprávalo, ale vždycky prišla amnestia a nevzťahovala sa na nás, na politických väzňov, až v šesťdesiatom roku. A na tú amnestiu som teda prišiel, v máji, privítal som ju až neuveriteľne, sa mi nechcelo veriť, že pôjdem domov a už som si tak zvykol v tom väzení, že som myslel, že ja už teda aspoň tých dvanásť rokov dotiahnem. A tak som rozdal všetko to najlepšie čo som mal. Káva sa pila, káva sa už mohla vtedy kupovať v kantíne, potom celú noc sme nespali a snívali a kamaráti a priatelia a sľubovali sme si vernosť, v tom sme boli ako puberťáci. Mysleli sme si, že sa budeme schádzať ako starci na pivo a teda to. A išli sme domov, z tmavého dolu, kúpili nám lístky, kúpila mi manželka veliteľa tábora. Mal som na konte niekoľko tisíc, pekný oblek mi kúpila, košeľu, viazanku, išiel som domov ako gróf. A ráno nás odviezli, lúčil som sa so slzami v očiach s táborom, to sa nikomu nestalo. Nech prežije človek taký kus života, aj to peklo sa mi stalo takým domovom, už som sa vedel v tom vyznať ako tie partizánske chodníčky a podobne, a vedeli sme hrať. Vedel som, kto je kto a ako mu odpovedať, ako reagovať, tak sa mi zosypal jeden chorý svet. Kafkovský, orwellovský svet sa mi zosypal a ja som na slobodu prišiel, ako Česi hovoria, ako vyoraná myš alebo ako jelimánek. Kde som sa pozrel, ja som sa nevedel pohybovať po tomto. Prišiel som domov vlakmi z Čiech a prišiel som posledným vlakom. Na stanici v Skalici bol vtedy, to bol okrskár alebo esembák, čakal na mňa. Prvé, čo bolo, pozeral: ,Pán Srholec, áno, poďte sem, takže ste došli.‘ A tak ma privítal esembák na stanici. Išiel som domov k rodičom a matka, chúďatko, až plakali všetci a chcela mi zovrieť čaj a nechala to na stole, až pripálila stôl, lebo tak sme sa teda tešili z toho môjho návratu. Bolo to ako keď mŕtvy bol a ožil. Stratený a našiel sa.“

Akcia Kláštory a jej dôsledky

Audio záznam č.1 (formát mp3)

„U saleziánov ma zastihol apríl 1950, keď bola známa Barbarská noc, keď zlikvidovali všetky cirkevné inštitúty, organizácie, školy, internáty, semináre, mužské a ženské kláštory. Obsadili nás v apríli milície a armáda a 15. apríla nás nasadili na autobusy a odviezli akože na politické školenie. Potom (sme boli) internovaní, práca na Priehrade mládeže, kde som bol niekoľko mesiacov. Potom akože preškoleného v duchu marxisticko-leninskej ideológie mňa aj ostatných spolubratov, mladých kandidátov na teológiu, pustili domov k rodičom. Bol som tam niekoľko mesiacov, vtedy som si ukončil maturitu, spolu s tzv. reparatistami, dodatočne som si urobil maturitu, bol som akurát v oktáve a išiel som do Bratislavy. Rehoľa saleziánov už mala dobré kontakty v zahraničí a stratégia bola, keďže tu nie je možné študovať teológiu, tak že nás všetkých mladých a tých, čo sú prenasledovaní, prevezú na druhú stranu železnej opony, aby sme tam mohli doštudovať.“

Cesta k uskutočneniu sna

Audio záznam č.2 (mp3)

„Stalo sa to v apríli, prišiel ku mne jeden môj spolužiak a informoval ma, že je možné utiecť za hranice a tam doštudovať teológiu. Vďačne som túto ponuku prijal, bola to cesta k uskutočneniu môjho sna a v noci z 8. na 9. apríla som sa vlakom v podvečer odviezol do Šaštína, kde bola rodina, z ktorej pochádzal jeden môj starší spolužiak. V tej rodine už som našiel okolo dvadsať mojich spolužiakov, starších spolužiakov aj starých kňazov, ktorých komunistický režim prenasledoval, niektorí sa skrývali. Dali túto skupinu dohromady, že nás prevedú dvaja sprievodcovia. Jeden zo sprievodcov bol Ferdinand Totka, to bol profesionálny prevádzač a druhým bol dôstojný pán Titus Zeman, salezián. Obaja boli vo väzení veľmi týraní a u Titusa Zemana sa začal aj proces blahorečenia, lebo si hrozne veľa vytrpeli za to, že chceli našu skupinu ilegálne previesť cez hranice.“

Hrozby prevádzania

Audio záznam č.3 (mp3)

„Prevod cez hranice. Bolo nás dvadsaťtri študentov a starších kňazov aj so sprievodcami. Sprievod bol veľmi skoro v apríli, keď bola rozvodnená rieka Morava a bolo veľké riziko prejsť cez tú rozvodnenú rieku. Urýchlilo sa to preto, lebo dvaja prevádzači, Totka a Zeman sa už vrátili z Viedne alebo z Rakúska cez hranicu. Na hranici, už na našej strane, ich chytili dvaja pohraniční strážcovia, zviazali ich, zavreli ich do nejakej búdky. Tam jeden strážil a druhý utekal na veliteľstvo do Malých Levár, aby priviedol posilu. Ale Totka a Zeman, nakoľko boli zviazaní, sa im podarilo rozviazať, vojaka prepadli, zobrali mu zbraň. Mali šťastie, že tú zbraň nepoužili, ani nezobrali. Niesli so sebou dva gumové člny, ktorými mali previesť našu skupinu. Jeden čln tam nechali, len jeden čln zobrali a toho zviazaného vojaka tam nechali pri strome, a utekali do vnútrozemia už len s jedným nafukovacím, gumovým člnom. Zbraň nepoužili, čo bola ich výhoda, lebo keby použili alebo ukradli zbraň, tak by obidvoch popravili.“

Pokus o útek I. - Pochod zo Šaštína

Audio záznam č.4 (mp3)

„Z tých 23 ľudí, ktorí sme sa toho 8. apríla zhromaždili v dome Hercogových v Šaštíne, vybrali sme sa ôsmeho skoro ráno, trocha sme tam u nich pospali, bolo sychravé počasie. Vybrali sme sa, aby sme urobili medzi Šaštínom a riekou Morava vzdialenosť asi 40 km. Túto prvú časť, ktorú sme chceli urobiť ôsmeho, bola akurát nedeľa, sme urobili len v lese. Išli sme krížom cez les smerom k hraniciam asi potiaľ, kde je dnes železnica alebo diaľnica medzi Bratislavou a Kútami, diaľnica ešte nebola. Prešli sme železnicu, veľká skupina ľudí, už bolo skoro ráno. Išli sme lesom, tak sme sa utáborili na druhej strane lesa od Šaštína smerom od Závodu. Tam sme čakali cez deň, driemali a modlili za šťastlivý prechod. Až sa zvečerilo, odtiaľ už sme išli, znova pršalo, cez polia. Obchádzali sme dedinu Závod a išli sme k Malým Levárom. Psy štekali v jednej dedine aj v druhej, lebo keď toľko ľudí pochoduje, psy to započuli, tak sme chvíľku stíšili.“

Pokus o útek II. - Rozvodnená Morava

Audio záznam č.5 (mp3)

„Problémom tejto 23-člennej skupiny bolo, že tam boli starí ľudia. Mladí ľudia by sme prišli k Morave ako bolo naplánované do polnoci. Ale boli tam starí kňazi, ktorí už boli chorí a už sme ich niesli od toho lesa po poliach. Boli neorganizovaní, niektorí mali aj veľké kufre, v ktorých niesli svoje osobné veci a dokonca písací stroj, čo bolo veľmi ťažké a spomalili ten pochod. Prišli sme na hrádzu, ktorá je popri Morave, aby sa Morava nerozliala, je tam veľká, asi 5 m vysoká hrádza, ku ktorej sme prišli okolo tretej nadránom. Bolo, či ísť alebo neísť. Problém bol, že Morava bola rozvodnená a voda bola aj medzi brehom Moravy aj hrádzou, takže už tam by bolo treba použiť ten jeden čln pre 23 ľudí. My sme sa rozhodovali, vedúci sa rozhodovali, či pôjdeme ďalej alebo nie, tak sa vedenie rozhodlo, že odložíme prechod, pretože cez rozvodnenú Moravu, ktorá je aspoň 40 m od brehu k druhému brehu, možno aj 50 m, sa mala natiahnuť kompa, nadviazať navoskované špagáty a popri tých špagátoch v člne sme sa mali držať toho lana a prejsť na druhú stranu. Ja som presvedčený, že neskúsení a veľmi prudká voda, že prvý čln by sa utopil aj s pasažiermi, takže to bolo dobré rozhodnutie, čo sa týka našich životov a bezpečnosti.“

Na Bratislavskom hrade

Audio záznam č.6 (mp3)

„Keď nás toho ôsmeho, deviateho pochytali, tak nás odviezli do Bratislavy. Hrad bol vtedy ešte zrúcanina, ale na hrade bolo vtedy Západoslovenské veliteľstvo Pohraničnej stráže, v niektorých obývateľných priestoroch. A dolu pod hradom sú také kazematy, kamenné chodby, v zime to bolo premrznuté, je to premrznuté až do júna, do júla, troška sa to zohreje a zase je to akumulátor letného tepla aj do Vianoc. Ale my sme chytili tú premrznutú časť a tam sme týždeň čakali, koho ešte chytia, koho zaistia, aby nebola nijaká informácia od nás. (Boli sme) prísne strážení, bez spánku, len posediačky, pokrm nám dávali ako vojakom a tam sme týždeň čakali. Za týždeň nás všetkých previezli ku Dvom levom na Špitálskej, tam nás zaevidovali a celá naša skupina bola úradne zaistená až 15. apríla.“

Urán nad zlato

Audio záznam č.7 (mp3)

„Rusi vedeli o cene uránovej rudy, ktorá je čistá drahšia ako zlato, veľmi žiarivá. Potrebovali vydrancovať jáchymovské bane. Československo vo svojej tuposti a hlúposti, ktorá je neodpustiteľná, tento najväčší poklad, keď malo monopol na rudu, ktorá bola drahšia ako zlato, a jediné nálezisko, neskôr vznikli aj iné, dnes už je veľa tých nálezísk, monopol na uránovú rudu, toto všetko darovali Sovietskemu zväzu akože za oslobodenie. Dnes vieme, za okupáciu a ešte naviac od roku 1945 už v Jáchymove vybudovali lágre, presne koncentračné tábory. Bolo ich 16 alebo 17 pri šachtách, kde sa od stredoveku ťažila ruda: zlato, striebro, urán, antimón a ostatné kovy a keď narazili na čierny kameň a ťažký ako olovo, tak to bola smola, aj sa to nazýva smolka alebo jáchymovský smolinec.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť