Príbeh pamätníka Štefan Popovič (1926 - 2015)

Motto: „Mňa to všetko bavilo, mňa bavila aj robota, aj cirkevná, aj táto svetská.“

Štefan Popovič sa narodil 15. novembra 1926 v Rumanovej v chudobnej roľníckej rodine;
po maturite ako 17-ročný koncom roka 1944 išiel kopať aj protitankové zákopy;
vstupuje do rehole verbistov, z noci z 13. na 14. apríla 1950 boli zlikvidované všetky mužské rehole a previezli ich do Podolínca;
v septembri 1950 ho odviedli na vojenskú službu, v PTP bol necelé 4 roky;
ako asistent v Slovenskej akadémii vied navrhol vedecko-populárny kľúč na určovanie rastlín;
v roku 1960 bol odsúdený na štyri a pol roka za tajné náboženské aktivity;
po amnestii 9. mája 1962 pracuje v Bratislave, tajne študuje teológiu;
8. septembra 1967, tajná vysviacka vo východnom Nemecku v Magdeburgu;
v roku 1968 sa dostal na 2 roky do USA, kde mal jeho otec nevlastnú sestru. Urobil si intenzívny kurz angličtiny a potom študoval na Georgetown univerzite vo Washingtone;
v roku 1970 išiel za kaplána do Brezničky v rožňavskej diecéze;
jeho aktivity boli pod dohľadom ŠtB a 1. mája 1983 mu bol odobratý vodičský preukaz;
Štefan Popovič zomrel 15. novembera 2015.

Štefan Popovič sa narodil 15. novembra 1926 v Rumanovej v chudobnej roľníckej rodine. Bol najstarší zo súrodencov, jeho brat bol o 2 roky mladší a sestra o 10 rokov. Jeho rodina s dvomi hektármi pôdy patrila do skupiny slabých roľníkov, ktorých bola väčšina. „Viac ako tretinu vlastnil Žid Schwarz, ktorý tam mal veľký majetok, mal tam svojich robotníkov. Volali sme ich ako družstevníkov a potom tam bol jeden veľký gazda, ktorý mal asi päťdesiat hektárov, niekoľko desať gazdov, ktorí mali väčšie hektáre.“ Bývali v dedkovom dome, bol to chudobný dom pokrytý slamou, bol postavený z hliny. Bývali v stiesnených podmienkach, piati v izbe s otvorenou kuchyňou, v druhej izbe bol starý otec a jeho mladší syn so ženou a tiež deti. Rodičia boli veľmi pracovití, otec bol nielen roľník, ale aj tesár, murár, stolár a doma si vedel z kože vyrobiť aj topánky. Domáce oblečenie si vyrábali z konope, ktoré aj pestovali na poli.

V Rumanovej roku 1938 vo voľbách vyhrali komunisti a mali aj svojho starostu. „Môj otec bol organizovaný v HSĽS, teda Hlinkova slovenská ľudová strana. Vyhrali preto, lebo na tom židovskom majetku pracovali ľudia a tam sa dalo dobre organizovať toto robotnícke hnutie.“ V obci je aj pomník ako spomienka zastrelenia dvoch štrajkujúcich v roku 1920. Komunistická strana bola dobre organizovaná aj za podpory z mesta Hlohovec. „Ako sa chodilo z našej dediny do Bábu do farského kostola, boli tam také lúčiny a oni sa tam schádzali, tam mali svojich inštruktorov. Oni prví prichádzajú ako z kostola domov, ale v kostole oni neboli.“

V detstve čítal aj knihy pre deti, povzbudzoval ho aj otec, nech prinesie zo školy knihy na čítanie. „Ja som čítaval pomerne menej, lebo už vtedy som mal ťažkosti so zrakom.“ Doma chovali husi, sviňu, kačice, sliepky. Spočiatku mali len jednu kravu, neskôr už dve. „Keď už bolo v 1950 družstvo, tak sme sa vlastne už tak vzchopili natoľko, lebo brat bol už mládenec vyvinutý, tak sme už mali štyri kravy a koňa a s tým sme išli do družstva.“ Vtedy bol taký výmenný obchod, jeho otec bol zručný a za to im zadarmo zorali role. Aby sa zarobili aj peniaze, chodieval ako žiak od štvrtej triedy vyrovnávať tabakové listy, mama v zime žehliť tabakové listy a upravovať na export. Alebo pracovali na iných poliach, okopávať kukuricu, aj ju zozbierať.

Ako chlapec miništroval v kostole, vtedy bolo treba vedieť naspamäť viaceré latinské texty. A roku 1939 páter Jamrich bol vysvätený za kňaza misionára a ten navrhol dvom chlapcom ísť do misijného domu do Nitry. Pred odchodom roku 1940 mu otec povedal „keď chceš, choď“. Robil aj skúšky do gymnázia a mal problém s diktátom, lebo v Rumanovej sa hovorilo najtvrdšou slovenčinou na západe. „U nás nebolo tie, tí. To sme my mali všetko tý. Tý ženy, tý deti, tý kone, tý pesničky a tak ďalej, takže bolo to veľmi ťažko v slovesách, lebo slovesá voľakedy v minulom čase boli, keď boli chlapi, boli mäkké i. Chlapi robili, ale už keď boli ženy, tie ženy robily, bolo tvrdé y.“

Život chovancov v misijnom dome mal už formáciu budúcich rehoľníkov a pre mladých chlapcov pripomínal „sparťanskú“ výchovu. „Skoro všetci sme plakávali tam, lebo to bolo také, to boli dedinskí chlapci odlúčení od rodiny.“ Spočiatku tam bolo dvadsaťosem chlapcov z dedín z celého Slovenska, traja ale hneď odišli. Dom vtedy viedli Nemci, v spálni sa nekúrilo, pri modlitbách a v kostole sa kľačalo, skoro nikdy sa nesedelo. „Na chodbách muselo byť absolútne ticho, na schodoch ticho. V spálni sa nesmelo vôbec vyprávať čo sme dodržali celý rok. To bolo aj dosť tvrdé, lebo sme sa nemohli ani povyprávať, to sme zachovávali, to dneska, to nedokážu už. Potom dvere zatvárať dvomi rukami, to nás tak tí predstavení k tomu viedli.“ Na gymnáziu mal záujem aj o hudobnú výchovu a usilovnosťou dosiahol aj zlepšenie v diktátoch.

Prečo si vybral život rehoľníka v Spoločnosti Božieho slova, reholi verbistov? Oslovili ho ideály misionárov, ako žijú a kde pôsobia. Sníval o misiách v Číne a že tam bude mať svoj hrob. Ako chlapcovi sa mu páčili aj vedľajšie veci ako výlety, že hrajú volejbal, futbal.

V Nitre dokončil štyri triedy gymnázia. Keďže boli vojnové časy, po maturite ako 17-ročný koncom roka 1944 išiel kopať aj protitankové zákopy. „To sme museli kopať, zamrznutá zem a bolo to veľmi namáhavé a ťažké.“ Vo februári 1945 išiel s otcom do Serede kúpiť šaty, zastavili ich nemeckí vojaci, a tak ich v skupinke 12 ľudí dali do tábora v Seredi, kde ich po štyroch dňoch vyšetrovania pustili na slobodu. „Zistili, že my nie sme nejakí špióni.“

Ako chovanec z Nitry mal ísť roku 1944 do Štiavnika, pri cestovaní vlakom zistili, že tunel pri Žiline bol vyhodený do vzduchu. V Štiavniku bol krátko, nebolo to bezpečné. „Začali s tými kanónmi strieľať na misijný dom. Oni si mysleli, že sú tam Nemci, tak ostreľovali náš dom. Vtedy som prvý raz zažil, čo to je ostreľovanie z kanónov.“ Po návrate domov premiestnili slamu do menšej stodoly, aby tam Nemci nenasťahovali kone. Vtedy zadunelo delo a nad hlavami zapískali strely, to už poznal zo Štiavnika. Lietadlá nalietavali z dvoch strán a ostreľovali nemeckú kolónu. Radil bratovi sa schovať. „Tak som utekal, naši vbehli do domu, poschovávali sa aj pod postele, kde sa kto mohol, lebo to bolo samozrejme streľba zhora a každý sa bál. Tak už potom samozrejme sa naši naľakali, čo mi je to s rukou. Umyli mi ruku a nebolo to veľmi vážne. Tu mi vytrhlo kúsok mäsa ako ten šrapnel letel, to mi vytrhol.“ Strely zasiahli aj ošípanú. Potom vykopali malú pivnicu, bunker a schovali sa tam na noc z 3. na 4. apríla 1945, bola práve Veľká noc a po dedine chodil nemecký tank a strieľal z dela, aby mýlil Rusov. „My sme boli schovaní v tom okope, až susedia volali Popovičovi poďte, sú tu Rusi. A sme vychádzali z toho zákopu rukami hore.“

Po vojne si vyrobil kryštálku, mal o tom informácie z kvarty, mal aj slúchadlá a tam zachytil aj rozhlasové vysielania. Spočiatku nebadal zmeny, ale už v roku 1947 boli pátri Bindač a Lajcha zatknutí, tvrdo vyšetrovaní, že vraj majú schované zbrane. Páter Strecha, Nemec, ktorý učil dejepis na Zobore hovoril, „učte sa dejiny, budete chápať súčasnú dobu“. Po Februári 1948 poznamenal, že celý svet pozerá na Československo. „My sme neboli samozrejme o ničom informovaní, rádio sme nemali, noviny sme nemali, tak sme sa celá trieda ohromne zasmiali a vtedy páter Strecha nám priamo vynadal, vy ste hlupáci. Vy neviete čo toto všetko znamená.“

O dva roky sa na to rozpomenuli, keď v noci z 13. na 14. apríla 1950 boli zlikvidované všetky mužské rehole a preto sa nazýva Barbarská noc. „Ja som tomu neveril do poslednej chvíle, lebo sa hovorilo, že zobrali síce františkánov a niektoré rehole, jezuitov, že zobrali, ale že nás sa to nebude týkať.“ Zo stredy na štvrtok ich brali o polnoci, niektorí chlapci pozorovali, že celý misijný dom je obkolesení vojakmi. „Kľudne som spal, až prišiel nejaký žandár a ten s kverom na mňa, vstávaj zbaľ sa a ideme.“ Zbalili si nevyhnutné veci, v misijnom kostole im dovolili zaspievať pieseň Neopúšťaj nás, Matka, neopúšťaj nás a naložili ich do päť autobusov, okná boli natreté farbou, išli cez Liptovský Mikuláš a vyložili ich v Podolínci, kde boli aj rehole redemptoristi, saleziáni, verbisti. Františkáni tam neboli. Jezuiti, ktorí boli najviac prenasledovaní, boli oddelení od ostatných ako iná rasa. Strážili ich dozorcovia, ktorí na nich kričali. „Na mňa to pôsobilo tak zdrvujúco, som sa vždycky zatriasol, lebo boli sme aj disciplinovaní, samozrejme a oni vždycky revali. Ináč medzi tými žandármi boli aj sympatizanti.“ Z tábora sa dalo aj utiecť, čo niektorí využili, najmä keď sa striedali stráže. A potom boli kvôli tomu vyšetrovania. Ako prevencia bolo nariadené hlásiť neprítomnosť suseda v spálni. Vo väzení bol zatvorený aj jeden z veliteľov. „Na súde v Košiciach, bolo počuť kričať, ach moja žena, moje deti. Ja som ho podľa hlasu poznal, ako on kričal, jeho museli strašne teda vyšetrovať.“

V Podolínci boli do septembra, potom išli do Prešova na „asentírku“, odvody na vojenskú službu. „Ten veliteľ lekár sa pozeral po tých našich kolenách a vtedy prehlásil, no vy robíte dobre svoju robotu, čo sme boli takí vykľačaní.“ Mladší išli do Libavy na severnej Morave a teológovia, ktorí boli blízko vysviacky do Svätej Dobrotivej. Vojenský výcvik mali v Novom Jičíne. Privítal ich veliteľ Šrubař. „Mal aj psa so sebou stále a prvý nástup, keď bol, tak viem, že vystúpil a povedal, páni už pomreli, teraz je iný poriadok.“ Ako nespoľahliví nemohli mať zbraň, ich zbraňou bol krompáč a lopata. V PTP bol tri aj štvrť roka. Z Jičína išli do Slavičína, do Rajhradu, nakoniec pracovali v Brne, bývali v Maloměřicách a chodili do roboty na kopanie základov. Keďže mal neaktívne TBC, mal aj výnimky a v Bruntáli mal na starosti čapovanie piva, a zodpovedal sa malý obchodík, kantínu. Aj v PTP bolo treba mať nástenky. „My sme mali misijnú hymnu, ktorá mala tieto slová: Vzdor, zášť, lesť a boj nezlomia nás. Nik nezrazí z hrudi náš kríž. Kukla, on vedel pekne napísať. Nástenka bola: Vzdor, zášť, lesť a boj nezlomia nás. Nik nezrazí z hrudi náš štít. A ten veliteľ, keď pred to došiel hovorí. Ja som už videl veľa násteniek, ale takúto peknú som ešte nevidel.“ Pri sebe mohli mať len základnú náboženskú literatúru ako Spevníček, Nasledovanie Krista, Písmo sväté. Iné neboli dovolené, lebo sa predpokladalo, že by organizovali tajné štúdiá.

Po skončení vojenskej služby v PTP si hľadal prácu v Bratislave, spočiatku v stavebníctve. Pracoval aj v zváračskom ústave, kde sa zvary rezali, brúsili, ale pre slabší zrak si našiel miesto laboranta v Slovenskej akadémii vied, kde ho práca zaujala, lebo mal záujem o prírodu, chodili sme do terénu, zbierali rastliny, lisovali, určovali ich typy, vykonával aj rozbory kyslosti pôdy. Aby mu mohli zvýšiť mzdu, bolo potrebné mať funkciu asistenta. Keďže výborne ovládal systematiku rastlín, navrhol vedecko-populárny kľúč na určovanie rastlín, poslali to do Prahy na posúdenie, ale nakoniec sa knižné vydanie nepodarilo, lebo ho zatkli a dali do väzenia.

Počas práce v SAV mal skúsenosť, ktorú mali mnohé Bohu zasvätené osoby, o ktorých to nebolo možné navonok spoznať. Študoval tajne teológiu a pripravoval sa na tajné svätenie za kňaza, rehoľníka verbistu. V tom čase zbadal, že je sympatický jednému dievčaťu, ale sympatiu jej nemohol opätovať, tak si myslel, že ak bude nejaký čas inde, tak to prejde. Zobral si neplatenú dovolenku v októbri, čomu sa aj rodičia čudovali, v takom čase, po prácach na poli? „Celkom mi to nepomohlo. Sa priznám, aký je to boj, to si neviete predstaviť, čo je to za boj vzdávať sa v prospech evanjelia tejto veci. To je úžasný boj, lebo boli sme mladí ľudia, áno a bolo treba bojovať s týmto, vyhýbať sa, no a to dievča, samozrejme, sem tam aj volalo, ja som odmietol. Odmietol som, lebo hoci mi bola sympatická, ale musel som, ja som jej nepovedal, že pravda mám rád, ale vnútro bolo také...“

