Matej Andráš (1921 - 2012)

Foto: Matej Andráš

Životopis

„Tým ľuďom ale neverte, lebo keď priznáte hoci len jednu jedinú vec, čokoľvek, oni vás donútia povedať ďalšie.“

Príbeh pamätníka

Matej Andráš sa narodil 19. septembra 1921 v podtatranskej obci Ždiar. Od detstva vyrastal v goralskom prostredí. Navštevoval ľudové školy v Lendaku a neskôr v Ždiari, kde sa dostal prvýkrát do kontaktu s problematikou slovenskej menšiny v Poľsku, ktorá žila v bývalých slovenských obciach severného Spiša. Po skončení osemročného Gymnázia v Kežmarku (1933 – 1941), pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte v Bratislave. Ešte pred koncom štúdia začal v roku 1945 pracovať ako redaktor Spravodajskej agentúry Slovenska v Košiciach. V auguste 1945 nastúpil na Ministerstvo zahraničných vecí v Prahe, kde pôsobil ako referent pre Poľsko. Neskôr od roku 1947 pôsobil ako konzul Československej republiky v Katoviciach. Počas svojho diplomatického pôsobenia v Poľsku do roku 1950 riešil problémy a zastupoval práva slovenských obyvateľov v obciach severného Spiša a Hornej Oravy, ktorí opätovne pripadli v máji 1945 Poľsku. V roku 1950 bol prepustený z Ministerstva zahraničných vecí a vylúčený zo strany. V nasledujúcich rokoch 1951 – 1955 pracoval ako sústružník v ČKD – Sokolovo v Prahe. Počas tohto obdobia sa venoval aj prekladom literatúry z poľského, českého a ruského jazyka. Následne sa vrátil do Bratislavy a pracoval až do roku 1969 ako vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1968, na tisícsté výročie úmrtia svätého Cyrila, sa zúčastnil celonárodnej púte do Vatikánu. Po návrate sa stal námestníkom ministra kultúry Miroslava Válka. V tejto funkcií pôsobil do roku 1971, kedy prešiel na Slovenské ústredie knižnej kultúry. Následne bol v rokoch 1972 – 1977 riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Po odchode z vydavateľstva pôsobil ako riaditeľ Slovenskej literárnej agentúry až do roku 1989. Počas svojho pobytu v Bratislave udržiaval kontakty s viacerými známymi spisovateľmi a osobnosťami politického života (Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Vladimír Mináč, Ladislav Hanus, Vincent Hložník). Aj po odchode do dôchodku sa venoval slovensko-poľským vzťahom a spolupracoval so Spolkom Slovákov v Poľsku. Známa je aj jeho bohatá publikačná činnosť k tejto téme. Zomrel 5. marca 2012 vo veku deväťdesiat rokov.

Prvý kontakt s problematikou slovenskej menšiny v Poľsku

Prvý kontakt s problematikou slovenskej menšiny v Poľsku (formát Flash Video)

„Ja som išiel pešo zo Ždiaru, bola sobota, k rodičom do kotliny a po ceste ma dobehol konský povoz, na ktorom sedel gazda so svojím synom. Zobrali ma a už sme sa rozprávali. A on sa ma vypytoval, do akej školy chodím, ten gazda. Ja som dosť dobre nerozumel, ale sme si vyjasnili, že chodím do slovenskej školy. A on vzdychal, že keby oni mohli, keby mali slovenskú školu. Ja som teda celkom nerozumel ako to je. Až doma mi rodičia vysvetlili, teda on povedal, že je z Novej Belej a Nová Belá je jedna z tých obcí, čo pripadli Poľsku v roku 1920. No a ako vieme, však Poliaci vychádzali zo zásady, že Gorali sú Poliaci, čiže tie obce začali popoľšťovať. Jednoducho nedali im slovenské školy, ale nútili ich chodiť do poľských škôl. To som vtedy, samozrejme, takto nechápal, až neskoršie, keď som sa oboznámil lepšie s celou situáciou, tak som pochopil na základe materiálov, ktoré boli známe a sú aj v poľskej literatúre, že toto obyvateľstvo si nadarmo žiadalo slovenské školy.“

Zachytávanie zvodiek z Moskvy

Zachytávanie zvodiek z Moskvy (formát Flash Video)

„Ja som po oslobodení východného Slovenska odišiel spolu s Petrom Karvašom, ktorého som ukrýval v Tatranskej Kotline v sanatóriu, ako aj s Rudom Pravdíkom, ktorý tiež bol istý čas v Tatranskej Kotline po potlačení povstania, a prešli sme cez front koncom januára. Pravdík išiel do Levoče, kde vstúpil do československej armády a ja s Petrom Karvašom sme išli do Košíc a dali sme sa k dispozícii Slovenskej národnej rade. Peter Karvaš pracoval v rozhlase a ja som robil v Spravodajskej agentúre Slovenska, takzvaný ZAS a chytal som zvodky z Moskvy. Čo to znamená? V noci vždycky od dvadsiatej druhej diktovala rozhlasom Moskva správy, tieto som ja zachytával a preložil, takže ráno Národná Obroda, ktorá začala vychádzať v Košiciach a Slovenský rozhlas v Košiciach mali tieto najnovšie správy z frontov, a aj inak z politického života vo svete. O pár dní, keď som sa takto zapracoval, obyčajne to trvalo také dve hodiny, takže to nebolo až také veľmi náročné, aby som to povedal takto zjednodušene. Vtedy bola Jaltská konferencia a nie dve hodiny, ale osem hodín bol diktát z Moskvy a ja som už ani papier nemal ani ceruzky, všetko bolo použité. Ale nejako sme to ráno dali dokopy a vyšlo komuniké aj v novinách, aj v rozhlase o tom, na čom sa na tejto konferencii dohodli svetové víťazné mocnosti.“

Slováci v Poľsku po roku 1945

Pracovali ako otroci (formát Flash Video)

„A v apríli 1946, to znamená v takom vyexponovanom období poľsko-československého napätia, kde, aby som to zjednodušene povedal, z územia Spiša a Oravy utieklo niekoľko tisíc občanov slovenskej národnosti, lebo ich prenasledovali, týrali a vraždili. Však boli vraždy. A práve vtedy, to bol apríl 1946, zhodou okolností ja som prišiel do Spišskej Starej Vsi. A tam boli svieži utečenci z Novej Belej a z týchto území, obcí, kde si jednoducho zúfali títo naši ľudia a prosili o pomoc. Na základe týchto materiálov, čo ja som vtedy tam osobne získal a pomocou našich orgánov, som zostavil nótu, kde som tieto veci popísal a to sme dali poľskému vyslanectvu v Prahe. Šiesteho mája je táto nóta datovaná a odpovedali nám až okolo októbra alebo tak niekedy.“

Kontakt s krajanmi v Poľsku

Kontakt s krajanmi v Poľsku (formát Flash Video)

„Čo sa týka styku s krajanmi, tak môžem aj s odstupom tých šesťdesiatich rokov povedať, že bola veľmi nervózna atmosféra, pretože boli zvyknutí za tých šesť rokov Slovenskej republiky, že mali všetko ako Slováci. Mali školy, mali kostol bez problémov a o to všetko prišli v priebehu rokov 1945, 1946, 1947. To je skutočne kapitola veľmi zložitá a veľmi náročná, lebo keď zoberieme tieto dve menšiny, poľskú v Československu na Tešínsku a slovenskú na Orave a na Spiši, tak Poliaci mali usporiadaný život. Predsa bol záujem, aby sa veci dali do poriadku a aby normálne fungoval štát. Na Orave a na Spiši boli, viete, tak to poviem, že keď som prišiel do Poľska v štyridsiatom siedmom, to znamená pol roka po podpísaní dohôd a tak, atmosféra nebola najhoršia v tom zmysle, že vlastne tieto vraždenia a to prestali. Lebo Kuraś Ogień zahynul vo februári 1947 a vlastne tieto jeho ozbrojené jednotky, alebo ako to mám nazvať, partizánske, boli zdecimované a boli zlikvidované.“

