Príbeh pamätníka Frantisek Belica (1931 - 2017)
Motto: „Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“
- František Belica sa narodil v Dolných Orešanoch v roku 1931 ako trináste dieťa do roľníckej rodiny;
- roku 1943 išiel do prvej triedy gymnázia v Trnave;
- v roku 1947 nový riaditeľ prenasledoval kresťansky založených chlapcov a dievčatá, preto roku 1949 odišiel do gymnázia v Galante;
- s vyšetrovaním a komunistickou nevôľou sa stretol už 1945, keď boli u nich ukrytí Rusi aj so zbraňami a nastal veľký požiar;
- nedostal povolenie maturovať v roku 1952, bol odsúdený na desať mesiacov nepodmienečne za jeden politický vtip, ktorý povedal v súkromí, spolužiak ho udal;
- 30. augusta ho povolali do PTP, kde strávil 31 mesiacov;
- 1955 dokončil maturitu, pracuje v tehelni;
- 24. novembra 1958 ho vylúčili z Vyššej pedagogickej školy pre jeho „zlý triedny pôvod“;
- 22. júna 1970 dostal vylučujúci dekrét zo školských služieb, neprešiel previerkami;
- zamestnal sa v JRD Doľany ako kŕmič dobytka, neskôr robil zootechnika;
- roku 1990 bol plne rehabilitovaný, ale bez žiadnej kompenzácie;
- František Belica zomrel v júli 2017.
František Belica sa narodil v Dolných Orešanoch v roku 1931 ako trináste dieťa do roľníckej rodiny. „Od útleho veku sme museli otcovi pomáhať, otec obhospodaroval trinásť hektárov kamenistej pôdy v Dolných Orešanoch vzhľadom na to, že je to malá podhorská obec. Ako deti sme museli chodiť do vinohradu trhať zelinu, pomáhať a aj neskoršie keď sme už začali chodiť do gymnázia do Trnavy sme museli nie že učiť sa, ale prvé ísť robiť po príchode zo školy a až potom sme sa mohli večer učiť.“
V mieste rodiska chodil 4 roky do ľudovej školy a roku 1943 išiel do prvej triedy gymnázia v Trnave. Vtedy tam bol riaditeľom salezián Raška. „Bol veľmi seriózny, dôstojný pán a zaobchádzal s nami tak ako so svojimi deťmi. Koľkokrát, keď sme prišli skôr alebo aj premočení na bicykloch z tých pätnásť kilometrov z Orešian do Trnavy, nám dovolil, aby sme sa povyzliekali, vysušili sa proste s nami zaobchádzal ako so svojimi deťmi.“ Neskôr po skončení vojny bol Raška odvolaný v roku 1947 a riaditeľom sa stal už komunisticky zmýšľajúci človek, ktorý prenasledoval kresťansky založených chlapcov a dievčatá. „Sme nosili krížiky na kabátoch a tento Gašparík nám nakázal, že tie krížiky nesmieme nosiť a ktorí sme nosili, nás prenasledoval a aj fyzicky nás napádal v riaditeľni a bil.“ To bol aj dôvod zmeny gymnázia a v roku 1949 odišiel do gymnázia v Galante. Za riaditeľa Cvengroša to bolo dobre. „Za riaditeľovania Edity Žilinskej v ôsmom ročníku som povedal jeden vtip a jeden zo spolužiakov Jožko Ružička z Trnavy, ten ma udal. Ten vtip bol povedaný na súkromnej izbe na priváte, kde sme bývali šiesti chlapci. Samozrejme ma potom začali vyšetrovať, a nedovolili mi maturovať, čiže osem gymnázií som mal, ale maturitu som už neskončil, teda ani nezačal. Lebo počas maturity ma vyšetrovali a bili.“
S vyšetrovaním a komunistickou nevôľou sa stretol už 1945. Na ich dvore, v ich humne bolo mnoho ruských vojakov a mali tam ukryté aj zbrane aj strelivo. Elektrina vtedy nebola a otec poslal troch chlapcov, aby narezali strojom sečku pre dobytok. Na stroji bolo veľké koleso, ktoré bolo treba krútiť a slamu podávať do stroja, ktorý slamu stláčal a krútiaci moment kolesa bol prevedený na ostré nože, ktoré stlačenú slamu sekali na malé kúsky. Keď podávali slamu do stroja, zrazu sa objavil spoza slamy jeden Rus.
