Príbeh pamätníka Miroslav Cipár (1935 - 2021)

Motto: „Ja som toho založenia, že pošpiniť sa môžeme jedine zvnútra. Zvonka sa nedá pošpiniť. To nie je od nás.“

narodil sa 8. januára 1935 vo Vysokej nad Kysucou v rodine živnostníka;
základnú školu - jednotriedku absolvoval v osade Semeteš (spadá pod Vysokú nad Kysucou), gymnázium od roka 1945 navštevoval v Žiline;
v roku 1953 prichádza do Bratislavy študovať na Pedagogickú fakultu výtvarnú výchovu a slovenský jazyk;
od roku 1955 študuje na Vysokej škole výtvarných umení - štúdium ukončuje v roku 1961;
1961 - 1963 povinná vojenská služba;
od 1963 výtvarník v slobodnom povolaní, pôsobí ako univerzálny tvorca;
1971 - 1972 rok v zamestnaní v Indii - New Delhi;
1986 predseda mestskej organizácie Zväzu výtvarných umelcov;
1989 spoluautor výzvy, ktorá podporila pražský štrajk - prečítaná 19. novembra v Umeleckej besede, Koordinačný výbor VPN;
1990 výtvarník v slobodnom povolaní
Miroslav Cipár zomrel 8. novembra 2021.

Miroslav Cipár sa narodil 8. januára 1935 vo Vysokej nad Kysucou v rodine obchodníka. Jeho rodičia boli vysťahovalcami do Ameriky, ktorí sa v 1932 roku vrátili z Ameriky a snažili sa podnikať. Otec Štefan bol školený v súkromnej obchodnej škole v Brne a snažil sa nadviazať na obchod so zmiešaným tovarom, ktorý založil už starý otec. V roku 1937 rekonštruovali dom v osade Semeteš (na kopci z Veľkého Rovného smerom do Turzovky), a rozšírili ho o turistickú nocľaháreň. So vznikom Slovenského štátu turistická klientela prakticky prestala fungovať a samotné podnikanie bolo veľmi skromné, nakoľko v chudobnej oblasti Kysúc obyvatelia fungovali vďaka výmennému spôsobu hospodárenia. Do ľudovej školy - jednotriedky postavenej neďaleko domu na Semeteši - nastúpil ako päťročný, keďže bol ako sám hovorí "na neudržanie" a vychodil päť tried.

Vojnové roky vnímal ako malý chlapec s nádychom dobrodružstva, tajomna, samoty, no uvedomoval si napätie a strach, ktoré rodina prežívala, keď sa objavovali v noci na samote cudzí ľudia, pýtali jedlo, informácie, či keď so zbraňou niekto raboval ich majetok. Cez deň zasa prišli Nemci, ktorí vyšetrovali otca a podozrievali ho z rôznych kontaktov. "Vtedy sa objavujú okrem partizánov aj také skupiny miestnych parobkov, ako sme tomu hovorili, ktorí využili práve tú príležitosť, že sa fasujú niekde zbrane, náboje a proviant. A tak sa pustili po rabovačkách. Chodili a rabovali hlavne teda takých ľudí ako bol môj otec, ktorý niečo mal, robili to veľmi drsno, spôsobom násilníckym. Pamätám ako moja sestra, keď zaštekal pes, to bolo jasné znamenie, že niekto je v areáli, tak ona sa rozplakala, mala z toho, ako by som to povedal, psychickú ujmu. Ja ako chalan som to vnímal predsa len troška tak otrlejšie, ... to sa opakovalo veľmi často, lenže nasledujúci deň prišli Nemci. A pýtali sa, kto tu bol. A teraz môj otec musel povedať, že bol tam niekto alebo to zatĺkal. Čiže to bol jeho problém." Otec Štefan Cipár sa musel denne hlásiť na gestape v Čadci z dôvodu kontroly a bol dokonca zaradený do transportu, od ktorého ho zachránil funkcionár Hlinkovej gardy, ktorý ho poznal a prihovoril sa za ňho. Ku koncu vojny 20. apríla 1945 došlo v osade Semeteš ku tragédii. Pod ustupujúcou Vlasovovou armádou vybuchla amatérsky nastražená mína, ktorá zabila dvoch vojakov a roztrhala koňa. Vojaci následne z pomsty vypálili domy v osade, nedovolili ľuďom hasiť príbytky a zhromaždili 22 mužov a chlapcov, ktorých hnali do Turzovky. Odtiaľ z nemeckého veliteľstva už cestou prišla správa, aby zajatcov na mieste postrieľali. Medzi obeťami tragédie bol i otec Miroslava Cipára, ktorý ako jediný masovú popravu prežil. "...prichádzal môj otec, tam bola taká bránka, otvoril tú bránku, ja som ho takmer nepoznal, lebo bol napuchnutý. Úplne sa tak prichytával steny. No a potom vybehla mama, a už ho zachraňovali..." Život mu v ťažkých podmienkach zachránili dvaja lekári, vojenský a židovský lekár ukrývajúci sa pred gestapom.

Povojnové roky priniesli najprv eufóriu po vyhratých voľbách, otec Štefan sa totiž organizoval v demokratickej strane. Rok 1948 a februárové násilné prevzatie moci komunistami však opäť postihol demokraticky zmýšľajúcich rodičov, keď sa ako podnikatelia stali nepriateľmi národa, ľuďmi, ktorí ožobračujú chudobu a pod. Rodine bol vyvlastnený majetok a zostali ako nájomníci vo vlastnom dome pod neustálym psychickým tlakom nezmyselných kontrol a inventúr. Miroslav Cipár už v tom čase študoval vo veľmi skromných podmienkach na žilinskom gymnáziu. Býval na rôznych podnájmoch, dva roky dokonca v sirotári medzi opustenými deťmi. "...nás živili sušeným mliekom a sušeným hrachom. Sme trpeli podvýživou, potom nás museli dopovať všelijakými kalciovými tabletkami a rybím tukom." Inklinoval k maľbe, k tvorivosti, kedykoľvek počas rôznych príležitostí bolo potrebné niečo vyzdobiť, napísať, bol prizvaný a čoskoro neformálne považovaný na gymnáziu za krasopisca. V kvarte si podobne zameraní spolužiaci založili Kolektív Pabla Picassa a postupne ku koncu štúdia bolo pre mladého študenta Miroslava úplne jasné, že jeho profesijná dráha sa bude uberať umeleckým smerom.

Najprv študoval slovenský jazyk a výtvarnú výchova, na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave u profesora Eugena Lehotského, odbor absolvoval v rokoch 1953-1955. Následne išiel na skúšky na Vysokú školu výtvarných umení, kde bol prijatý na odbor grafiky a monumentálnej maľby. Študoval pod vedením profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku, počas školy si však už samostatne privyrábal. Citlivo vnímal náladu päťdesiatych rokov na škole, jednak rok 1956 - kedy študenti prvýkrát verejne reflektovali nespokojnosť, úroveň, hovorilo sa o podmienkach štúdia, bývania, a pod. Ale i celkovú náladu neslobodného režimu na škole, kde "... existovali takí ľudia, ktorí tú náladu vytvárali. Ktorí ju ani sami nerealizovali, ale ju vytvárali, nedôvery, podozrievania a všelijaké tie, také tie klamstvá a donášačky." Po ukončení VŠVU v roku 1961 už ako ženatý muž s rodinou absolvoval povinné dva roky vojenčiny, v tom čase už pracoval na zákazkách a stihol ilustrovať štyri knihy. Pre jeho prácu - výtvarného umelca v slobodnom povolaní - bola v tých časoch charakteristická rôznorodosť. Vyštudoval monumentálnu maľbu, ale pracoval ako ilustrátor pre Mladé letá, Tatran, pôsobil tiež ako grafik, venoval sa výstavníctvu, robil pre film a televíziu, čo mu zaručilo určitú nezávislosť a zo strany ideológov a ich vplyvu bol ťažko manipulovateľný.

V šesťdesiatych rokoch vo výtvarnej a literárnej oblasti, kde sa Miroslav Cipár pohyboval, dochádzalo ku uvoľneniu pomerov, štruktúr, myšlienkovej slobode vo vydavateľstvách, celkovo v tvorbe. "... to sa nedalo tomu nepodľahnúť, lebo to bola to bola eufória, ktorá bola ktorá bola vlastne taká ako, dá sa povedať, že pretekajúca cez hranice, však ona tá naša eufória potom postihla celú Európu." Generačný pohyb, možnosť cestovať a medzinárodná rozhľadenosť a otvorenosť spoločnosti zabezpečili pluralitu názorov a umelec stál pri zrode a realizácii viacerých kultúrnych projektov, ako je napríklad Bienále ilustrácií, Trienále insitného umenia, Socha piešťanských parkov a z tejto nálady vznikali tiež nové združenia, napr. Klub grafikov.

"... kontakty so svetom boli úžasné, hlavne povedzme, cez tieto medzinárodné podujatia ako bolo to Bienále Danuvius. Predstavte si, že v šesťdesiatom ôsmom roku sú tu tanky a my organizujeme svetové bienále v Dome umenia. Dokonca bol bojkot časti výtvarníkov, ktorí hovorili, akože neotvorme to bienále, aby všetci vedeli, že sme obsadení. Dajme na vedomie a druhá strana, ktorej som bol aj ja za zástanca, práve naopak, musíme urobiť, aby sme ukázali, že bez ohľadu na to, či sú tuná kanóny alebo nie, tak urobíme to, čo chceme. A nebudeme sa nikoho pýtať, no tak a to bienále bolo posledné, prvé a posledné. Odvtedy nebolo. A to mala byť nádej, lebo malo byť pandánom práve toho bienále mladého umenia v Paríži." August v roku 1968 - invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následne nástup G. Husáka do vedenia KSČ v 1969 zastavili demokratizačné procesy Pražskej jari. Politika normalizácie sa navracala k represívnemu komunistickému systému.

V tomto období, keď pôsobil ako výtvarník v slobodnom povolaní, nerobil politicky problematickú prácu a živil sa grafickou a ilustrátorskou činnosťou, pracoval pre vydavateľstvá a ako zaneprázdnený tvorca mimo oficiálnych štruktúr nepodliehal previerkovým komisiám. V niektorých profesijných momentoch zasa pociťoval priazeň vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, s ktorým sa dobre poznal. "On bol redaktorom Mladej tvorby, ja som bol výtvarným redaktorom Mladej tvorby. Ja som tam chodil denne. Stretávali sme sa občas v Klube spisovateľov, kde sme popíjali, a trúsili tie svoje, také tie klubové reči, no. ... A okrem toho, on bol kamarát mojich kamarátov básnikov... to bola trnavská skupina, čiže my sme mali takú väzbu. Trnavská skupina a Klub grafikov. Sme boli také dvojičky, tá priazeň bola jedine taká, ako dalo by sa povedať, profesijná, nemal nič proti mne a uznával ma ako maliara, no. To je všetko." Dostal ponuku z ministerstva vycestovať na päť rokov do Indie na riadenie postgraduálneho štúdia výtvarníkov venujúcim sa ilustráciám v Children´s Book Trust. V New Delhi pôsobil však len rok medzi 1971 - 1972, predčasne kontrakt ukončil a vrátil sa s rodinou z dôvodu bangladéšskej vojny. Hoci sám sa nestretol so zákazom tvorby, citlivo vnímal kolegov, ktorí boli z politických dôvodov vylúčení zo Zväzu výtvarných umelcov. Keď sa v roku 1986 stal (napriek tomu, že nikdy nebol členom v komunistickej strane) predsedom mestskej organizácie Zväzu výtvarných umelcov, snažil sa o obnovenie členstva tých, ktorí boli vyhodení a odstavení z verejného života. V roku 1986 mu bolo oficiálne umožnené tiež uchádzať sa o americké štipendium, ktoré dostal a mesačnú cestu po Spojených štátoch považoval za snový pobyt.

V prelomovom roku 1989 zohral Miroslav Cipár významnú úlohu, keď bol jedným z aktérov Nežnej revolúcie a patril k zakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu. "My sme mali umelecké zväzy už cez seba prepojenie tak ďaleko, že sme mali pripravené verejné vystúpenie. Pripravovali sme verejné vystúpenie umeleckých zväzov na desiateho decembra, na deň ľudských práv. To znamená, že sme už mali koordinácie medzi sebou, už sme o sebe vedeli, čiže keď sa stali tie udalosti v Prahe a my sme sa dozvedeli, čo sa deje, tak sme sa v nedeľu telefonicky spojili a tuto na tomto mieste sme sa stretli u mňa jedenásti ... A tu sme spísali to svoje protestné vyhlásenie." 19. novembra 1989 v nedeľu sa v Bratislave v Umeleckej besede - Výstavnej sieni mestskej organizácie Zväzu výtvarníkov - ako reakcia na dramatické udalosti v Prahe uskutočnilo stretnutie približne päťsto výtvarníkov, spisovateľov, divadelníkov, ochranárov a disidentov kultúrneho undergroundu. Na druhý deň vzniklo VPN - Verejnosť proti násiliu, kde intenzívne pôsobil do volieb v roku 1990. Postupne sa z politického života stiahol a vrátil sa k povolaniu slobodného výtvarníka.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, máj/2019