Príbeh pamätníka Emil Melioris (1931 - 2019)

„Čo som prežil dobré, na to sa nemá zabúdať a na to, čo som prežil zlé, tak tiež nezabúdam, ale odpúšťam.“

narodil sa 25. apríla 1931 v rodine baníka v Hôrke na Spiši;
ľudovú školu vychodil v Sv. Ondreji, miestnej časti obce Hôrka;
dva ročníky absolvoval na gymnáziu v Nitre u Misionárov Spoločnosti Božieho Slova;
september 1944 po vypuknutí SNP sa po rozpustení študentov vrátil domov;
1945 nastúpil na Gymnázium v Spišskej Novej Vsi do tretieho ročníka;
v kolektíve študentov sa zapojil do odbojovej činnosti skupiny Patriotes;
január 1949 ako sedemnásťročný zatknutý, samotka;
1949 odsúdený na pol roka väzenia;
od zimy 1949 do roku 1960 pracoval v bani, neskôr krátko na JRD ako živočichár;
v roku 1952 sa oženil a založili si s manželkou rodinu;
posledné roky pred penziou sa vrátil k baníckej práci z dôvodu lepšieho zabezpečenia;
November 1989 prežíval veľmi intenzívne, pociťoval zadosťučinenie a očakával zmeny;
Emil Melioris zomrel 5. decembra 2019.

Emil Melioris sa narodil v roku 1931 v obci Hôrka na Spiši ako tretie z desiatich detí v rodine baníka. Otec už po narodení dvoch synov odišiel pracovať do Kanady, aby mohol lepšie zabezpečiť rodinu. Mali i malé gazdovstvo, ktoré ich dokázalo uživiť a na svoje detstvo si spomína ako na veselé a šťastné. V rodnej obci vychodil ľudovú školu a keďže sa dobre učil, svetaznalý otec ho podporoval ku štúdiu. Nastúpil na gymnázium do Nitry ku Misionárom Spoločnosti Božieho Slova, kde študoval dva roky. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pátri misionári báli o bezpečnosť svojich zverencov a študentov rozpustili. Nasledujúci rok už nenastúpil do Nitry, ale pokračoval v štúdiu tretieho ročníka na Gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.

