Príbeh pamätníka Ján Jágerský (1921 - 2015)

Motto: „Sloboda je životný záväzok, v blížnom vidieť skutočne človeka, ktorému ja mám pomôcť a ktorý má pomôcť mne.“

• Ján Jágerský sa narodil 31. mája 1921 v obci Sokolče na Liptove;
• chcel byť učiteľom, aj lekárom, ale rozhodol sa pre povolanie evanjelického kňaza;
• počas vojny študoval aj doma, čo nebolo ľahké, najmä štúdium jazykov ako gréčtina a hebrejčina;
• aktívne sa zapojil do Povstania nielen ako spravodajca, ale aj pašovaním liekov a obväzov;
• bol ustanovený za kaplána, aby mohol pomáhať čo najviac a byť na viacerých miestach;
• 23. decembra 1945 bol ordinovaný, vysvätený za evanjelického farára;
• v Prešove pôsobil temer dva i pol roka, oženil sa;
• buduje nový evanjelický zbor v Závažnej Porube na Liptove, pôsobil tam 38 rokov;
• ako aktívny duchovný bol viackrát vypočúvaný a poslaný na 4 roky do PTP, kde bol 18 mesiacov;
• rok 1968, keď prišli ruské vojská, pôsobil už v Lopúchove, vtedy ho navštívil básnik Rúfus;
• privítal November 1989, lebo „môžete mať všetko, ale keď nemáte slobody, tak nemáte vlastne nič“;
• Ján Jágerský zomrel 14. júna 2015.

Ján Jágerský sa narodil 31. mája 1921 v obci Sokolče¹ na Liptove, ktorá vznikla v 12. storočí, obyvatelia tejto obce chovali sokoly. Rodičia Matej a matka Mária rodená Mikitová, ktorá pochádzala z Liptovských Vlách žili v chudobných pomeroch. Jeho otec „už ako jedenásťročný strávil v Pešti, kde sa pri murároch učil tiež murárčine, tak sa stal nakoniec aj on murárom.“

Bolo zvykom, že starší ostával v dome pri svojich rodičoch, a mladší sa musel vysťahovať „tak sme bývali v obci po kvartieľoch, na jednom, dvoch miestach. A nakoniec otec začal potom stavať taký menší domček.“

Navštevoval evanjelickú školu v Sokolčiach, do ktorej chodievali aj deti z okolitých obcí, učili tam výborní učitelia. Keď bol v štvrtej triede, učiteľ Ondrej Varga, odporúčal rodičom, aby ho dali ďalej do školy. „Otec stále mi spomínal, že pôjdem za holiča, že to je ľahká robota a že je tam aj v zime teplo.“

Išiel na skúšky do gymnázia, kde bol prijatý. Zo Sokolčov chodil pešo 2,5 km na vlak do Vlašiek. Na gymnáziu učili tam aj českí profesori, ale to nebola pre neho prekážka, lebo aj služby Božie boli v biblickom jazyku, starej češtine.

„Potom prišiel pomaly aj Slovenský štát, no bolo to také všelijaké. No, nemal som Hlinku rád. Lebo, keď sa rozbíjala republika, tak som sa v tom časopise Azet dočítal, že sa chce spojiť s Henleinom, ak nedajú tú slovenskú autonómiu. Naša cirkev nechcela dovoliť, aby pána prezidenta Tisa akosi naozaj takýmto spôsobom odsúdili. Žiadala milosť, no ale nebolo to dovolené. Viete, čo sa za jeho prezidentovania robilo, veď to nebol vlastne náš štát, to bol Hitler Slowakei. Takže po tejto stránke ako kňaz, keď už bol tým prezidentom, tak už mal nad tým stáť, prosím, tak ma zabite alebo zastreľte.“

Keď zmaturoval, chcel ísť ďalej študovať, otec sa usmial a povedal „kto ti bude radiť v štúdiu?“ Chcel byť učiteľom, ale videl ako „s tými učiteľmi všelijako zametajú, tak som si povedal, pôjdem hádam študovať medicínu. Mal som na to aj takú chuť a vlohy, no ale rozkazovali peniaze.“

Rozhodnutie stať sa kňazom sa u Jágerského zrodilo na Vianoce na sviatok Štefana mučeníka, počas kázne farára Šajku. „Aj rodičom som to oznámil, no a otec povedal, no ja by som bol veľmi rád, syn môj, tešil by som sa, ale ja ti nebudem môcť pomôcť.“ Prebrodil Váh do Bobrovníka, kde navštívil teológa Jozefa Kasanického, povedal mu, že chce študovať teológiu, ale nemá peniaze. Ten ho povzbudil a „napíšeme žiadosť o liptovské štipendium“, ktoré aj dostal.

Po prvom ročníku išiel zbierať milodary pre teologický domov. Dal si za cieľ Liptov, išiel bicyklom, napil sa studenej vody, ochorel a bol 2 mesiace v nemocnici. Profesor Jamnický povedal, „Janko, teraz je vojna, slabá je strava, mohlo by ti to poškodiť, dáko sa pokúsime, keby si mohol súkromne študovať si doma a chodil by si len na skúšky.“
Ale štúdium doma nebolo ľahké, najmä štúdium jazykov ako gréčtina a hebrejčina. Pomáhali mu aj teológovia, každý týždeň posielali, čo sa treba naučiť. Na skúšku z tej hebrejčiny, bolo sa treba naučiť Izaiáša aj Jeremiáša. Naučil sa lepšie Jeremiáša, ale profesor Bakoš mu dal Izaiáša. „No a skoro nič som nevedel. No tak sa len na mňa pozeral a hovorí, že mi nemôže dať prejsť. No a ja som mu hovoril, že ešte viem Jeremiáša. - No vedieť Jeremiáša, ale neviete nič z Izaiáša. - A ja som hovoril, pán profesor, veď ja som doma súkromne len študoval. A on zastal a hovorí, vy ste si doma súkromne toto študovali, áno, pán profesor, veď som bol chorý.“ Potom odrecitoval Jeremiáša a prešiel jazykovou skúškou.
Po treťom ročníku doma cez prázdniny už bolo badať rôzne aktivity, spúšťali sa aj parašutisti. „Povstanie vypuklo u nás 27. augusta, tak sme napísali piati študenti z Liptova potom ešte aj takí, čo nechodili na teológiu, že my nepočúvame už jedno bé, ale dvoje bé, Banskú Bystricu, no a tak sme už potom išli na do Povstania.“ Plnili úloh spravodajstva, pomáhali partizánom pašovaním liekov a obväzov. Z toho obdobia má viac príbehov, pôsobil ako evanjelický kaplán:

1. V obci Sokolče bola v škole veľká poľná nemocnica, boli tam traja lekári, dvaja Nemci jeden bol zo Štrasburgu. „Tento lekár, ten nenávidel Hitlera. Ukazoval mi manželku, tri krásne deti a tento ma zásoboval liekmi, obväzmi, a ja som takto mohol potom tieto veci dať na patričné miesto, kde to potrebovali naši ľudia.“
2. Viackrát prevážal ľudí cez Váh, aby pomáhal aj partizánom dostať sa do bezpečia. Pri jednej prestrelke ho Nemci zadržali. „A držali ma do rána, tam na komande, lenže nič zo mňa akosi nedostali.“
3. Raz ho zachránilo svedectvo Nemca, ktorý strážil blízko jeho domu. Asi 200 metrov od domu dali partizáni míny na cestu. A začali ho obviňovať, že bol spojený s partizánmi a tie míny tam aj pokladal. „Tam pri nás práve strážil Nemec, no pod oknom u nás. No tak ten potvrdil, že som bol doma. Tak sa mi naozaj nestalo nič.“
4. „Druhýkrát, to vtedy tam Rusi zas pili, a potom sa ten front predĺžil, myslím o šesť týždňov. Potom padlo veľa našich chlapcov z východu.“
5. Nemci začali utekať, zhromaždili ľudí do kultúrneho domu a brali ich do Ružomberka. Ako pochodovali, V Liptovských Vlachách z radu vyskočil, lebo ľudia išli z obchodu, chytil sa tašky jednej ženy no a Nemec to ani nezbadal, skrýval sa v Liptovských Vlachách, ale chytili ho.
6. Zobrali do Ružomberka na dvor väznice a tam už boli asi siedmi ľudia. O desiatej večer priviezli tam mládenca Mikuláša, niesol stravu pre partizánov, „no ale tohto naozaj potom odstrelili títo Nemci“. Jágerského zachránil farár Plavec, lebo u neho býval ten nemecký kapitán. Nemecká hliadka ho potom vyprevádzala. Nemci išli na pivo, bol tam jeden chlapec s bicyklom, ktorého prehovoril, aby mu dal bicykel a povedal, že ak ho budú hľadať, nech povie, že išiel na Liptovskú Teplú, smerom na Lúčky, ale on išiel do Bešeňovej. Potom zašiel do Svätej Mary ku katolíckemu Kontríkovi, ktorý ho previedol ho do Liptovského Trnovca.

