Príbeh pamätníka Zora Václavová (1925 - 2017)

Motto: „Som hrdá skautka a vďačná za to, že som mohla poznať tieto krásne ideály, rozvíjať ich a dávať ďalej“.

Zora Václavová, rodená Janotová sa narodila 4. augusta 1925 v Bratislave;
do gymnázia chodila v Bratislave k uršulínkam, niektoré dievčatá už boli v skautingu;
v roku 1937 na svätého Juraja skladala skautský sľub v Modrom kostolíku v Bratislave;
v rokoch 1942 až 1944 bola rok v Tatrách na liečení, mala kostnú tuberkulózu;
išla študovať obchodnú akadémiu a ukončila aj Vysokú školu ekonomickú;
prácu jej v tom čase pridelili na Slovenský priemysel výživy do hmotného zásobovania;
v roku1945 založila druhý oddiel skautingu;
v roku 1946 ju pozvali do Čiech na inštruktorskú lesnú školu;
v roku 1947 v Rajnohoviciach mali moravskí skauti katolícku lesnú školu, na ktorej bola prednášať. Prišiel tam vtedy aj neskorší kardinál Tomášek;
v roku 1949 uväznili jej brata Dušana, mali domovú prehliadku, vrátil sa po 3 mesiacoch, mal 40 kg, nemohla pracovať s mládežou, ŠtB ju viackrát vypočúvala;
zrušili jej trvalú invaliditu, pracovala na výskumnom ústave Vysokej školy ekonomickej;
napísala publikáciu o kybernetike, dávala lekcie asistentom a profesorom;
1. decembra 1968 bola zvolená za kmeňovú náčelníčku;
8. januára 1990 zvolala do Bratislavy zhromaždenie skautov z celého Slovenska, prišlo ich 600 z celého Slovenska;
Nežnú revolúciu v novembri 1989 považuje za obrovský „nádych slobody“;
založila skautský oddiel na Mokrohájskej v Bratislave v ústave pre telesne postihnutých;
ako prvá priniesla Betlehemské svetlo na Slovensko
Zora Václavová zomrela 18. decembra 2017.

Zora Václavová, rodená Janotová sa narodila 4. augusta 1925 v Bratislave. Bývala s rodičmi a dvomi bratmi Igorom (1921) a Dušanom (1922) v Petržalke. Jej bratia boli skauti. „Tak oni stále chodili na výlety a potom vždycky doma rozprávali, čo tam robili, ako bolo, všetko, no a mňa to strašne zaujímalo.“ Aj ona túžila byť skautkou, ale v Petržalke „boli už väčšie dievčatá, tie maličké tam nemali, včielky a vtedy to volali šotkovia.“ Do gymnázia chodila v Bratislave k uršulínkam, a videla, že niektoré dievčatá chodia do skautingu. Jej záujem ale schladili informáciou „ty nemôžeš chodiť, ty cezpoľná, lebo Petržalka, to bolo ako cezpoľné, no to som chodila pešo cez ten most do mesta v zime, v lete.“ Chodila pešo, lebo autobus síce chodieval, ale na zastávke pri jej ulici už bol obsadený. „Ten vietor na tom moste tak strašne vial a vtedy sa nohavice nenosili, len krátke sukničky, večne som mala omrznuté nohy aj ruky.“ Mala veľký záujem stať sa skautkou a aj keď bola „cezpoľná“, išla na adresu radkyne Mahulieny Krčméryovej. Neodradilo ju ani, že bolo treba ísť ešte poobede znova do mesta. „Spočiatku sme nemali klubovňu, sme sa schádzali len u nich v byte.“ Neskôr dostali klubovňu v Šrobárovom dome na Kapitulskej ulici. „To bol katolícky skauting, do ktorého som chodila.“ Radi sa stretávali a veľa aj spievali. „Ja som falošne spievala, lebo nemám dobrý sluch, ale oni si z toho nič nerobili.“ Mala ale rada hudbu a počúvala ju.

Skautský sľub skladala na svätého Juraja v roku 1937 v Modrom kostolíku. Rada si opakuje slová sľubovej piesne:
„Na svoju česť ti sľubujem, Ježišu môj, že všetko tebe venujem i život svoj. Len sily ráč mi viacej dať v každej dobe, aby som mohla vytrvať v svojom sľube.“

Skauting podľa nej môže dať takú základnú životnú orientáciu, formovanie národného sebavedomia, základ hrdosti na históriu. Jej rodičia sa venovali folklóru, chodili po dedinách a zapisovali piesne, báje, rozprávky a zvyky. „Mamička zbierala aj staré výšivky, staré rukávce.“ Otec sa zaoberal históriou, napísal knihu o slovenských hradoch. V roku 1938 boli zrušené všetky organizácie, ale katolícky skauting fungoval ešte do roku 1940. „Potom niektorí prešli do Hlinkovej mládeže, ale dali nám na rozmyslenie, že či chceme vstúpiť do Hlinkovej mládeže alebo sa rozpustiť. Tak my sme povedali, že sa rozpustíme. A pamätám sa, ako sme vtedy strašne brečali všetky.“ V roku 1945 ale už nedovolili obnoviť katolícky skauting. „Už proste všetko, čo bolo katolícke, bolo fašistické, už fakticky nás takto degradovali.“

Po skončení gymnázia chcela byť učiteľkou, ale „nemohla som ísť na učiteľský ústav, lebo som nemala hudobný sluch. A tam bola podmienka, že človek musel mať hudobný sluch a hrať na nejaký nástroj.“ Išla študovať obchodnú akadémiu a ukončila aj Vysokú školu ekonomickú aj pedagogiku popri tom. V roku 1945 ešte mohla robiť s mládežou, chodila vyučovať na obchodnú akadémiu, ale neskôr dostala posudok, že jej zakazujú styk s mládežou. Prácu jej v tom čase pridelili na Slovenský priemysel výživy do hmotného zásobovania, „čo bolo pre mňa niečo hrozného, lebo k tomu takému niečomu som nikdy vzťah nemala. A zháňať rúrky pre cukrovary, to bolo pre mňa niečo úplne nové.“ Ale snažila sa to robiť kvalitne a dobre, tak bola taká vychovaná, „čo nemáš rada, musíš k tomu nadobudnúť aký-taký vzťah a snažiť sa to robiť dobre.“

V roku 1945 založila druhý oddiel skautingu a v roku 1946 ju pozvali do Čiech na inštruktorskú lesnú školu. „Bolo to pre mňa ohromne krásne, lebo oni brali ohľad na to, že nemôžem spať v tých stanoch, lebo som bola po tej tuberkulóze.“ V rokoch 1942 až 1944 bola totiž rok v Tatrách na liečení, mala kostnú tuberkulózu. Jej otec vedel, že sa chystá Povstanie a tak prišiel 28. augusta 1944 pre ňu do Tatier, aby tam neostala sama. Prvé spacie vaky dostali od amerických vojakov. „To boli len také tenučké spacie vaky, kde bol len nejaký ten povlak, ktorý mal byť nepremokavý, veľmi nepremokavý nebol. A v tom bola deka.“ Aby nespali len na zemi, nosili taký ušitý slamník a „do toho sme si napchali, čo bolo buď seno alebo slamu, alebo len sme osekali nejaké haluze a čačinu sme do toho napchali.“

V roku 1946 začali robiť už radcovský kurz a to trvalo dosť dlho, lebo to robili len cez víkendy. Skauti navrhli, že chcú robiť sľub na Vysokej v Malých Karpatoch. Pod tým vrchom bolo strmé stúpanie a keďže mala srdcovú vadu, tak 100 metrov od vrcholu odpadla. „Chytro som si nitroglycerínu musela dať a som tam musela ležať takých tých dvadsať minút než som zase mohla dýchať a stúpať ďalej. Oni všetci už čakali tam pripravení, nastúpení, že teda zapália už ten oheň, aby som prišla, lebo sľub chceli mne do rúk skladať.“ Skauti mali svoje zvyky, aj oheň slávnostne zapaľovali. „Zo štyroch strán, oheň lásky, krásy, sily, no to sa muselo zo všetkých štyroch strán zapaľovať a vždycky k tomu bol aj taký rituál, ktorým sa to hovorilo.“ Tie rituály pomáhali budovať a udržovať skautského ducha, aj pred zapálením ohňa dbali na to, aby aj tá pagoda bola krásne postavená. Rôzne také rituály zachovávali aj v družinách, v ktorých bolo šesť až desať členov. Tam prebiehala výchova, formovanie skautov „a radcom tých družín neboli dospelí ľudia, ale to boli takí ich rovesníci alebo troška starší len od nich, ktorí boli ale k tomu už vychovávaní.“ Ale vodca musel mať vek dospelosti, čo vtedy bolo 21 rokov, neskôr to znížili na osemnásť. „A ten musel mať už určitú kvalifikáciu. To proste boli tie radcovské kurzy, potom boli vodcovské kurzy, potom boli lesné školy.“ V kraji to boli krajinské lesné školy. Alebo zemské, zemské v Čechách, „ale u nás to bola krajinská lesná škola ako celoslovenská.“ To bolo najmä pre inštruktorov, pre tie vyššie kádre. „Každý jeden musel vyhovovať určitým tým kritériám, aby mohol tie deti viesť, tak musel mať určité znalosti. Nie len tak hocikoho z ulice zobrať.“

