Padlí, zomrelí a zabití slovenskí vojaci v priebehu protisovietskeho ťaženia (jún 1941 – august 1944)

Dňa 22. júna 1941 prešla druhá svetová vojna do novej fázy. Nemeckou inváziou do ZSSR známou ako operácia Barbarossa, sa začal najkrvavejší konflikt, ktorý svojím rozsahom a ničivosťou zatienil všetky predošlé vojny v dejinách. Po ideologickej stránke to nebol zápas medzi „dobrom“ a „zlom“, ani medzi demokraciou a diktatúrou. Práve naopak. Konflikt bol vyústením rozporov protichodných mocenských záujmov dvoch zločinných diktátorských režimov, nacistického a boľševického, ktoré si v auguste 1939 rozparcelovali stredovýchodnú Európu a oba, nezávisle od seba, hľadali cesty na ovládnutie zvyšku Európy.

Do tejto vojny, dobovou propagandou označovanej ako ťaženie proti boľševizmu, sa zapojili aj viaceré štáty v nemeckej sfére vplyvu – Rumunsko, Maďarsko, Taliansko, Fínsko či desaťtisíce občanov ZSSR. Jedným z nemeckých spojencov v ťažení bola aj Slovenská republika. Z iniciatívy jej predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku sa pripojila už 22. júna 1941. Vstup do vojny sa udial neústavným spôsobom – obídením zákonodarného zboru – Snemu SR. Bez ohľadu na to už dva dni nato, 24. júna 1941, prekročila dvojtisícová Rýchla skupina (od 8. júla premenovaná na Rýchlu brigádu) ako prvá slovenská formácia hranice ZSSR. Za ňou postupoval armádny zbor s 50 tisíc mužmi. Existencia Rýchlej brigády sa skončila po tragickej bitke so 44. sovietskou horskou streleckou divíziou, ktorá sa odohrala 22. júla 1941 pri Lipovci, a vyžiadala si až 75 slovenských obetí na životoch.¹

Čoskoro sa ukázalo, že armádny zbor, bez motorizovanej techniky, je v podmienkach „bleskovej vojny“ sotva využiteľný. Už na prelome júla a augusta 1941 bolo preto 35 tisíc záložných vojakov z jeho radov stiahnutých späť na Slovensko. Slovenská vojenská účasť sa následne skoncentrovala do dvoch divízií. Prvá, Rýchla divízia, mala v rámci skupiny armád Juh postupovať v smere na Ľvov – Kyjev – Dnepropetrovsk – Rostov na Done a Kaukaz. V prvých mesiacoch to prebiehalo bez väčších problémov. Slováci boli svedkami zdrvujúcich porážok sovietskej armády. V októbri divízia postupovala v smere na Dnepropetrovsk a k pobrežiu Azovského mora. V druhej polovici novembra sa „Blitzkrieg“ zasekol na sovietskej obrane a Rýchla divízia ostala približne v priestore miest Mariupol – Taganrog. Frontová hranica, ktorú mali Slováci brániť na dlhých osem mesiacov, až do júla 1942, bola na riečke Mius. Práve tu prebiehali prudké boje s množstvom obetí; najsilnejšie sovietske protiútoky Slováci pretrpeli počas Vianoc 1941, čo sa odzrkadlilo aj na výške strát. Do vnútrozemia ZSSR začala Rýchla divízia postupovať v polovici roka 1942. Dňa 21. júla 1942 v rámci 1. tankovej armády zaútočila v smere na Rostov na Done, ktorý Nemci a Slováci dobyli už 25. júla. Odtiaľ jej postup pokračoval juhovýchodným smerom až po severokaukazské kúpeľné mestečko Gorjačij Kľuč, čo bolo viac ako 800 km od pôvodných zimných pozícií. Potom sa nemecká vojnová mašinéria zastavila. Bolo zrejmé, že ďalší postup je nemožný.

Naopak, ako dôsledok stalingradskej porážky, sa 23. januára 1943 začal ústup z ťažko dobytého Kaukazu. Pozičná vojna sa zmenila na kruté ústupové boje s desiatkami mŕtvych či ranených takmer každý deň. Bez väčšiny automobilov, ťažkých zbraní, ba aj proviantných zásob, Nemci vo februári prepravili príslušníkov Rýchlej divízie loďami a lietadlami z Tamanského polostrova na Krym. Tu sa pre Slovákov na dlhší čas skončila aj ich bojová činnosť. Na Kryme plnili len strážne a hliadkovacie úlohy. V zmenenej situácii sa dovtedajší názov divízie stal neadekvátnym. S minimálnym počtom motorových vozidiel mohla plniť len zabezpečovacie úlohy a preto sa 1. augusta 1943 zmenil jej názov na 1. pešiu divíziu. V dôsledku katastrofálnych porážok na južnej Ukrajine sa nemecké velenie rozhodlo ešte raz využiť služby Slovákov. Napriek protestom slovenského ministerstva národnej obrany boli príslušníci divízie nasadení do záchytného pásma v oblasti medzi ukrajinskými mestami Melitopoľ a Kachovka. V situácii rýchlo sa posúvajúceho frontu však sotvakto z nich mohol vedieť, že úsek, do ktorého sa podľa rozkazu presúvali v noci z 29. na 30. októbra, už obkľučujú sovietske tankové a jazdecké vojská. Dňa 30. októbra tak počas niekoľkých hodín padlo vyše 2 000 vojakov a 50 dôstojníkov divízie do zajatia, ďalších viac ako 20 zahynulo. (Zo zajatcov sa veľká väčšina onedlho rozhodla vstúpiť do čs. zahraničného vojska – vytvorili Pluk slovenských dobrovoľníkov v Usmani a neskôr sa zúčastnili ako príslušníci paradesantnej brigády krvavých bojov na Dukle i v SNP).²

Ústup 1. pešej divízie pokračoval cez rieku Dneper smerom na Cherson a Odesu. Posledné správy o bojoch, ktorých sa zúčastnili príslušníci niektorých jednotiek divízie, pochádzajú z februára (Krym) a napokon z apríla 1944 (dnešné Moldavsko). Od mája 1944 sa Slováci nachádzali na území dnešného Rumunska. Koniec ich bojového nasadenia sa odrazil na ďalších zmenách, keď 1. júna 1944 divíziu reorganizovali a premenovali na 1. technickú divíziu. Po vypuknutí SNP 29. augusta 1944 Nemci slovenskú armádu ako nespoľahlivú odzbrojili. Tento krok spôsobil demoralizáciu aj v radoch 1. technickej divízie, ktorá sa začala rozpadať, jej príslušníci na vlastnú päsť utekali na Slovensko. Zvyšky mužstva Nemci v septembri 1944 využívali na stavbu obranných opevnení (Maros Stellung). Od októbra ich presúvali cez Satu Mare a Miškovec do priestoru Balatonu, kde vykonávali až do prechodu frontu technické a opevňovacie práce. Koniec vojny a príchod Červenej armády v marci 1945 však pre väčšinu mužov divízie neznamenal slobodu, ale začiatok nového utrpenia: ako nepriateľských vojakov totiž Sovieti asi 3 tisíc mužov zajali a odvliekli na otrocké práce do gulagov.

Zaisťovacia divízia po celý čas svojej existencie, od augusta 1941 do októbra 1943, pôsobila na území severnej Ukrajiny a Bieloruska. Náplň jej činnosti bola iná ako u Rýchlej divízie. Nepostupovala s frontom, ale strážila cestné a dopravné komunikácie, vojenské objekty v zázemí, tiež participovala na protipartizánskych akciách. V jeseni 1941 vykonávala službu v priestore Žitomir – Ovruč – Mozyr a strážila hlavnú železničnú trať na Brjansk a Moskvu, konkrétne v úseku Pinsk – Gomeľ. V lete 1942 sa presunula severnejšie do oblasti Polesia. Kým prvý vojnový rok bol pre divíziu pomerne pokojný, situácia sa celkom zmenila v lete a na jeseň 1942. Spôsobilo to organizovanie sovietskeho partizánskeho hnutia z Moskvy. Vojaci sa dostávali čoraz častejšie do najrôznejších ozbrojených stretov s partizánmi útočiacimi doslova zo všetkých strán, a s ich často surovými metódami. Bolo zrejmé, že málopočetná divízia, roztrúsená v lesnatom a močaristom kraji s rozlohou takmer dvakrát takou ako Slovensko, nemá šancu splniť kontrolné a pacifikačné úlohy, ba ani efektívne vzdorovať partizánskym úderom, ktoré riedili jej rady a podlamovali bojovú morálku. V marci 1943 sa preto nemecké velenie rozhodlo odsunúť divíziu do nového priestoru v okolí Minska, k čomu došlo až v júli 1943. Dňa 1. augusta 1943 bola Zaisťovacia divízia premenovaná na 2. pešiu divíziu a čoskoro sa začalo s prípravou jej ďalšieho presunu. Napokon, 16. októbra 1943, bola transformovaná na Technickú brigádu a o pár dní neskôr, už bez ťažkých zbraní, odsunutá do Talianska. Na Apeninskom polostrove zotrvala až do úplného záveru vojny (od 1. júla 1944 však pod novým názvom – 2. technická divízia).

