Príbeh pamätníka Václav Rubeš (1930 - 2012)

Motto: „Vždy som si hovoril, dosť, mám také zásady a tie plniť budem.“

narodil sa 29. januára 1930 v Lomnici nad Popelkou;
v roku 1938 začína skautovať, len nakrátko, 1939 zákaz skautingu, k záľube ho vedie otec;
v roku 1945 podieľa sa na obnove skautingu, absolvuje prvý kurz pre lesných vodcov, zakladá oddiel;
1948 prišiel druhý zákaz skautingu, 50te roky prinášajú jeho úplnú likvidáciu;
absolvoval Vojenské zdravotné učilište a v roku 1961 maturoval na Strednej zdravotnej škole;
1956 pre aktivity v skautingu prepustený z pôsobiska v armáde;
pôsobil v ružomberskom odbore turistiky pre vtedajšej Telovýchovnej jednote bavlnárskych závodov, inštruktor cvičiteľov turistiky, založil Lesnú školu turistických oddielov mládeže (TOM), autor mnohých príručiek;
1968 - 1970 aktívny v obnove skautingu;
nasledujú ďalšie roky v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, vyšetrovaný, politicky nespoľahlivý, postihy celej rodiny;
1989 opäť sa aktívne podieľa na obnove skautingu;
1997 otvoril v Ružomberku Skautské múzeum, v tom čase jediné v krajinách bývalého sovietskeho bloku;
Václav Rubeš zomrel 15. októbra 2012.

Václav Rubeš sa pre svoje skautské presvedčenie a zásady po celý život stretával s pozornosťou Štátnej bezpečnosti a rôznymi druhmi postihov vládnucej moci. Ku skautingu ho osemročného v roku 1938 priviedol otec, sám skautský vodca. Neskôr v júni 1945 sa zúčastnil prvého kurzu pre budúcich skautských vodcov a aktívne pomáhal s obnovou skautingu po druhej svetovej vojne, založil si svoj oddiel, ktorý postupne prenechal starším a venoval sa tzv. "vĺčatám", najmladším. V tom čase získal svoje skautské meno Akela. Záľuba v zdravotníctve a v botanike ho priviedla ku štúdiu na drogistickom učilišti ešte pred druhým zákazom skautingu v roku 1948. Nová vládna garnitúra vyzývala mládež ku vstupu do tzv. Zväzov mládeže a výchove detí v pionierskom duchu, čo skauti odmietali. Päťdesiate roky priniesli úplnú likvidáciu skautingu. V rokoch 1954 až 1958 absolvoval štúdium na Vojenskom zdravotnom učilišti v Ružomberku a pôsobil ako inštruktor zdravotnej služby v armáde. Štúdium si ukončil maturitou na Strednej zdravotnej škole v roku 1961. Pre aktivity v skautingu bol z pôsobiska v armáde prepustený. "Nikdy som nepochyboval o tom, že by som mal na skauting zabudnúť alebo, ak to bude možné zasa v skautingu pokračovať. Tak sa netreba čudovať, že po tých vyšetrovačkách, ktoré aj ja som mal ešte v päťdesiatom druhom roku, kde vždy podvečer si pre mňa prišli do bytu alebo si ma našli na ulici a odviedli ma na Štátnu bezpečnosť. Tam ma v noci vypočúvali a nad ránom ma zasa prepustili, a tak sa to opakovalo trikrát za sebou. Po tri noci takýmto spôsobom. Samozrejme, keď ma prepustili po tej prebdenej a ozaj divokej noci, tak som rozmýšľal, či som vlastne robil dobre, či som nerobil zle. Či majú oni pravdu, alebo ja, či mám pravdu. Ale vždy som sa utvrdil v tom, že skaut má ostať skautom na celý život. A tak to aj bolo." Postihmi trpela celá rodina v tom čase s malým dieťaťom. Pán Václav bol nútený hľadať nové zamestnanie, podarilo sa mu to a zamestnal sa v Okresnom ústave národného zdravia.