Skauting bola výberová organizácia, bolo treba sa podvoliť určitej disciplíne, ktorá tam bola. Formácia sa vykonávala na spôsob vychovávať hrou. To bola skautská špecialita. Aj tie schôdze museli mať svoj spád, každá schôdza musela byť dobre pripravená. „Ten vodca kontroloval, ako sú pripravené schôdze, kontroloval a proste prišiel aj občas na kontrolu, že ako sa to vedie, ako sa to robí.“ Aspoň raz do mesiaca bola oddielová schôdza, kde sa stretli všetky tie družiny. „Boli to zápasové hry, zápalové hry, teda družiny už medzi sebou zápasili, ktorá bude lepšia a tak.“ Zameriavali sa na to, aby deti čo najviac chodili do prírody, aby poznávali prírodu, lebo mestské deti okrem najbližšej ulice nič nepoznali. Na jednom tábore s malými deťmi, malé včielky, prišli za ňou a povedali: „Pôjdeš s nami do hory? My sa chceme báť.“ Zobrala ich do hory a vysvetľovala, prečo sa nemajú báť. „Takto sa ma chytili za prsty, za sukňu a išli sme do hory. To boli také okamžiky, ktoré človek nikdy nezabudne, lebo to skutočne tá detská duša taká nevinná ešte, ktorá všetko prijíma s takým entuziazmom, s takou ohromnou láskou. Ale človek musí aj pristupovať ku tým deťom s takou láskou. Len, keď som už bola staršia a tie vodkyne, ktoré boli, tak niektoré boli také prísne.“ Ona presadzovala, že k tým „včielkam“ treba pristupovať ako mama. Venovať im pozornosť, porozprávať sa s nimi, aby mali dôveru.

V skautingu sa neskôr kládol dôraz viac na telesnú výchovu a na „indiánsky spôsob“. Ona bola vychovaná tak, že dôraz bol na duchovnej výchove. „Na tú duchovnú výchovu, ktorá bola základom celej našej bytosti.“ Skauting bol spočiatku chlapčenský a dievčenský, „vtedy prísne oddelený od chlapčenského skautingu.“ Vtedy bol československý vrcholný orgán malý, „lebo my sme boli Slovenský junák a to bol Český junák. A proste bol taký spoločný vrcholný orgán, Československý junák, ale to bolo päť zo Slovenska alebo desať zo Slovenska, desať z Čiech.“ Keď mali v Bratislave zasadanie, tak končili u nich doma. Napiekli koláče a vždycky mali malinovú šťavu. Roku 1947 v Rajnohoviciach mali moravskí skauti katolícku lesnú školu, na ktorej bola prednášať. Prišiel tam vtedy aj neskorší kardinál Tomášek. „O druhej v noci potom mal omšu a ja som miništrovala pri tej omši, tak som bola strašne pyšná na to.“ V roku 1947 bola na Hodruši a tam spali v stanoch „a to už okolo pol piatej bola taká strašná zima, že to sme behali okolo stanu, aby sme sa troška zahriali, aj tak som potom už nedokončila tú lesnú školu, lebo som začala strašne kašľať a museli ma teda odviezť do Štiavnice.“

Podľa Václavovej v skautingu je láska základnou myšlienkou. V sľube sa vyjadrovala vernosť Bohu a svojmu národu, „vždycky sme sľubovali aj národu. Národu a že budeme slúžiť blížnym, to je druhý bod, slúžiť blížnym a starať sa o svoj stály rast. Stály duchovný rast.“ Bolo treba sa stále vzdelávať. Boli vychovávaní k tomu, aby sa rozvíjali v skutočné osobnosti. „Každý skaut mal byť sám sebou, osobnosťou. Sme sa snažili celou tou výchovou vychovávať osobnosti.“ A tu bol rozpor, lebo totalitné systémy to neuznávali. A skauti sa snažili vychovávať k tomu, aby každý mal ten svoj názor. „Aby nebol taký, že len prijme to, čo mu kto hovorí, ale aby si to preštudoval, aby skutočne sám k tomu dospel.“ Po skautskom sľube každý musel o sebe rozprávať. „Prečo som tam vstúpil, prečo chcem byť tým skautom.“ Vychovávali k tomu, „aby každý bol sám sebou a nie len určitým číslom. Ale aby každý mal ten svoj s názor, ďalej sa vzdeláva a snaží sa ho rozvíjať.“ To ale v totalitnom systéme nemohlo byť. Pozvali ich na školenie do Jinochova, kde hovorila a oponovala mnohým veciam. „Desiateho apríla som dostala list, ktorým ma zbavovali funkcie. A napísali, že mojej funkcie sa ujíma akčný výbor.“ Vedeli, „že so mnou sa nedá kývať ako oni budú chcieť.“

V roku 1968, keď sa to tak uvoľnilo, jej navrhli, aby sa stala kmeňovou náčelníčkou. Nechcela to prijať. Radila sa so svojim otcom, (bol ťažko chorý, zomrel v októbri 1968), ktorý jej povedal:
„Rozhodne to zober. Lebo ty môžeš tým deťom niečo dať. Treba využiť každú príležitosť, kedy môžeme deťom niečo dať.“ Na sneme 1. decembra 1968 a bola zvolená za náčelníčku.

V roku 1949 uväznili jej brata. Išli do Juhoslávie za odmenu na Trati mládeže, kde bol aj samostatný skautský tábor. „A som tam bola ako hospodárka a potrebovala som tam ísť, lebo som nemala spravené všetky skúšky na vysokej škole.“ Tým totiž, ktorí tam boli, mohli si predlžiť skúšobné obdobie o jeden semester. Keď sa vracali z Juhoslávie, jej brat išiel cez Rakúsko a na hraniciach ho zaistili. Ona išla s druhou skupinou cez Maďarsko, ale ani ju nepustili cez hranice. Práve v deň prechodu hraníc totiž už bolo treba mať pas, nestačilo mať dovtedajšie „Iľjuškinove povolenie“. Týždeň bývali na stanici, pokiaľ im kuriér z veľvyslanectva v Budapešti nedoniesol pasy. Ale brat sa nevrátil. „A náš otecko, ktorý bol vždycky taký ohromne sebavedomý, vtedy mal strašný strach. Strašný strach a ja som nevidela nikdy nikoho tak deprimovaného ako on vtedy bol.“ Keď sa Dušan vrátil domov, nechcel o ničom hovoriť. Jedného dňa u nich prespal jeden jeho kamarát, ktorý potom ušiel za hranice. Keď išiel Dušan so snúbenicou Irenou do kina, zaistila ich ŠtB. Ich blízki o tom ale nevedeli a Zora išla ich hľadať aj do márnice, či tam nie sú. „Na druhý deň ráno prišla celá suita, jedenásť ich bolo, to sa pamätám, že ich jedenásť bolo. Prišli na domovú prehliadku.“ Ona ale od nich žiadala preukázať sa príkazom k prehliadke. „Ukážte mi vaše legitimácie. Nikoho nepustím bez legitimácie dnu, tak mi ukázali legitimácie. A rozliezli sa po celom dome. A všade, všetko vyhrabali, všetky skrine, všetko nám vyhrabali a my sme mali veľkú knižnicu, dvadsaťtisícovú knižnicu, tú nemohli tak rýchlo. Tak tú nám zapečatili. Zapečatili, aby sme do nej nemohli ísť. Tak sme mali tri mesiace zapečatenú izbu.“ Pred ich domom ale stálo také montážne auto a „zrejme po dome dali ploštice“. Na Suchom mýte bolo veľa prechodných dvorov, ktoré oni nepoznali. „Tak tam som sa im vždycky stratila.“ Postupne poodnášala skautské veci, aby neostalo nič doma. V roku 1968 jej to ale všetko jej známi priniesli naspäť. Dušan bol väznený u Dvoch levov na Špitálskej ulici. Keďže už bolo chladnejšie počasie, bola bratovi zaniesť deku. „Brat tam bol tri mesiace a vrátil sa a mal štyridsať kíl.“ Nechcel o ničom rozprávať, čo tam zažil. „Len toľko povedal, že stále ma posielali, aby som ušiel za hranice. Pritom som vedel, že na hraniciach by ma zastrelili.“ Keďže Zoru stále sledovala ŠtB, nepracovala s mládežou, lebo nechcela, aby kvôli nej mal niekto problémy. „Mňa vozili na výsluchy a keď ste pod takým výsluchom, pod tou lampou sedem hodín, pod tým reflektorom, tak máte dosť.“ Ešte aj v roku 1968 „prišli do roboty dvaja páni a na Februárku ma vliekli. Na výsluch, či nechystáme niečo.“ Na výsluchy si spomína „už ani nepamätám, ale stále chceli len zo mňa mená, mená, mená ľudí, s ktorými som pracovala a ja som mala medzitým zápal mozgu. Tak ja som mala výhovorku, ja som hovorila, ja si nič nepamätám, ja som mala zápal mozgu.“ Keďže od nej nič nedostali, preto ju stále volali na výsluchy. „Lebo si mysleli, že ma nejako obmäkčia, ale tak ja, keď sa zatnem, tak sa zatnem, tak nie. Nič sa odo mňa nedozvedeli.“ Podľa nej boli ale niektorí skauti, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB, lebo nevydržali ten nátlak.

8. marca 1969 bolo zasadnutie skautského náčelníctva, všetci to boli straníci, komunisti, okrem nej. Prišiel Janček od Husáka, že treba zmeniť orientáciu, „že musíme ísť na ako na ľudovodemokratické a prijať tie zásady marxleninizmu. A ja som vstala, ja som povedala, neexistuje, však my sme postavení na láske.“ Nesúhlasila, aby sa do skautingu dostal triedny boj, lebo je to proti zásadám skautingu. „Na to mi povedali, že tam nemusím viac chodiť medzi nich.“ Bola z toho zničená, veľa plakala, obnovila sa u nej tuberkulóza a potom bola deväť mesiacov v nemocnici. „Vydali taký obežník, že zbavili sme sa všetkých, ktorí boli proti našim zásadám.“

V roku 1989 sa zišlo náčelníctvo, na ktoré prišla bez pozvania. „To boli všetko ľudia, ktorí fakticky likvidovali ten skauting. Čo tu robíš, však veď sme ťa vyhodili. Hovorím, vyhodili ste ma, teraz sa pomery zmenili a ja sa ujímam funkcie, na ktorú som bola celoslovensky zvolená.“ 8. januára 1990 zvolala do Bratislavy za pomoci manžela, syna a Miklánka zhromaždenie skautov z celého Slovenska do Pionierskeho domu na Búdkovej ceste. Prišlo 600 ľudí z celého Slovenska. Ale to komunistické vedenie sa ďalej držalo. Ona sa venovala práci s deťmi. Snažila sa o výchovu vodkýň, organizovala radcovské kurzy na Zochovej chate. V apríli 1990 na Ostrom bola inštruktáž na celoslovenskom stretnutí, hlavne pre učiteľov, lebo tí majú kontakt s mládežou. Nepozvali ju, ale prišla a mala aj prednášku. „Začali s tým, že treba zmeniť ten skautský zákon, že skaut je čestný. Že skautovi je česť nadovšetko, ja som hovorila, nie je česť nadovšetko, nadovšetko mi je Boh a láska.“ Podľa nej je skaut zodpovedný, je ochrancom prírody a cenných ľudských výtvorov, je priateľom všetkých ľudí. „Skaut pri tom sľube sa zaviazal, že bude taký, skaut je čistý v myšlienkach, slovách i skutkoch.“ V roku 1990 boli voľby, ale už nekandidovala. „Ja o funkciu nestojím, ja stojím o výchovu a ja nemám nervy sa stále s nimi škriepiť a hádať.“