Vojna v obci Sokolče skončila 4. apríla, prišli Rusi. Na kabáte mal včelársky odznak a tam bol aj znak Slovenskej republiky. „Jeden ruský vojačik sa na mňa pozeral a chytí ma za krk a hovorí, ty fašista. Keby som nebol mal tie včely, ja neviem, čo by so mnou boli porobili.“
Hneď po vojne nešiel študovať. Chcel niečo zarobiť, potom išiel do Bratislavy.
„V decembri sme porobili už potom ostatné skúšky, lebo nám aj bolo odpustené.“
Ordinovaný, vysvätený za evanjelického farára bol 23. decembra 1945. Hneď išiel na 2 mesiace ako kaplán k pánu biskupovi Šobrdovi do Liptovského Mikuláša a potom do Prešova, lebo tam ťažko onemocnel farár a senior. Prišiel tam o desiatej, „o jednej máte pohreb“.
„To bolo v jednom majeri, pri tej truhličke malej bolo nemanželské dieťatko, a jej matka. Ostatných, bolo ich zo tridsať, tak vám tak boli obďaleč, asi tridsať metrov, ako keby sa ma báli. No ale plno detí tam bolo. No ale to, čo mi pán senior napísal, to mne akosi nepasovalo si tam povedať. Tak ja som si začal niečím iným, no a z tých detí, čo tam boli, to prišli až ku mne niektoré. Tak som ich pohladil a začali tí ľudia bližšie prichodiť.“

Býval v internáte, Prešov vtedy strašne vyzeral. „No to Rusi zbombardovali, načo? A zbombardovali aj ten náš, maďarský zborový dom.“ Vtedy mnohí Maďari museli odísť. Po niektorých ostali „slušné domy, tam sa tískali tí z ŠTB.“ Zachraňoval ľudí ako sa len dalo, mená vyhľadávali podľa starých matrík. „Ale ten pán farár, ten sa bál podpísať, všetko som to podpisoval, aj ten šťampel som udieral len ja.“

V tom čase si urobil profesorskú skúšku. Juraj Struhárik, dal dve otázky, že čo bude v budúcnosti potrebovať najviac cirkev. Odpovedal: vnútornú misiu a sociálnu otázku.
Stal sa aj profesorom evanjelického náboženstva, mohol učiť náboženstvo v celej republike, od ľudových až po stredné školy.
V Prešove pôsobil temer dva i pol roka. Keď komunisti zakázali učiť náboženstvo na školách, bol preložený za administrátora do Chminianskych Jakubovian. A vtedy sa aj oženil². Fara bola v hroznom stave, „nemali sme s manželkou ani len lyžičku“.
V tom čase sa utvorili v Liptove už nové tri cirkevné zbory: v Závažnej Porube, v Palúdzke a v Liptovskom Ondreji, a keďže poberal aj liptovské štipendium, predstavení mu navrhli prísť budovať zbor v Závažnej Porube, kde išiel pozrieť 5. októbra. Pri vystupovaní z vlaku v Okoličnom jeho manželka odpadla a krvácala (bola v druhom mesiaci, mimomaternicové tehotenstvo). Zaviezli ju do Mikuláša, nebol dostatok krvi, išiel zháňať vojakov do kasárni na odbery, manželku operovali, tri týždne mala horúčky a až na Vianoce prišla do Závažnej Poruby.
Nebola tam ani fara, ale sľúbili, že do roka bude fara postavená, lebo tam bolo veľa murárov.

Dňa 19. decembra ho zvolili a prišiel do Závažnej Poruby.
Spočiatku rok bývali v novom gazdovskom dome, bývalo tam deväť ľudí. Fara sa začala stavať, aj keď nebolo povolenie. Túf (mäkšia skala) sekali priamo v obci, tehly na komín doviezli zo Sudetov. Jeden v noci doviezol cement na dvoch autách.
„Pán senior Šenšel ako keby vedel, že bude so mnou zle. Keď sa začala fara stavať, brat farár, ja vás musím dať niekde inde.“ Práve prichádzali repatrianti z Maďarska, spojil sa s pánom seniorom v Modre a do dvoch dní už bol v Belciach, tam účinkoval a zatiaľ Porubania stavali faru načierno.
Nastala aj socializácia dediny, už sa narušila jednota. Vytvoril prvý a druhý typ družstva, tam ich bolo okolo štyridsať. Chceli tam utvoriť aj ten tretí typ³, hnali tých ľudí, nešlo to. „On bol príčinou všetkého. On bol brzdou socializácie v Závažnej Porube, on rozbil mládež v Závažnej Porube, pioniera a on mal štvavé kázne oproti režimu.“
„A v decembri som už mal ísť do pracáku, čo som sa dozvedel. Nechali ma ešte cez Vianoce.“ 14. januára mal nastúpiť o pol piatej v Okoličnom do vlaku. do Novákov prišli večer okolo pol desiatej. Pred polnocou ho volá veliteľ posádky (bol v strane, no ale nebol tam tým straníkom veľmi po vôli, preto je tam)
„A sme sa stretli a hovorí, Jano a čo ty tu robíš. - A ja mu hovorím, no a ty čo tu robíš.“
Tu máš červenou tužkou štyri výkričníky. Ako sa neskôr dozvedel, 4 výkričníky čo tam boli, to boli štyri roky v PTP. Cirkevníci písali listy, aj na prezidenta, ale nepomohlo to. Keď zomrel Stalin, všetkých zhromaždili na jedno miesto, strážili a nepustili vonku. To isté sa opakovalo po smrti Gottwalda.
V Kroměříži stavali vojenské bytovky. Keď ich išli skúšať nemohli prebiť komíny (počas stavby nahádzal tam niekto tehly a zalial betónom), pretiahlo sa tri mesiace, spisovali zápisnice ale nič nezistili.
Z kroměřížského PTP sa presunuli na Libavu, do Budičova. Jeden veliteľ preskakoval kanál, tak mu vypadla pištoľ. Jeden z Trebišova tú pištoľ zodvihol a povedal: „takú sviňu, ako ste vy, by som nezastrelil, lebo čo by som mal z toho.“ Tiež tam bola jedna udalosť s dvomi jehovistami, lebo poodrezávali všetky gombíky, lebo tam bola zbraň. Zostali ležať na posteli. „A tak sa pobral milý veliteľ až k nim, no a oni mu povedali, že oni vstanú len pred Jehovom, pred Pánom Bohom. No a nemohol s nimi nič urobiť a tak, aby nekazili morálku, tak ich niekde inde odsunuli.“
Do Životíc ho zavolali aj na previerku, boli tam dvaja dôstojníci, najmä preto, že cirkevníci stále znepokojovali tie úrady, že kedy ho pustia domov, komunisti hovorili, že koná normálnu vojenskú službu. Ale „bol na štyri roky odsúdený na tieto nútené práce vo vojenských táboroch“. Skončilo sa to skôr, bol tam len osemnásť mesiacov.

31. mája sa vrátil domov do Závažnej Poruby. Komunisti ho tam nechceli, v liste manželke sa písalo, že chcú kňaza pokrokového, nie takého, ktorý má len náboženské frázy a kazí im mládež, a ničím nechce prispieť ich obci. Dávali mu za vinu, že je brzdou socializácie, rozbil mládež a pioniera, že sa pre neho nemôže založiť tretí typ. Nakoniec dostal povolenie byť v obci aj za podpory zakladajúcich členov KSS v Ľubochni. Zavolali ho, aby som im pomohol jedného nahovoriť na predsedu. Roľníci prišli za ním a povedali „on tú funkciu predsedu kvôli mne zoberie“. „A keď už bolo v riadnom chode to družstvo, tak tohto človeka jednoducho potom vykopli. A dali tam svojho človeka... vykopli ho aj z potravinárskeho družstva. Keď malo byť jubileum, tak vyhodili aj jeho, vyhodili aj mňa, no a dali tam svojich ľudí a oni oslavovali.“
V Závažnej Porube pôsobil ako farár 38 rokov. V roku 1948 dokončievali pomník padlých prvej a druhej svetovej vojny, ktorý aj posviacal. Pomník mal na vrchu kríž. Na tabuli bolo vyše štyridsať mien a bol aj text „nikto nemôže viacej milovať ako keď život položí za svojich priateľov“. Ale tento biblický nápis aj ten kríž vadil komunistom. Jednej noci stalo, že naraz zmizol ten biblický nápis z toho pomníka. Jeden človek sa na to na to podujal, možno, že bol naozaj tak donútený. Neskôr, keď už bol farárom v Lopúchove, na základe rehabilitačného zákona napísal na Obecný úrad do Závažnej Poruby, že žiada o rehabilitáciu tejto tabule na Pomníku padlých. Pol druha roka trvalo, kým nastala náprava.

Dopisoval si aj s farárom Madarasom v Spišskej Novej Vsi. Vyšetrovali ho kvôli tomu, ale nebolo nič tam v tých listoch. Zobrali ho do Liptovského Mikuláša a tam ho deväť hodín držali. Keď nič nemohli z neho dostať, tak ho po tých deviatich hodinách pustili s tým, že im musel podpísať, že s ním slušne zachádzali.
Z okresu prišlo nariadenie, že z pomníka sa musí odstrániť aj kríž. Ale ku krížu bolo treba urobiť aj lešenie. Už bolo všetko už prichystané, kosák, kladivo, hviezda.
Zašiel za tajomníkom MNV, niekedy bol predsedom evanjelickej mládeže ako predseda, potom bol presbyterom, no ale z cirkvi vystúpil, mal veľmi zbožnú matku. Prehováral ho, prosil ho, ale nič nedosiahol, všetko počúvala tá jeho matka pri polootvorených dverách.

Jeho dozorca o opýtal, čo som vykonal - povedal som mu, že nič. „On vošiel jednu sobotu na ten miestny národný výbor kde bola zhromaždená strana i vláda, ako sa to hovorievalo, všetko a pozdravil sa, prišiel a povedal: Tak vám nebolo dosť, že ste odstránili ten biblický nápis, tak chcete odstraňovať ešte aj kríž. Tam je na tej tabuli aj môj otec, ktorý zahynul v Halíči, on bol kresťan a všetci, čo sú tam, sú kresťania. A teraz tým komunistom, ktorí tam boli, hovorí, tvoj otec je pochovaný na cintoríne u nás. Choď a napred odprac kríž z hrobu svojho otca a potom to urob tuná. A hovorí, Pán Boh má väčšie kladivo ako je vaše, rozdrúzga vám aj tú hviezdu s tým svojím kladivom. Treskol dvermi a odišiel.“
Jemu nič nespravili, lebo to bol dobrý človek a naozaj zbožná duša. Nik sa potom neodvážil dať ten kríž dolu.

Rok 1968, keď prišli ruské vojská, prežíval už v Lopúchove. Vtedy ho navštívil básnik Rúfus aj s jeho manželkou, aj so sestrou Oľgou a ten mal prorocké slová, „oni nám tu už zostanú dlhšie. Oni nám už neodídu len tak chytro.“ O svojej manželke⁴ povedal s úctou aj plačlivým hlasom: „Dosť som sa dakedy narobil natrpel, ale viacej vytrpela chudinka moja manželka: Vždy sa mi tisnú slzy do očí, keď toto musím vravieť. Ona ako učiteľka, hoci mala celkom blízko, a chybovali učitelia, nesmela prekročiť pre mňa prah školy a namiesto riadnych učiteľov dali tam krajčírov, dokonca kováčov. Nemohla učiť pre mňa. Takže ona vytrpela viacej ako som vytrpel ja.“
Pochádzala z dobrej rodiny, jej otec bol v Kúkovej u Bána hospodár, na tých statkoch, on mal roľnícku školu v Sabinove. „Vedela sa vžiť do pomerov, i ku tým ľuďom, je teda jedinečná v tomto ohľade, aj všadiaľ, kde sme boli, keď ja som bol horší, ona ponaprávala veci. Vedela zaobchádzať s ľuďmi.“
Keď nemohla dostať zamestnanie, tak sa zamestnala niekde v sklade. Urobila si Obchodnú školu, ale ťažko onemocnela, takže len asi pol roka vykonávala činnosť ako samostatná účtovníčka.
„Tento dom, nikdy by som ho nesplatil, keby som nebol býval v Lopúchove farárom“. S deviatimi úľmi prešiel do Lopúchova. Tam mal 41 úľov včelstiev, mal 12, 15, raz do 18 osemnásť metrov medu a vtedy ho predávali po tridsaťpäť korún. Povedal: „bez práce nie sú koláče“. Ale svedomite konal to, k čomu som sa zaviazal a ku čomu ho Pán Boh povolal.
Spomína, že do Lopúchova za farára ho nechceli. Išiel tam ako 66-ročný, lebo mladých kňazov vtedy nebolo a cirkevníci očakávali, že príde mladší farár.
„Za štrnásť rokov ma nechceli, napísali 24 anonymných listov.“ Pričom dal do poriadku v Lopúchove kostol, v Buclovanoch z hynúcej školy postavili druhý kostol. Najlepšie sa zachovali cirkevníci z Raslavíc, ale aj z Abrahámoviec, miestni sa nevedeli zmieriť s tým, že tam prišiel starý farár.
Jedna udalosť sa odohrala v Lopúchove s farárom, ktorý tam bol cez vojnu. Farár sa hlásil k nemeckej národnosti, ale bol Slovákom. Jeden Lopúchovan ho udal partizánom, že je Nemec. „Zobrali ho partizáni a priviazali ho už v lese ku stromu na odstrel. Ale čakali na svojho veliteľa. No a keď ten veliteľ tam došiel, zistil, že je to jeho priateľ. Pustili ho domov. Manželka toho farára s troma dietkami sa ukryla v sene, v šope, lebo sa bála, že aj ju prídu zobrať a niečo spravia jej aj deťom. Nuž aj takíto ľudia sa tam našli.“

Roku 2000 odišiel z Lopúchova do dôchodku v Prešove . Keď mal 90 rokov kázal ešte v kostole v Prešove. Mal záujem o to, aby čím skôr sa urobil ten druhý zbor, cirkevný zbor v Prešove, lebo „je potrebný, tá vnútorná misia medzi tými evanjelickými rodinami je potrebná“.
November 1989 ho zastihol ako farára v Lopúchove. Tešili sa, že idú zmeny, lebo „môžete mať všetko, ale keď nemáte slobody, tak nemáte vlastne nič“.
Odkaz pre budúce generácie:
„Zdravie a sloboda je u človeka mysliaceho skutočne to najdrahšie, čo môže mať. Aj farár a básnik Kollár krásne povedal, pri tej slobode, lebo s tou slobodou je to všelijako: Slobody, kto hoden, slobodu zná vážiti každou, ten však, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok. Sloboda, to neznamená, že si ja môžem robiť, čo chcem. Sloboda, to je určitý životný záväzok, ktorý ja musím robiť tak, že ja v tom blížnom, musím vidieť skutočne človeka, ktorému ja mám pomôcť a ktorý má pomôcť mne. Je to vlastne to, čo povedal aj Pán Ježiš Kristus, miluj svojho blížneho ako seba samého.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, február 2016.

Poznámky:

1. Sokolče bola roku 1975 zatopená priehradou Liptovká Mara.
2. V roku 1948 s učiteľkou Magdalénou. http://presov.korzar.sme.sk/c/7862059/zomrel-prenasledovany-evanjelicky-knaz-jan-jagersky.html
3. Zakladalo sa viac typov družstiev. Pri prvom dali spolu nástroje a pôdu, vzájomne si pomáhali a potom si každý zobral svoju úrodu. Pri treťom type šlo už o “štátne” družstvo. Druhý typ bol niečím medzi tým.
4. Najtrpkejšie znášal, že režim zničil jeho manželku. Pre mnohonásobné prechladnutia nedonosila dve deti. Ďalšie im už neboli dopriate. http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164487-nenapadneho-hrdinu-odhalila-studentska-praca/