Na SAV začali pracovať aj bývalí verbisti Hlaváč, Kukla, Halač a Jendruch. Niektorí vycestovali do Poľska. „Kukla mi jednu sobotu hovorí, Halač, Hlaváč a Jendruch sú zatknutí. Ja už som vtedy vedel, čo už bude asi nasledovať. Už som si robil poriadok vo veciach.“ Zaistenie do vyšetrovacej väzby bolo z pracoviska SAV, pondelok ráno volali z vrátnice, že má návštevu a pred budovou už stálo auto Volga, z ktorej vyšli štyria páni. „Prišli aj hore do mojej kancelárie, tam len tak zbežne popozerali niečo, šuplíky pootvárali a poďte s nami povedali a tým ma zobrali na hlavnú väznicu do Bratislavy.“ A odtiaľ na Februárku, kde hneď začal výsluch. Zatknutie bolo pre podozrenie, že má spojitosť s osobami, ktoré už zaistili a vyšetrovali. Vyšetrovanie spočiatku bolo také všeobecné, ale keď sa nepriznával, čo vyšetrovatelia už očakávali, „človeka terorizoval rečou. Keď zatváral okná, to už som vedel, že bude veľmi revať, vtedy strašne reval, keď som niečo nechcel podpísať, nejakú zápisnicu, že tam nebolo celkom správne, ma donucoval niekedy aj osem hodín. Podpíšte.“ V tom čase sa už menej používalo fyzické násilie, ale aj tento druh vyšetrovania bol nepríjemný a mohol doviesť až do stavu halucinácií alebo aj poškodiť sluch, aj jemu „pískalo v ušiach aj pätnásť rokov“. Hovorí: „Najstrašnejšie asi bolo, keď sa postavil ku mne a mi reval do tohto ucha, to si tak až do ucha dal ústa a reval mi také všelijaké výrazy, hovädo a potom darebák, tupec, blbec a všetky možné a kričal na celé toto, viete až ma tak vtedy skrúcalo, že som skoro išiel k zemi.“ Spôsob psychického nátlaku pokračoval aj na celách. Počas celodenného vyšetrovania sa ho niekoľko krát opýtali, či chce niečo zajesť. Povedal že nie, lebo mal stiahnutý žalúdok. Keď povedal, že by niečo chcel, odviedli ho do cely, kde mu dali do cely staršieho väzňa, ktorý mu povedal, že nech si dá okuliare dole, aby ho zastrašil bitkou. O chvíľu dozorca zaklopal na okienko cely a podal mu polievku s bravčovými kožkami a chvostíkmi na spôsob guláša, dve lyžičky zjedol, bolo to horké a nepríjemné. „Tak potom hneď ma zobral zase tam dolu na vyšetrovačku.“ Mal informácie o vyšetrovacích metódach z väzení v päťdesiatych rokoch nielen od väznených kňazov a rehoľníkov, ale aj vedúci Technomatu mu povedal, že mu vybili naraz sedem zubov, pričom bol v komunistickej strane a padol aj on do nemilosti. Z Februárky ho previezli do Košíc, kde sa rozhodol všetko popierať, čo vypovedal. „To tam nebolo napísané, to je tam napísané dodatočne.“ Z väzníc si pripomína aj momenty ľudskosti, „keď tak v tom pekle niekto aspoň trošičku s vami sympatizuje“, alebo niekto aspoň poľutuje, alebo prejaví aj tichý súcit s človekom. Niektoré chvíle ale boli hrozné, keď sa smelo len chodiť, nemohlo sa sadnúť, ľahnúť. „Tá relativita času. Keď trpíte, päť minút vám je neznesiteľných.“

Keď pracovali vo väznici vo Valdiciach pri brúsení kryštálového skla, tak aj počas práce sa vedeli povzbudiť, či dokonca aj vzdelávať, lebo tam vtedy bolo šesť biskupov a desiatky kňazov, profesor morálky zo Spiša ich aj pri robote učil morálnu teológiu. Bol odsúdený na štyri a pol roka, a vo Valdiciach ho zastihla správa, že prezident Novotný dá amnestiu a tak už 9. mája 1962 išiel na slobodu.

Prácu si hľadal v Bratislave ale nikde ho nechceli, lebo sa vrátil z väzenia. Zamestnal sa v záhradníctve v Karlovej Vsi, kde ho spočiatku oddeľovali od ostatných zamestnancov, ale keď zistili, že je výborný robotník, dali ho medzi ostatných. Neskôr sa zamestnal v Technomate, aby mal viac času na dokončení teologických štúdií, ktoré sa robili tajne. Tajná vysviacka sa vopred pripravovala. „Musel o tom vedieť Rím, že budeme vysvätení a kto bude vysvätený.“ Informácie sa odovzdávali cez Poľsko. „O všetkom musel vedieť páter Janega. To bol náš prefekt.“ Tajná vysviacka sa vykonala vo východnom Nemecku v Magdeburgu 8. septembra 1967. Do Nemecka išli s Kuklom. „To bola podmienka, tam museli byť dvaja, aby sme boli svedkami jeden druhému.“

Po tajnej vysviacke pracoval ako predtým, chodil aj do kostola a omše slúžil v súkromí. Keď prišiel rok 1968, mnohí si mysleli, že tá zmena je trvalá a boli dosť neopatrní. On sa snažil dostať do USA, lebo jeho otec tam mal nevlastnú sestru. Jeho žiadosti boli zamietané. „Zožente si výmaz z registra trestov, to som si zohnal. No z toho niečo bude. No a tak som dostal potom to vycestovanie do Ameriky.“ Keď tam prišiel, urobil si intenzívny kurz angličtiny a potom študoval na Georgetown univerzite vo Washingtone.

Po dvoch rokoch sa vrátil na Slovensko a na pracovisku povedal, že už je vysvätený kňaz a podal žiadosť do pastorácie cez pátra Michalíka, ktorý bol provinciálom. Dostal sa za kaplána do Brezničky v rožňavskej diecézy. Organizoval obnovu fary, robil ploty, a organizoval aj spevácky súbor. „A tým som získaval veľmi popularitu. Samozrejme, ja som nevedel, že tým pána dekana dosť tak zašívame.“ Cirkevný tajomník ho chcel preložiť z Brezničky na Divín, ale dekan s tým nesúhlasil.

„Nakoniec ma vyhodili na poslednú by som povedal, poslednú farnosť, to bola tá Šoltýska, to bolo na kraji rožňavskej diecézy, samý vrch a tam sa môžeš umodliť u umordovať asi povedali. A mne sa to zase osobne ľúbilo, ja som to nejako nedával navonok.“ Keďže tam bolo viacero filiálok, auto bolo nevyhnutnosťou. Jeho aktivity boli pod dohľadom aj ŠtB a tak 1. mája 1983 mu bol odobratý vodičský preukaz, keď išiel slúžiť ďalšiu omšu, lebo vraj nafúkal alkohol. Žiadal vykonať odbery krvi, čo bolo odmietnuté. On aj jeho veriaci vykonali mnoho pokusov o vrátenie vodičského preukazu, avšak bezúspešne. „Oni museli mať pravdu, to už bola taká doba.“ Po roku: „Prišli za mnou z ŠtB z Banskej Bystrice a tak sa mi legitimovali, že sú z ŠtB, sa so mnou tam povyprávali, ja som povyprával tak ako sa všetko stalo a tak sme debatovali voľne a mi hovoria my sa na to pozrieme a keď dostanete kartu, pohľadnicu, pozdravuje vás Karol...“ Spoluprácu ale rázne odmietol. Vodičský späť nikdy nedostal, musel ísť na nové skúšky.

Odkazom pre súčasnosť je jeho príklad ako sa zasadzovať o nápravu nedostatkov. K jednému podujatiu Pacem in terris za prítomnosti Chovanca boli aj referáty, on pripravil koreferát, v ktorom vyjadroval nespokojnosť s tým, že na jeho vyučovanie náboženstva na základnej škole chodia aj traja učitelia na kontrolu. „Veľmi sa boja žiaci, a to sa mi neľúbi. Prečo? Však ja vyprávam o Pánu Bohu, čo ma majú kontrolovať.“ Druhou poznámkou bolo, že ho obviňujú, že pri pohreboch uráža komunistov. „Dajte mi svedka nejakého, však tam pri pohrebe je spústa ľudí. To ma udával tam tamojší predseda.“ Tretia vec bola, že ľudia sa sťažovali, že musia z Ipeľského Potoka chodiť do Hámra vyše 3 kilometre a mohli mať bohoslužby len každú druhú nedeľu. „To sa mi nevidí. Prečo by tí starí ľudia mali tak ďaleko chodiť a nemohol by som im ja slúžiť aj každú nedeľu a nielen každú druhú.“ Potom si sadol a zostalo ticho. „A tak už som si v duchu počítal, no tak to mám už zase na ďalšie vyšetrovačky a pôjdem na ŠtB, to som si tak myslel, že to bude koniec.“ Chovanec potom pochválil aj jeho koreferát a nariadil cirkevnému tajomníkovi, aby sa zaoberal uvedenými záležitosťami. „Ten ma zavolal a tým som dosiahol, že mohli mať omšu každú nedeľu a potom mohli mať omšu o desiatej a nie poobede, lebo predtým museli mať len poobede.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, máj 2016.