Príbeh pamätníka Anna Lapšanská, sr. Mária Jana (1925 - 2021)

„Nebojte sa, ak vás Pán Ježiš volá, nebojte sa mu zasvätiť.“

Anna Lapšanská sa narodila 12. júla 1925 v Ľubici v maloroľníckej rodine;
mala 7 súrodencov, jej otec počas vojny padol do zajatia a mali ho už aj obesiť;
roku 1943 vstúpila do kláštora k sestričkám do Levoče;
roku 1947 mala v Přerove obliečku - obliekanie do rehoľného rúcha;
1948 – 1949 roky noviciátu, príprava na rehoľný život;
po roku 1950 zo Slovenska premiestnená do Čiech na práce na poliach a v továrňach Filipov, Jiříkov, Varnsdorf, Horný Maršov, Moravská Třebová;
roku 1983 sa z kláštora vracia do Ľubice, opatruje ťažko chorú mamu;
kúpi ďalší susedný dom a buduje kláštor v Ľubici;
Anna Lapšanská zomrela 7. novembra 2021.

Anna Lapšanská sa narodila 12. júla 1925 v Ľubici v maloroľníckej rodine. „Slniečko vychádzalo, bola nedeľa, mamka mi to hovorila a s plačom som prišla na svet ako každé dieťa, ale nedeľa bola radostná, pretože ešte ten samý deň som bola pokrstená.“ Keďže jej otec mal viacerých súrodencov, dom predali a každý dostal svoju čiastku. Otec „kúpil spálenisko a tu sme vybudovali domček. Detstvo som mala pekné až do roku 1937, keď nám otecko zomrel.“ Anna mala 7 súrodencov. „Keď sa narodil braček Tóno, ten ustavične v noci plakal a mamička musela svietiť. Keď zasvietila tak Tóno prestal plakať.“ Jej starostlivý a pracovitý otec počas vojny bol „zugsfürerom“, mal aj vyznamenania. Svojim deťom rozprával aj zážitky z vojny. Raz padol do zajatia a mali ho už aj obesiť. „Už mal iba spodky oblečené a ten oficier prišiel, pozrel sa na neho, pokýval hlavou, odišiel a nechal búdku otvorenú. A boli tam dvaja vojaci. Stáli, čo ho strážili. A keďže on nechal otvorené dvere, tak otecko potichučky bosý za ním. Tí strážcovia mysleli, že ten oficier ho prišiel ako odvolať. Ta si mysleli aha už ide na popravu dobre. Máme pokoj. A on potichučky išiel za ním až na kraj lesíka a tam sa potom plazil a tak si život zachránil.“ Keďže jej otec na vojne bol vyškolený aj na trhanie zubov, mal na to aj povolenie, tak chudobní chodili k nemu trhať zuby. Jedno dievča malo opuchnuté líce, malo mať svadbu a prišlo trhať zub. „Otecko asi za dva, tri dni zomrel. No a keďže sme boli chudobní tak mamička nemala ani hrobárovi zaplatiť vykopanie hrobu. A dozvedela sa to tá nevesta, tak prišla a povedala: Pani Lapšanská, ja platím vykopanie hrobu, lebo som mohla mať svadbu.“ Raz prišli manželia, a ponúkli jej mame, že by zobrali to dieťa v kočíku k sebe, aby mama mala menej starosti s vyživovaním. „Mamka sa vtedy rozplakala a celkom rezolútne povedala tej pani. Viete, ja som chudobná, ale ja som schopná ešte desať detí vychovať, ale jedného sa nezrieknem.“ Aj keď žili v skromných podmienkach, kupovali podielové knihy zo Spolku svätého Vojtecha. „Mamka pri peci varila a my okolo stola pri lampičke čítali sme knihy. Taktiež časopisy. To bol taký detský raj.“

Svoju slobodu si začala uplatňovať aj v detstve. Keď už dospievala, nezúčastnila sa večernej modlitby ruženca. „Už som si myslela, že to už nie je pre mňa.“ Mama chcela, aby sa ruženec modlila samostatne, Anna vzdorovala, mama jej zobrala perinu, pokiaľ sa nepomodlí. „Tak som vyliezla na pôjd a tam som v sene spala.“ Potom sa uzmierili. „A mamka nám urobila krížik na čele, a to bola tak krásna tá mamka, tak a nech ti Pán Ježiš odpustí. Tak sa na nás milo pozrela.“

Keď zomrel prezident Masaryk, ako 12-ročná chodila do meštianskej školy a tam pri tej príležitosti aj zložila básničku, ktorú mala predniesť v deň jeho pohrebu „odvolal si v z Lán svojej, do hlbiny, večný Pán.“ Učila ich aj jedna učiteľka Nováková, ktorá bola Češka a po vzniku Slovenského štátu „tak odchádzali Česi a tá učiteľka, ktorá mňa učila v meštianke, mala som ju veľmi rada a ona mi napísala do pamätníka: 'Národ, který si netroufá žítí o své samostatnosti, není hoden, aby žil.' Napísal Július Zeyer, to bol básnik.“ O Slovenskom štáte: „môžem povedať zo skúsenosti, že my sme vôbec nevedeli, že je vojna. Potraviny boli na lístky, ale mamka hovorila, nikdy sme sa tak dobre nemali, lebo predtým sme nemali peniaze, za čo kúpiť a teraz nejaká korunka a tie lístky sme si vybrali. Čiže sme mali dostatok toho jedla, hoci bolo na prídel. Potom tá sloboda. My sme mali Združenie katolíckej mládeže. Organizovali výlety, hrali divadlá, združovali sa, taký pekný život to bol.“ Roku 1943 vstúpila do kláštora k sestričkám do Levoče, Vojtaššákov učiteľský ústav to bol. „Anička, dieťa moje, ja viem čo ty chceš, ja som ti našla ten lístok, čo máš do kláštora priniesť. Tak počúvaj ma dobre. Pokiaľ ťa Pán Ježiš volá, tak choď. Na nás ty nehľaď. My sa už pretlčieme akokoľvek, ale to je tak veľká milosť, choď keď ťa Pán Ježiš volá, ale keby to malo byť z pýchy, akože chceš byť učiteľka, niečo znamenať, tak nechaj, nech si radšej dobrá mamička, nech si obyčajná ženička tuná. Takto mi povedala.“ Odchod do kláštora sa vtedy chápal tak, že po rehoľných sľuboch sa člen rehole nemal vrátiť domov a aj návštevy sa nemali konať. Tak to prežívala aj Anna, nevidela svoju rodnú obec Ľubicu 20 rokov. Keďže v detstve vyrastala v skromných podmienkach, tak aj deti vypomáhali ako sa dalo. „Brat Tóno pracoval na Téryho chate, aj on sa staral o chlebík ako mohol, aby sme vyžili. Sestra Helenka bola vo Važci, tiež tam čosi u detí, aby si na chlebík a to boli práve prázdniny, august. Takže každý sa uchytil, kde vládal.“ Rozhodnutie vstúpiť do kláštora považuje aj za požehnanie a úspech pre rodinu. Všetci vyštudovali, keď nie vysoké, tak aspoň čiastočne, aspoň stredné školy a aj pekne sa uplatnili, dobre sa povydávali. Keď už bola v Levoči ako kandidátka a sestričky ju hneď nechali študovať na učiteľskom ústave, chodila aj do Spišskej Novej Vsi do Odbornej školy pre ženské povolania. Spomína na českú učiteľku Jiřinu, ktorá „sa ma pýtala, čo to čítam, že také veci, boli to o svätej Terezke, ale imponovalo jej to, lebo videla, že ktosi mal záujem aj o čosi iné a že existuje ešte aj čosi iné a že nie som také povedzme tuctové dievča.“ V roku 1944 bývali nálety vojenských lietadiel, mali strach o sestričky, tak ich poslali domov. Anna si spomína na niektorých partizánov: „Vidíte ten múrik, tam partizáni mali vyhrnuté rukávy, kde sú tí bohoví Nemci. To bolo strašné, my sme sa báli. Čo s partizánmi sme mali ako sympatie, že to sú naši ľudia, že a vidíte, keď potom také počujete, tak sa zhrozíte.“ Po Povstaní bol silne obmedzený aj slobodný pohyb osôb, ale v tom čase boli kravy na voľnej paši aj celý deň a ak sa domov nevrátili, mnohí sa báli ísť aj ich hľadať, lebo už boli aj prestrelky. Ale kravy bolo treba podojiť, aby nezahynuli. Brat Tóno „išiel dojiť kravy. Stretol tam partizánov. Samozrejme, že to mlieko im dal. Ktosi ho videl, udal ho, že dal partizánom mlieko. No teraz ho našli tu a ešte bol schovaný tu u suseda... Tak ich zobrali na odstrelenie. Tu na rohu bývali Nemci, vrkočatá Any Rušová utekala za tými vojakmi. Neberte tých chlapcov, ona sa išla prihovoriť chytro... šofér hovorí, že práve vezieme na hrad do Kežmarku, Tekelyho odstreliť dvoch.“ Ku krčme sa zbehli mnohí a jeden „utekal k tým Nemcom a ten zať povedal: Čo to robíte, veď to je môj Schwiegervater - svokor a to je chlapec od susedov, to takí dobrí susedia naši. To nemôžete nám urobiť.“ Anna pripomína reakciu jej mamy, ktorá neplakala, len sa modlila so sklonenou hlavou. Prosila aj svoju dcéru, aby sa modlila s ňou tiež za záchranu Tóna. „Anička, ty si Bohu zasvätené dievča. Také čisté dievčatá má Pán Ježiš rád. Modli sa, on ťa vypočuje na záchranu Tóna... Tóno sa nám vrátil, takí sme boli šťastní, že nám Ježiško skutočne toho Tóna zachránil a ten Tóno, že sa potom aj kňazom stal.“ Jedného dňa bola prestrelka, videla ako sa chcel schovať jeden slovenský vojak, chytil sa kľučky u dverí susedov. Keď streľba prestala, vyšli sa pozrieť na ulicu a videli ho tam ležať zastreleného. Keď sa situácia začala upokojovať, prišlo oznámenie, že sa môže vrátiť do kláštora. Viezla sa vozom, kde boli mŕtvi, videla aj „zabitého, že mozog mu len vytiekal“.

Po oslobodení už ovplyvňovali veci komunisti, do kláštora dostali civilného riaditeľa. Predstavená oznámila, že dostali odvolanie do Čiech, lebo tam je generalát a keďže školy sú poštátnené, už nebude možné na nich pôsobiť. „Ideme, kto chce, ktoré chcete dievčatá, môžete s nami ísť, ktoré by ste mysleli, že to nie je pre vás alebo by ste sa báli, lebo je to v Čechách, tak môžete ísť k rodičom.“ V Přerove bola 2 roky ako kandidátka, v prvom roku navštevovala v Olomouci pri Palackého univerzite školu pre učiteľskú spôsobilosť dievčat, vyučovať náboženstvo. Ako hlavný organizátor tam bol pán Tomášek (neskôr vymenovaný za kardinála). Potom absolvovala aj logopedický kurz. Nasledovali mesiace postulátu. Vypomáhala pri šití, v tom čase sestričky otvorili kurz šitia a varenia, vypomáhala aj v jednej triede. V roku 1947 mala obliečku - obliekanie do rehoľného rúcha, čo je pre rehoľné sestry veľká udalosť, slávnosť, na ktorej sa zúčastňujú aj blízke osoby. Prišla aj jej mama „s veľkým plačom. Tisu nám obesili. A plakala a plakala a nebolo reči s ňou, že takého človeka, ktorý takto sa staral, že my sme ani nevedeli, že je vojna. Tak nás vyviedol a toto dostal na ako zaplatenie.“ Spomína tiež: „Ak bola reč o doktorovi Tisovi, tak som počula samé negatívne narážky, myslím, že tu sa mu hodne krivdí, miesto toho, aby sme si povedali, aký to bol statočný človek, keď v Európe všetci sa triasli pred Hitlerom a on sa odvážil taký dôležitý dokument Židovský kódex nepodpísať. A my ho hodnotíme, my Slováci, hanba nám, lebo povieme, že bol kolaborant. A iné národy, keby mali takého človeka, tak povedia hrdina.“ V rokoch 1948 – 1949 boli dva roky noviciátu, príprava na rehoľný život, študovali sa rehoľné predpisy a kódexy, cirkevné právo a podobné veci. V noci z 13. na 14. apríla 1950 (barbarská noc) boli zlikvidované všetky mužské kláštory. O pol roka na to bola generálna predstavená povolaná do Prahy, vrátila sa večer a už sa mali v stredu sťahovať do Filipova, odtiaľ vyhnali redemptoristov za štvrť hodiny. „Jedného dňa v tom Filipove prišlo nákladné auto a všetky drahocennosti naložili, nakladali a keby ste videli s akou neúctou. Teraz si predstavte, aké tam boli knižnice. To bolo čosi, čo pre národ znamenalo dačo. Staré veci hodnotné, a to vidlami nahadzovali.“ Na hranici medzi Poľskom a Nemeckom bol malý domček a počas jednej vychádzky tam išli sestričky pozrieť a videli tam mnoho starého papiera a kníh, pričom nemali ani čím do pece založiť, tak si zobrali z toho papiera. ŠtB ich sledovala a nastali vyšetrovania. Boli na políciu odvážané a tam sa mali zodpovedať, čo tam hľadali, pre koho to pracovali. „Oni boli psychicky úplne zruinované s takýmto zachádzaním.“ Tam blízko bol aj pútnický kostol, tak prichádzali aj iní ako pútnici. „Jedna pani videla ma plakať a tak potichučky prišla ku mne a dala mi tisíc korún. Sestrička, aby ste na to najdôležitejšie mali. A my sme nemali žiadnu prácu, nemali sme z čoho žiť.“ Sestričky, aby niečo zarobili, chodili do rôznych firiem, kde vyrábali aj hračky, veľkonočné vajíčka a podobné veci. Jedného dňa prišlo nákladné auto, bolo otvorené a posadali si na lavice, bolo to práve 8. decembra na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie a odviezlo ich na pole, kde mali trhať ľan zo zamrznutého poľa. Potom pracovali v továrni v Jiříkove, vzdialenej 6 km, kde sa tkalo plátno. Neskôr boli najmladšie sestričky do 30 rokov vyvezené do Varnsdorfu, kde bola veľká pančucháreň. Ubytované bolo vo veľkej budove bývalého súdu, pri ktorom bola aj väznica. Všetko bolo vymaľované vápnom na bielo. Z okien a dverí boli odstránené kľučky, kľúč od dverí mala len zmocnenka. „Tak to pôsobilo, že či to nie je koniec nášho života alebo čo s nami teraz urobia, čo bude ďalej? A ja som to prežila veľmi dobre, lebo ja sa priznám, ja som plakala, plakala, plakala. Ja som si to vyliala, ale druhé sestričky, ktoré sa zapierali, a oni z lásky k Pánu Bohu, je to pekné, samozrejme, ale oni to v sebe dusili, teraz žiadna z nich už nežije.“

Z toho obdobia pripomína jednu vedúcu Lastovičovú v súvislosti s Vianocami. Boli blahoželania a sestričky blahoželali aj svojej vedúcej a dali jej darček, papierového Ježiška v jasličkách. Prijala to a dala si ho pod stromček na svoj stolík. Nadriadení ju zavolali viackrát a na druhý deň jej dali ultimátum, buď toho Ježiška dá inde alebo stratí zamestnanie. „A hovorí a ja ho nedám preč. A nedala ho preč. A teraz jej bolo povedané, tak strácaš funkciu. A ona hovorí. Nestrácam, ja dávam výpoveď. A to dievča, predstavte si, ono dalo výpoveď.“ Neskôr pri kostole im povedala: „Ja som dieťa sovietskeho vojaka a ja som Slovenka. Ja som pokrstená, bola som aj u prvého svätého prijímania, ale od tej doby nič. A ja sa vraciam k mamičke a začnem riadny náboženský život ako sa patrí, ako Slovenka. A tak aj spravila.“ Sestričky vydávali svedectvo o svojom zasvätenom živote aj v továrňach. V jednej z nich boli aj mladí chlapci, pletiari (pletáři). Pri rozhovoroch prišla reč aj o Bohu. Sestričky tam vlastne apoštolovali a tí chlapci ich mali radi, preto vedenie továrne odvelilo sestričky na iné miesto. V továrni bývali aj desaťminútovky. Niekto sa prihlásil na kádrové oddelenie a mohol povedal nejaký príspevok to rozhlasu továrne. Jedného dňa zaznelo z reproduktorov „divíme sa vedeniu továrne, že niečo takého ustanovilo, že nám berú pletárky pri tak katastrofálne špatnom materiáli, ktorí my tu spracovávame a sestričky ako pletárky prvotriedne pracovníčky a oni nám ich berú. V tom sa zaseklo, ticho nič.“ Následne boli zrušené desaťminútovky. Sestričky potom odvelili do Horného Maršova do Krkonôš do továrne Texlen, kde sa spracovával ľan. Bola to špinavšia a ťažšia práca. Pracovali tam aj Gréci, lebo aj v Grécku sa šíril socializmus a prišli sa učiť. „To oni sa prihlásili, ale chudáci, viete, otroci je málo. Ako s nimi sa jednalo.“ Ľudia nás mali radi, ale niektorí sa veľmi báli. Niektorí považovali za trestuhodné sa kontaktovať s takými protištátnymi živlami. „Tak také chlapčiatko, videl sestričky, utekal k nám. Otec na neho priam zreval. Ideš nazad a potom ktosi ho videl, že to dieťa k nám utekalo, tak prišiel o prémie, že vaše dieťa sa kamaráti s protištátnymi.“ Mena peňazí v roku 1953 bola pre niektorých veľkým problémom. Bolo tam jedno dievča, ktorá sa mala vydávať a šetrilo si peniaze, aby po svadbe mali niečo na začiatok. Šetrila aj na úkor stravy, nič si nekupovala. A prišla mena peňazí jedna ku päťdesiatim. „A jej padlo všetko. No museli ju strážiť, aby si život nezobrala, lebo to o všetky peniaze prišla.“ Našli sa aj takí statoční. Boli tam dve dievčatá Jarmila a Květa. Pomáhali sestričkám, napr. zohnať vajíčka alebo prišli s vozíkom a nakúpili nám a podobne. Vedúci tej továrne sa im posmieval. Jarmila vstala a kričala na celú jedáleň. „Pane vedoucí, jestli chcete, já vám vyžehlím kalhoty. A jestli sestřičky potřebují nakoupit, tak já jim nakoupim, jo? A sadla si. A všetci to videli. Potom Květa a Jarka už mala pokoj, už vedúci mal rešpekt pred ňou.“ V továrňách zažili viacero príbehov. Vo Varnsdorfe bola veľká tabuľa a tam bolo napísané „My život na zemi předěláme a my sme si tam dali obrázky sestričiek akože my sestričky život na zemi předěláme. No zmocnenka zúrila, keď to videla, čo sme to tam porobili.“ V inej továrni mali veľkého Lenina, tam bolo napísané, „náš učiteľ, náš vzor“ a sestričky žiadali, že si tam chcú dať svoje sväté obrázky. Zmocnenka súhlasila s tým, že niečo si tam môžu dať ale niečo musia nechať. Tak oni to tak urobili. Lenina zvesili, dali tam kríž a niečo nechali, čiže „náš učiteľ, náš vzor“ tam nechali. No a nemohla zmocnenka nič povedať. Vo voľnom čase mali čítať všelijaké noviny a mali aj ideologické komunistické školenia. Chodil ich školiť zmocnenec Hladký, bývalý holič a sestričky sa ho veľmi báli. „Fantázia pracuje, keď vidíte dvere pozatvárané, okná zatreté a ten bývalý holič, si spomeniete hneď na britvu... Keď sme odmietali čítať tie komunistické noviny, tak hovoril, máte to bližšie tam k vášmu nebu. Akože čím skôr zomriete, odhlasujete si smrť. Ta viete, že sme sa fakt báli.“ Majster Skuček sestričkám sľuboval, že im pomôže sa vyslobodiť, len aby pekne pracovali a o dva mesiace ich pustí na slobodu. Sestričky to zobrali vážne, a presne na deň po dvoch mesiacoch si objednali auto, bol práve voľný deň. Naložili sa do auta a utiekli do Liberca. Tam ich nemali kde uložiť. Rozhodli sa ísť do Moravskej Třebovej, kde bol jediný rehoľný dom, ktorý nebol zlikvidovaný. Tam bol starobinec. Správca bol trochu veriaci človek, ale nevedel, čo s nimi, utiekli bez legitimácií, občianskych preukazov. Prijal ich, aj zabezpečil poslanie preukazov, aby sa mohli zamestnať.

Anne dodávalo veľkú silu to, keď sa dozvedela, že jej brat Tóno sa rozhodol pre kňazstvo. Bola vtedy ešte vo Filipove a poslal jej list s prosbou zohnať misál a v liste bol obrázok Srdce Pána so štólou. „Štóla je odznak kňazstva. Tak ja som vedela čo to znamená.“ Keď mala ťažkosti, spomenula si na brata Tóna, ktorý sa usiluje o kňazstvo, ktorý zápasí, ktorý bojuje a ktorý chce byť kňazom. „A toto mi uľahčovalo vždycky, kedykoľvek ako som si spomenula na toho, že môj brat by mohol byť kňazom, všetko bolo ľahké.“ Spomína aj na jeho nečakanú smrť: „Môj brat mal haváriu, no síce nie on. Doposiaľ to nie je vyjasnené, viete, s nákladným autom a jednoducho zomrel roku 1981.“ Roku 1983 nastal čas rozhodovania odísť z Moravskej Třebovej do Ľubice. Súviselo to s chorobou jej mamy. Bola sklerotická, mala cukrovku a bolo potrebné, aby sa niekto o ňu staral. Ak si ju aj zobrali jej deti do svojich príbytkov Lojzo do Martina, Helenka do Prešova, Terezka na Školskú ulicu, všade trpela, lebo si už nemohla zvyknúť na nové podmienky. Najradšej chcela byť v svojom domčeku, ale keďže každý mal svoju rodinu, jediná možnosť bola, aby prišla k nej dcéra Anna a postarala sa o ňu, dochovala ju do smrti. Pred sestričkou Janou (jej rehoľné meno) tak bolo vážne rozhodovanie. „Niektoré sestričky mi hovorili choďte. Štvrté Božie prikázanie je na prvom mieste.“ Ale keďže sa rozhodla pre rehoľné povolanie, čakala na nejaké znamenie, aby jej v tom niekto poradil, predstavená. Tá jej navrhla, že pôjde s ňou do Prahy za kardinálom Tomáškom, ktorý im to pomôže vyriešiť. „Povedal mi choďte k mamičke, ja vám dám svoje požehnanie a ešte tu máte aj ruženec. Jeden dajte mamičke a jeden si nechajte pre seba. No a tak som potom s takým ľahkým srdcom odišla, že idem domov.“ Do Ľubice prišiel ako farár Ján Babjak, u ktorého našla porozumenie a povzbudenie. Rada spomína, ako ju zásoboval samizdatmi aj Anton Selecký z Bratislavy. V Ľubici viedla detský spevácky súbor. Deti kvôli tomu potom aj vyšetrovali a vyhrážali sa aj rodičom, že sa nedostanú na ďalšie štúdiá. Jedno z dievčat povedalo: „Môžem byť aj pastierka, že však Pánu Ježišovi sa pastieri prví prišli pokloniť, že nemusím byť študovaná, ale len aby som chodila do spevu, lebo rodičia boli za to, aby deti mali sa schádzali a mali aj svoj program.“

O svoju mamu sa starala 5 rokov. A rozhodla sa vybudovať kláštor v Ľubici. Preto kúpili aj susedný dom, ktorý bol na predaj. „My ideme stavať kláštor. Ta my vám pomôžeme hneď a hneď to zorganizovali a viete potom chodili piatky a soboty po práci. To prifárali z Jablunkova a teraz tú plechovú strechu pozvíjali, pracovali, tu chodili ľudia.“ Tri roky vyučovala aj náboženstvo v Lendaku. Neskoršie jej dali aj sestričku, potom boli dve sestričky. Mladým ľuďom odkazuje: „Nebojte sa, ak vás Pán Ježiš volá, nebojte sa mu zasvätiť. Nemajte strach, mladí ľudia, odovzdať sa Pánu Ježišovi. Nebojte sa dievčatá, ani chlapci sa nebojte.“ K rehoľnému sľubu poslušnosti hovorí svoju životnú skúsenosť i múdrosť: „Čo predstavená povie, to hovorí Ježiš, osud je v tvojich rukách, takto sa modlím. Predstavená je povinná takisto vôľu Božiu hľadať, pozerať, aké má kto vlohy, aké má vedomosti, podľa toho jej zadeliť prácu a musí byť stále na pozore, pozerať, čo má podnikať, aj ako sa môže ku nej správať, aby jej pomohla k Ježišovi a nie ubíjala to povolanie.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, marec 2016.