Určité uvoľnenie skauti pocítili v šesťdesiatych rokoch. V roku 1968 patril k aktívnym skautom, ktorí sa nadšene podieľali na obnove skautingu, tento proces však trval krátko - len dva roky. Napriek tomu sa v Ružomberku Václavovi Rubešovi podarilo vybudovať skautský zbor, ktorý bol sídlom šiestich okresov a bol zvolený za oblastného vodcu. Normalizácia však utlmila činnosť skautingu a priniesla tresty na postoch v zamestnaní, zákazy práce s mládežou. Sám pán Václav to pocítil opäť - vyšetrovanie, sledovanie Štátnou bezpečnosťou, prepustenie zo zamestnania. V roku 1972, keď sa už v OÚNZ etabloval a vypracoval si určité postavenie, rozhodnutím personalistu pre svoju skautskú činnosť mal byť prepustený. Nepomohol mu ani odpor riaditeľa ústavu, ktorý s jeho prepustením nesúhlasil. "Či som nadviazal nejaké kontakty so zahraničím. Či som mal možnosť dodávať nejaké informácie z Československa cez hranice. Vymýšľali, oni sami vymýšľali rôzne také nástrahy. Samozrejme, že chceli vedieť ďalších mojich spolupracovníkov. Aby som prezradil, s kým som sa stýkal. Oni vedia o tom, že sa stýkam. Oni to vedia a potrebujú len potvrdiť to, čo už vedia. No, samozrejme, keďže som vedel, že je to všetko nafilmované na mňa, tak som nemohol, samozrejme, nikoho udať."

Dlhodobo a aktívne sa venoval turistike pri vtedajšej Telovýchovnej jednote bavlnárskych závodov. Pôsobil ako kvalifikovaný inštruktor cvičiteľov turistiky, zakladal a viedol turistické oddiely, vypracoval niekoľko turistických príručiek. V tomto jemu prirodzenom prostredí sa mohol venovať mládeži a v duchu skautských zásad sa snažil získavať deti pre pobyt v prírode, pre poznávanie prírody a pre jej ochranu.

Postihy sa týkali neskôr priamo i dcér Václava Rubeša, nebolo možné, napriek výborným prospechovým výsledkom, aby išli študovať na gymnázium a z vedenia školy dostávali odporúčania ku výberu učňoviek. Dcéry boli veľmi zručné a talentované, nakoniec sa im podarilo postupne obom dostať na textilnú priemyselnú školu. Podobne to bolo so štúdiom na vysokej škole. Vedel, že Okresný výbor strany ho mal dlhodobo v pozornosti ako politicky nespoľahlivého. Spomína, ako sa bol vopred poradiť na pedagogickej škole v Bystrici: "Vtedy prodekan si ma zobral bokom a hovorí. Pozrite sa, bolo by to veľmi zlé pre dcérku, aj pre vás, nepríjemné pre nás, keby sme ju prijali. A potom by boli problémy. Ak je to možné, skúste, skúste niečo iné. Skúsili sme niečo iné. Keďže maturovala na textilnej priemyslovke s vyznamenaním, ako som už hovoril, riskol som a skúsili sme vysokú školu textilnú v Liberci. Pripravili sme sa na všetko, vycestovali sme, bola prijatá. Teda bola prijatá - ku skúškam bola prijatá. A už sme len čakali, čo bude ďalej. Nakoniec prišlo vyrozumenie, že môže nastúpiť. Nastúpila, po celú dobu, keď navštevovala vysokú školu, nikto si v Liberci nespomenul, alebo proste v Čechách, či mohla ísť alebo nemohla ísť. Čiže náhoda viac-menej."

Po Novembri 1989 sa aktívne podieľal na ďalšej obnove skautingu. Starší funkcionári sa hneď vzájomne kontaktovali a začali sa pripravovať aktivity. Spomína na veľmi aktívneho Dr. Jančeka, ktorý sa dokonca zasadil za prijatie stanov na ministerstve. Už v decembri 1989 bol skauting legalizovaný. V máji 1990 bol Václav Rubeš, brat Akela, zvolený na Celoslovenskom skautskom sneme za kmeňového náčelníka. "Bolo potrebné najskôr vychovať vodcov, aby sa mohli zakladať oddiely a aby mohol vôbec skauting existovať. Neboli príručky, pretože napríklad aj moja, môžem povedať, bohatá skautská knižnica, tá sa ocitla kdesi v rukách, proste v autách ŠtB." I po ukončení svojho funkčného obdobia pokračoval v práci pre slovenský skauting. Po niekoľkých rokoch vo februári 1997 sa mu podarilo v Ružomberku otvoriť Skautské múzeum, jediné svojho druhu v štátoch bývalého sovietskeho bloku. "Pozrite sa, v priebehu celého môjho života bolo toľko zvratov, ale vždy, môžem povedať, určite na všetky tie nepríjemné zážitky, nepríjemné chvíle pôsobilo to, že som mal skautskú výchovu. Vždy som si hovoril, dosť, mám také zásady a tie plniť budem. ...Tie svoje zásady som si zachovával a práve v deväťdesiatom roku, kedy sme už vlastne začali napevno fungovať v skautských oddieloch, som si hovoril, môžeš byť hrdý na to, že si skaut."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 3/2018