Pre skautov je príroda ich životným prostredím. Chodievali často do prírody, často do Horského parku a na Devínsku Kobylu. Tam na veľkej lúke na svätého Juraja skladali sľub. „Na Juraja sa zahajuje skautský rok. Na svätého Jura obnoví sa každá ďúra a vyžene hada i šťúra. To je také staroslovenské príslovie.“ Od roku 1922 skauti slávia 22. februára Deň spomienok, thinking day. V Poľsku je to Deň skautskej družby. Skaut si v ten deň má pripomenúť, „čo prežil v tom skaute a je to tak také vzájomné stretnutie, myslíme jeden na druhého.“

Ako vnímala komunistický režim? „Ignorovala som ho, ja som ho nikdy nebrala vážne.“ Keď sa jej obnovila tuberkulóza, dostala sa do úplnej invalidity, dostávala 370 korún, potom jej oznámili, že musí ísť robiť na štyri hodiny denne, inak nedostané invalidné. Ale nikde nemohla zohnať zamestnanie, lebo ešte mala dve malé deti. Raz stretla Janka Ferianca, ktorý bol vedúcim výskumného ústavu na Vysokej ekonomickej škole, kde sa zamestnala a stala sa aj vedúcou kolektívu, kde mala na starosti odborné súťaže pre vysokoškolákov. „Mohla som robiť doma, zadali mi úlohu, to bolo výborné, lebo som mala dve drobné deti, mamička mi ležala.“ Neskôr už pracovala na plná úväzok. „Janko Ferianc sa stal ministrom a prišiel ako riaditeľ Tonko Klas a vtedy sa už začalo rozprávať o kybernetike.“ Kybernetika bola vtedy buržoázna paveda, „Janko bol taký dosť pokrokový a hovorí, čo keby si sa tou kybernetikou troška zaoberala.“ Neskôr aj vyšla knižne jej publikácia o kybernetike, mala 500 strán. Keď sa Klas stal vedúcim katedry kybernetiky, dávala lekcie o kybernetike asistentom a profesorom.

Nežnú revolúciu v novembri 1989 považuje za obrovský „nádych slobody“. „Nežnú revolúciu sme prijali ohromne radi, len sme nevedeli, čo z toho bude.“ Lebo už bolo jedno veľké sklamanie z roku 1968. Začala spolupracovať s rakúskymi skautmi a založila skautský oddiel na Mokrohájskej v ústave pre telesne postihnutých. Nadviazala spoluprácu aj s Holandskom a spolu založila bratstvo česko-slovensko-poľské. Václavová sa zaslúžila o to, že ako prvá priniesla Betlehemské svetlo na Slovensko. Jeho odovzdávanie sa slávnostne konalo z tribúny na Hviezdoslavovom námestí za účasti predsedu vlády Jána Čarnogurského.

Aké je posolstvo jej životnej skúsenosti? Spoločnosť chápe ako silne diferencovanú. „Ten vrch tvoria ľudia, ktorí nie sú na mieste a nie sú dostatočne seriózni, a nemajú to správne presvedčenie. Proste myslia viac len sami na seba, prípadne na svoju stranu alebo vychovaní v svojej strane a proste vôbec nedbajú na blaho ľudu. Potom je taká tá stredná vrstva, ktorá sa ako-tak pretĺka a potom je veľa chudoby, žiaľbohu. A najhoršie sú na tom hádam mnohodetné rodiny a starí ľudia. Starí ľudia sú na tom zle. Ak nemajú rodiny, ktoré by sa o nich postarali, čo dnes nie je zvykom ako kedysi bolo, my sme boli trojgeneračná rodina v jednom byte a všetci sme sa veľmi dobre znášali.“

Nádej vidí v krásnych, dobrých, mladých ľuďoch a dobre fungujúcich rodinách. Jedno zo stretnutí matiek bolo vo Svite. „Prišiel tam kardinál len tak, že cestujem okolo, ale som počul, že tu je tisíc matiek zhromaždených, tak som sa tu musel zastaviť, veď to je tisíc rodín. Veď to je už sila.“

Václavová je hrdá skautka a „vďačná za to, že má Pán Boh dal do tejto spoločnosti. Že mohla som poznať tieto krásne ideály a mohla som ich rozvíjať.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, august 2016.