Približne v období od konca roku 1947 do začiatku roka 1948 sa začína jeho príbeh v odbojovej skupine Patriotes. Skupina vznikla v januári 1946 ako ilegálny spolok, ktorý chcel prejavovať svoj nesúhlas s režimom, zaumienili si podvracať ľudovo-demokratické zriadenie, rozširovali protištátne letáky, zaobstarávali si zbrane, strelivo a snažili sa o sabotážnu činnosť. V procese Jozef Schramko a spol. bolo v roku 1949 súdených 52 ľudí a miera ich spolupráce, aktivít a politického presvedčenia vstupu do organizácie bola rôzna. Patriotes fungovali organizovane a postupne si vytvárali podskupiny so svojimi veliteľmi v Spišskej Novej Vsi, v Levoči, v Svite a v Jablonove. Niektorí členovia boli motivovaní režimom prvej Slovenskej republiky, niektorí zas vstúpili do spolku nasledujúc demokratické myšlienky zriadenia pred Februárom 1948. Komunikácia v skupine nebola celkom dôsledná a podskupiny konali na základe príkazov svojich veliteľov. Niektorí pôsobili veľmi aktívne, iní boli skôr pasívnymi členmi. Mladého Emila Meliorisa oslovil ku spolupráci a členstvu spolužiak Schramko. Myšlienky zmeny politického zriadenia v republike a vyjadrovanie nesúhlasných politických postojov mu imponovali, poznajúc z rozprávania skúsenosti svojho otca z Kanady, nesúhlasil s vývojom, aký sa začal realizovať v Československu. Nebol však úplne stotožnený a presvedčený o činnosti organizácie v smere obstarávania zbraní. Sám neplánoval žiadne ozbrojené aktivity, či aktivity vedúce ku zabezpečovaniu zbraní a streliva. Zvlášť, keď došlo ku krádežiam dynamitu a následnému pokusu o poškodenie vlakovej trate pri Markušovciach, rozhodne nesúhlasil s takou aktivitou organizácie, vrátil legitimáciu a žiadal o zrušenie členstva. "Na terorizmus som nebol nijak naladený. No a tak sme sa vlastne rozišli, vrátil som legitimáciu a, no aj keď bolo také tvrdenie, že to sa nedá len tak vystúpiť a tak, mal som troška pokoj, ničoho som sa viac nezúčastňoval. No ale potom to prasklo, koncom januára v štyridsiatom deviatom roku no a zatkli Schramka, Schwabika, postupne behom dvoch týždňov som bol aj ja v lochu." Keď sa dopočul o zatknutí viacerých členov, tušil, že si prídu aj poňho a jeho členstvo nezostane bez povšimnutia. Pri odchode z domu na internát sa rozlúčil s matkou s tým, že ho dlhšie neuvidí... Po prázdninách v januári 1949, hneď na prvej hodine prišli dvaja páni v dlhých kabátoch. Mal sedemnásť rokov, podrobili ho najprv krátkemu výsluchu v Spišskej Novej Vsi, potom zobrali do Košíc, kde strávil približne dva týždne na samotke a bol podrobený výsluchom. Obdobie samotky bolo najťažším obdobím, na ktoré spomína - hlad, žiadna hygiena, výsluchy, samotka. Preradili ho do Krajskej súdnej väznice v Košiciach, kde už nebol na samotke a vďaka jednému dozorcovi, ktorý bol príbuzným známeho v dedine, sa mu pomery o trochu zlepšili. Po čase bol presunutý do basy v Bratislave, kde prišlo, ako spomína - "dobré znamenie v mojom živote, dostal som sa do basy s inteligentnými ľuďmi, bola to basa pre troch, pre dvoch, ale vtedy bola tak obsadená tá bratislavská basa že sa robili prístelky, do tej dvojposteľovej izby sa na noc hodil slamník na zem, z jednej strany sa vysunula posteľ zo steny, z druhej strany a v strede som ležal ja na slamníku ako hosť. Pán doktor Dobrovodský bol právnik, bol to prezidiálny šéf Povereníctva vnútra do štyridsiateho ôsmeho roku, do februára. A druhý bol vysokoškolák, študoval vo Viedni, ale legálne, bol vyslaný študovať do Viedne. Ovšem, tiež sa zaplietol, chudáčisko, tým pohlavárom demokratickej strany, čo poutekali do Rakúska, do Viedne, tak nosil im všelijaké správy, lebo on mohol chodiť hore-dolu, a tak ho Rusi tam navštívili. Uspali ho a prebudil sa v base v Bratislave."

Emil Melioris sa bál ako dopadne ich proces, či a kedy sa vráti domov. Mladiství Schramko so Schwabikom boli odsúdení na desať rokov, tresty podľa aktivít jednotlivých členov boli odstupňované a Melioris ako pasívnejší člen sa previnil združovaním proti štátu podľa § 2 ods. 3 z.č. 231/48 Zb. a bol odsúdený na pol roka odňatia slobody. Po návrate domov prežíval ťažké časy, vyčítal si, že sklamal rodičov, neukončil štúdium, neustále v napätí, že ho kedykoľvek opäť prídu odviesť. Ako sa vtedy vravelo o politických väzňoch, brali ich na nútené práce a bez rozsudku. Krátko okúsil väzenský život päťdesiatych rokov, ale dôsledky svojho nerozvážneho mladíckeho konania, ovplyvneného ideálom slobody a demokracie, si niesol prakticky po celý život. V roku 1952 sa oženil a založili si s manželkou rodinu. Kádrový posudok pána Emila zohral z času na čas svoju rolu, hlavne keď si ich deti snažili nájsť svoje profesijné uplatnenie. Pracoval v robotníckych profesiách, desať rokov ako baník a sedemnásť rokov ako vlakový sprievodca. Pred penziou sa na pár rokov ešte vrátil ku práci baníka, aby si finančne prilepšil.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 01/2019

Zdroj:

- Svedectvo pamätníka zaznamenané v roku 2012. Je súčasťou digitálneho archívu Referátu Oral history ÚPN
- Archív ÚPN Bratislava, f. KS ZNB Správa ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-1017