Vladimír Roháček (1940)

Foto: Vladimír Roháček

Životopis

„Na škole musí byť aj upratovačka ateistka.“

Príbeh pamätníka

Vladimír Roháček sa narodil v roku 1940 vo východoslovenskej obci Beniakovce. Po nástupe komunistického režimu jeho rodina zažívala jednu ranu za druhou. Ako prvého režim kruto zasiahol život Vladimírovho starého otca, Ondreja Halása, ktorý sa ako vtedajší „dedinský kulak“, hoci vstúpil do družstva, nevyhol väzeniu. Po ročnom členstve v JRD ho nespravodlivo obvinili z nedostatočného odovzdania kontingentov, pričom reálne bolo len treba splniť plán počtu odsúdených kulakov. Ondrej Halás bol tou vybranou obeťou. Odsúdili ho na tri roky a peňažnú pokutu vo výške 100-tisíc korún, ktorú keby nezaplatil, musel by si odsedieť ďalší rok. Jeho rodine skonfiškovali celý majetok a príbuzných vyviezli do Čiech, kde museli pracovať na štátnom majetku. Po odpykaní si trestu sa spolu s rodinou vrátili do rodných Beniakoviec, kde si začali opätovne budovať nový život. Ďalším prenasledovaným bol Vladimírov otec, učiteľ Emanuel Roháček, na ktorého si ŠtB robila zálusk nielen kvôli tomu, že písal sťažnosti, zastával sa svokra, Ondreja Halása, a protestoval proti nespravodlivosti justície, ale tiež vzhľadom na jeho náboženské presvedčenie. Po tom, ako ho pre „idealistický svetonázor“ prepustili zo školy, zostali mu doma malé kríže z bieleho mramoru, pôvodne určené do tried, čo ŠtB prezradil jeho bývalý kolega. Zatvorili ho na psychiatriu a pokúšali sa o jeho likvidáciu. Našťastie, neúspešne. Tretím na rane bol aj samotný Vladimír, ktorý začiatkom roku 1959 študoval v Košiciach a zúčastňoval sa baptistických stretnutí mladých. Štátna bezpečnosť sa podobného združovania mládeže veľmi obávala a členov náboženských skupín označovala za „podvracačov republiky“. Vladimír bol spolu s priateľom Milošom Ratajom odsúdený vo vykonštruovanom procese za údajné založenie sekty Modrý kríž. Modrý kríž bol pritom spolok abstinujúcich evanjelikov, ktorý vznikol ešte začiatkom 20. storočia. Toho, že založili sektu, boli vtedy plné noviny. Dostal tri roky, ale odvolal sa k Najvyššiemu súdu, ktorý hoci neskôr uznal, že danú „sektu“ nezaložili, trest skrátil len o jeden rok, nakoľko bola kvôli oživovaniu náboženskej činnosti „nutná prevýchova“. Prešiel vyšetrovacou väzbou v Košiciach i na Pankráci a svoj dvojročný trest si odpracoval v Lipkovickom tábore pri Litvínove. Po návrate domov sa zamestnal ako učiteľ dielenských prác, avšak v období tzv. normalizácie ho opäť pre jeho vieru prepustili. Následne si našiel nové miesto, síce s nižšou mzdou a väčšou fyzickou námahou, no mal pokojné svedomie, že sa nevzdal svojho presvedčenia. Po roku 1989 ho organizačné zmeny znova profesijne znevýhodnili, a načas aj pripravili o prácu, no pád režimu pokladá za nevyhnuté otvorenie dverí do slobodného sveta pre svoje deti.

Starý otec – sabotér zásobovania chudobných

Starý otec – sabotér zásobovania chudobných (formát Flash Video)

„Krajský súd, ktorý sa odohrával 29. októbra 1952 zrušil rozsudok Okresného súdu a prekvalifikoval jeho previnenie na sabotáž podľa paragrafu 85, odsek 1, písmeno A. A spáchal to tak, že ako dedinský boháč, vlastniaci celkovú pôdu 27 hektárov a ornej pôdy z toho bolo 24 ha, to sa potom pohybuje v tých spisoch rôzne, 23 alebo 24 hektárov ornej pôdy, nesplnil svoje dodávkové povinnosti, lebo neodovzdal 38 metrákov pšenice, 5 a pol metráka cukrovky, 57 metrákov čakanky, 1,75 metráka zemiakov, 534 litrov mlieka, 13 kg bravčového mäsa a 385 kg hovädzieho mäsa. V tom istom roku choval o jednu prasnicu menej ako mal plánované. V dôsledku toho, Krajský súd uložil obvinenému podľa spomínaného paragrafu trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov a okrem toho peňažný trest 100 000 korún v starej mene, ktorý v prípade nevymožiteľnosti premení na jeden rok odňatia slobody. A podľa paragrafu 47 vyslovuje prepadnutie celého majetku a stratu čestných občianskych práv na päť rokov. Odvolanie obvineného Krajský súd zamieta, čiže mu sprísnil trest. No a tak starý otec potom nastúpil ten trojročný trest, ktorý si v plnom rozsahu odsedel.“

Vysťahovanie starých rodičov do Čiech

Vysťahovanie starých rodičov do Čiech (formát Flash Video)

„V jedno nedeľné ráno pristavili tatrovku, nákladné auto, naložili pár kusov nábytku a rodinu s úradníkom posadili do rýchlika. Vyviezli ich do Čiech, do okresu Mladá Boleslav, obec Malé Všelisy. Ja som ich tam potom ako chlapec navštívil aj s mojimi rodičmi, no a zvláštne bolo to, že sa zhromaždila celá dedina a že tam bol plač ako v súdny deň, tak aspoň tak to ľudia nejako charakterizovali. A do miestneho rozhlasu nejaký úradník potom vyhlásil, že takto sa zbavujeme našich triednych nepriateľov, a že sa máme radovať. A ešte zvláštnejšie bolo, že behom krátkeho času celú reportáž o tejto udalosti vysielala Slobodná Európa. Ako sa to tam dostalo, to nevie nikto z nás. Takže našich vyviezli na štátny majetok, na bývalý veľkostatok nejakého pána, ktorý robil právnika v Prahe.“

Otec na psychiatrii

Otec na psychiatrii (formát Flash Video)

„Ale naraz dostal (môj otec) predvolanie na psychiatriu do Trenčína. Tak tam šiel a primár ho dal na uzavreté oddelenie a dostával nejaké lieky. Hovoril potom neskôr, že bol z toho úplne oblbnutý, bez iniciatívy. Ale mal taký svetlý okamih, že napísal svojej známej lekárke do Bratislavy, Viere Roháčkovej. Je to dcéra prekladateľa Biblie. No ona neváhala a okamžite sadla na vlak a pricestovala do Trenčína. Ten primár bol jej spolužiak, musel ju pustiť aj k otcovi a ona otcovi povedala: ,Ani jednu tabletku viac nezoberieš, primár má príkaz ťa zlikvidovať.‘ A ani neodcestovala skôr, kým otca neprepustil tento primár. Takže ona mu vlastne zachránila život. To bola ďalšia taká prax tých akčných pätiek alebo to boli trojky, myslím, pri ONV v Trenčíne, a vôbec na každom okrese, ktoré rozhodovali o živote a smrti. A oni rozhodovali aj o tom, kto bude na koľko odsúdený a podobne.“

„My vás už nebijeme ako pred pár rokmi...“

„My vás už nebijeme ako pred pár rokmi...“ (formát Flash Video)

„Keď ma zatkli, mal som devätnásť a tri dni. Večer sme dorazili do Košíc no a tam je veľmi známa budova polície. Cez také malé železné dvierka mi zobrali všetky veci, spísali zoznam, len sa divili, že ,Ako ste vy vedeli, že si po vás prídeme, že máte všetky veci so sebou?‘ Ja som im hovoril, že som nevedel, že to boli veci do nemocnice. Tak potom prebiehalo vyšetrovanie s takou určitou nervozitou, že som nevedel, kedy ma zavolajú na výsluch. Len vyšetrovateľ sa pochválil: ,My vás už nebijeme ako pred pár rokmi, ale musíte hovoriť pravdu!‘ Ja som vlastne nemal čo tajiť, mal som čisté svedomie. Nevedel som, načo to vlastne navlečú všetko naše obvinenie. Myslím, že hneď to kvalifikovali ako podvracanie republiky. Ešte som nevedel, že toto bolo podvracanie republiky, že sme sa stretávali a podobne. Potom postupne zatýkali ďalších, to už boli takí starší ľudia, až do 3. marca. Posledná bola zatknutá pani farárka, Anna Kurčíková, lebo navštevovala starších a chorých ľudí, čím sa tiež dopustila podvracania republiky.“

Ako podvracali republiku

Ako podvracali republiku (formát Flash Video)

„No a čo sme robili? Tak na začiatku bývala pieseň, potom výklad nejakej časti z evanjelia, a potom modlitby, a zase sa spievalo, a hrali sme aj také bežné mládežnícke hry. Tak toto bola tá naša podvratná činnosť. Okrem tej hlavnej teda, že sme podnietili u baptistov pravidelné stretávanie. Toto nám skvalifikovali ako ilegálne stretávanie alebo založenie ilegálnej sekty Modrý kríž, hoci to sme si prečítali až z rozsudku, že sme toto urobili. No a ja som okrem toho ešte podnecoval svojimi listami Miloša Rataja v duchovnej činnosti.“

Spolok Modrý kríž a jeho rozpustenie v 1949

Spolok Modrý kríž a jeho rozpustenie v 1949 (formát Flash Video)

„Modrý kríž založili sestry Royové na Starej Turej ako vnútromisijný abstinentný spolok v rámci evanjelickej cirkvi. Čiže títo ľudia boli normálni evanjelici, s tým rozdielom, že neboli formálni a zriekli sa požívania alkoholu na duchovnom základe čítaním Písma a tým, že mali žiť praktický život podľa požiadaviek evanjelia. To bolo tak začiatkom 20. storočia a tento Modrý kríž pretrval až do asi roku 1949, kedy Povereníctvo vnútra rozpustilo všetky spolky na Slovensku. Napríklad aj Rybársky spolok alebo Spolok filatelistov a aj tento spolok. No a ja som mal vtedy deväť rokov a Miloš o rok viac. No a oni nám do rozsudku napísali, že sme boli aktívni ešte za fungovania Modrého kríža a veľmi nám to chýbalo, tak sme založili tento Modrý kríž pod rúškom baptistov, a neskôr pod rúškom Cirkvi bratskej na Starej Turej, a tam sme sa ilegálne stretávali, hoci stretávanie mladých ľudí bola normálna prax v Cirkvi bratskej už dávno predtým aj potom.“

Skrátenie trestov na základe odvolania

Skrátenie trestov na základe odvolania (formát Flash Video)

„Podali sme odvolanie na Najvyšší súd do Prahy s tým, že sme napísali, aká je skutočnosť, že ten Modrý kríž neexistoval a my sme sa vôbec neutvrdzovali proti nášmu zriadeniu. Teda zdôvodnenie toho podvracania republiky bolo asi také, že ,My ako mladí ľudia, alebo aj ako členovia vtedy ČSM, sme sa utvrdzovali v idealistickom svetovom názore, náboženskom svetovom názore proti marxizmu-leninizmu. A marxizmus-leninizmus je oficiálna ideológia našej strany a vlády, teda aj našej republiky, čím sme sa dopustili podvracania republiky.‘ Asi tak to znelo nejako z toho rozsudku. No, ja som ani nečakal tie tri roky, ale nejako som to prežrel vnútri a čakali sme, že nás prevezú do Prahy. To bolo asi tak okolo 20. júna toho roku a potom začiatkom augusta bolo to odvolacie pojednávanie pred Najvyšším súdom. Zvláštne je, že Najvyšší súd uznal, že sme nezaložili ilegálnu sektu Modrý kríž, ale sme oživovali náboženskú činnosť, no a keďže nám tieto tresty boli uložené na prevýchovu, že stačí aj kratšie obdobie. Tak Milošovi tie štyri zhodili na dva a pol a mne tri roky na dva roky, proti čomu už teda sa nedalo odvolať.“

Privítanie v Lipkovickom tábore

Privítanie v Lipkovickom tábore (formát Flash Video)

„Do toho tábora sme prišli asi 2. septembra a celý tábor bol úplne zmrazený. Dva dni predtým zastrelili dvoch mladých chlapcov, údajne pri pokuse o útek. Väzni čakajú vždycky amnestiu, a tak 29. augusta čakali, že bude nejaká amnestia pri výročí SNP. Nebola žiadna amnestia a títo chlapci, ja neviem, šestnásť, sedemnásťroční asi im trošku strelilo v hlave a vošli do ostreľovacieho pásma. Asi tri metre pred hlavným oplotením tábora je natiahnutý drôt a výstraha, že pri vstupe do ostreľovacieho pásma sa bez výstrahy strieľa. Oni tam vošli a strážca, to bol taký bývalý partizán asi, mal dobrú mušku a obidvoch dostal. Takže to bolo tak na privítanie v tomto tábore.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť