Príbeh pamätníka Ľudmila Magulová, sr. Martina (1948)

Motto: „Je veľká vec, keď človek môže neohrozene vyznávať svoju vieru, keď nie je pod tlakom, aby robil kompromisy. Aby mohol žiť pravdu, ktorú poznáva a žiť podľa svojho svedomia. To je veľká vec a takto potom, myslím si, že je aj šanca pre to, aby vyrastali charaktery. Sloboda, Boh nás chce slobodných.“

narodila sa 11. januára 1948 v Dolnej Trnávke v okrese Žiar nad Hronom, tu navštevovala základnú školu, od šiesteho ročníka v Hliníku nad Hronom - prvé prenasledovanie pre vieru;
1963 - 1966 Stredná všeobecná vzdelávacia škola v Žiari nad Hronom;
1966 - 1972 vysoká škola, Lekárska fakulta v Martine, prvé výsluchy;
1970 vstúpila do rehoľného spoločenstva Spoločenstvo sociálnych sestier, 1974 prvé sľuby, 1981 večné sľuby, 1986 členkou provinciálnej rady Spoločenstva, provinciálna predstavená v Martine;
chodievala na púte do Levoče, 1985 Velehrad;
1972 - 2001 pracovala na onkológii Fakultnej nemocnice v Martine;
1980 ako individuálny turista navštívila Lurdy, Rím, od toho času je evidovaná ako PO, neskôr ako NO;
1987 zájazd s bratom do Ríma a Rimini, na tomto zájazde bola v sprievode agentky, ktorá ju sledovala;
1972 - 2001 pracovala na onkológii Fakultnej nemocnice v Martine;
od 1983 vedie prípravy snúbencov na manželstvo v oblasti plánovaného rodičovstva, Hnutie Donum vitae (rešpektovanie začínajúceho sa ľudského života).

Nesmierne dôležitou osobou, životným vzorom a svedkom viery pre Ľudmilu bola jej mama, ktorá bola žena so živou a žitou vierou. Mala dvoch mladších súrodencov, na svoje detstvo si spomína vcelku ako na pokojné a rodinu súdržnú. Trápením v rodine však bolo, že otec v určitom období stratil vieru a dokonca vstúpil do KSČ. Rodine nebránil, aby žila náboženským životom a sám sa ku koncu života ku viere vrátil. Do šiestej triedy chodila na základnú školu v Dolnej Trnávke a neskôr v Hliníku nad Hronom, kde sa prvý krát stretla s posmechom, zosmiešňovaním zo strany učiteľa z náboženských dôvodov. Bola vychovaná v tradičnej viere, praktizovala ju a prihlásila sa na náboženstvo. Táto skúsenosť, hoci bola pre dieťa veľmi ťažká, upevnila ju vo viere už v útlom veku.

Od mala túžila pomáhať ľuďom, slúžiť ľuďom a po absolvovaní Strednej všeobecnej vzdelávacej školy v Žiari nad Hronom sa jej splnil sen, keď ju prijali do Košíc na medicínu. Keďže bola zo stredného Slovenska, preložili ju na práve sa otvárajúcu Lekársku fakultu do Martina, kde v roku 1966 nastúpila. Začiatky štúdií boli v znamení uvoľnenej atmosféry, večerných podujatí v meste, začínali sa organizovať verejné náboženské stretnutia mladých, „ ... v Martine počas tohto štúdia, akoby som nadobudla novú vieru. Tak to hovorím, že nové poznanie, pretože tá tradičná viera, ku ktorej ma mama viedla, sa zmenila na moju živú vieru, o ktorú ma potom už nikto neobral. Ani dovtedy ma neobral, ale ja som veľmi jasne precítila taký prerod. ...a tak som sa dostala medzi skupinku ľudí, ktorí boli veľmi aktívny vo viere, postupne som sa dostala aj na tie stretnutia a zoznámila som sa s nimi a všetko ma to veľmi nadchýnalo, veľmi utvrdzovalo a rástla som vo viere a v takom presvedčení, že toto je pravda, ktorá je nemenná a ktorá je večná a ja sa jej chcem držať.“ Po roku 1968 sa situácia začala meniť a aktívny náboženský život sa začal opäť uťahovať do skrytosti, do súkromia. Jasne už pociťovala, že jej cesta je život zasvätený Bohu a v roku 1970 pomocou kňaza, pátra Jozefa Bednárika, ktorému sa zdôverila, sa nakontaktovala na sestru Danielu v Martine a napísala písomnú žiadosť o prijatie do Spoločenstva sociálnych sestier, ktoré žilo a pôsobilo ilegálne. Zoznámila sa aj s provinciálnou predstavenou v Košiciach, sestrou Anitou Kowalcze, ktorá bola v minulosti vo väzení a mala skúsenosť prenasledovania a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou. Sama Ľudmila už na druhý deň, nezávisle od spomínaného stretnutia v Košiciach, ako študentka absolvovala výsluch ŠtB v Martine na Hlavnej ulici a bola vypočúvaná vo veciach svojich náboženských aktivít a záujmov. „No, tak vy ste už v piatom ročníku, však. A ja som povedala, áno. A nevedela som, čo - len som to vnímala ako vyhrážku. Ako jednoznačnú vyhrážku, možno zastrašovanie. Ale v tom momente, tak ako som milovala toto, že to bola moja túžba životná, ale aj tak som nebola v tom momente ochotná sa zriecť svojej viery alebo zaprieť vieru preto, aby som mohla ukončiť štúdium a byť lekárkou. Toto bolo zreteľne druhé. Prvá bola viera, toto som si veľmi jasne uvedomila, a čo bolo ešte veľmi silné, keď som odtiaľ odchádzala, ... ja som sa stále ešte klepala, ešte ten strach bol vo mne, ale to bol strach na povrchu, ale vo vnútri, v hĺbke môjho vnútra, v hlbke môjho srdca bola úžasná radosť z toho, že som mohla svedčiť o Krisovi. ... To bol pokoj. Aj keď som sa bála, bol strach, ale pokoj vo vnútri a radosť vo vnútri, v srdci bola veľmi silná.“

Potom následne začala s pomocou sestry Daniely formáciu v Martine, všetko za veľmi utajovaných okolností, stretávali sa týždenne na byte pri spoločných ručných prácach, pri počúvaní vážnej hudby - popri tom bola prednáška, preberali témy a charizmu Spoločnosti, do ktorej vstúpila. Podobne s nesmiernou opatrnosťou prebiehali i duchovné cvičenia, ktoré mali navonok pôsobiť ako veselé stretnutia turistov na chatách, víkendové rekreácie. Za takýchto improvizovaných okolností na chate Anite skladali štyri sestry prvé sľuby v roku 1974 na turičnú nedeľu dopoludnia. Jedna sestra im ušila rehoľné šaty, kytice poľných kvetov zdobili obetný stôl a omšu slúžil páter Paňák, jezuita, ktorý bol duchovným vodcom Spoločenstva od 70tych rokov. Páter, keď zložili sľuby, sa počas svätej omše rozplakal. „Ale ja som to pochopila, ja som to vnímala. Bolo to dojemné pre neho. On ako rehoľník mal za sebou väzenie, Jáchymov, on vedel, čo sa tam odohráva. Aká závažná vec sa tam odohráva, že človek sa zasväcuje Bohu v tej situácii aká bola, nebezpečná, neistá. So všetkým rizikom do budúcnosti, ale tá odhodlanosť na nás a možno ešte aj tie šaty dodali k tomu, že to bolo také dojemné.“ Písomná dokumentácia o členkách Spoločnosti, po skúsenostiach sestier z 50tych rokov bola vždy individuálne po podpísaní účastníkov a svedkov spálená.

Ako lekárka na onkologickom oddelení Fakultnej nemocnice v Martine sa naplno venovala svojim pacientom, povolanie sa v jej prípade prelínalo s poslaním Spoločnosti chrániť dôstojnosť každého človeka a brániť ľudské práva, svoju prácu milovala a venovala jej všetok svoj čas, napĺňala svoje miesto v živote zasväteným životom medzi ľuďmi.

Veľmi túžila vycestovať do Lúrd a do Ríma, podarilo sa jej to v roku1980, keď presvedčila riaditeľa nemocnice, aby jej na druhýkrát podpísal vycestovaciu doložku. Touto aktivitou sa už dostala do pozornosti Štátnej bezpečnosti. Vtedy sa jej podarilo stretnúť so Svätým Otcom, čo bolo pre ňu tým najcennejším z celého zájazdu, keď medzi ľuďmi počul, že je zo Slovenska, vrátil sa a držiac ju za ruku odpovedal „Myslím na vás a modlím sa za vás.“ V roku 1981, keď na Slovensko mala prísť generálna predstavená z USA, požiadala, aby mohla zložiť večné sľuby. V 1987 s bratom vycestovala ešte raz na zájazd do Talianska, to však už s osobou, ktorá ju neprestajne sledovala.

V každodennom živote sa stretávala s rôznymi prekážkami, viedla zápasy sama so sebou, ako reagovať, ako zvládnuť určité situácie, keď sa napríklad dopočula klebety o tom, že má pomer s riaditeľom nemocnice, až neskôr pochopila, že na pracovisku bola jedna agentka, ktorá jej takto strpčovala život. Ďalšie riziko a osobná výzva prišli v roku 1983, keď ju kňazi Jaroslav Pecha z Martina a Ján Ďurica z Vrútok oslovili, aby bola zapojená do príprav snúbencov na manželstvo po stránke plánovaného rodičovstva. Tu nemohla robiť opatrenia, pretože nikdy nevedela, kto bude účastníkom prednášok, napriek tomu sa rozhodla podstúpiť riziko odhalenia s vedomím, že napĺňa sociálne poslanie Spoločnosti a tejto činnosti sa venuje dlhé roky. V roku 1986 sa stala predstavenou malej komunity sestier v Martine a bola zvolená aj do provinciálnej rady Spoločnosti sociálnych sestier.

November 1989 prijala s nadšením, s radosťou, že sa mohli sestry slobodne prejaviť. „Tak sme sa všetci radovali z toho, že prišla sloboda a my sa môžeme slobodne prejaviť a ísť, kde chceme a robiť, čo chceme. Čo uznáme za vhodné, že sme nemuseli byť limitovaní, priznať sa k viere, pozvať ďalších k viere..."

Príbeh pamätníka spracovala Mgr. Alexandra Grúňová, 6/2017