Raritou vo vojnovej Európe boli vnútorné pomery v rámci slovenskej armády. Z radov jej príslušníkov nebol nik, a to ani v čase stanného práva (vyhláseného v poľnej armáde už roku 1943), popravený. Prečiny, za ktoré bol v iných armádach trest smrti, sa v slovenskej armáde vybavili niekoľkotýždňovým väzením. Armáda sa stala rezervoárom demokratických, nekomunistických síl, čo sa ukázalo neskôr aj v SNP.

Okrem dvoch divízií bolo do vojny proti ZSSR nasadených aj niekoľko menších útvarov či jednotiek. Vo februári až máji 1942 to bol Delostrelecký pluk 31, vyčlenený zo Zaisťovacej divízie. Služby slovenských delostrelcov chceli Nemci využiť v bojoch o Charkov v máji 1942, čo sa im však podarilo len čiastočne. Hneď 12. mája 1942 totiž mohutná sovietska ofenzíva pluk rozbila.³

Dlhotrvajúcejšie služby robili nemeckej armáde pionierske (ženijné) jednotky, ktoré budovali mosty či rekonštruovali trate. Pionierske roty boli roztrúsené po celom území Ukrajiny, v roku 1942 pracovali až pri legendárnom Kursku.

Slovenská vojenská účasť na východnom fronte patrila v rokoch komunistickej totality medzi tabuizované kapitoly našich národných dejín. Osobitne smutné osudy mala pamiatka padlých. Kým na pomníky obetiam I. svetovej vojny sa umiestňovali mená všetkých padlých, bez ohľadu na to, na akej strane frontu padli, v prípade druhej svetovej vojny sa mená zúžili fakticky iba na príslušníkov československého odboja. Náš zoznam, ktorý obsahuje mená obetí aj z radov armády vyslanej do vojny Slovenskou republikou, možno preto chápať aj ako snahu zaplniť jedno z tabuizovaných miest.

Dĺžka základnej (prezenčnej) vojenskej služby v rokoch 1. SR bola dva roky. Vzhľadom na vojnové okolnosti sa však bežne stávalo, že armáda si mužov ponechala v zbrani aj dlhšie. Drvivú väčšinu obetí tvoria príslušníci dvoch divízií, Rýchlej (1. pešej, potom 1. technickej) a Zaisťovacej (2. pešej) divízie. Menoslov obetí 1. technickej divízie od augusta 1944 do konca vojny, vrátane obetí odvlečených do gulagov, nemáme k dispozícii. Ostáva len dúfať, že toto biele miesto bude zaplnené v budúcnosti.

Po národnostnej stránke tvoria menoslov obetí spravidla Slováci. Popri nich tu nachádzame iba niekoľko slovenských Maďarov a necelú stovku slovenských Nemcov (resp. Slovákov, hlásiacich sa k Nemcom). Tí povinne rukovali do slovenskej armády až do mája 1944. Ich straty v tejto armáde sú len malou časťou tých strát, aké utrpeli v radoch nemeckých ozbrojených síl, najmä Waffen-SS.

Zoznam obsahuje mená občanov tých obcí a miest, ktoré boli súčasťou 1. Slovenskej republiky. Neobsahuje mená slovenských obetí z území, ktoré v rokoch 1939 – 1945 patrilo k Nemecku (Petržalka, Devín), no hlavne k Maďarsku (s výnimkou brancov, ktorí utiekli z tohto územia na teritórium SR, ich mená možno identifikovať podľa uvedeného rodiska). Naopak, zoznam obsahuje mená občanov 25 slovenských obcí na hornej Orave a severnom Spiši, ktoré sa v roku 1945 nedobrovoľne stali súčasťou poľského štátu (Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Chyžné, Jablonka, Nižná Lipnica, Vyšná Lipnica, Osada, Oravka, Pekelník, Podvlk, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, resp. Jurgov, Fridman, Nová Belá, Krempachy, Palštín, Durštín, Tribš, Repisko, Čierna Hora, Lapšanka, Kacvín, Nedeca, Vyšné Lapše, Nižné Lapše).

Zoznam obetí sme sa rozhodli radiť abecedne, nie chronologicky.
V zozname možno vyhľadať:

a) hodnosť padlého
b) priezvisko a krstné meno
c) ročník narodenia
d) rok nástupu na vojenskú službu
e) miesto narodenia (v prípade, ak nebolo totožné s miestom domovskej príslušnosti, tak oboje)
f) dátum úmrtia
g) miesto úmrtia

Miesto pochovania sme neuvádzali, keďže ide o komplikovanejší problém. Značná časť obetí bola totiž exhumovaná a z miesta pôvodného pochovania prekladaná na centrálne slovenské vojenské cintoríny v ZSSR (dnes už prakticky neexistujúce). Navyše, menšia časť obetí pochovaná ani nebola, resp. sa nikdy nenašla. Pokiaľ ide o lokality na území ZSSR, sú uvádzané v dobovej verzii, v podobe, aká sa používala aj v slovenských prameňoch a spisbe. Výnimkou sú názvy lokalít na území bývalého východného Poľska, ktoré sa v slovenských prameňoch uvádzajú spravidla v poľskej verzii resp. v ich slovakizovanej podobe. Názvy rodných obcí resp. miest na Slovensku sú uvádzané v historickej podobe, ku ktorej je však vysvetlivkou pripojený ich súčasný názov.

Základom zoznamu boli menoslovy padlých, zomrelých a zabitých vojakov publikované v dobovej tlači v rokoch 1943 – 1945. Neboli však úplne kompletné a obsahovali aj viacero chybných údajov či preklepov. Údaje sme následne overovali a doplňovali z fondov Vojenského historického archívu i vlastného výskumu. Problémom bolo aj to, že zoznamy z dobovej tlač nezahrňovali vojakov, ktorí zahynuli po svojom úteku z armády, resp. zajatí. Títo zahynuli už mimo bezprostredného rámca slovenskej armády, no súčasne ešte nie ako príslušníci československých, resp. sovietskych ozbrojených síl. Je to veľmi špecifická a historikmi posiaľ najmenej prebádaná kategória. Armáda ani vtedajšie úrady nedisponovali jednoznačnými dôkazmi o ich smrti. Avšak čas a okolnosti, za ktorých sa stali nezvestnými, a strata akýchkoľvek ďalších stôp nás privádza k presvedčeniu hraničiacemu s istotou, že títo vojaci boli mŕtvi krátko po svojom „zmiznutí“, resp. ešte pred skončením druhej svetovej vojny. Tieto prípady sme označili dodatkom „p. z.“, teda posledná zmienka. Doplnenie týchto mien – odhadujeme ho nanajvýš na niekoľko desiatok – ostáva úlohou do budúcnosti a vyžiada si spoluprácu s príbuznými obetí, obecnými a matričnými úradmi, ako aj archívny výskum.

Zoznam je šetrný pokiaľ ide špecifikáciu smrti – či išlo o smrť na bojovom poli, následkom zranenia, choroby, vraždy, samovraždy, či inej príčiny. Hoci v mnohých prípadoch disponujeme aj bližšími údajmi o okolnostiach, resp. príčine smrti týchto vojakov, neuvádzame ich tu – predovšetkým z pietnych dôvodov. Nech sú si mŕtvi po polstoročnej selekcii aspoň tu rovnými.

Sme si vedomí toho, že predložený zoznam nie je úplným a definitívnym zavŕšením výskumu tejto problematiky. Prosíme všetkých, ktorí by nám boli akýmkoľvek spôsobom ochotní pomôcť, napr. doplňujúcimi informáciami, písomnosťami fotografiami o nezvestných či zahynutých vojakoch, aby nás kontaktovali. Po zistení a doplnení nových údajov plánujeme zverejniť aktualizovaný zoznam.

Kontaktná osoba:

Mgr. Peter Jašek, PhD.
Ústav pamäti národa
peter.jasek@upn.gov.sk,
info@upn.gov.sk

Poznámka: