Mária Repáková (1931)

Foto: Mária Repáková

Životopis

„No, hrozne to zapôsobilo na človeka, tá Ilava, ale ja som si povedala: ,Ja vydržím, aj keď budú klince padať.‘“

Príbeh pamätníka

Mária Repákova rod. Neupauerová sa narodila 11. marca 1931 v Levoči. Keďže jej otec pôsobil ako kostolník na Mariánskej hore v Levoči, dostala spolu so šiestimi súrodencami kresťanskú výchovu. Základy vzdelania nadobudla v ženskom kláštore v Levoči. Ako pätnásťročná bola svedkyňou vraždy partizána v horách pri Levoči, ktorého zabili jeho spolubojovníci kvôli peniazom. To sa jej neskôr stalo osudným, keďže títo partizáni boli po vojne v miestnom vedení KSS. Bola falošne obvinená za účasť v tzv. Levočskej vzbure. Po zmanipulovanom súdnom pojednávaní, ako osemnásťročná, bola 25. júna 1949 odsúdená na sedem rokov väzenia. V tomto procese bol odsúdený aj jej sedemnásťročný brat. Počas väzby ju často vypočúvali a za pomoci fyzických trestov ju aj prinútili podpísať priznania. Postupne prešla väzeniami v Košiciach, Ilave a Bratislave. Vo väzeniach sa stretla s viacerými známymi odsúdenými vtedajšieho režimu (Viliam Žingora, Milada Horáková, Anton Tunega). Neskôr jej trest bol zmenšený na päť rokov väzby a päť rokov prác. Po prepustení nastúpila do Hukostavu v Košiciach. Tu si mala odpracovať päť rokov nútených prác. Medzičasom sa vydala a mala dieťa, preto jej nakoniec trest odpadol. Avšak prepustením sa jej trápenia neskončili, pretože predstavitelia komunistického režimu jej znepríjemňovali život aj naďalej.

Vražda partizána

Mária Repáková - Vražda partizána (formát Flash Video)

„Frontová sestrička Červeného kríža ma poprosila, či by som ju nešla spolu s liekmi odprevadiť na Ruskinovský chodník a či to tam poznám. ,No, isteže poznám‘, som sa robila hrdinkou, že viem. Išli sme k prvému krížu, kde nás mali čakať partizáni, vojaci. Ale to bolo zle, lebo ja som mala [ísť] až k druhému, povyše bol ešte jeden kríž. Tak sme blúdili po lese, až sme prišli do Vinnej, kde sme zažili taký zážitok, ktorý mi bol, ako mladému dievčaťu, proti srsti. Partizáni tam boli takí opití, až jeden partizán zastrelil druhého partizána, otca mojej spolužiačky, Bendíka.“

Vzbura v Levoči

Mária Repáková - Vzbura v Levoči (formát Flash Video)

„Chlapci boli na okne a hovorili: ,Teta Marienka, poďte sa pozrieť, ľudia kamsi utekajú.‘ No, a zase jedna pani hovorila: ,Marienka, choďte sa pozrieť, čo sa robí v meste. Vari fakt tých ľudí dajaká kopa ide.‘ A ja som zišla dole schodmi, bo oni na poschodí bývali, stretla som tam svoju spolužiačku a pýtam sa jej: ,Kam idete? Čo sa robí?‘ ,Joj, poď aj ty, lebo farára berú.‘ A ja hovorím: ,Ja nejdem. Však, keď ho chcú zobrať, tak ho mohli v noci zobrať alebo nerozprávať dopredu, že prídu po farára. To je také na hlavu postavené.‘ Ona hovorí: ,Tak ja idem.‘ ,Keď prídeš nazad, tak mi porozprávaš, čo bolo.‘ Takže ja som nešla, ja som sa s tými chlapcami hrala a robila, čo bolo treba. Potom som vyšla von, ale nič tam nebolo, ticho bolo.“

Zatknutie, transport, vypočúvanie

Mária Repáková - Zatknutie, transport, vypočúvanie (formát Flash Video)

„No, teraz v nedeľu som bola v kostole. Zase som šla do Štubňovcov a prišli štyria žandári po mňa. A hovorím: ,Chlapci, tak čo teda? Čo sa stalo?‘ Jedného z nich som poznala a ten mi tak hovorí: ,Nič, len povedzte, keď sa vás budú pýtať, kto bol pri fare, neudávajte nikoho. Povedzte len tých, čo myslíte, že sú komunisti.‘ No tak reku dobre. A zatvorili ma hneď poobede v nedeľu. Tam už bola kopa ľudí zatvorených v tej miestnosti a čakali sme až do polnoci, kedy pre nás pristavili autobus. Smiešne mi bolo, bo som dosť vpredu sedela, že pred nami a aj po bokoch boli motorky so žandármi, ktoré išli s nami. A hovorím: ,Čo sa to robí?‘ A ľudia nás chceli vyslobodiť, preto žandár vravel, že posilnili stráž. Po polnoci sme prišli do Košíc a tam nič. Každý šiel do cely, na samotku. A také prične boli, to sa nedalo ležať. Lebo jedna doska hore, druhá dole, že ľahnúť si človek nemohol. Tak som len sedela a sme čakali. Morzeovkou sme zisťovali, kto kde je – kto z jednej strany, kto z druhej strany. No, a ráno na výsluch. Ten bol každú hodinu alebo polhodinu.“

Zmanipulovaný súdny proces

Mária Repáková - Zmanipulovaný súdny proces (formát Flash Video)

„Potom nás zobrali na Krajský súd, kde sa konal s nami súd. A také ,somariny‘ tam hovorili ľudia, čo vôbec nebola pravda a tí ľudia tam ani neboli. Lebo ja som hovorila: ‚Však ja som nebola pri fare.‘ [ona povedala:] ,No, však nie pri fare, ale tam pri parku.‘ A s dáždnikom ukazovala, kde som asi stála. A chlapci, čo svedčili proti mne, vedeli moje meno, ale nepoznali ma. Keď sa opýtal prísediaci: ,Je to ona?‘, ukázal na Biľkovskú. My sme len tri ženy boli súdené: žena jedného sudcu, tá Biľkovská a ja. A v tom sa nás opýtal, či je to ona, alebo ja, alebo kto? A on hovorí: ,Nie, ona tu nie je.‘ No a potom dal pokyn [svedkovi], lebo tak bol ku nám tvárou obrátený a dostal znamenie. Ale to zbadala prísediaca profesorka. Bola to Žideková a hovorí na to, že čo to malo znamenať? Že dostal znamenie, žeby povedal na mňa.‘ No aj potom povedal a ja mu hovorím: ,Ty sopliak, však ja ťa ani nepoznám.‘ Také deti svedčili proti nám. No a bolo po súde. No, [dostala som] sedem rokov, dobre.“

Pomoc dozorcov pred druhým pojednávaním

Mária Repáková - Pomoc dozorcov pred druhým pojednávaním (formát Flash Video)

„Keď sme mali mať druhé pojednávanie, mi [dozorca] Šišovič, lebo ja som mu povedala: ,Neviem plakať, tak ako mám plakať, keď to neviem?‘ tak takú cibuľu veľkú napoly prerezal a dal do vreckovky. Mala som si ňou pretierať oči, že budem plakať od cibule. Na smiech. Dozorkyňa mi dala z Tisovho povrazu, čo ho obesili, taký kúsok, že pre šťastie. Od Židovky [som dostala] šaty, od cigánky topánky. No, [vyzerala som] ako strašidlo. Moja mama nebohá, tá hovorila: ,Ty hrozne vyzeráš.‘ ,Mne je to jedno. Kto ma tu pozná?‘ No, a dali mi dva roky dole. Zo sedem rokov mi dali päť, ale päť rokov tábora k tomu.“

Topánky od Milady Horákovej, Ilava

Mária Repáková - Topánky od Milady Horákovej, Ilava (formát Flash Video)

„Ona hovorila, že ona je z Čiech zdakade, ale nevie, kde teraz je, lebo je na samotke. Opýtala sa: ,A to tu tak môžete voľne chodiť?‘ A ja hovorím: ,Nie, ale mám boľavé nohy.‘ Hovorí: ,Ja vám dám topánky.‘ A ja hovorím: ,Ako to? Vy v čom budete?‘ ,Ja mám a mne už netreba. My sme odsúdení už na smrť.‘“

Smutné Vianoce

Mária Repáková - Smutné Vianoce (formát Flash Video)

„Tak každý začal plakať, každý spomínal. A ja som odlomila taký konár z jedle, lebo tam jedna pani Stanková, zomrela, mala doživotie. Tak sme ju išli pochovať. No a tak reku si urobíme Vianoce. Tak sme odkladali z cukríkov pozlátka. Ale to ešte horšie bolo, lebo to pripomínalo. Sviečky z domu nám dali.“

Návštevy podľa troch skupín väzňov

Mária Repáková - Návštevy podľa troch skupín väzňov (formát Flash Video)

„[Návštevy] politickým väzňom boli povolené najmenej, trestní mohli dostať častejšie. Ale my sme boli rozdelení do skupín. Prvá, druhá a tretia skupina. [Väzeň] keď bol v prvej skupine, mohol dostať list a balík. Ale to bol vydretý človek, taký, že až... V druhej skupine dostal raz za tri mesiace balík a list. V tretej ešte menej. To podľa toho, ako človek robil, keď robil. No ja som bola mladá, vládala som, ja som vždy bola v prvej skupine.“

Po prepustení

Mária Repáková - Po prepustení (formát Flash Video)

„Prišla som domov 16. januára z bratislavskej väznice. Smiešne mi bolo, aj dozorcovia sa nasmiali, lebo pustili ma von a ja som nevedela v Bratislave, kde mám ísť. Tak som sa vrátila naspäť. Som im hovorila: ,Nehnevajte sa, chlapci, ale ja neviem trafiť domov, kam mám isť?‘ Nevedela som, kde je stanica. Nikdy som v Bratislave nebola. Čo sme si všetko narozprávali vo väzení, že keď nás pustia, čo si všetko kúpime, čo si dáme... Ani peniaze mi nedali, nevrátili. Len toľko na cestu. Ani vôbec moje veci osobné, lebo ma zatvorili ma v júni a domov som išla v januári. Mi museli z domu poslať veci na zimu. Letné veci ostali v Bratislave alebo v Ilave, ja neviem kde. To som si nič domov nedoniesla. No a smiešne mi bolo, aj oni sa smiali, že sa im to ešte nestalo, že by dakoho pustili z väzenia a prišiel sa naspäť pýtať do väzenia, kam treba ísť.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť