Príbeh pamätníka Milan Hamada (1933 - 2023)

Motto: „Ja by som bol rád, keby sa už na Slovensku uplatňovali základné princípy demokracie. A keby na Slovensku nevládla lož.“

narodil sa 9. septembra 1933 vo Veľkej pri Poprade;
maturoval na gymnáziu v Kežmarku v roku 1952;
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 1952 - 1957, štúdium literárnej vedy, slovenčiny a ruštiny;
po ukončení štúdia redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine;
1958 - 1972 vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV;
1969 - 1972 prednášal na Trnavskej univerzite;
1969 krátko šéfredaktor Literárneho života;
pre svoje kritické postoje voči invázii spojeneckých vojsk bol v roku 1972 prepustený zo zamestnania a mal zákaz publikovania až do roku 1989;
1972 - 1990 pracoval v Slovenskej pedagogickej knižnici;
1990 - 1999 vedeckým pracovníkom v Ústave slovenskej literatúry SAV;
od roku 1993 pôsobí na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity;
1994 nositeľ Ceny Dominika Tatarku;
1999 inaugurovaný za profesora v odbore Dejiny umenia a kultúry;
Milan Hamada zomrel 13. februára 2023.

Milan Hamada sa narodil 9. septembra 1933 vo Veľkej pri Poprade. Na detstvo si spomína ako na veľmi krásne, harmonické v lone čarovnej prírody. Mama pochádzala z Liptova a otec bol z Moravy. Keď sa rodičia brali, boli veľmi chudobní, mali však to šťastie, že strýko Milanovho otca, Jozef Šašinka, začal podnikať v tatranskej oblasti a mladému synovcovi pomohol so zamestnaním i s bývaním, kým sa mladému páru podarilo zabezpečiť si vlastné bývanie. Keď chlapec nastúpil do školy, bolo to presne v čase vzniku Slovenského štátu a tu začal i on pociťovať prvé negatívne prejavy prostredia. Milan Hamada spomína, že školu nemal rád, pripomínala mu väzenie, bežne sa používali disciplinárne prostriedky, ako napríklad bitky trstenicou. Medzi ľuďmi sa začali rozširovať nenávistné nálady voči iným národnostiam. Ťažko znášal rozmáhajúci sa antisemitizmus, ako dieťa citlivo vnímal označovanie svojich rovesníkov žltými hviezdami a ich vyčleňovanie zo spoločenského života. Rodina Milana Hamadu to tiež pociťovala. "Stalo sa mi, keď som vyšiel s mamou z domu, tak sused, s ktorým sme vychádzali veľmi dobre, odrazu začal pokrikovať Česi von, Česi von. Pýtal som sa mamy, čo to má znamenať? A ona mi povedala, nevšímaj si to. Čiže chcem povedať, že od tých čias som vnímal štát ako určitú inštitúciu, ktorá človeka nechráni, ale prenasleduje. A to mi trvalo prakticky po celý život... Trvalo to dosť dlho a v istom čase bol tlak na našu rodinu taký veľký, že nás priamo vyháňali z Veľkej, teda zo Slovenska. Pamätám si, že raz prišla akási skupina gardistov práve cez obed, keď sme obedovali a začali spočítavať nábytok, stoličky, na ktorých sme sedeli. Môj otec dostal akýsi nervový záchvat z toho a to všetko na mňa veľmi zle pôsobilo."

Spomínaný Jozef Šašinka bol krstným otcom Milana Hamadu. Bol významným staviteľom a projektantom vo vysokých Tatrách, vlastnil stavebnú firmu a podieľal sa na výstavbe mnohých, dnes už historických objektov. Bol spoločensky veľmi aktívny, podporoval charitatívnu činnosť, športové podujatia. Počas druhej svetovej vojny finančne podporoval partizánov, ku ktorým patril i otec Milana Hamadu. Po zadržaní a vypočúvaní jednej partizánskej skupiny, bol Jozef Šašinka touto prezradený. V januári 1945 ho zadržalo Gestapo a následne 27. januára 1945 bol v lese pri obci Lisková popravený. Koniec vojny rodina privítala s veľkou radosťou, hoci bol poznačený i znepokojením z prechodu fronty, kedy boli svedkami násilia.

Po vojne začal Hamada študovať na gymnáziu v Kežmarku a opäť pocítil politické vplyvy, do roku 1948 dokonca protichodné. "Jeden bol ten, ktorý zaznamenával isté rezíduá Slovenského štátu. Napríklad v prvej triede gymnázia ma učil matematiku kaplán katolíckej cirkvi, ktorý učil aj spev. No a ten vedel o mne, že mám podľa neho nie veľmi dobrý pôvod, že teda on si myslel, že som Čech. Tak sa správal voči mne veľmi zle, keď som dačo nevedel, tak ma udrel po hlave vždy. Zauškoval, oslovoval nás na kaplána nezvyčajným spôsobom, vošiel do triedy a hovorí, tak čo hovnáriky? Takým nárečím spišským. Proste správal sa veľmi zle. A asi po dvoch rokoch emigroval, ušiel za hranice."Ten druhý vplyv už predstavoval pôsobenie komunistickej strany, po roku 1948 došlo ku celkovej výmene profesorov a prichádzali často takí, ktorí nemali potrebné vzdelanie, ale boli členmi strany. Mladý študent Hamada inklinoval ku literatúre a filozofii, študoval Masaryka a mal silné sociálne cítenie. Nebál sa konfrontovať s pedagógmi, kritizovať slovenskú socialistickú lyriku a veľmi rýchlo sa utvrdil v názore, že pravý socializmus nie je ten, ktorý sa uskutočňoval po štyridsiatom ôsmom roku v Československu. Na vysokú školu prišiel v päťdesiatom druhom roku a považuje tieto roky za najhoršie z hľadiska toho, aké vzdelanie študentom mala škola ponúknuť. Profesori sa prispôsobovali novovzniknutej politickej situácii a tí, ktorí odmietli, boli povyhadzovaní z fakulty. Kniha Stalin a umenie profesora Mikuláša Bakoša končila medzi mladými študentmi obúchaná o strom alebo hodená do Dunaja. Tieto roky vysokoškolského štúdia využil Hamada hlavne pre autoštúdium, keďže mal možnosť prístupu k literatúre a mal dostatočne kriticky rozvinuté myslenie.

Prvé miesto po škole získal v Martine, ako redaktor vo vydavateľstve Osveta. Bolo to však len krátke, hoci odborne intenzívne obdobie. V roku 1958 došlo ku zatknutiu skupiny starších redaktorov Osvety, bývalých pracovníkov Matice slovenskej na čele s docentom Alexandrom Hirrnerom, ktorých potrebovala vtedajšia komunistická strana zlikvidovať. Vo vykonštruovanom politickom procese boli v roku 1959 odsúdení. Milan Hamada dostal možnosť vrátiť sa do Bratislavy do Ústavu slovenskej literatúry a robiť si ašpirantúru. Zaoberal sa staršou slovenskou literatúrou a popritom sa začal venovať súčasnej literatúre. "Dospel som k názoru, že tento socializmus treba za každú cenu zmeniť. Začal som o tom v súvislosti s literárnou kritikou písať." Krátko na to prišli prvé polemiky, konfrontácie s šéfredaktorom Kultúrneho života Ctiborom Štítnickým a Milanom Lajčiakom, dokázal sa ale obhájiť. V roku 1964 v inej polemike porazil svojho kritika, hlavného ideológa socialistickej literatúry, Vladimíra Mináča. Zlomovým pre kariéru Milana Hamadu sa stal jeho odsudzujúci príspevok po vojenskom zásahu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 v poslednom čísle Kultúrneho života. "Známy dogmatický davista Daniel Okáli, hovoril už o mne ako o nepriateľovi socializmu. Ale keď vstúpili vojská Varšavskej zmluvy do Československa, on ako právnik tento vstup nazval agresiou. Keď Husák označil vojenskú agresiu bratskou pomocou, začal aj Okáli hovoriť o bratskej pomoci, a mňa nazval jedným z najexponovanejších predstaviteľov revizionistických protisocialistických názorov. A hovoril o mne, že som spolupracoval s imperialistickými centrálami. Ja som sa v živote so žiadnym zahraničným imperialistom nestretol. Ale v texte to napísané bolo. No a to je celý môj príbeh, ktorý sa potom skončil tým, že som stratil zamestnanie, stratil som možnosť akokoľvek v oblasti literatúry verejne pracovať, publikovať na celých dvadsať rokov."

Nasledovalo hľadanie zamestnania, ktoré nebolo jednoduché. Hamada dostal prísľub zamestnania v technickej knižnici, no po telefonáte ministra kultúry Miroslava Válka o neho stratili záujem. Rovnako pochodil v Univerzitnej knižnici, hoci na začiatku mu riaditeľ Kútik dával nádej. S Miroslavom Válkom mal rozporuplný vzťah. Na jednej strane bol prvým, kto vysvetľoval Válkovu básnickú zbierku Príťažlivosť, svojou štúdiou ho predstavil slovenskej verejnosti ako veľkého básnika, obhajoval ho voči vtedy etablovaným literátom, ako bol napr. Vojtech Mihálik. Sám Válek Hamadu prizval, aby mu prišiel pomôcť vyvracať názory vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde mu vyčítali nedostatok politickej poézie. Ako stúpala politická kariéra Miroslava Válka, klesal počet literárnych kritikov, ktorí by sa odvážili ku Válkovej tvorbe kriticky vyjadriť. Z pohľadu Milana Hamadu Válek v určitej chvíli dal prednosť politickej kariére pred tým, ako sa naňho pozerajú v slovenskom literárnom prostredí. Kariéra Miroslava Válka sa opierala priamo o sovietske rozhodnutia. "Válek mal takú silu, že keď on rozhodol o tom, že budem nezamestnaný tak som bol nezamestnaný Povedal mi niekto, kto bol pri rozhovore ministra hospodárstva Mikuláša s Válkom, Válek totiž mal za úlohu ako minister kultúry dať miesta všetkým potrestaným ľuďom, ako som bol ja. Mali dostať, ako Válek povedal, podradné miesta, ale on im mal schváliť miesto. Môj kolega Pavol Števček tým, že napísal sebakritiku, sa stal, preňho založil Válek Ústav literárnej kritiky a stal sa riaditeľom hoci bol potrestaný. Ale napísal dlhú sebakritiku. Predtým, než ju napísal, prišiel za mnou, keď som už dostal miesto v pedagogickej knižnici, teda nie v rezorte kultúry, prišiel za mnou a povedal mi, poslal ma Miro, že by sme mali spolu napísať sebakritiku. Stačí štyri riadky, povedal. Ja som na to reagoval. Ak Paľo ty chceš napísať niečo, napíš, ale bezo mňa. Ja nikdy nejakú sebakritiku písať nebudem. Ja som svoj názor nezmenil. Bola to agresia, vojenská agresia. Lebo to bolo treba, vzdať sa toho názoru a prijať Husákov názor od o bratskej pomoci. Možnože to naštvalo Válka, že som tak jednoznačne reagoval na jeho výzvu, možno, to neviem."

Milan Hamada vo svojom voľnom čase pracoval na témach z dejín slovenskej kultúry. Tieto práce nebolo možné publikovať, hoci niektoré vyšli ako pracovný materiál knižnice. Dozvedal sa tajne, ako riaditeľ knižnice upozorňoval ministerstvo na jeho činnosť, posielal jeho rukopisy zaoberajúce sa sedemnástym storočím na Štátnu bezpečnosť s odôvodnením, že práca má znaky protisocialistickej činnosti. Napriek neustálemu dozoru sa Hamada nebál nadriadeného upozorniť, že danej práci na rozdiel od neho nerozumie. Výzva na napísanie sebakritiky a polepšenie si v profesijnom živote prišla opäť prostredníctvom jeho vzdialeného príbuzného - Milana Rúfusa, Hamada jednoznačne odmietol diskusiu na túto tému. Nevyhli sa mu ani návštevy zo Štátnej bezpečnosti, pokúšali sa ho získať ku spolupráci, opäť sa zachoval principiálne. "A stretáte sa so Šimečkom? Hovorím, nie. A nemohli by ste sa? Hovorím, a prečo? No stretli by ste sa rozprávali a potom by ste nám povedali, o čom ste sa rozprávali. A potom som pochopil, hovorím, tak to teda nie. Nikdy sa s nikým nebudem rozprávať. A nikdy vám nebudem rozprávať, ak sa náhodou s dakým budem rozprávať, o čom sa rozprávam. To odo mňa nečakajte. Nikdy v živote som to nerobil a nebudem to robiť. Ten jeden začal na mňa kričať. A povedal mi, to chcete, aby ste stratili aj to mizerné miesto, aké máte? Hovorím, to nechcem stratiť, lebo ťažko som ho našiel vôbec. No ale nemohli by ste sa stretnúť, však? Nestretnem, a teraz, keď ste to povedali, tak sa určite nikdy s týmito ľuďmi nestretnem. Lebo ja nie som zvyknutý veľmi klamať... Potom som jedného z nich, volal sa Svoboda, stretol a už sme sa o ničom takom nerozprávali. Spýtal sa ma, či tam stále robím, povedal som, áno. A on na to povedal, no, musíte to tak brať, zamiešal sa medzi otruby, zožrali ho svine. Použil túto vetu. A spýtal som sa, to myslíte na mňa, však? A on, že veru, veru na vás."

Po novembri 1989 sa Milan Hamada vrátil do Ústavu literatúry ako vedecký pracovník, avšak nebol ochotný prijímať funkcie, hoci chceli, aby sa stal riaditeľom Ústavu. Odôvodňoval svoje rozhodnutie tým, že dvadsať rokov bol izolovaný, neudržiaval kontakty a nepoznal pracovníkov, podobne mnohí nepoznali jeho. Od roku 1993 začal pôsobiť aj na Trnavskej univerzite a od roku 1999 koncentroval svoju činnosť výlučne tam. Túžil sa venovať už len svojej práci, čo sa mu napokon aj podarilo. V roku 1999 získal profesúru, publikoval viacero významných kníh o modernej slovenskej literatúre.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, september/2019