Roku 1952 mal síce maturovať v Galante. „Počas celého maturovania mojich spolužiakov ma držali vo vyšetrovacej väzbe a ukazovali mi z okna, pozri sa, tvoji spolužiaci maturujú, ty nechceš ísť medzi nich? Chcem. No, podpíš nám spoluprácu a okamžite ideš medzi nich. A nielenže ideš medzi nich, ale zaručujeme ti, že sa dostaneš na ktorúkoľvek vysokú školu, na ktorú budeš chcieť ísť a že teda môžeš študovať na vysokej škole.“ Spoluprácu nechcel podpísať, štyri dni a noci ho zadržiavali a bili, vyšetrovateľ Hambálek a ďalší dvaja. Voči 20-ročnému Františkovi vtedy používali brutálne násilie. „Kým ešte mi netiekla krv, tak prešli aj okolo mňa a s pätou, mali baganče oni obuté a s pätou mi stúpali na prsty na nohách, hoci som mal ja len také sandále, bolo to v júni, stúpali mi po prstoch na nohách a takto mi spôsobovali bolesť.“ Počas vyšetrovania musel mať ruky položené na kolenách. Do kúta miestnosti ho posadili na stoličku a pred neho vedro, do ktorého mu mala stekať krv, tak ho vyšetrovali a bili. „Ako mladý chlapec maturant mal som dlhé vlasy a ako ma zozadu tí traja raz jeden raz druhý raz tretí bili, hlava mi lietala a samozrejme vlasy mi padli dolu do očí a sa mi začali miešať s tou krvou a začalo mi to tiecť po tvári, ja som sa tak pozabudol, ja som ruku zdvihol a tie vlasy som si išiel odhrnúť. A ako som ja ruku zdvihol, všetci traja na mňa skočili a hlavu mi vrazili až do toho vedra, ktorý som mal pred sebou, že akým právom som si dovolil zdvihnúť ruku.“ Prišla letná búrka a začalo hrmieť, blýskať sa a vtedy si ako 20-ročný pomyslel, nech ten blesk udrie a nech sa už to utrpenie skončí.
V rozsudku v mene republiky v roku 1952 bol odsúdený na desať mesiacov nepodmienečne a to za jeden vtip o Stalinovi, Gottwaldovi a Švermovej, ktorý počul vo vlaku a povedal ho medzi šiestimi spolužiakmi v súkromí na podnájme, ale jeden z nich najslabší spolužiak Jozef Ružička to využil, bol spolupracovník s ŠtB, išiel to povedať v Galante eštebákom. Po odvolaní na Krajský súd do Bratislavy, dostal šesť mesiacov nepodmienečne. 5. decembra 1990 bol rehabilitovaný. Podstata vtipu bola v tom, že vtedy bola Švermová najväčšia úderníčka a Gottwald ako prezident jej sľúbil, že jej splní, čo len chce. Ona chcela vidieť len nahého Stalina nahého, ten to prijal s pochopením. A už keď bola v Moskve a on bol len v spodnom župane, tak úderníčka Švermová sa napozerá, otočí sa a ide preč a hovorí: „no ja som nebola naňho na Stalina zvedavá, len na ten kln, čo pohol celý svet“. Kvôli jednému vtipu nesmel ukončiť školu maturitou a ešte aj jedného spolužiaka nepripustili k maturitám, lebo svedčil, že bol to síce nemiestny vtip, ale také kolujú medzi ľuďmi.
Školu nedokončil a pracoval u svojho otca v poľnohospodárstve. 8. septembra 1952 dostal pozvánku na nástup do výkonu trestu, ale 9 dní predtým 30. augusta ho povolali do PTP, kde strávil 31 mesiacov. „Čo to bolo PTP azda každý dnes vie, že to bol pracovný tábor nespoľahlivých a my sme mali označenie na obálkach so svojimi kádrovými materiálmi, že návrat nežiaduci. Bola to klasifikácia E, že návrat do civilu nežiaduci. Boli to jedny z najťažších prác, my sme dostali štrnásť dní výcvik ľavobok, pravobok a po štrnástich dňoch sme boli rozposlaní, jedni ťažké PTP išli do bane a PTP ľahšie teda išlo na stavebné práce na letiská a po stavbách vojenských stavbách.“„Keď sme chceli v jedálni si odkrojiť kúsok chleba, čo sme mali chlieb, to je pravda, že bol tam ten chlieb, ale najprv sme museli poodháňať z neho potkanov, ktorí vyžierali ten chlieb až potom som si ja mohol odkrojiť a teda jesť, takisto čiernu kávu, ktorú sme mali vždy v hrnci veľkom v tej jedálni, nebol problém, keď sme tam našli toho potkana utopeného.“ Veliteľmi boli často takí ľudia, ktorí by sa neuplatnili normálne v armáde a boli z nejakého trestu tam prideľovaní a často ich aj po ťažkej práci vyháňali na cvičák. „Koľkokrát v rozmoknutých topánkach a nohaviciach sme na druhý deň museli ísť do práce.“ Raz na Štedrý večer v Mimoni ich vyhnali na zoranú rozmoknutú roľu a velili „k zemi a vztyk a k zemi a vztyk a už keď sme boli jedna guľa blata každý jeden, už sme si hovorili, už je tomu dosť, že viac ani bohovi. A to, to sa rozšírilo ako taká struna ako po tom našom útvare teda že viac neľahneme do toho blata. Aj sme ostali stáť, keď skríkol, k zemi, my sme všetci ostali stáť.“ Veliteľ vytiahol pištoľ, začal strieľať do vzduchu kričal „vy hovädá, vy nie ste hodní ani týchto guliek, ktoré vystrieľam do vzduchu, ani tých guliek ste nie hodní, aby som vás pozabíjal.“
V roku 1953 zomrel Gottwald, za týždeň Stalin, neskôr prišla amnestia a nemusel už nastúpiť po PTP, po výkone vojenskej služby, do väzenia. Prišiel domov a pracoval u svojho otca. Požiadal o povolenie zmaturovať. Chcel ísť ďalej študovať, ale z rodnej obce štúdium neodporučili miestni funkcionári. Preto odišiel pracovať do tehelne v Pezinku, začal ako sadzač v peci, navážal a vyvážal tehlu, škridlicu. Tu aj dokončil maturitu v roku 1955 a v roku 1956 sa oženil. Tehelňa nemala problém ho odporučiť aj na Vyššiu pedagogickú školu. Ale aj toto štúdium mu nepríjemne sťažili miestni funkcionári v Dolných Orešanoch, keď sa na mimoriadnom zasadnutí 18. júla 1958 uzniesli „neodporučiť poskytnutie štátneho štipendia Františkovi Belicovi vzhľadom na jeho triedny pôvod.“ Otec bol roľník, mal 13 hektárov pôdy a bolo ich 14 detí, a to podľa komunistickej strany mal byť zlý triedny pôvod. V tom čase už aj mal dcéru, žil vtedy s manželkou v Bratislave, ktorá bola živiteľkou rodiny. Komunistickým funkcionárom nestačilo, že mu neodporučili štátne štipendium, ale napísali aj na jeho školu, odkiaľ 24. novembra 1958 dostal vylučujúci dekrét z Vyššej pedagogickej školy, bol teda vylúčený zo školy, lebo vraj „zatajil tak vážne dôvody, ktoré mohli mať dôvod k môjmu prijatiu“. Aké to boli dôvody sa môže len domnievať, ale jeden z nich by mohol byť, že najstarší jeho brat bol dekanom v Malackách, a napísal, že je štátny zamestnanec a druhý dôvod mohol byť, že mal aj ďalších bratov zatvorených.
Jeho veľkou túžbou bolo ale školu si dokončiť a tak sa štrnásť dní túlal po Bratislave. Vtedy aj fajčil a došli mu cigarety, tak si išiel sadnúť na pivo a kúpiť aj cigarety. V reštaurácii v druhom kúte práve sedel kádrovník z tej Vyššej pedagogickej školy. „Tak som mu poslal poldeci a pivo, ktoré on odo mňa prijal, čašníkovi som rozkázal, nech odnesie tomu pánovi tam a tam, prijal čo vypil, no a ja som rozkázal mu ďalšie poldeci a pivo a aj ja už pri tom ďalšom som si išiel k nemu sadnúť.“ Kádrovník mu navrhol, aby podal odvolanie proti vylúčeniu a pokiaľ on nevybaví to odvolanie, je riadnym študentom. „Vtedy táto Vyššia pedagogická škola bola skrátená, bola dvojročná, až som spravil na konci roku aj štátnice, skončil som ročník štátnice, dostal som diplom, no a vtedy sme sa rozlúčili a odvtedy som tohto dobrého kádrovníka viac nevidel a nestretol.“
Po skončení školy začal učiť v Modre na základnej škole. Keďže ale plánovali s manželkou stavbu rodinného domčeka v Dolných Orešanoch, snažil sa dostať pracovať do rodnej obce, čo sa mu aj podarilo ale pre nezhody s funkcionármi Miestneho národného výboru sa dal preložiť do susednej obce Suchá nad Parnou. Komunisti im nechceli povoliť stavať na pozemku, preto sa rozhodli stavať bez povolenia. Keď už bola hrubá stavba hotová, nariadili mu stavbu zbúrať. „Oponoval som s tým, že staviam si na svojom. Predsa nemôžem bývať v takých podmienkach, ako som býval, v nevyhovujúcich.“ Vyhrážali sa mu, že pošlú stálinca (buldozér), ktorý na jeho náklady stavbu zbúra. „Môžete vyviesť stalinca, ale stalinec prejde cez moju bránu len cez moju mŕtvolu. Proste ja si ľahnem na zem a jedine cez moju mŕtvolu ten stalinec prejde.“ Keď bola stavba dokončená, nakoniec dostal z okresu povolenie. Rok 1968 privítal a angažoval sa, „aby nám bolo lepšie“ ale prišli ruské tanky „demokracia bola zažehnaná a miestni funkcionári mi to nezabudli a začali proti mne zbrojiť“. Ovocím normalizácie boli aj previerky a v roku 1970 nimi neprešiel. Keby len to, „redaktor Karol Hulman o mne v tom čase napísal veľmi hanebné a nepodložené hanebné články, ktoré mali za následok moje nepreverenie a prepustenie z učiteľských služieb.“ 22. júna 1970 dostal vylučujúci dekrét zo školských služieb, prepúšťací dekrét. „Sú to úplné bludy a výmysly. Boli ste s jedným z členov skupiny, ktorej cieľom bolo znevažovať a hanobiť Komunistickú stranu, jej funkcionárov a vytvoriť opozičnú stranu a ďalšie všelijaké hlúposti, privlastnili ste si voľnú časť družstevného pola, ktorá vám nepatrila, vypúšťali ste vlastný dobytok a hydinu na družstevné pozemky. No to sú také nezmysly, takého nehoráznosti, že to nemá obdobu. Na základe toho ma prepustili a ostal som bez zamestnania.“ Podal aj odvolanie proti vylúčeniu ale pracovník okresného súdu v Trnave Adolf Krámer mu povedal, že stranícke orgány tak rozhodli a súd nerozhodne inak a či chce mať aj zo súdu potvrdené, že bol vylúčený zo školstva. Keď ho prepustili z učiteľských služieb, okresným tajomníkom komunistickej strany bol Bohunický, bol zo susednej obce a dokonca aj po Novembri 1989 bol aj poslancom Národnej rady.
Komunisti chceli zaviesť aj disciplinárne konanie proti jeho manželke Augustíne ktorá bola tiež učiteľka. V tom čase sa menili aj funkcie rôznych riaditeľov a vedúcim odboru školstva sa stal Janda Tibor, jeho bývalý riaditeľ, s ktorým mal dobré vzťahy. „On mi hovorí, no Fero, ale zle je aj s tvojou ženou, aj tej musím ja napísať prepúšťací dekrét, proste musím aj ju prepustiť z učiteľských služieb. Jedinou záchranou a keď jej ja napíšem prepúšťací dekrét, keď ju vylúčim, nikdy už v živote do dôchodku sa ona nedostane do učiteľských služieb.“ A navrhol, aby žena dala žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru a to bude dôvodom, že jej nedá prepúšťací dekrét, zmenia sa pomery a môže sa dostať znova do učiteľských služieb. Manželka bola potom tri roky doma, neskôr pracovala 4 roky ako vychovávateľka v Modre. Potom sa dostala učiť do Pezinka kde učila až do dôchodku a ešte aj ako dôchodkyňa učila. Keď bol pozbavený zamestnania, po Orešanoch sa šírili správy, že jeho deti sa nedostanú ani za dojičky na družstvo ani za traktoristu. On s manželkou sa preto rozhodli dať deti na základnú školu na Červený Kríž v Bratislave, čo bola vtedy privilegovaná škola pre komunistických funkcionárov. Základnú školu skončili bez problémov, a keďže sa už vtedy tam učili po nemecky, ovládali perfektne aj nemčinu. Malo to aj nevýhodu, že deti boli v Bratislave, museli ich tam voziť.
Po prepustení zo školských služieb ho nechceli nikde prijať na žiadne zamestnanie a podarilo sa mu zamestnať v JRD Doľany ako kŕmič dobytka. Keďže tam nebol zootechnik, a pochádzal z roľníckej rodiny, mal vzťah k dobytku, začal robiť zootechnika, čo potom robil až do odchodu na dôchodok v roku 1991. V Doľanoch si ho obľúbili, skonsolidoval na družstve živočíšnu výrobu a tam už funkcionári nerobili problémy, keď aj dcéra potrebovala odporúčania na strednú školu. „Postup som mal veľmi slabý, aj do dôchodku som išiel s veľmi slabým dôchodkom, pretože keď som ja povedal svoj názor, aj predseda, Fero ty nehovor, o tebe vieme, teba uzemníme velice ľahko, to bola ich odpoveď a som mal ten plat ozaj mizerný.“
V roku 1990 bol síce plne rehabilitovaný, ale za vylúčenie zo strednej školy, z vysokej školy nedostal žiaden príplatok. Belicov odkaz mladej generácii: 1. Uvedomiť si slobodu a možnosť vzdelávať sa: „Voľakedy nebolo možné nám študovať a keď, tak s veľkými ťažkosťami, aby si to mladí ľudia uvedomili, že dnes môžu študovať, je to samozrejmosť, že študujú na stredných, vysokých školách, ba môžu ísť študovať aj do zahraničia.“; 2. Porušenie prvého prikázania Desatora: „V Dolných Orešanoch od roku 1952 vládol tajomník alebo predseda, podľa toho, ktorá funkcia bola, pán Brestič. Pán hovorím zato, že on sa riadil svojimi zákonmi. On si hovoril, ja som pán boh tvoj, keď mňa nebudeš počúvať, zle pochodíš.“
Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, jún 2016.