Príbeh pamätníka Ivan Tóth (1926 - 2021)

Motto: „Smiem veriť v Boha, smiem zvestovať Božie slovo, nemusím, ale smiem.“

Ivan Tóth sa narodil 6. novembra 1926 v Trlinku, dnes Vinosady;
1. marca 1948 začal štúdium na Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave;
5. október 1952 v Trnave generálny biskup Ján Chabada ho ordinoval;
do 1954 vojenská služba v technickom prápore;
do 31. augusta 1955 kaplánom v Tisovci;
v Poprade sa vzdal kaplánskej služby, rok a pol pracoval na pozemných stavbách;
potom farár v Mengusovciach, problémy so stavbou farskej budovy;
v rokoch 1971 – 1996 pôsobil v Modre Kráľovej;
od 1987 prednášal 13 rokov na bohosloveckej fakulte v Bratislave;
Ivan Tóth zomrel 17. septembra 2021.

Ivan Tóth sa narodil sa 6. novembra 1926 v Trlinku na úbočí Malých Karpát medzi Pezinkom a Modrou. Dnes sú to Vinosady, aj názov zodpovedá starobylej tradícii vinohradníctva a vinárstva. Aj jeho otec Šimon bol vinohradníkom a maloroľníkom. Jeho mama Zuzana porodila 6 detí. Najstaršia sestra Katarína zomrela ešte v roku narodenia 1919. Elena, ako najmladšia sestra sa narodila v roku 1933, ale nedožila sa ani štyroch rokov. Detstvo prežil so staršími sestrami Zuzanou a Máriou, ako aj o dva roky mladším bratom Pavlom. „Pásol som husi, neskôr som pásol kravy, potom som sa priúčal roľníckym prácam, vedel som kosiť, aj môj brat mladší, vedel som orať na kravách, ba neraz som povedal, že keby môj otec bol mal aspoň voly, tak nikdy nejdem študovať. Tak sa mi páčila tá roľnícka práca.“

Po maturite začal študovať prírodovedeckú fakultu v Bratislave a videl ako prebiehajú udalosti po Februári 1948. „Obdivoval som, ak to tak mám povedať, že tí milicionári cez noc sa vedeli preobliecť do krásneho rovnošatu, mali zbrane, a tak si aj počínali. Na ulici Februárového víťazstva vyhadzovali z demokratickej strany všetky dokumenty. Na mňa to citove veľmi zle pôsobilo, a tak 1. marca som prestúpil na štúdium Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave.“ Keďže nemal základné znalosti gréčtiny a hebrejčiny, tak sa rozhodol od septembra 1948 znova zapísať do prvého ročníka, aby si dôkladnejšie osvojil základy jazykov pre štúdium teológie. V roku 1952 úspešne ukončil školu a 5. októbra 1952 ho v Trnave ordinoval generálny biskup Ján Chabada. Podľa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania po ukončení bohosloveckých štúdií sa môže dať absolvent ordinovať, čím vstupuje do služby cirkvi ako ordinovaný, teda duchovný ako kaplán, farár. Aj duchovní ale mali povinnosť vykonať si vojenskú službu. Jeho odvod meškal, lebo po prehlásení pobytu nemali úrady všetky potrebné dokumenty a v čase čakania na odvod preto pomáhal rodičom s prácami na hospodárstve.

Povolávací rozkaz dostal do Bíliny v západných Čechách. Išiel tam s dreveným kufrom, ktorý si požičal od kamaráta. „V Bíline zostúpil som z rýchlika, idem námestím a tam na mňa pokrikovali, čo vás vyhodili z rýchlika alebo ste sa stratili. Lebo videli, že idem s tým kufrom. Tak som prišiel potom nie do kasární, ale to bol kaštieľ v Bíline a tam sme boli tri týždne a tam som sa dozvedel, kam som sa dostal. Bol to technický prápor.“ To zistil ale neskôr. Na ideologických školeniach prejavoval svoje názory a keď boli pokusy znevažovať vieru, či biblické postavy, otvorene a horlivo ich bránil. Tri dni pred vojenskou prísahou mal jeden major prednášku. „Rozprával tam o fašistoch, vojnových štváčoch a tak ďalej a v tom svojom príhovore začal hovoriť čosi z Biblie. O apoštolovi Pavlovi, toto je mýtická osoba, a spomenul aj Jeremiáša ako mýtickú osobu. Ja som sa hneď prihlásil." Ako nový kaplán chcel pomáhať kde sa dalo, bol tam jeden mladý muž jehovista, ktorý odmietal z náboženských dôvodov obliecť vojenské šatstvo. Chcel v tom pomôcť, ale nedovolili mu to. Pred prísahou uvažoval, či je to v súlade s jeho svedomím, prisahať „na súdruha Gottwalda“. Jeden dôstojník sa vypytoval, kto to vlastne je, že uvažuje a diskutuje o tom, či bude prisahať. Keď sa dozvedel, že je to farár, ironicky znevažujúco povedal: „A ja som si ho predstavoval, že bude mať okuliare a že bude mať bruško.“ Po troch týždňoch bola vojenská prísaha a išli na pracovisko. „Tých pracovísk som mal jedenásť. Tam som prežíval svoju vojnu. Tam som zistil, čo je to pétepák, nebol som síce ako v PTP, ale bolo to temer to isté." Na vojne bol pracujúcim človekom, bolo treba odpracovať 8 hodín na určenom pracovisku, po príchode z pracoviska sa rýchlo prezliecť a byť vojakom. Bol medzi vojakmi, ktorí boli zaradení do zdravotnej kategórie C (dočasne nespôsobilý - nadobudnutie zdravotnej spôsobilosti vykonávať mimoriadnu službu najmenej počas 12 mesiacov), D (nespôsobilý - zdravotný stav je tak narušený, že trvale nedovoľuje osobe vykonávať mimoriadnu službu). „Bol jeden vojak spolu ako so mnou, ktorý mal len palec. Druhý zase nevidel dobre, nepočul a tak ďalej, tak ja som ich ľutoval, doslova som ich ľutoval, lebo ja som bol zdravý ako skutočne zdravý, futbal som hrával a tak ďalej, betónoval som a robil som, ako ostatní.“ Jedného dňa sa rozhodol, že pôjde dobrovoľne do baní. Veliteľ ho odhováral, lebo ako vysokoškolsky vzdelaného ho potreboval, aby čítal texty, keď chýbal školiteľ. Išiel do uhoľných baní do Litvínova, tam aj ochorel, ale keďže nemal vysoké horúčky, tak pokračoval v dolovaní uhlia. Počas prác v PTP tak prešiel viacerými profesiami od pomocného murára po baníka. „Čo sme zarobili peniaze na tých stavbách a v tej bani, tak to polovicu sme dostali na ruku a dvadsaťštyri korún aj päťdesiat halierov sme odovzdali armáde za naše šatstvo a za pobyt.“ Keď bola mena peňazí, išiel v aute prevážať 6 miliónov korún ako strážna služba so samopalom, ale nemal žiadne náboje. „Tristo korún nám dali jedna ku šiestim a ostatné jedna ku päťdesiatim. No tak štát získal mnoho peňazí.“ Velitelia a odborní majstri s ním boli spokojní, lebo bol zdravý, pracovitý a spoľahlivý. Na jednej stavbe bolo treba zostať na viaceré zmeny a tak robil aj zastupujúceho majstra, deň a noc odčerpávali vodu, aby chránili základy stavby. A keď mal dostať výplatu, stavbyvedúci Slavo mu povedal, že to nemôže podpísať, lebo „Ty máš lepší zárobok ako ja.“ Keď bol už na poslednom pracovnom mieste na pozemných stavbách vo Zvolene, prišlo nariadenie, že kvôli voľbám musia ešte zostať, lebo „keby sa niečo stalo“. Zostal tam teda ešte 4 týždne.

V roku 1954 po skončení PTP už hneď na tretí deň išiel za kaplána do Tisovca. Bol tam do 31. augusta 1955 a to obdobie považuje za jedno z najšťastnejších, prišla za ním aj manželka a mal dobrého nadriadeného – principála. Odtiaľ bol preložený do Popradu, a ako sa neskôr dozvedel, dôvodom odchodu nebol štátny zásah, ale vedenie vlastnej cirkvi, keďže tam chcel byť iný duchovný farárom. V Poprade bolo iné prostredie, všeličo počúval. „Vzdal som sa kaplánskej služby a rok aj pol pracoval na pozemných stavbách ako pomocný účtovník s mojou manželkou.“ Rozhodol sa vrátiť do cirkevnej služby s podmienkou, že tam bude v civilnej službe, nechcel prijímať peniaze od štátu. Tzv. cirkevný tajomník, čo bol zástupca štátu pre veci cirkevné mu povedal, že také sú predpisy a či teda chce ísť do cirkevnej služby alebo nie. „A tak som sa vrátil po tých osemnástich mesiacoch a stal som sa farárom v Mengusovciach, to bolo moje najmilšie, lebo sme tam mali prvorodenú, ktorá sa narodila, keď som bol na tých pozemných stavbách zamestnaný a potom v Mengusovciach manželka porodila tri ďalšie dcéry.“ Keď bola nedeľa na 1. mája, mal problémy s komunistickými nariadeniami, že služby Božie sa môžu konať len do ôsmej hodiny. Keďže ich ale mával v troch kostoloch, tak sa rozhodol ich mať v riadnom bohoslužobnom čase. O pár dni nato, dostal pozvánku na 5. mája na politicko - teologické školenie v Poprade. Tam sa ho pýtali, prečo prípis nedodržal. Argumentoval tým, že veriaci by nezniesli, že by boli služby inokedy, keď oni boli doma v nedeľu. „Pokiaľ budem farárom v Mengusovciach a bude prvého mája v nedeľu a príde niekto za mnou a bude tam situácia v mojom zbore taká, aká dnes je, tak tie služby Božie budem mať vždy.“ Svoje dôvody aj uviedol údajmi o účasti na službách Božích: v Lučivnej prišlo 240 z 250 cirkevníkov, v Mengusovciach 134 z 256, v Štôle 32 zo 140.

V Mengusovciach nemala cirkevná obec farskú budovu, býval v nevhodných podmienkach bývalej cirkevnej školy. „V jednej miestnosti sme bývali a tá druhá bola smerom na Lomnický štít, ale tam nikdy neprišlo slnko.“ Preto chcel postaviť farskú budovu, ale nedostal povolenie na stavbu. Rozhodol sa postaviť vlastný dom a s pomocou ochotných ľudí – cirkevníkov a s ich finančnou podporou dokončil dom za rok a pol. A pôvodný cieľ postaviť farskú budovu chcel uskutočniť tak, že chcel dom predať cirkevnému zboru a zároveň po predaji vrátiť sumu, ktorou cirkevníci prispeli na stavbu, lebo to chápal ako pôžičku. Cirkevný tajomník nechcel dať na takýto predaj povolenie. Po ďalšej argumentácií už dostal povolenie na predaj a keď sa to uskutočnilo, vtedy začali chodievať rôzne anonymné listy a udania. Preto musel ísť aj do Košíc k biskupovi. „Nevedel som to citovo zniesť.“ A preto sa rozhodol opustiť toto miesto. V roku 1971 žiadal, aby bol preložený na iné miesto. Súviselo to aj s tým, že po jeho návrate z USA v roku 1966 ho ŠtB 5 rokov pozývala na stretnutia. ŠtB aj po preložení do Modry – Kráľovej zaviedla v novembri 1971 k jeho osobe agentúrny zväzok, ale už v máji 1972 navrhla spis uložiť do archívu, lebo „z doterajších stykov i s jeho osobným pohovorom bolo zistené, že tento nemá styky s osobami nášho záujmu“. Obsah zväzku sa nezachoval a 7. decembra 1989 ŠtB zapísala, že jeho obsah bol zničený. V Modre Kráľovej pôsobil do 31. decembra 1996. Generálny biskup ho ale ešte v septembri 1987 požiadal prednášať na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Na katedre praktickej teológie pôsobil 13 rokov ešte aj ako dôchodca do 75. roku života.

O okupácii sovietskymi vojakmi v auguste 1968 sa dozvedel v Mengusovciach o šiestej ráno, keď mu prišiel zaklopať na okno Rataj Pavol, predseda JRD v Mengusovciach so slovami: „Pán farár, vstaňte, idú nás obsadzovať.“ Išiel do dediny a tam videl ako tank poškodzuje ďatelinové pole. Na druhej strane cesty práve žali jačmeň a pýtal sa jedného veliteľa: „Prečo ste prišli. A tak bol to nemilý rozhovor aj preňho, ale aj pre mňa. Ja som plakal.“

Nežnú revolúciu v roku 1989 prijal realisticky. Večer počúval rozhlas, kde sa hovorilo, že nejaký major podozrieva Kňažka, že to, čo povedal, nie je pravda. „Išiel som do Bratislavy a som sa prihlásil, že idem hovoriť a on ma tam nechcel pustiť. Som mu povedal, že som farár. Chceli vedieť, čo budem hovoriť. Celých štyridsať rokov chceli vedieť, čo bude farár alebo veriaci človek hovoriť a vy teraz sa ma pýtate, čo budem hovoriť? Hovoriť pravdu. Nepustili ma.“ Uvedomuje si, že rok 1989 priniesol slobodu a mnohé nové možností nie sú vždy v prospech rozvoja jednotlivca ako aj spoločnosti. „To, čo sa menuje slobodou je libertinizmus. To nie je sloboda, alebo nie je chápaná ako náboženská sloboda, ako daná sloboda, že ja smiem veriť v Boha, smiem zvestovať Božie slovo, nemusím, ale smiem." Inými slovami pripomína skutočnosť, že v roku 1989 nestačilo poraziť sovietsky komunizmus, lebo z morálno-kultúrnych hľadísk má západná kultúra prejavy hodnotovému relativizmu, morálnemu nihilizmu a hedonistickému libertinizmu.

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, august 2017.