Zákaz cestovania

Zákaz cestovania (formát Flash Video)

„Potom v päťdesiatom piatom, po Stalinovej smrti, trošku sa veci istým spôsobom uvoľnili, lebo predtým som mohol odísť do Martina do Matice, by ma zobrali do zamestnania, ale nemohol som odísť z Prahy. Jedine v Čechách a vo výrobe. No tak, cestovať som mohol, navštíviť som mohol, ale pracovať nie. Čiže až potom v tom päťdesiatom piatom som prešiel do Bratislavy a odvtedy som robil vo Zväze spisovateľov. Až do toho šesťdesiateho štvrtého som nemohol ani cestovať nikam do zahraničia, nič.“

Komplikácie Slovákov v Poľsku s praktikovaním náboženstva

Komplikácie Slovákov v Poľsku s praktikovaním náboženstva (formát Flash Video)

„Ten boj, ten zápas tohto obyvateľstva, je skutočne [ťažký], no ja si neviem už viac, ako oni urobili, predstaviť. Lenže pomoc nemali odnikiaľ. Lebo Československo sa o to nezaujímalo. Jednoducho to nechali na nich, teraz došlo aj k takým prípadom, ja mám napríklad taký list a záznam, že matka chce dať pokrstiť syna. A keďže nemôže v Novej Belej, lebo ten kňaz čo tam ordinoval, tak len pre Poliakov na fare, to je tých sedem rokov, tak vybavila v Spišskej Starej Vsi. A tam bol nejaký farár Žolondek. No a keď prišla k nemu, tak jej dal podmienku, že pôjde k poľskému farárovi na faru. Samozrejme, že sa obrátili a odišli. A boli potom v nejakej inej slovenskej obci, kde si to decko dali pokrstiť. Čiže takéto podmienky boli, tak to vyzeralo. A biskup Imrich, pomocný biskup spišský, ten sa mal vyjadriť, že: ,Pánboh aj po poľsky vie.‘ No isteže vie po poľsky, ale vie aj po slovensky. Takže to je veľmi ťažká kapitola a keď to tak človek zoberie, čo tí ľudia vytrpeli a čo všetko museli zhltnúť a je tam jedna skupina poľskej inteligencie, ktorá tvrdo stojí na svojej pozícii, že to sú Poliaci a koniec.“

Priateľstvo s Lacom Novomeským

Priateľstvo s Lacom Novomeským (formát Flash Video)

„Ja som počas pobytu vo februári 1945 v Košiciach, však kde som kontaktoval potom aj rozhlas aj Národnú obrodu, tak tam som sa zoznámil s Lacom Novomeským a táto moja spolupráca s ním pokračovala aj v Bratislave ako pracovníka ZAS-u, agentúry Slovenska, kde som pracoval máj, jún, júl, než som odišiel do Prahy. Potom pokračovala tá spolupráca, pochopiteľne, keď som bol v Poľsku, lebo on bol povereníkom školstva a keď sme slovenské školy v rokoch 1947 – 1950 za môjho pôsobenia zásobovali literatúrou, premietačkami a inými materiálmi, tak som sa obracal na povereníka Laca Novomeského a on mi promptne vyhovoval a tieto požiadavky spĺňal. Potom, keď som už bol v Bratislave a Laco Novomeský sa vrátil s väzenia, tak prvé mesiace a roky nesmel sa presťahovať do Bratislavy na Slovensko, tak ostal pracovať v Památníku písemnictví v Prahe a tam za ním chodili aj pracovne aj zo Slovenska, však on bol významný básnik, autor. Potom sa mu uvoľnilo a mohol sa vrátiť do Bratislavy a bol veľký problém s bytom. Nedajbože bolo zohnať, ja som to mal na starosti a ako pracovník sekretariátu Zväzu spisovateľov a to viem, ako ťažko sme sa vtedy dostávali nejako k tomu bytu. No Laco Novomeský bol jeden z najskromnejších, najušľachtilejších ľudí, ktorých som ja poznal.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť