Ondrej Bartko (1928)

Foto: Bartko Ondrej

Životopis

„Ostali sme siroty bez otca, takže tú pôdu som si vážil viac ako niekto iný.“

Príbeh pamätníka

Ondrej Bartko sa narodil 16. decembra 1928 v Kežmarku. Keď mal 5 rokov, zomrel jeho otec, ktorý sa nedožil ani narodenia svojej dcéry, narodila sa ráno v deň pohrebu o deviatej ráno a pohreb bol o druhej popoludní. Najstarší brat Ján (1916) po smrti otca prerušil štúdium reálnom gymnáziu na 3 roky, aby pomáhal mame pri gazdovaní. 1. októbra 1950 narukoval do Českého Krumlova do pešieho pluku. Po 2 mesiacoch boli previerky, ktorými neprešiel 2. decembra prevelený do Svätej Dobrotivej, tam boli už takzvaní čierni baróni. 7. decembra 1952 znovu prevelený do uránových baní do Jáchymova - Jozefov dúl. Bol často prekladaný, na jednom mieste bol tri - štyri týždne, lebo bol tzv. politicky nespoľahlivý, pre republiku nežiaduci. Na základe podpísanej trojročnej zmluvy ďalších nútených prác v stavebníctve v Stavoindustrii bol prepustený 9. decembra 1952 z vojenských táborov nútených prác (VTNP). 29. decembra 1952 nastúpil na stavbu vojenských bytových jednotiek do Popradu. Po ďalších troch odpracovaných rokoch myslel, že sa to už skončilo, ale naopak. Začali ho prenasledovať znova o vstup do JRD, ktoré nikdy nepodpísal. Roku 1956 bol oslobodený od vojenskej služby, dostal aj modrú knižku, ale bol znovu predvolaný k vojenčine, ako na manévre. To bolo zase prenasledovanie 1956 za to, že nechcel vstúpiť do JRD. V septembri narukoval na vojenské cvičenie do Jeseníkov na 4 týždne. Po návrate domov bol znovu prenasledovaný, aby vstúpil do JRD. Jeho dcéra chcela ísť na strednú priemyselnú do Ružomberka, nedostala povolenie od výrobného námestníka. Skončila štvorročné obdobie s vyznamenaním, znovu si požiadala na vysokú do Liberca, znovu nedostala povolenie. Iný druh nátlaku, či prenasledovania bol taký, že každý rok bol postihnutý výmenou pôdy, s ktorou nesúhlasil. Bartko je členom výkonnej rady PTP. Bol predseda oblastného združenia PTP, ktoré združovalo mestá Stará Ľubovňa, Kežmarok, Poprad, Levoča, Spišská Nová Ves aj Gelnica. Jeho posolstvom je: „Popriať si, nielen mne, celej rodine, ale všetkým nám, ktorí sme navzájom si priatelia, bratia a sestry, že by sme sa dožili čo najlepšieho zdravia. A keď má človek zdravie, má všetko.“

Spomienky na detstvo

Ondrej Bartko - Spomienky na detstvo (formát Flash Video)

Takže medzitým ako otec zomrel, ako brat najstarší potom chodil do šiestej, to bola reálna gymnázia, takzvaná reálka. Tak ostal potom tri roky doma, čo prerušil štúdium. No a tak, že by sa mama trošičku zotavila z toho všetkého, takže robil na poľnohospodárstve. Medzitým, potom ako on nastúpil znovu po troch rokoch do školy ďalej, tak vyštudoval. Skončil ôsmu v gymnáziu a po gymnáziu potom otcove želanie bolo, že by ako najstarší syn začal študovať za farára. No takže potom išiel potom do Bratislavy na teológiu a tam skončil v štyridsiatom. 1946 už bol dosť starý, lebo tie tri roky mu chybovali, čo prerušil. No tak a ja som medzitým začal už ako mladý chlapec, pätnásť, šestnásťročný na poľnohospodárstve robiť.

V Kežmarku po vojne zostalo málo pôvodných obyvateľov

Ondrej Bartko - V Kežmarku po vojne zostalo málo pôvodných obyvateľov (formát Flash Video)

No ale znášanlivosť bola dobrá, ako so Židmi, tak aj, bol tu jeden dobrý podnikateľ, volal sa Mandel, ktorý robil ručne obuv, ktorá v tom čase stála dvadsaťdeväť korún, ako jeden pár topánok. Baťa, čo predával, no ako pracovnú obuv, lenže to už nebola z takej, ako sa povie, kože, ako robil tento Žid, tam stála vtedy tridsaťpäť, takže každý, kto chcel kúpiť z dediny, tak išiel podporiť tohto Žida Mandela. On na námestí ešte ten dom stojí dodnes, hej, tak už je to v štvrtých rukách, lebo to zobrali potom presídlenci, čo prišli, čo boli zaplavení a tak sa potom, Kežmarok sa premenil. Takže pôvodne Kežmarčanov tu veľmi málo po štyridsiatom piatom roku, veľmi málo. Z Kežmarku bolo odcestovaných abo evakuovaných okolo štyri a pol tisíca ľudí. Medzitým boli Židia a Nemci, väčšinou Nemci, lebo Židia ešte v štyridsiatom štvrtom, na štyridsiaty piaty začali ísť sa baliť, lebo predvídali, že asi to nebude dobre. Nedobrý čas na nich, lebo.

Po vojne - opustené role a domy

Ondrej Bartko - Po vojne - opustené role a domy (formát Flash Video)

Tak tu ani tak v Kežmarku nie, ale po dedinách áno, lebo v dedine to bolo menej ľudí, takže napríklad tu na strane pod Tatrami bývalý Folvark, tam bolo štyri domy len Slovákov. Všetko bolo, celá dedina boli Nemci a ktorí ostali, napríklad Mrozek, tam ostal, rodičia mu zomreli hneď po fronte a ono ako, teraz by bol mal tiež osemdesiatštyri rokov, ale zomrel už pred pár rokmi, tak on bol tiež prenasledovaný. Lebo títo, čo sa potom prisťahovali, prišli z Pohorelej, z Vikartoviec, no tak do týchto dedín nemeckých, ako Matejovce a to bolo všetko obsadené. Lebo na Horehroní bol každý partizán. A každý partizán chcel mať nejaký dom. A všadiaľ išli tam, kde bola ešte nejaká zásoba, kde boli kravy, zrno a dovtedy gazdovali, pokiaľ tam bolo. Ako sa minulo, takže zase sťahovali sa inde. Mám také prípady aj tu u nás v Kežmarku boli tiež takí prisťahovaní niekoľkí, ale nebudem ich menovať, ktorí boli na štyroch miestach. Boli v Matejovciach, boli pod Tatrami na tých nemeckých majetkoch, no a takže kým bolo, tak sa gazdovalo, sa predávalo, sa nepredávalo, ale sa šafárilo, ako sa povie. No a potom sa usadili, kde sa mohli.

Popravy partizánov

Ondrej Bartko - Popravy partizánov (formát Flash Video)

Boli no a potom jedna veľká poprava bola smerom z Kežmarku, ako sa, z Kežmarku, ako sa vychádzalo smerom do hájovne. Tam je dodnes postavený pomník, tam bolo niekoľko desiatok postrieľaných partizánov. No ale tam všetci boli ako nezvestní. Takže nedali ani mená na to, no ale tuná, čo boli v hrade, tak tam bol nejaký Kapolka, nejakých postrieľali. Tak viacerí, ale tak už teraz si nevnímam na tie mená, lebo to už, je to už, ako sa povie, sedemdesiat rokov, nie tak. Čo som mal vtedy ako chlapec, pätnásť, šestnásť rokov, takže si to všetko. Ale pri tej pamäti ešte, čo mám, tak, čo si pamätám, tam bolo asi v tej hájovni pri rieke Poprad, tam je aj tá hrobka dodnes aj ten kameň postavený, pamätník pre partizánov, tak to bolo tak asi pätnásť až osemnásť bolo ich tam popravených. Tak nechceli v meste, a potom je tu veľa na kežmarskom cintoríne, veľa vojakov, neznámych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta v štyridsiatom piatom roku.

Hovoril pri zakladaní družstva

Ondrej Bartko - Popravy partizánov (formát Flash Video)

Pri tom družstve, keď som začal rozprávať, že nezmysly, pán Kalafut som ho oslovoval, ako že ako predseda, ale pán Kalafut, tak to bolo päť domov od nás, pán Kalafut rozprával nezmysly. Lebo keď chodievame na brigádu po Šumave, keď sme boli, dvakrát som bol, takže títo naši spoluobčania, tí kolchozníci, čo tam boli, tak nemohli zarobiť jednu jednotku. A keď zarobili, tak mali päť, najviacej bolo šesť korún. A vy tu ešte nemáte ani založené družstvo, nemáte ani scelenú pôdu a už ste si určili vysoké jednotky. Že vysoké odmeny, nie za jednotky. No i s tým hneď ma uzemnil, nastávajúci predseda Kalafut. Ondrej, sadni si a prídeš tu do kancelárie, ukázal. Tam vedľa bol tam bola zasadačka, na mestskom úrade na prvom poschodí, tam bol potom starosta, tak sme prešli z tejto miestnosti rovno do dverí na druhú stranu. Ná a tam mi začali vytýkať i, nie tak ako mestský starosta, ale tento nastavajúci predseda JRD. A uvidziš, toto co ši povedal, teraz začnem tak ako on, po spišsky. Uvidziš, toto co ši povedal, to budzeš ľutovac do šmerci, kec še ty vraciš z vojny, ty še už viacej domov nedostáneš, lebo toto co ši ty tu povedal, to bola vzbura narodu. Na ja, znovu, no aká vzbura národu, však rozprávajte, keď rozprávate, rozprávajte úprimne. A nevymýšľajte si toto, čo ešte nemáte.

Rozhovor s politrukom

Ondrej Bartko - Rozhovor s politrukom (formát Flash Video)

No a znovu ráno prídem o siedmej, som prišiel na váš rozkaz. No a rozprával, copak bylo na dovolence? Už som vedel, čo bol za prúser. No ja som, nič také. Ale sedni si, teď si sedni, teď si môžeš sednout. On si sadnul, ja som si sadnul tak, on si sadnul naproti mňa na druhej strane. No a začal, copak si mal to za výstupu, lebo za tebou prišlo hlášení z Mestského úradu z Kežmaroku. Nepovedal Kežmarok, ale z Kežmaroku, no lebo Česi tak. Ružomberoku, nie, z Pezinoku. Tak prišiel za tebou hlášenie. No tak som začal vysvetľovať, no takže pri tom zakladaní družstva bol zvolený prípravný výbor a ja som mamu nechcel pustiť na schôdzu, som išiel ja namiesto nej. No a tam som začal vysvetľovať, že neoprávnene si už ustálili dvadsaťkorunovú jednotku, že tuná na Šumave, čo boli sme na brigáde, tam nemôžu päť, šesť korún dostať jednotku, čo už majú aj sústredený dobytok. No a potom ešte všelijaké také otázky vydával. Potom sa postavil, prišiel ku mne a mi, dobre si im to řek.

Nátlak podpísať do JRD

Ondrej Bartko - Nátlak podpísať do JRD (formát Flash Video)

No ale tak znovu, keď som prišiel domov, znovu som bol prenasledovaný. Len vstúpiť a vstúpiť do JRD. No ja som stále sa vyhováral a to nebolo za denného úsvitu, ale to vždy bolo predvolanie o deviatej alebo desiatej večer. Na okresný úrad. Na a raz ma tam držali až dva dni. Ani bez jedenia, práveže som sa išiel, na že som išiel na potrebu, ale to za mnou tiež išiel nejaký úradníček, že by som neutiekol. No a potom znovu, no a keď už nastalo, potom deti, keď už začali dospievať, začali chodievať do školy, keď už mali všeobecnú ľudovú skončenú, zas chceli ísť niekde na vyššiu, tak nedostali povolenie ako z mestského úradu. Lebo to všetko bolo, ako sa povie, kontrolované, lebo som bol ako nežiadoucí pro vlast Československou lidovou demokratickou republiku. Tak som bol označený. Kolaborant. No takže, no dcéra potom chcela ísť, ako som rozprával už skôr, chcela ísť na strednú priemyselnú do Ružomberka, nedostala povolenie od výrobného námestníka.

Vytlačiť